Kapitola:
Pridaná: 21.8.2007, 10:23:49
Čítaná: 1329×
Hodnotenie: (počet hlasov: 11)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: po poslednom boji
Postavy: Esperance Nathaniely, Tom Silberhorn, James Sirius Potter, Risa, Dorothy, Rose Weasleyová
Stručný dej: Asi každý z nás očakával, kedy dostane list z Rokfortu. 11-ročnej Esperance sa to podarilo, ale jej perfektný sen sa zmenil na najhoršiu nočnú moru, keď prišla o všetko...

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, tragédia

Kapitola: 1 » Prekvapenie 2 » A je tu začiatok 3 » Polnočné výlety 4 » Nikdy ma nenechaj samú 5 » Nerozlučná dvojica 6 » Najhoršie Vianoce 7 » Ticho pred búrkou 8 » Vnútorný boj 9 » Rozhodnutie 10 » Všetkému je koniec

Esperance bez rozmýšľania vybehla von z klubovne. Nevšímala, si, že za ňou Risa kričí, potrebovala len utekať. Najprv chcela ísť za Tomom, ale vedela, že tam nebude. Rozbehla sa smerom k riaditeľni. Tvár mala mokrú od toľkých sĺz a stále poťahovala nosom. Dobehla až k príšere pred riaditeľňou. Stála tam ako prikovaná.

„Ja tupaňa! Neviem heslo!“ Klesla na zem a oprela sa o stenu. Slzy si utrela do rukáva a rozmýšľala. Rozmýšľala nad všetkým, čo sa stalo. Zabil ich, všetkých ich zabil kvôli nej. Spomenula si na minulé Vianoce, všetky tri boli také šťastné. Spomenula si, ako spievala koledy a Olívia ju pri tom ťahala za vlasy. Mala rada tie ich poťahovačky. Už ich nikdy nezažije. Po tvári jej stiekla ďalšia slza. Ani nevedela ako, ale zaspala.

„Esperance! Esperance!“ Zobudil ju až vážny, ale napriek tomu milý hlas riaditeľky. „Čo sa stalo?“

„Katerine... Jej rodičia...“ Esperance nevedela ani rozprávať. McGonagalová ju bez slova objala. Hladkala ju po rovných plavých vlasoch.

„Je min ľúto, že toľko trpíš moja.“ Esperance sa jej pevne držala. Potrebovala oporu. Po chvíli ju pustila.

„Pani riaditeľka? Kde je?“ McGonagalová hneď vedela, koho má na mysli.

„Ja neviem.“ McGonagalová len pokrútila hlavou. Esperance si všimla, že aj ona má v očiach slzy, ale všemožne sa snaží neplakať. Esperance ju zasa objala.

„Ja už nechcem nikoho stratiť...“ Esperance cítila, ako ju staršia pani hladká po chrbte.

„Ja viem, ale teraz si už choď ľahnúť. Oddýchni si.“ Esperance prikývla a pomaly odišla do klubovne. Bola už skoro prázdna, len pri okne sa bozkávali akýsi siedmaci.

Esperance sa na druhý deň zobudila na nejaký buchot. Otvorila oči a videla ako sa Risa zdvíha zo zeme a zbiera rozsypané knihy.

„Ach, prepáč, nechcela som ťa zobudiť.“ Risa sa na ňu ospravedlňujúco pozrela a ďalej zbierala knihy. Ešteže je sobota a nemusí ísť do školy. Ležala stále v posteli a nevnímala ani Risu, ktorá už odišla na raňajky a dlho sa nevracala, Zrejme ju nechcela vyrušovať a za to jej bola vďačná. Oči mala opuchnuté od plaču neskutočne ju bolela hlava. Zababušila sa viac do paplóna a snažila si vyprázdniť myseľ. Stále myslela na Toma a rozmýšľala, že sa vzdá. Bála sa o ostatných. Aký silný je aj keď je sám a s ňou? To by bola katastrofa. Ďalšiu vojnu si už čarodejníci nezaslúžia a nezvládli by ju. Nechcela vyvolať ďalší strach, ďalšie utrpenie nevinných ľudí. Musí sa vzdať, ale tak, aby mu nepomohla. Vedela, že musí zomrieť. V duchu sa zasmiala sama sebe. Koľko aurorov je na ministerstve a koľko ďalších čarodejníkov obraňuje iných a jej mamu a Katrininých rodičov nedokázali ubrániť. Je vôbec možné, že nejaký blbý pätnásťročný chalan si niečo zmyslí a celá čarodejnícka verejnosť proti nemu nemá šancu? Čo je jediná, ktorá mu môže v tom všetko zabrániť? Všetko sa jej to zdalo ako zlý sen, nekonečný zlý sen.

„Esperance!“ Potichu ju zobudil príjemný hlas. Bola to Risa. „Tu máš obed, už musíš byť hladná.“ Risa jej na nočný stolík položila tácku s teplým jedlom. Esperance sa posadila na posteli.

„Ďakujem.“ Pošepla potichu a pustila sa do jedla. Bola taká hladná, že hltala to horúce jedlo, akoby nejedla dva týždne.

„Už je ti lepšie?“ Opýtala sa Risa a hľadala niečo v zásuvke.

„Ja neviem...“ Odpovedala Esperance a zahryzla do kúska chleba.

„Mám to!“ Vykríkla Risa a vybehla von z izby. Esperance hľadela cez otvorené dvere von a počúvala. „Tu máš James! To je tá fotka!“ Risa hovorila dosť hlasno a Esperance sa divila, čo za fotku mu dala. Pokrčila plecami a pustila sa znova do jedla. Odložila taniere a ľahla si.

Stála niekde v hmle a nikde naokolo nič nebolo. V diaľke videla len tmu. Obzrela sa napravo. Stál tam Tom a hnusne sa uškŕňal. Vyľakaná sa obzrela naľavo. Na zemi ležala mŕtva Risa. Esperance sa rozplakala, chcela sa k nej rozbehnúť, ale nemohla sa hýbať.

„Nie!“ Zakričala a posadila sa na posteli. Rýchlo dýchala a tvár mala mokrú od sĺz. „To bol sen.“ Zašepkala a ponorila si hlavu do dlaní. Vonku už bola tma a svietil jasný mesiac. Všimla si, že Risa tiež ešte nespí. Hľadela do stropu svojej baldachýnovej postele.

„Risa?“ Esperance sa potichu opýtala, aby nezobudila spolubývajúce. Risa sa k nej otočila a Esperance si všimla, že má v očiach slzy.

„Ja sa Tomovi asi vzdám, nechcem, aby sa tebe, alebo niekomu, koho mám rada niečo stalo.“

„Esper! Toto sme už preprali! Neurobíš to!“ Risa kričala tak hlasno, že izbou sa ozvalo Dorotine mrnčanie.

„Spi už! A viac sa tým nebudeme zaoberať!“ Risa sa otočila na druhú stranu a ďalej ju ignorovala. Esperance sa zahľadela von oknom. Takýto vnútorný boj ešte zvádzať nikdy nemusela. Bolo to najťažšie rozhodnutie, aké v živote urobila. Vonku začalo pršať a ona sa započúvala do ťukania dažďa na okennú dosku. Po tvári jej stiekla slza.

°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°

Toto je taká krátka medzikapitola, lebo som chcela aby mi to vyšla na 10 kapitol, tak sa nehnevajte...

Ako to naozaj niekto číta :)

Ď

[ » na začiatok « ]