Fan Fiction obsahuje diela usporiadané podľa dátumu ich odoslania
do databázy. Poviedky sú kreatívnym výtvorom fanúšikov založeným na ich
fantázii. Dejovo alebo postavami nadväzujú na príbeh chlapca, ktorý prežil,
ale aj na mnohé iné, viac či menej známe príbehy.
Pre lepšie hľadanie neváhajte použiť Vyhľadávač poviedok, v ktorom
môžete nájsť príbeh podľa vašich náročných požiadaviek a želaní.
V prípade pridávania, či úpravy poviedok odporúčame najskôr naštudovať
Sprievodcu Fan Fiction.
Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: pred dejom kníh JKR
Postavy: Carlotta Pinkstoneová, Wilford Eckerty, Miranda Goshawková
Stručný dej: Čo motivovalo Carlottu Pinkstoneovú, aby bojovala za zrušenie Medzinárodného zákona o utajení? Hoci ju tento aktivizmus preslávil a zvečnili ju aj na čarodejníckych kartičkách, v jej príbehu je veľa bolesti. Bolesti, straty, no aj lásky. A to sú tie najsilnejšie motivácie v boji za spravodlivosť.
Celú túto poviedku venujem Sovičke Marike. Vďaka tebe by som ju ani nenapísala, ani by nevznikla v mojej mysli, takže veľmi krásne ďakujem, že som sa mohla opäť takto ponoriť do HP tragédií. :D :D <3 A vedz, že máločo ma tak ženie v písaní ako tvoje povzbudivé komentáre - prosím, nikdy sa neospravedlňuj, ak sa ti zdajú pridlhé! <3 :D
---
JESEŇ 1945
Svet naplno oslavoval. Druhá svetová vojna sa oficiálne skončila na všetkých frontoch a americkí vojaci sa víťazne vracali domov.
Carlotta sedela na lavičke, ktorú si vyčarovala na vrchole miestneho kopca. Na oblohe poletovali šarkany, zvláštny muklovský vynález, ktorý v nej vyvolával clivosť. Pripomínali jej čínskeho ohniváka, ktorý sa kedysi dávno v minulom živote vzniesol z jej vreckovky. Napriek tomu ich pozorovala a cítila, ako sa jej v hrdle zbierajú emócie.
Pokúsila sa ich prehltnúť a zistila, že nemôže.
Miranda sa vyšplhala na kopec za ňou a s úsmevom sa usadila vedľa nej. „Tušila som, že ťa tu nájdem.“ Pozrela na ňu, Carlotta jej však pohľad neopätovala, a tak mohla iba skúmať jej profil. „Si v poriadku, Lottie?“
Nadýchla sa. „Dnes je to rok,“ povedala akosi priškrtene.
„Rok?“ zopakovala Miranda zmätene. Rýchlo si to však uvedomila. „Ah… Lottie…“ Okamžite siahla po jej dlani a pevne ju stlačila. „Som tu pri tebe. A pre teba.“
Carlotta pomaly kývla. Nevedela, čo viac dodať. Nebola si ani istá, čo by mala cítiť. Či by mala niečo cítiť. Či to chce precítiť…
„Aký bol?“ spýtala sa Miranda do dlhšieho ticha. „Viem, že si mi o ňom písala, no… chcela by som to počuť z tvojich úst.“
Carlotta privrela oči. Najprv pocítila dotyk jeho pier na svojich. Potom jeho dlaň na páse. Teplo jeho pokožky. Potom začula jeho smiech a zacítila pohladenie jeho úsmevu, ako keby sa k nej načiahlo samo slnko. „Dnes už mi pripadá dokonalý. Viem, že nemohol byť. Nikto nie je. Možno v tom je výhoda, keď… človek zomrie mladý,“ vyriekla. Znelo to hlúpo a prázdne. A nebola to pravda. Mladá smrť prosto bolí. Má bolieť, má vyrušiť. A on bol mladý a mohol zažiť ešte tak veľa. Netušila, či s ňou alebo nie. Nikdy si nezodpovedala otázku, či by s ním odišla do Kentucky a žila na malej farme. Dúfala však, že on veril, že by to urobila. Že by mu dala svoje áno, nech by ju požiadal o čokoľvek.
Miranda ju neprerušovala ani nedopĺňala. Nechala ju rozprávať a trpela jej mlčanie. Trpezlivo.
„Chýba mi. Chýba mi ten pocit zo sveta, zo života, ktorý mi priniesol jedine on. Uprostred najväčšieho pekla som sa s ním cítila ako v raji. Dal mi ľudskú blízkosť. Blízkosť človeka. Ukázal mi, že človek nie je zlý a krutý a bezcitný. Ukázal mi…“ zarazila sa a opäť sťažka preglgla. Nepomohlo to, tá hrča tam stále bola. Neúprosne ju trápila.
Priateľka ju pohladila palcom po chrbte dlane, ako keby ju vyzývala, aby tú myšlienku dokončila. Šípila vari, čo si Carlotta zabránila vyriecť?
Do očí sa jej nahrnuli slzy a zvesila hlavu. „Ukázal mi, že je správne cítiť… čokoľvek… aj keď je to hnev, bolesť, zúfalstvo, nenávisť… lepšie je cítiť ako necítiť…“
Miranda k nej obrátila zrak. Možno sa pripravovala, že Carlotta bude potrebovať pevné objatie, a chcela tu byť pre ňu.
„Lenže potom ma poprosil, aby som preňho neplakala,“ doplnila so stiahnutým hrdlom. „A tak… som poslúchla. Nikdy som ho neoplakala. Premenila som svoju bolesť na… niečo lepšie. Aspoň som sa snažila. Pomáhala som ďalším na bojisku… hoci aj zaklínadlami… Porušila som zákony a predpisy a neľutujem to, nikdy to nebudem ľutovať… Bolo to pre neho. V jeho mene. Na jeho pamiatku.“
„To je v poriadku,“ prehovorila konečne tichým hlasom. Hľadela na ňu opatrne a súcitne.
Carlotta pozrela na ich spojené dlane a vzlykla. Náhle a nečakane, samu ju to prekvapilo. Potom sa z nej však plač spustil ako vodopád, ako keby sa pretrhla hrádza, o ktorej kedysi Wilfordovi hovorila. Nariekala a nariekala v Mirandinom náručí, až kým všetky šarkany z oblohy nezmizli a na kopci neostali iba ony dve. Dve ženské siluety v objatí, sediace na lavičke na vrcholku oblého kopca, ktoré zvedavo pozorovalo zapadajúce slnko. Obloha za nimi sa červenala, nie však od hanby. Červenala sa krvou ako pripomienka všetkých padlých vojakov, ktorí mali ešte žiť.
JESEŇ 1944
Kráčala čo najďalej od nemocnice a čo najďalej od frontu. Zašla tak ďaleko, ako sa len dalo pešo zájsť bez toho, aby ju pristavili vojaci v nákladiakoch, ktorí kontrolovali prechody medzi mestami.
Zastala na pomedzí prašnej cesty a poľa, na ktorom možno kedysi kvitli vlčie maky. Alebo sa tu ligotala zlatá pšenica. Možno slnečnice načahovali hlavy k oblohe za zdrojom svojej radosti. Netušila, čo tu rástlo. Teraz sa dívala na trávu utlačenú stovkami ťažkých čižiem, mŕtvu pôdu bez života. Vybrala sa naprieč poľom a prešla niekoľko desiatok metrov, kým znova zastavila.
Rozhliadla sa a pomaly sa sklonila k zemi. Zbadala tam zvláštny predmet a opatrne ho zdvihla. Bola to svetlohnedá kožená kapsa, ktorú tu zrejme ktosi stratil. Predstavila si rodinu na úteku, mladú matku či dospievajúcu dievčinu. Kapsa jej vypadla v nevhodnom okamihu, no už sa po ňu nemohla vrátiť, lebo dav vyplašených obyvateľov mesta ju tlačil vpred. A tak sa už nikdy nedostala k svojim veciam.
V kapse sa nenachádzalo zhola nič. Carlotta sa nečudovala, že ju ktosi vyprázdnil. V celom opustenom meste neostal kameň na kameni.
Kameň.
Zhlboka sa nadýchla a s pomocou spevňujúceho kúzla premenila kapsu na kamennú tabuľu. Precízne a dôsledne do nej vyryla svoje a Wilfordove iniciály. Bez hodností a titulov, iba prvé písmená ich mien a skratku RIP. Chvíľu mlčky hľadela na svoje dielo a myslela na to, ako na opačnej strane mesta práve pochovávajú majora Eckertyho a ďalších, ktorí padli pri náhlom útoku.
Nechcela sa toho zúčastniť, aj keď niektoré sestričky tam šli. Nepotrebovala sa dívať na vykopávanie plytkého spoločného hrobu, odkiaľ ich neskôr, ak sa vojna skončí dostatočne rýchlo, vykopú, aby ich preniesli späť do ich rodiska. Nemala poňatia, či by to preňho bolo dôležité – vrátiť sa do vlasti. A nemala to vlastne ani v rukách.
Spomenula si, ako koncom leta pred jeho očami použila Duro na to, aby zmenila na kameň papierovú ružu, ktorú jej vyrobil. Niekoľkokrát sa zhlboka nadýchla a dlhšie zotrvala na mieste. Tabuľu otočila prednou časťou do zeme, nechcela ju tam nechať vystavenú ako atrakciu. Bola iba pre nich dvoch, teda teraz už len pre ňu samu. Vytiahla z vrecka ružu a položila ju na provizórny náhrobok bez hrobu. Nechala ju, aby sa do kameňa vsiakla, až sa zliali v jedno.
Potom sa postavila a zamierila naspäť do nemocnice.
EPILÓG
Carlotta Pinkstoneová po smrti majora Eckertyho zotrvala pri bojisku a pomáhala vojakom. Používala pri tom nadobudnuté znalosti a zručnosti rovnako ako kúzla. Naďalej však videla smrť, bolesť a rany, ktoré nemohol zahojiť ani lekár, ani čas. Rany vnútri, aké si aj sama odniesla domov.
V jej živote zotrvali dve dôležité osoby: Miranda Goshawková a Blenheim Stalk. Miranda bola jej celoživotnou priateľkou a vždy stála po jej boku. Blenheim jej ukázal muklovský svet z čarodejníckeho pohľadu a vďaka nemu sa Carlotta rozhodla využiť svoju trpkú a bolestnú skúsenosť z vojny a premeniť ju na niečo, čo považovala za dôležité.
Mnohokrát sa sama seba pýtala, či mohla Wilforda zachrániť, keby bola mala pri sebe prútik. Dokázala čarovať i bez neho, no s ním bola prirodzene mocnejšia. Keby vláda nezakazovala čarodejníkom využívať ich najprirodzenejšie vnútorné zdroje, vojnu mohlo prežiť oveľa viac ľudí. Toto smutné vedomie premenila na snahu presadiť zrušenie Medzinárodného zákona o utajení.
Nikdy sa nebála čarovať pred muklami. Neraz jej to prinieslo problémy, keďže ju často zatýkali a predvádzali pred súd. Po mnohonásobných prehreškoch si musela aj odsedieť niekoľko dní v Azkabane. Blenheim, na ktorého sa dalo spoľahnúť presne tak ako na Mirandu, ju však vždy vytiahol z akejkoľvek šlamastiky.
Spoločne organizovali demonštrácie a Carlotta sa preslávila heslom Koniec kamufláži kúziel!, ktorým pútala pozornosť čarodejníckej verejnosti. Mnohí sa k nej pridávali, mnohí ju odmietali a pohŕdali ňou. Mnohí jej vyjadrovali podporu, mnohí sa jej vyhrážali, aby dala svetu muklov pokoj. Carlotta už nikdy nedokázala schvaľovať rozdelenie sveta ľudí na dve odlúčené spoločnosti. Jej srdce čarodejnice ostalo navždy spojené so srdcom mukla, ktorý považoval jej čary za nádherný dar.
Napriek tomu, že jej snahy nikdy neboli úspešné, Carlotta bojovala odhodlane a vytrvalo. Kedykoľvek sa ocitla v azkabanskej cele, cítila akési žalostné zadosťučinenie, že neprestala bojovať za Wilforda a ich spoločnú farmičku.
×××
„Najbolestivejším stavom bytia je spomienka na budúcnosť, obzvlášť na tú, ktorú nikdy nebudete mať.“
Priori-Incantatem.sk nie je majiteľom autorských práv Harryho Pottera, je iba sprostredkovateľom informácií ohľadom Harryho Pottera pre fanúšikov. Tento dokument však nesmie byť kopírovaný, či už v častiach alebo celý, bez súhlasu Priori-Incantatem.sk.
Dodnes smútite, že vám na 11. narodeniny sova nepriniesla vytúžený list do Rokfortu? Tak už nemusíte! Už čoskoro sa totižto vybrané slovenské centrá kultúry ako mávnutím prútika zmenia na Rokfortskú strednú školu čarodejnícku. Mladí divadelníci Katarína Gurová, Kristóf Melecsky a Peter Pavlík, na čele s režisérom Pavlom Viechom, budú v jedinečnom predstavení žonglovať ikonickými postavami všetkých siedmich kníh, aby nám dokázali, že fantázii sa medze nekladú. Aj keby sa možno mali.
Celú tl...