Kapitola:
Pridaná: 22.1.2022, 10:28:06
Čítaná: 867×
Hodnotenie: (počet hlasov: 1)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: pred dejom kníh JKR
Postavy: Carlotta Pinkstoneová, Wilford Eckerty, Miranda Goshawková
Stručný dej: Čo motivovalo Carlottu Pinkstoneovú, aby bojovala za zrušenie Medzinárodného zákona o utajení? Hoci ju tento aktivizmus preslávil a zvečnili ju aj na čarodejníckych kartičkách, v jej príbehu je veľa bolesti. Bolesti, straty, no aj lásky. A to sú tie najsilnejšie motivácie v boji za spravodlivosť.

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, romantika, tragédia

Kapitola: 1 » Kapitola 1. 2 » Kapitola 2. 3 » Kapitola 3. 4 » Kapitola 4. 5 » Kapitola 5. 6 » Kapitola 6. 7 » Kapitola 7. 8 » Kapitola 8. 9 » Kapitola 9. 10 » Kapitola 10.

Máme tu predposlednú kapitolu. O:)

---

JESEŇ 1944

„Carla?!“ Ozvalo sa prudké búšenie na dvere. „Carla!“

Prekvapene sa strhla v posteli a nadvihla sa, ešte napoly v ríši snov. Vyskočila na nohy a bežala k dverám. Otočila kľúčom v zámke a otvorila. „Čo sa…?“ Wilford jej objatím vyrazil dych. Pevne ju vzal do náručia a pritisol k sebe. „Wil…“ oslovila ho s nedobrým pocitom.

Vzal jej tvár do dlaní a vtisol jej na pery vrúcny bozk. „Si tu. Živá a zdravá. Si tu…“ zašepkal.

Carlotta videla, že na chodbu vykuklo niekoľko sestričiek. Zapýrila sa, no vtiahla ho do izby a zabuchla. „Čo sa deje, Wil? Čo sa stalo?“

„Ja…“ zahľadel sa na ňu a vošiel si prstami do vlasov. „Mal som strašný sen.“

„Sen?“ zažmurkala. „Aký sen?“

Usadil sa na okraji jej postele. Sťažka vzdychol. „Vyplašilo ma to. Prepáč, nemal som robiť rozruch na celú nemocnicu.“

„Ty si sem dobehol z veliteľstva? Pre akýsi sen?“

Pozrel jej do očí. Carlotta zasvietila malú stolovú lampičku a sadla si k nemu. Wilford hneď vzal jej ruky do dlaní. „Snívalo sa mi… Zaútočili na nemocnicu. Zoslali bombu. Vybuchla a… nemocnicu roztrhala na franforce. Bežal som k nej, aby som ťa našiel. Všetko… všetko zmizlo. Pochované pod zemou alebo poletujúce vo vzduchu… iba úlomky a čiastočky… prach…“ Postupne stišoval hlas a hlava mu klesala nižšie a nižšie medzi plecia, až sa napokon celkom zhrbil. Zložil Carlottine dlane do jej lona a pritisol na ne pery. „Iba tvoja vreckovka ku mne priletela ako na krídlach draka. Tvoja vreckovka a… drak na nej nebol a… a ja som vedel, že ani ty… ani ty tu už nie si.“

Po tele jej prešiel mráz. Dotkla sa jeho chrbta a prechádzala po ňom, jemne ho hladiac. Sem a tam po línii jeho chrbtice. „Wil…“ šepla. Hrdlo sa jej stiahlo, ale videla, že potrebuje útechu. Potrebuje od nej istotu. No ako má dať niečo, čo sama nemá? „Som v poriadku,“ dodala.

Chvel sa. Ten veľký muž – vojak, bojovník, major – sa pri nej schúlený triasol a čakal jej podporu. Privrela viečka, keď v očiach pocítila slzy, a zohla sa k nemu. Prikryla ho svojím telom a tak tam zotrvali niekoľko minút, až kým obaja nestuhli a nepotrebovali sa pohnúť. Potom si ľahli vedľa seba, po prvýkrát úplne oblečení. Carlotta držala Wilforda pri sebe a počúvala jeho dych, až kým nezaspal.

On sa bál o jej život. Bál sa, že na nemocnicu zaútočia a ona pri tom zomrie. Aké boli šance, že sa niečo také stane? Nebolo to úplne nemožné, pravdaže, avšak jemu smrť hrozila takmer na dennom poriadku. Ona sa s tou myšlienkou a s tým vedomím musela naučiť žiť. Vlastne s tou myšlienkou vstupovala do ich vzťahu. Prečo si aj on rovnako neochránil srdce?

×××

„Bola prvá, s ktorou som strávil noc, a kým som stretol teba, aj jediná. Pripadalo mi správne požiadať ju o ruku, keď sa to stalo. Správne i prirodzené.“

„Si romantik. A správny muž,“ pousmiala sa naňho.

„Nancy to tak nikdy nevnímala. Pre ňu som bol rojko a ľahtikár. Moja spontánnosť narúšala jej poriadok. Snažila sa ma skrotiť.“

„Prečo si s ňou prežil toľko rokov?“ opýtala sa. Prezradil jej, že sa vzali ako dvadsaťjedenroční. Rozviedli sa po vyše pätnástich rokoch. „Nedokázala ťa doceniť.“

„Z niektorých záväzkov sa človek nechce vyslobodiť, aby nesklamal sám seba. Keby neprišla vojna…“

„Bol by si stále s ňou?“

„Mali by sme zrejme jej vytúžené dieťa,“ prisvedčil s povzdychom.

Carlotta zvraštila obočie. Nie zo žiarlivosti, ale nahnevala ju predstava, že by sa naďalej prispôsoboval predstavám niekoho iného. Žil by život, s ktorým by nebol stotožnený. „Bol by si dobrý otec,“ povedala napriek všetkým námietkam a kritickým poznámkam, ktoré jej zišli na um. Wilford ju nevedomky učil najprv premýšľať, až potom hovoriť. Neraz povedala ľuďom veci, ktoré boli až príliš priame a úprimné – a zraňujúce. Jemu to nemohla urobiť.

Trpko sa pousmial a zahľadel sa na ňu. „Chceš mať jedného dňa deti?“

„Vôbec si niečo také neviem predstaviť,“ priznala. Zdalo sa jej zbytočné baviť sa o budúcnosti, avšak on sa o to už viackrát snažil. Ich farmička, malé náznaky spoločného života, o ktorom sníval. Carlotta mu v ničom ani raz neprotirečila. Ani jediný raz.

„Vystačíme si i sami dvaja,“ zhodnotil a pevne jej zovrel dlaň.

Prechádzka tesne pred úsvitom mala zvláštny nádych temnoty noci, ktorú čoskoro prežiari ešte teplé jesenné slnko.

Ibaže v ten deň žiadne slnko nevyšlo.

×××

Nepriateľ ich napadol nečakane, keď si Carlotta s Wilfordom v jeho izbe vymieňali čoraz náhlivejšie bozky. Už-už mu rozopínala gombíky na uniforme, no zrazu sa budovou rozozvučala siréna. Vymenili si zachmúrený a vyplašený pohľad a ponáhľali sa za povinnosťami.

Wilford na bojisko a Carlotta…

Pozrela k nemocnici a potom za ním. Niesol si zbraň a zhromažďoval svoju jednotku. Zmizol jej z dohľadu za rohom a vtom začula prudkú a hlasnú streľbu.

Bežala a skryla sa za najbližší nákladiak. Strely zneli podobne ako plieskanie bičom, ktorý jej opakovane vkĺzava do uší a drsne ju udiera. Mykla sa a potom znova a znova. Pritlačila si na uši dlane a zahliadla, ako smerom, kde sa stratil Wilford so svojimi chlapmi, bežia ďalší vojaci v maskáčoch.

Rachot pušiek sa prekrýval s krikom a nezrozumiteľnými hlasmi. Ktosi ju schytil za plece a Carlotta s hrôzou vyskočila na nohy. Videla, ako vojak otvára ústa a trasie ňou. „… robíte, sestra? Počujete ma? Sestra!“

Zažmurkala a zavrtela hlavou.

„Bežte do nemocnice! Tam budete v najväčšom bezpečí. Rýchlo!“ postrčil ju.

Chcela sa rozbehnúť, ale potkla sa na obrubníku. Cítila, ako si rozrazila bradu. Námatkovo si ju utrela chrbtom dlane a zbadala vlastnú krv. Prišlo jej nevoľno, hoci krvi videla už toľko, že by zaplnila aj Lamanšský prieliv. Zľakla sa, ale cítila, že to poranenie nie je nič vážne. Podarilo sa jej pozviechať a ponáhľala sa ďalej, avšak zistila, že ju štípe koleno. Zrejme aj to si rozbila.

Nebol čas zaoberať sa tým.

Upierala zrak na nemocnicu, akoby to bol samotný raj, kam sa chce dostať. Ako keby tá budova, kedysi obyčajná škola, znamenala záchranu a definitívne útočisko. No vybuchla by rovnako ako akákoľvek iná, ak by na ňu vyslali vzdušné torpédo.

Streľba utíchla. Carlotta pozrela za seba a začula, že sa strieľa i naďalej, avšak tie zvuky sa vzďaľovali. Znamenalo to, že nepriateľský útok pomaly, ale isto zatláčajú späť.

Nikdy nezistila, aký popud ju prinútil zvrtnúť sa a rozbehnúť sa tým smerom. Bolo to najväčšie bláznovstvo, aké kedy podnikla, no nedokázala sa tej pohnútke vzoprieť. Vykukla spoza rohu a zbadala ho ležať na zemi. Srdce sa jej na moment zastavilo a dych sa jej zasekol v hrdle. Zažmurkala a rozbehla sa, potkýnajúc sa na telách a zbraniach, ktoré padlým vojakom vypadli z rúk.

„Wilford!“ zvolala.

Ležal tam nehybne a snažil sa lapiť dych.

„Wil…“ Hodila sa na kolená k nemu.

Z rany na hrudi mu prudko vytekala krv. Zatlačila na ňu a ruky jej okamžite pohltila horúca červená tekutina.

„C-Car… Carla…“ zachrčal a v očiach sa mu zjavil šok. „Choď… do bez… bezpe…“

„Pomôžem ti,“ vyhlásila, nepočúvajúc ho. Obzrela sa a zbadala za sebou výklad obchodu. Samozrejme, bol vybrakovaný, no akýkoľvek predmet by jej teraz mohol poslúžiť, ak by ho šikovne premenila. Najprv však kúzlom na diaľku rozbila sklo Finestrou a potom si privolala akýsi budík. Zmenila ho na obväz a pritisla ho pevne na Wilfordovu ranu. Bolestne zastonal. „Prepáč,“ šepla a zahľadela sa naňho.

„Prosím…“ opätoval jej pohľad. Pousmial sa. Z tváre mu mizla farba a oči mu akosi zneprítomnievali. Ale vnímal ju. Zatiaľ. „Choď sa… skryť…“

„Ostanem pri tebe. Neopustím ťa,“ dodala a upriamila sa na ranu. Nesnažila sa čarovať bez prútika či neverbálne, jednoducho čarovala. Vymenúvala zaklínadlá, ktoré jej napadli, a chvíľami cítila v dlaniach teplo. Cítila nádej, že mu pomôže a zachráni ho. „Odmiestnim nás… do najbližšej čarodejníckej nemocnice…“ Pomaly sa okolo nich začala vznášať hmla, ktorú vyčarila použitím zaklínadla Fumos, aby zamaskovala ich premiestnenie.

„Carla.“ Pevne uchopil jej ruku. Tak pevne, až naňho prekvapene pozrela. Potom ten dotyk povolil, no nepúšťal ju. „Stačí…“

Zadívala sa naňho s hrčou v hrdle. „Nie…“

„Pozri sa… na mňa.“

Oči jej zaliali slzy a sklonila sa k nemu. „Wil…“

„Počkám ťa… na našej farme,“ povedal a zakašlal. Z úst mu vytiekol pramienok krvi. Pomaly zdvihol dlaň k jej tvári a pohladil ju palcom po líci. Mal ho vlhký od krvi, ale Carlotta nedbala. Privrela pri tom dotyku oči, ako keby to bol najlahodnejší pocit, aký kedy zažila. „Neplač,“ dodal celkom potichu.

Pozrela opäť naňho a vtedy vydýchol. „Wil?“ zašepkala. Jeho meno jej z úst okamžite stiahol vánok. „Wilford…“ oslovila ho, i keď vedela, že je to zbytočné. „Wil…“ Stlačila mu dlaň. Podvedome siahla do svojho náprsného vrecka a vybrala vreckovku s drakom. Nemusela sa nad tým ani zamyslieť, nemusela sa rozhodnúť. Jednoducho ju vložila do vrecka k jeho srdcu, len čo na ňu s láskou priložila pery.

„Neplač.“ Posledné slovo, ktoré jej povedal. Prosba, ktorú vojačka v jej srdci pochopila ako rozkaz.

A tak tie slzy, ktoré mu patrili, nikdy nevyplakala.

[ » na začiatok « ]