Kapitola:
Pridaná: 12.2.2022, 16:10:27
Čítaná: 2786×
Hodnotenie: (počet hlasov: 4)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: po poslednom boji
Postavy: Ron, Hermiona, Harry, Ginny
Stručný dej: Patrili Ron a Hermiona k sebe? Pre niektorých ideálny pár, pre iných zas úplne nereálny. Tri roky po rozvode Ron príde s novým pokusom oživiť stratený vzťah. Má šancu?

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dráma, romantika

Kapitola: 1 » Kapitola 1. 2 » Kapitola 2. 3 » Kapitola 3. 4 » Kapitola 4. 5 » Kapitola 5. 6 » Kapitola 6. 7 » Kapitola 7. 8 » Kapitola 8. 9 » Kapitola 9. 10 » Kapitola 10. 11 » Kapitola 11. 12 » Kapitola 12. 13 » Kapitola 13. 14 » Kapitola 14. 15 » Kapitola 15. 16 » Kapitola 16. 17 » Kapitola 17. 18 » Kapitola 18. Epilóg

Pre Sovičku Mariku. :)

---

„Máš všetky ponožky?“ overovala si Hermiona.

„Je ich osemnásť párov?“ opýtal sa Ron, ktorý sa premával sem a tam po byte a zhľadúval všetky svoje majetky.

„Neviem, to ich mám spočítať?“ nazrela do otvoreného kufra.

„Pokojne.“

Prekrútila očami. „Máš iba päť tričiek?“

„A dve košele. To predsa bohato stačí. A ešte sedem svetrov a dokonca dve kravaty.“

„Veru, mohol by si aj rozdávať,“ zamrmlala si.

Čakala a Ron prinášal posledné veci. Na úplný záver položil na oblečenie v kufri žlté Gudgeonove memoáre, ktoré si k nej prišiel nezmyselne vyzdvihnúť. Teraz sa príhody šikovného-nešikovného metlobalistu vrátia na pôvodné miesto.

„Spočítala si všetko?“ pozrel na ňu pred tým, ako kufor zatvoril.

„Ron, myslím, že si môžeš nakúpiť aj nové oblečenie, ak ti bude čokoľvek chýbať.“

„Pravda, ale nerád by som tu niečo zabudol.“

„Ak tu prenajímateľ po tebe niečo nájde, iste ti to rád doručí. Máš predsa naňho kontakt.“

„No iste, ale…“ rozhliadol sa.

„Nechce sa ti odtiaľto?“ nadvihla obočie.

Obrátil sa k nej a uškrnul sa. „Ty si akási nedočkavá.“

„No áno, chcem ťa mať doma,“ odvetila a chytila ho okolo krku. „Tam, kam patríš.“

„Nedá sa ti odolať,“ šepol a pobozkal ju.

„Poďme,“ vyhlásila napokon a nedovolila mu ísť ešte naposledy prezrieť všetky kúty, či tam niečo nenechal. Ron za sebou ťahal kufor na kolieskach a spoločne sa vybrali ulicami. Hermiona navrhla, aby sa prešli, aj keď s batožinou. Nebola to však priveľká záťaž, najmä nie pre ňu.

Tešila sa. Tešila sa, až sa jej obydlie opäť stane domovom. A tešila sa, ako ho uvidí čítať svoju knihu. Hneď po návrate z predĺženého víkendu v Škótsku napísala ešte epilóg, ktorý dokonca bez hlbšej revízie poslala vydavateľovi ako záverečnú časť textu. Snažila sa nebyť patetická, ale bolo to v skutočnosti poďakovanie pre Rona. Za jeho trpezlivosť a za to, že to s ňou nikdy nevzdal. Možno mal mnohokrát pocit, že jej musí ďakovať za niečo podobné, avšak uvedomila si, že ani s ňou nebol najľahší život. V niektorých smeroch sa Ron dokonca obetoval viac ako ona. A bolo načase, aby to konečne uznala a poďakovala sa mu. Verejne.

„Počkaj, musím si odskočiť,“ povedal Ron, len čo zbadal Weasleyovské výmysly a vynálezy.

„Teraz? To nemyslíš vážne,“ namietla, keď zbadala, kam sa díva. „Prečo by si teraz šiel do práce?“

„Nie do práce. Iba splatiť dlh.“ Viac jej nevysvetľoval. Nechal ju s kufrom a vošiel do obchodu.

George ho zdravil spoza pultu a Ron smeroval rovno za ním. „Prišiel si sa pochváliť aj osobne, bráško?“ uškrnul sa naňho veselo George. „Blahoželám. Jeden by tvrdil, že Hermiona dvakrát do tej istej rieky nevstúpi… že je dosť rozumná na to, aby sa poučila…“

Ronald jeho provokácie ignoroval. So spokojným úsmevom vytiahol zopár mincí a položil ich na pult.

„To je čo?“ zadivil sa George.

„Splátka.“

„Splátka?“ zopakoval nechápavo. „Za čo?“

„Za dva nápoje lásky, ktoré som ukradol.“

George vyprskol. A vzápätí sa zamračil. „Ako to myslíš?“ Pozrel smerom na ulicu a naklonil sa k nemu bližšie: „To mi tvrdíš, že si Hermionu očaroval…?“

„Zbláznil si sa? Nie,“ Ron sa úprimne zasmial. „Ale sľúbil som si, že ak zafungujú, zaplatím ti ich. A ony fungovali dokonca bez použitia,“ žmurkol naňho.

George sa tváril zmätene. Ronald však na jeho otázky neodpovedal, iba spokojne odišiel von na ulicu. Pristúpil k Hermione, uchopil rúčku kufra a voľnú ruku si ovinul okolo Hermioninho pása. Vtisol jej bozk do vlasov a ona naňho skúmavo hľadela. „Čo si bol tam dnu vybaviť?“

„Nič dôležité, láska. Môžeme ísť domov.“

Pri tom jednoduchom slove sa jej v hrudi rozlialo teplo. Zabudla i na to, že ju zaujímalo, čo robil vo Weasleyovských výmysloch a vynálezoch, a urobila presne to, čo navrhoval. Zamierila domov.

[ » na začiatok « ]