Kapitola:
Pridaná: 11.2.2022, 19:55:42
Čítaná: 817×
Hodnotenie: (počet hlasov: 2)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: po poslednom boji
Postavy: Ron, Hermiona, Harry, Ginny
Stručný dej: Patrili Ron a Hermiona k sebe? Pre niektorých ideálny pár, pre iných zas úplne nereálny. Tri roky po rozvode Ron príde s novým pokusom oživiť stratený vzťah. Má šancu?

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dráma, romantika

Kapitola: 1 » Kapitola 1. 2 » Kapitola 2. 3 » Kapitola 3. 4 » Kapitola 4. 5 » Kapitola 5. 6 » Kapitola 6. 7 » Kapitola 7. 8 » Kapitola 8. 9 » Kapitola 9. 10 » Kapitola 10. 11 » Kapitola 11. 12 » Kapitola 12. 13 » Kapitola 13. 14 » Kapitola 14. 15 » Kapitola 15. 16 » Kapitola 16. 17 » Kapitola 17. 18 » Kapitola 18. Epilóg

Hugo tvrdo spal, no strhol sa, keď mu začal zvoniť mobil. Najprv si myslel, že len treba uspať budík, ale keď naň pozrel jedným očkom, uvedomil si, že mu volá sestra.

„Áno, Rose?“ zamrmlal.

„Tak ako? Nepozabíjali sa tam? Bol si ich skontrolovať? Prečo si mi celý víkend nezdvíhal?“

Prevalil sa z brucha na chrbát a zahľadel sa na strop svojho prívesu. „Lebo som víkendoval? Ergo užíval si zábavu a oddych bez mobilu?“

„Veď ide o našich! Vieš vôbec, či tam zostali?“

„Rose,“ vzdychol, „spravil som všetko, čo si chcela. Zvyšok je už na nich, nie? Jedla som im zabezpečil dosť.“

„Ale ja chcem vedieť, ako to medzi nimi dopadlo. Otec bol taký sklesnutý, Hugo! On ju stále miluje. Chce ju. A ja si myslím, že mama ocka nikdy neprestala ľúbiť.“

„Hej, ja viem…“

„Mali by byť spolu. A ak nepomohol spoločný víkend, tak už neviem…“

„Tak už to nie je na nás, nemyslíš?“

„Choď ich skontrolovať. Prosím. A daj mi vedieť. Bojím sa zavolať im.“

„Nestresuj, sestrička,“ snažil sa ju upokojiť, avšak znel skôr otrávene.

Po skromných, ale sýtych raňajkách v podobe proteínového nápoja sa vymotal z prívesu a zašiel skontrolovať draky, ktoré mal na starosti. Potom zamieril k chate, ktorú pre rodičov prenajal. Tušil, že z ich tvárí poľahky prečíta, ako sa veci vyvinuli. Tí dvaja nikdy nevedeli nič zakryť, dokonca ani hádky, ktoré prebehli bez prítomnosti detí. Aj ako malí vždy vedeli, ak niečo nebolo v poriadku. A nepotrebovali na to špeciálnu citlivosť či vnímavosť, pretože Hermiona vtedy tvrdohlavo mlčala, hoci deťom venovala úsmevy, a Ron zas vyzeral utrápene ako zmoknutý pes.

Pozvoľna stúpal do kopca, keď zrazu zbadal, že mu oproti kráčajú dve postavy. Nemohol to byť nik iný ako oni, keďže nablízku sa nenachádzali žiadne ďalšie chaty. Zastavil a snažil sa ich odhadnúť. Počul mamin smiech a pousmial sa. Zrazu ho však zbadali a vzdialili sa od seba. Hugo stiahol obočie a premeriaval si ich od hlavy po päty. „Tak ako, vy dvaja?“ opýtal sa, keď už sa priblížili na dosluch.

Hermiona mu venovala pohľad a založila si ruky na hrudi. „Hugo, teba aj Rose čaká vážna debata. Nečakala by som, že moje dve dospelé deti, ktoré som považovala za rozumné, budú na nás skúšať takýto úbohý a navyše nevhodný trik.“

Zašiel zrakom k otcovi. Ten upieral oči na Hermionino plece, ale keď si uvedomil, že by sa možno mal tiež vyjadriť, nadýchol sa a nahodil nezvyčajne prísny výraz. „Presne tak, Hugo. Toto je jediná vec, na ktorej sme sa za celý víkend zhodli. Prehnali ste to a prekročili hranice. A neželáme si, aby sa to niekedy v budúcnosti ešte opakovalo.“

Huga jeho tón zarazil. Nepočul ho azda od šestnástich rokov, keď rodičom z Rokfortu prišiel list od profesora astronómie po tom, ako na jednu piatkovú polnočnú hodinu prišiel so svojimi priateľmi mierne pripitý. „Mysleli sme to dobre,“ odvetil. „Teda myslela hlavne Rose. Ja som iba realizoval, čo vymyslela,“ mykol plecami.

„Porozprávame sa i s ňou,“ prisľúbila Hermiona a vykročila ďalej.

Hugo ju nasledoval a Ron šiel až posledný. „To vám vážne niet pomoci?“ spytoval sa Hugo. „Vraj medzi vami boli nejaké problémy, a tak sme dúfali, že si to vyriešite.“

„Aké už len môže byť riešenie na rozvod, kamarát?“ zavrtel hlavou Ron.

Hugo naňho pozrel a jeho otec sklopil zrak. Akosi rýchlo. „Mami?“ preniesol na ňu pohľad.

„Áno, Hugo?“

„Mňa už nebaví vyhýbať sa pri každom z vás zmienkam o tom druhom. Musíte sa naučiť spolu vychádzať. Nemôžete svoje konflikty prenášať na nás. Sme už dospelí, ale stále si to nezaslúžime.“

Hermiona zastavila a zahľadela sa naňho. Potom pomaly pozrela na Rona. „Prezradíme mu to?“

Ron sa uškrnul. „S pravdou von.“

Hneď jej povolil výraz tváre a šla syna objať. Hugo sa ocitol v jej náručí a obočie mu vyskočilo nahor. „Ďakujeme,“ zašepkala mu do ucha a pobozkala ho na líce.

„Čo?“ zažmurkal zmätene.

„Potrebovali sme postrčiť. A ty s Rose… pomohli ste nám.“

Zarazene obrátil zrak na otca a vyzýval ho očami, aby sa vyjadril. Aby túto zvláštnu scénu ozrejmil.

„Vážne vďaka,“ usmial sa Ron. „Ale chceli sme sa vám trošku pomstiť za tú zákulisnú hru. Ja by som ťa naťahoval aj dlhšie, avšak tvoja mama bola vždy milosrdnejšia a láskavejšia.“

Hermiona venovala Ronovi blažený úsmev a siahla po jeho dlani. „Vďaka vám sme znovu zamilovaní.“

Spadla mu sánka. „To vážne? Merlinova brada!“ Niečo také nečakal. Azda… nové priateľstvo. Úľavu v rodinnej atmosfére. Ale toto?! V to nedúfala azda ani Rose. Alebo áno? Možno bol on iba slepý.

„No, nie doslova znovu, veď sme neprestali byť,“ Ron spýtavo pozrel na Hermionu.

„To je jedno, detaily nie sú podstatné.“

„Detaily sú to najpodstatnejšie,“ žmurkol na ňu.

Hugovi sa takmer zatmelo pred očami, keď sa jeho rodičia priamo pred ním pobozkali. A nebol to iba letmý hanblivý bozk, ale otec mamu pevne vzal okolo pása a pritisol k sebe. Hugo až dostal chuť zakryť si oči. „Tak ja to idem zavolať Rose…“ povedal trochu váhavo.

Odtrhli sa od seba, až to cmuklo. „Nie!“ zvolala Hermiona.

„Nie…?“ zadivil sa.

„Nie. Zabudol si? Aj Rose si zaslúži malý trestík.“

„Malý trestík? Mami…“ neveriacky si ju prezrel. „Čo si urobil s našou mamou, otec?“ obrátil sa na Rona.

Ten sa nevinne usmial, stále držiac Hermionu pri sebe. „Keďže ťa privádzajú do rozpakov naše bozky, radšej ti nebudem odpovedať.“

„Ronald!“ Hermiona ho udrela do pleca a mierne sa začervenala. Ospravedlňujúco pozrela na Huga. „Skrátka to Rose oznámime sami, dobre?“

Hugovi sa trochu uľavilo. „Dobre.“

„A teraz si poďme dať spoločné raňajky. Určite si nič poriadne nejedol,“ nariadila a vykročila naspäť k parku.

Ron si vymenil s Hugom veselý a pobavený pohľad. Hermiona, hlava ich rodiny, bola opäť vo svojom živle.

---

Idem ešte vyprodukovať aj epilóg. :) Takže záver je už za dverami. :D

[ » na začiatok « ]