Kapitola:
Pridaná: 15.1.2022, 14:50:40
Čítaná: 178×
Hodnotenie: (počet hlasov: 2)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: pred dejom kníh JKR
Postavy: Albus Dumbledore, Gellert Grindelwald, Ariana Dumbledoreová, Bathilda Bagshotová
Stručný dej: Keď Dumbledore Harrymu povedal, že v Zrkadle z Erisedu videl pár vlnených ponožiek, nebolo to tak celkom klamstvo. Ponožky však mali preňho omnoho hlbší význam, než by mohol ktokoľvek pochopiť - azda okrem Grindelwalda.

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, romantika, tragédia

Kapitola: 1 » 1. kapitola 2 » 2. kapitola 3 » 3. kapitola 4 » 4. kapitola 5 » 5. kapitola 6 » 6. kapitola 7 » 7. kapitola 8 » 8. kapitola 9 » 9. kapitola 10 » 10. kapitola 11 » 11. kapitola 12 » 12. kapitola 13 » 13. kapitola 14 » 14. kapitola 15 » 15. kapitola 16 » 16. kapitola

Dva dni. Dva dni šťastia, dva dni nádejí, po ktorých nasledovali chvíle hrôzy, tragédie, žiaľu a osamelosti.

Ariana súhlasila, že s nimi bude cestovať. Najskôr sa obávala, no Albus aj Gellert ju ubezpečili, že nedovolia, aby sa jej alebo niekomu v jej blízkosti niečo stalo.

Zároveň však bola v tomto dome zatvorená celých šesť rokov. O tom, čo sa deje vonku, počúvala iba od bratov a posledných niekoľko týždňov od Gellerta, ktorý toho videl omnoho viac než Albus či Abe. Dokázal o svojich cestách rozprávať ako o tých najvzrušujúcejších dobrodružstvách, kde ho na každom kroku čakalo nové kúzlo, nový tvor či elixír, ktorý mohol preskúmať a vylepšiť. A Ariana začala veriť, že to isté čaká aj ju.

***

Albus istou časťou svojej bytosti doteraz veril, že im to mohlo vyjsť. Veril, že s pomocou bazového prútika mohol Ariane ukázať svet, dopriať jej všetko to, čo jej s Gellertom nasľubovali. Lenže vedel aj to, že keď ju presviedčali, aby s nimi odišla, nerobili to z nezištných dôvodov. Chceli ju využiť - využiť to, čo v nej žilo - aby získali moc.

Ako sa ukázalo o desiatky rokov neskôr, obscuriála a jeho pôvodcu nebolo možné oddeliť. Buď obscuriál jednoducho svojho hostiteľa zabil, pričom sám zahynul, alebo ho z hostiteľa násilým vytiahli, no hostiteľa to stálo život. Neexistovala cesta von, ani po celom storočí pátrania. Albus sa nikdy nevzdal nádeje, že je možné obscuriála zničiť a zachovať život jeho pôvodcu. Nielen kvôli Ariane. Ale aj kvôli Krédusovi.

***

Ariana bola šťastím bez seba, že sa Abe po týždni vrátil. A Albus bol šťastím bez seba, že konečne budú celé dni s Gellertom tráviť osamote. Keď však vošiel do Bathildinho domu, Gellert ho privítal krátkym objatím a slovami: "Prechádza Everardove veci. Chce ich poslať do sirotinca. Nie je na tom dobre."

Albus si povzdychol. "Pomôžem vám."

Albus sa s Bathildou od pohrebu nevidel, no mal dojem, že sa s mužovou smrťou začala pomaly vyrovnávať. Celé dopoludnie triedili obleky, habity, košele, klobúky a vreckovky na rôzne kôpky, až sa Bathilda odobrala do kuchyne, aby im pripravila aspoň limonádu a chlebíčky.

"Nikdy som nepochopil, prečo nemá domáceho škriatka," poznamenal Albus, keď otvoril truhlicu plnú ponožiek.

"Majú- má celkom malý dom. Myslím si, že jej to takto jednoducho vyhovuje. Naši to nedokážu pochopiť. Ale mne," poobzeral sa po izbe, "mne by sa takýto život páčil."

Albus sa vystrel. "Tu? V úžľabine?"

"Kdekoľvek. Videl si, s akou láskou narába s jeho vecami. Na mieste nezáleží. Ak by som vedel, že po mojej smrti bude niekto opatrovať moje veci tak ako ona Everardove, stačilo by mi žiť aj v chyži na skale uprostred mora."

Albus sa naňho dlho díval. "Žartuješ, však?"

Gellert sa zasmial. "Áno. Nemyslím si, že by som sa dokázal vzdať prepychu natrvalo. Ale akýkoľvek hrad by bol bez niečoho takéhoto - bez teba - pustý." Natiahol k Albusovi ruky a keď k nemu pristúpil, nežne ho pobozkal.

Keď začuli na schodoch Bathildine kroky, odstúpili od seba. Albus rýchlo vzal do rúk prvý pár ponožiek, ktorý mu prišiel pod ruku. "Tieto asi nepôjdu do sirotinca, však?"

Ponožky boli staré, museli mať aspoň desať rokov a na palci sa črtala malá dierka.

Bathildine ruky držiace podnos s limonádou a chlebíčkami sa zatriasli. Gellert zareagoval rýchlo, chytil podnos skôr, než ho stihla pustiť.

"Nie. Polož- daj ich späť na miesto, prosím," šepla a klesla na posteľ.

Gellert položil podnos na stolík a čupol si k nej.

"Prepáč," povedal Albus a odložil ponožky späť do truhlice. "Nechcel som..."

Bathilda zdvihla dlaň. "To nič, chlapče. Tie ponožky," povzdychla si. Oči sa jej naplnili slzami. Potom pomaly vstala a vzala truhlicu do rúk. Usadila sa do kresla pod oknom a položila si ju na kolená. Siahla do nej a vytiahla ten istý pár, ktorý pred chvíľou Albus držal.

"Keď sme sa zobrali, sotva sme sa poznali. Ale akosi... sme si rozumeli. Roky plynuli a my sme boli čoraz šťastnejší. Nedokázali sme však mať deti, za čo ma odsudzovala celá moja i jeho rodina. Bála som sa, že ma opustí. Lenže on ma ľúbil.

Tieto ponožky," kývla hlavou k truhlici, "som mu plietla ja. Na každé Vianoce a na každé narodeniny dostal jeden pár. Boli sme svoji asi desať rokov, keď nás na Vianoce prišiel navštíviť Everardov otec. Netajil sa tým, že chcel, aby ma Everard nechal. Strašne sa pohádali. Everard ho vyhodil vo chvíli, keď mu otec povedal, že so mnou nikdy nebude šťastný.

Samozrejme, že ma to zranilo. Išla som si vyplakať oči. Môj svokor ma natoľko vykoľajil, že som celý Vianočný deň strávila v slzách. Nakoniec som sa Everarda spýtala, či je šťastný. Odpovedal mi otázkou - čo si myslím, čo to znamená. Nevedela som, čo povedať. 'Pre mňa, Tilda', povedal a rozbalil si ponožky, 'je šťastím obuť si nové ponožky od teba a vychutnať si Vianoce pri krbe po tvojom boku.'"

To truhlice kvaplo zopár jej sĺz.

Albus cítil, ako mu v hrdle navrela hrča. Kým si Gellert čupol k pratete, aby ju utešil, on vyšiel von do záhrady. Bolo mu ľúto, že v Bathilde vyvolal tieto spomienky, bolo mu ľúto, že prišla o Everarda, a bolo mu ľúto aj to, že naňho táto jej spomienka natoľko doľahla.

Dlho stál na slnku a snažil sa zabrániť plaču, ale nešlo to. Možno to bolo spôsobené ich blížiacim sa odchodom, možno zložením krvnej prísahy, no na chvíľu pocítil, že by mu bolo jedno, ak by sa svojej predstavy o moci úplne vzdal.

Slnko už zapadalo, keď od Bathildy odišli. "Už len pár dní, Albus," povzdychol si Gellert šťastne a obtrel sa chrbtom dlane o tú jeho. Nebola ešte úplná tma, ktosi by ich mohol zbadať, hoci sa zdalo, že pri potoku nikto nie je.

"Ja viem. Ale, Gellert." Zastal a otočil sa k nemu.

"Máš pochybnosti?"

"Nie. Len... to, čo si mi u Bathildy povedal, a..." slová sa mu zasekli v hrdle. "To, čo povedala ona," šepol a tuho privrel viečka.

"Myslíš na ponožky," uhádol Gellert.

Albus nemusel odpovedať. Gellert ho chytil za dlaň a zatiahol za strom. Preplietol si s ním prsty a pritiahol ho k sebe. Naklonil sa k nemu a šepol: "Neboj sa. Svoj prvý pár dostaneš už tieto Vianoce. Do tvojich narodenín sa nestihnem naučiť štrikovať."

Albus sa odtiahol. Cítil, ako sa mu celým telom rozlialo nevysloviteľné šťastie. "Ja ťa to naučím," povedal nežne.

Gellert neveriacky zažmurkal. "Si plný prekvapení," uškrnul sa.

[ » na začiatok « ]