Kapitola:
Pridaná: 15.1.2022, 21:01:43
Čítaná: 238×
Hodnotenie: (počet hlasov: 1)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: pred dejom kníh JKR
Postavy: Albus Dumbledore, Gellert Grindelwald, Ariana Dumbledoreová, Bathilda Bagshotová
Stručný dej: Keď Dumbledore Harrymu povedal, že v Zrkadle z Erisedu videl pár vlnených ponožiek, nebolo to tak celkom klamstvo. Ponožky však mali preňho omnoho hlbší význam, než by mohol ktokoľvek pochopiť - azda okrem Grindelwalda.

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, romantika, tragédia

Kapitola: 1 » 1. kapitola 2 » 2. kapitola 3 » 3. kapitola 4 » 4. kapitola 5 » 5. kapitola 6 » 6. kapitola 7 » 7. kapitola 8 » 8. kapitola 9 » 9. kapitola 10 » 10. kapitola 11 » 11. kapitola 12 » 12. kapitola 13 » 13. kapitola 14 » 14. kapitola 15 » 15. kapitola 16 » 16. kapitola

Konečne kapitola, ktorú môžem s čistým svedomím venovať tebe, Tyrua :) Je síce tiež smutná, ale zároveň povznášajúca.

Pri písaní som počúvala túto skladbu, do nálady: https://www.youtube.com/watch?v=JZkBGUcHUD4

_______________

Albusa jeho povinnosti voči škole, Wizengamotu a ministerstvu zdržali v Británii až do Veľkej noci. Predtým, než sa vybral do Rakúska, spojil sa cez hop-šup práškovú sieť s Nicolasom.

"Kameň je zabezpečený niekoľkými prekážkami. A pridal som aj poslednú, ktorá zaistí, že sa k nemu Voldemort nebude môcť dostať."

Nicolas sa pousmial. "Nebudem sa pýtať, pretože by si mi to aj tak nepovedal. Ale som ti vďačný, priateľ môj."

"Rád, Nicolas."

"Myslíš si, že sa vráti, však?"

"Všetci sa raz vrátia," povzdychol si Albus.

"Už to tak bude. Ako dlho sa zdržíš v Nurmengarde?"

"To záleží od toho, aký bude Gellert výrečný."

"Nemal s kým komunikovať celých päťdesiatsedem rokov. S výnimkou pár návštev od rodiny, ktorá mu ostala. Prekvapilo by ma, ak by ti nepovedal ani slovo."

"Vedel byť veľmi tvrdohlavý, ak chcel," odpovedal Albus.

"Poznáš ho lepšie ako ja. Ale - ak to nie je impertinentná otázka - prečo teraz, Albus?"

Albus sa pousmial. "To, drahý priateľ, je rovnaké tajomstvo ako to, čo chráni tvoj kameň."

Nicolas sa zasmial. "Brilantný ako vždy. Želám ti veľa šťastia. Ak by si sa cestou späť potreboval porozprávať, si u nás vítaný."

"Ďakujem ti."

Albus vytiahol hlavu z krbu a prútikom zo seba oprášil sadze. V jeho srdci panovala vďaka. Kedysi dávno našiel útočisko práve u Nicolasa. Prišiel k nemu zlomený a pokorený, no smädný po vedomostiach. A hľadajúc niekoho, kto by sa o ne podelil bez toho, aby si žiadal niečo späť.

A Nicolas, vtedy už takmer 600-ročný, ich mal viac, než Albus dokázal vo svojom mladom veku vôbec pochopiť.

Vzal si ho pod ochranné krídla, naučil ho všetko, čo vedel, rozprával mu o tom, ako sa menil čarodejnícky i muklovský svet, dokázal mu, že nie sú až také vzdialené a odlišné ako si myslel. Naučil ho rešpektu. Rešpektu voči muklom, voči iným tvorom. Rešpektu voči slabosti, rešpektu voči hnevu, rešpektu voči omylom a chybám. Rešpektu voči samému sebe a rozhodnutiam, ktoré urobil.

Nicolas bol doteraz jedným z mála, ktorí poznali skutočnú podstatu Albusovho vzťahu ku Gellertovi. Albus ho v srdci nosil ako tajomstvo, ktoré nemohlo byť vypovedané, pretože hoci vedel, že nie je prvým čarodejníkom, ktorý sa zamiloval do muža, v spoločnosti sa o takýchto vzťahoch nerozprávalo otvorene. A on by nezniesol výčitky ešte aj voči tomu. Dostatočne ho trýznila spomienka na Arianino bezvládne telo, na Aberforthov plač, na jeho vlastný šok, na Gellertov výraz v tvári.

***

"No tak, von s tým, chlapče," vyhlásil Nicolas vľúdne. Sedeli pri vatre na Nicolasovom dvore. Bol to prvý teplý deň v tom roku, Albus býval v Nicolasovej voľnej izbe už viac ako sedem mesiacov. No teraz, keď sa zotmelo, sa prisunuli k ohňu bližšie, aby unikli pred prichádzajúcou zimou.

"S čím?" opýtal sa Albus potichu.

"Prečo si tu."

Albus neodpovedal. Nicolasa by neodbil vyhýbavou odpoveďou.

"Počas svojho života som mal mnoho študentov. Spomedzi nich si ty ten najšikovnejší. A aj najnešťastnejší. Tak von s tým." Nalial im obom z ohnivej whiskey a rovno ju aj vypil. Albus však svoj pohár iba meravo držal v rukách.

"Nebudem ťa súdiť," ozval sa Nicolas po chvíli. "A nechcem ťa ani nútiť. No tá ťažoba, ktorá ti nedáva spať, a ktorá ti bráni naplno využiť svoj potenciál, nezmizne sama. Treba ju postrčiť."

Albus cítil, ako sa mu oči naplnili slzami. Bolo to vôbec po prvýkrát od Gellertovho odchodu, čo vyslovil čo i len hlásku týkajúcu sa toho, čo sa odohralo. Pochoval akúkoľvek snahu rozprávať o tom, hoci počas bezsenných nocí, keď si spomenul na Gellertovu vôňu a zovrel ľavú päsť, ktorú pretínala stopa po krvnej prísahe, od osamelosti celé hodiny plakal do vankúša. Slzy boli nezastaviteľné, keď im raz dovolil kvapnúť na obliečku, trvalo nekonečné minúty, azda hodiny, kým záchvat plaču pominul. Sprevádzali ho bolesti hrude, štípanie očí, a ťažká únava, ktorá mu napokon priniesla bezsenný spánok.

"Ja… Ak…" prerývane sa nadýchol, "Urobil som strašnú vec."

Nicolas pokrčil plecami. "Dovtípil som sa."

Albus sa takmer zasmial. Kým v jeho vnútri sa odohrávala bolesť, Nicolas tam sedel, zvedavý, no ochotný poskytnúť oporu, pretože vo svojom živote videl už toľké veci, že by ho dokázalo máločo prekvapiť.

A tak sa Albus rozhovoril. Najprv iba veľmi zbežne, lenže ako sa v jeho rozprávaní schyľovalo ku koncu miunlého leta, jeho spomienky sa premieňali na slová, ktoré sa spájali do viet už samé.

Nicolas ho prerušil iba zbežne, a ak áno, tak to bola vždy otázka týkajúca sa Darov Smrti alebo obscuriála, alebo ďalších teórií, ktoré Gellert s Albusom vytvorili. Niektoré mu Nicolas okamžite vyvrátil, nad inými uznanlivo kývol hlavou, a ďalšie sa rozhodol otestovať v najbližších dňoch.

Keď Albus dohovoril, triasol sa od zimy. Oči mal vlhké a po lícach mu stekali pramienky sĺz.

"Všetci robíme neuvážené rozhodnutia. Najmä v mladosti. A z lásky ešte viac."

Albus prekvapene zdvihol hlavu. Ani slovom sa nezmienil, že boli s Gellertom viac než priatelia.

Nicolas sa chápavo pousmial. "Zlomené srdce vyzerá vždy rovnako. Bez ohľadu na to, či ho zlomí muž alebo žena."

Albus si utrel slzy. "A vy…?"

"Videl som kadečo. A poviem ti jednu vec. Láska je jediná vec, ktorá stojí za všetko. Za bolesť, za hnev, za hádky, a áno, aj za smrť. Myslím, že napriek tomu, čo sa stalo, by si nechcel vymazať ani jednu chvíľu, ktorú si s Gellertom strávil, však?"

Albus zahanbene pokrútil hlavou.

Nicolas ho potľapkal po pleci. "Tak vidíš. Nemá zmysel lipnúť na minulosti. Si však dosť múdry a dosť dobrý na to, aby si sa z nej poučil. Stali sa ti strašné veci. Nenechaj sa nimi zlomiť. Vráť tú lásku, čo si dostal, a ktorú cítiš, niekomu inému. Investuj ju do výskumu, do cestovania, do pomoci iným. Máš jej tak veľa. Nenechávaj si ju pre seba."

***

Doteraz to bola najdôležitejšia rada, akú mu Nicolas kedy dal. A teraz, keď sa pozrel na roky výskumu a učenia, veril, že s ňou vynaložil najlepšie, ako mohol.

[ » na začiatok « ]