Fan Fiction

Kapitola:
Pridaná: 6.3.2021, 12:21:26
Čítaná: 922×
Hodnotenie:

(počet hlasov: 2)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Hermiona, Draco, Harry, Ron, Ginny, Lavender, Parvati, Pansy...
Stručný dej: Hermiona je inteligentná a citlivá mladá čarodejnica špinavej krvi, Draco je síce inteligentný ale neznesiteľný, pyšný a plný predsudkov. Majú vôbec niečo títo dvaja ľudia spoločné? Je tomu určite tak? Nie je to Hermiona, ktorá je plná predsudkov? Toto je príbeh o druhej šanci. Chopia sa jej hlavní hrdinovia? Poviedka sa začína príchodom hlavnej hrdinky späť na Rokfort. Začína sa šiesty ročník a ona postupom času prichádza na to, že nič nie je také, ako si myslela. Pozor: v poviedke sú veľmi často používané vulgarizmy a je tu prítomný sex

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo, romantika

Kapitola:

Dni ubiehali a Hermiona mohla s istotou povedať, že to boli tie najkrajšie dni v jej živote. Užívala si ich plnými dúškami, ona aj jej priatelia a to ju tešilo ešte viac. Harry s Ginny sa rýchlo stali najviac pretriasaným párikom na škole. Harrymu to vôbec nevadilo. Konečne to totiž boli klebety spojené s niečím príjemným a nie dohady o tom, či je Slizolinov dedič, alebo ako sa mu podarilo hodiť svoje meno do ohnivej čaše. Ron sa s tým snažil zmieriť. Dokonca im dal svoje požehnanie ako prejav dobrosrdečnosti, čo Ginny samozrejme dopálilo.

„Nemá mi čo dávať svoje požehnanie! Nie je moja mamka ani ocko!“ čertila sa jedného večera. „Je mi úplne jedno, čo si o tom myslí!“ hrozivo zazerala po svojom bratovi, ktorý práve prechádzal cez otvor za portrétom spoločne s Harrym. Ten hneď, ako zbadal Ginny, sa usmial od ucha k uchu, ako malý zamilovaný školáčik a vykročil rovno k dievčatám.

„Ahoj Strelka.“ Prišiel zozadu ku kreslu, v ktorom sedela jeho milovaná, nahol sa a pobozkal ju na líce. Ginny sa naňho vrelo usmiala.

„Je ti niečo smiešne? Ronko Wonko?“ spýtala sa posmešne Ginny. Ronovi bleskovo sčerveneli uši, hodil si tašku do voľného kresla a so zašomraním sa doňho napokon ofučaný sám zvalil.

Harry si sadol na operadlo kresla, kde sedela Ginny a konečne si uvedomil, že je tam aj Hermiona.

„Ahoj Hermiona.“ zvolal zasnene. Hermiona sa v duchu rozosmiala, od kedy spolu tí dvaja chodili bol Harry večne hlavou v oblakoch. Ostatne, Ginny tiež.

„Ahoj Harry, boli sme spolu asi pred štvrť hodinou na večeri, nemusíš ma zdraviť vždy, keď sa znova stretneme.“ Usmiala sa.

„Hmm, čo? Jasné, môžeš.“ Prebral sa náhle z myšlienok. Ginny sa na Hermionu pozrela a obe sa popod nos sprisahanecky zasmiali.

„Už zasa?“ odfrkol si otrávene. Hermiona tam chodila v poslednom čase tak často, až to slovo naháňalo Ronovi troliu kožu.

„Nikto sa za mňa na skúšky nenaučí.“ Pokrčila Hermiona obranne plecia.

„Je toho ešte veľa, čo neviem a chcela by som vedieť.“ Usmiala sa Hermiona. „Ak chceš, môžeš ísť so mnou.“

„To v žiadnom prípade!“ pokrútil Ron rozhodne hlavou. „Včera si prišla až po pol noci. Myslel som si, že ťa Filch chytil po večierke, keď si sa tak dlho nevracala. Knižnica je predsa otvorená len do ôsmej.“ Povedal.

„Nooo.. Ja som si potom ešte v jednej učebni čítala. Vieš.. Tu je vždy strašný hluk, nemôžem sa poriadne sústrediť.“ Hovorila Hermiona a sama sebe prikyvovala hlavou.

„Ty si sa zbláznila.“ Podotkol Ron a pozrel sa na svojho najlepšieho priateľa, aby ho podporil. Harry bol však ponorený do úplne inej problematiky. Práve totiž veľmi starostlivo prehľadával Ginny ústa svojim jazykom.

„Hľadáš tam niečo?“ zvolal červený Ron a hodil po kamarátovi svoju tašku s knihami.

Ron síce sám uznal, že Harry je Ginninou najlepšou voľbou. Stále sa však nevedel zmieriť s tým, že má jeho malá sestrička nejaký vzťah. Akýkoľvek vzťah.

Hermiona sa rýchlo pozbierala a len tak tak stihla miestnosť opustiť pred ďalšou nedôstojnou hádkou typu: Nie je to tvoja vec, že chodím s Harrym! – Som tvoj brat, je to moja vec! Tu si obleč pás cudnosti zatiaľ čo ťa zamknem v najvyššej hradnej veži!

Vyšla na chodbu a rýchlym krokom zamierila do knižnice. Na ústach sa jej pohrával šibalský úsmev a srdce si radostne poskakovalo s každým jej krokom.

Bolo pre ňu nesmierne ťažké, držať svoje pocity na uzde pri spoločných hodinách. Ešte horšie však bolo to, že jej to nijak neuľahčoval. Neraz, keď išiel okolo nej v hlúčiku spolužiakov sa na ňu tak natlačil, až sa jej od jeho vône zatočila hlava. Jeho kradmé dotyky, keď sa míňali medzi lavicami, na ňu vždy pôsobili ako metúce zaklínadlo Confundus. Akoby zabudla kde je... Zahĺbene si užívala pocit, ktorý ešte malú chvíľu zotrvával na jej drieku, aj keď ju jeho ruky už dávno opustili. Nenápadné pohľady, ktoré jej venoval ešte vždy vyvolávali červeň na jej lícach. Bolo ťažké ovládať sa, keď sa on neovládal.

Na poslednej hodine elixírov si myslela, že ich už nadobro prezradí, keď jej z pracovného stola spadla na zem bobuľa z ľuľkovca. On sa po ňu zohol od vedľajšieho stola a podal jej ju. Keď sa naňho šokovane zahľadel Zabini aj Harry, uvedomil si, čo spravil a miesto toho, aby ho vložil do Hermioninej natiahnutej ruky ho teatrálne pustil na zem k jeho nohám, aby sa musela pred ním skloniť. Hermiona si ho zdvihla a zagánila naňho, v duchu mu však poďakovala za duchaprítomnosť.

„To je debil.“ Posťažoval si Harry. „Nevšímaj si ho, Hermiona.“ utešoval ju.

„To je v poriadku, Harry. Už som si na to zvykla. Nič iné od neho nečakám.“ Usmiala sa.

Keď konečne dorazila do knižnice, potichu pozdravila madam Pinceovú a rozhliadla sa okolo seba. Pri stoloch nesedelo veľa študentov. Len pár bystrohlavčanov a dve slizolinčanky v rohu prednej miestnosti. Prechádzala pomedzi regály plné kníh k tomu najzašitejšiemu stolu. Nie, dnes sa nemusela báť, že by tu niekto vyrušoval. Študentov mohla zrátať na prstoch svojich rúk a hlavne boli zahĺbení až po uši vo svojich domácich úlohách.

Prišla k prázdnemu stolu, ktorý bol z každej strany krytý policou s knihami. Viedla k nemu jedine úzka kľukatá chodbička, ktorá sa nenápadne vinula.

Zložila si na stôl tašku a usadila sa. Vybrala si brko a kalamár, pár čistých strán pergamenu a knihu, ktorú si požičala pred dvoma dňami. Ostávalo jej už posledných pár strán, ktoré si plánovala spoznámkovať a mohla ju vrátiť.

V tom sa v chodbičke zjavila postava, z ktorej jej podskočilo srdce. Žiarivo sa na ňu usmial.

„To bol dnes nekonečný deň.“ Povzdychol si potichu, keď k nej prišiel bližšie. Zohol sa a nežne ju pobozkal.

„Hovor mi o tom.“ Zašepkala a pritiahla ho za kravatu späť k sebe. Draco, aby si uvoľnil ruky a mohol sa tak venovať len jej, bleskovo zhodil svoju tašku na stôl. Tá vrazila do otvoreného kalamáru, ktorý sa prevrátil a rozlial po celom stole. Atrament sa rozprskol po Hermioniných čistých pripravených stránkach, pár kvapiek potriesnilo dokonca požičanú knihu no väčšina skončila na jej blúzke. Niekoľko zatúlaných cícerkov ešte vždy stekalo zo stola rovno na jej sukňu.

Prudko sa od Draca odtiahla, keď si to všimla. Rýchlo kalamár opäť postavila no žiaden atrament v ňom už neostal.

„Pre Merlinovú šedivú bradu Grangerová, nemôžeš aspoň chvíľu nebyť ako prasa?“ zaškľabil sa. Hermiona naň hodila nevraživý pohľad.

„Prisahám, že nie.“ Zdvihol na obranu ruky ale stále sa šibalsky usmieval. Hermiona sa postavila a zúfalo sa na seba pozrela.

„Pre Merlina, vážne vyzerám ako prasiatko.“ Povedala potichu nešťastne. Potom začala prútikom vysávať atrament rozliaty na stole a stránkach pergamenu. Draco sa ticho chechtal a sledoval ju pri tom. Keď to dokončila, zdvihla pohľad od stola a prísne sa naňho zadívala.

„Je ti niečo smiešne? Aspoň by si mi mohol pomôcť.“ Karhavo ho napomenula potichu. Draco pokrútil hlavou.

„Nie, vďaka. Toto mi stačí.“ Založil si ruky na hrudi a vyzliekal ju pohľadom. Vystrela sa od stola a napodobila jeho postoj. Založila si ruky na hrudi a zašpinila sa tak ešte viac. Bolo jej to ale jedno. Vykročila k Dracovi. Razom mu na tvári zmrzol úsmev, keď mu došlo, čo má a lubom.

„Čo to robíš?“ ustupoval pred ňou. „Zašpiníš ma!“ potichu sykol. Hermiona sa potmehúdsky usmiala a vrhla sa naňho. Silno ho objala, až cítila, ako sa jej vlhká atramentová blúzka nalepila na telo. Potom odstúpila a žiarivo sa usmievala na Dracovu vážnu tvár.

Ešte keby sa toto na mňa tak nelepilo. Odtiahla od tela vlhkú blúzku, ktorá ostala v niekoľkých záhyboch skrčená. Draco sa od nej rozmrzene odvrátil a rozopínal si košeľu. Pozrela sa na stôl, kde na jeho taške ležal prehodený sivý sveter. Iste si ho chcel vymeniť za košeľu.

Rozopla si gombičky a opatrne si vyzliekla vlhkú blúzku. Po pofarbenej hrudi jej medzi prsiami stieklo niekoľko kvapiek atramentu, ktoré sa na okamih ukryli v pupku. Prešla si ukazovákom a prostredníkom po brušku a zadívala sa na farbu, ktorá jej ostala na bruškách prstov. Zdvihla pohľad k Dracovi a uvedomila si, že ju ticho pozoruje.

Draco si mrzuto rozopínal gombičky. Dúfal, že sa dnešok bude vyvíjať iným smerom. Nemal v pláne tráviť celý večer v knižnici. Mala si dopísať posledných pár strán a hotovo. Teraz tu stvrdnú a všetko robil zbytočne.

Vyzliekol si košeľu a prehodil ju cez operadlo stoličky. Hermiona bola podozrivo ticho. Obzrel sa a všimol si, ako si rozopínala gombičky na blúzke. Nečujne sa otočil a so zatajeným dychom ju sledoval. Akoby bola hlboko ponorená do toho čo robila, vôbec si ho nevšímala. Za to Draco si ju uvedomoval až moc. Pulz sa mu zrýchlil, v krku sa mu urobila hrča, ktorú len ťažko prehltol a jeho kamarát v nohaviciach sa ako na povel prebral k životu. Sťaby sa spomalil svet okolo, rozopínala každú tú gombičku tak mučivo pomaly, až si myslel, že k nej prikročí a tú blúzku z nej strhne. Nechcel ju ale prerušiť.

Keď si ju konečne vyzliekla, už zas si pomyslel, že sa tam na ňu hneď vrhne. Chvalamerlinovi mu ale ostalo pár posledných buniek v mozgu prekrvených, ktoré mu v tom zabránili. Keď ale niekoľko zatúlaných kvapiek atramentu, ktoré si brázdili cestičku pomedzi jej prsia, pritiahlo jeho pohľad, jeho vnútorné zviera bolestne zavylo. V spánkoch mu vrela krv a síce bol od pása nahor holý, telo mu zaliala nevýslovná horúčava.

Vtedy sa jemne pohladila po bruchu a zdvihla k nemu pohľad. Dve najnevinnejšie orieškovohnedé oči spôsobili, že sa zrazu Draco cítil ako lovec. Ona bola laň, ktorá sa naňho uprene dívala a nevedela, čo čakať.

Inštinktívne, ako dravec sa na ňu vrhol. Prirazil ju k polici s knihami a ruky jej znehybnil vo svojich. Telom sa vzrušene natlačil na to jej a žiadostivo sa zmocnil jej pier. Zavzdychala mu do úst a to ho ešte viac vzrušilo. Uvoľnil jej ruky a tie svoje ovinul okolo nej. Jednou jej zašiel do vlasov a prudko za ne zatiahol. Hermiona potichu zavyla ale utíšili ju jeho bozky na krku. Druhou rukou jej rozopol podprsenku a odhodil ju, ako najzbytočnejší kus oblečenia, ktorý ho už dlho sral. Pritiahol ju k sebe ešte väčšmi, oboma rukami ju zdrapil za zadok a nadvihol. Obmotala si nohy okolo jeho pása a on sa prstami túžobne zaryl do jej pozadia. Ruky mu obvinula okolo krku a pritiahla si jeho tvár na prsia. Jazykom jemne brázdil jej rozcítenú pokožku a každý malý kúsok hneď na to pobozkal. Hermiona zaborila hlavu do jeho svetlých vlasov. Z plných pľúc nasávala ich vôňu. Zrazu ju odlepil od police a preniesol ju k stolu. Položil ju poležiačky na už čistý stôl. Zdrapil ju za stehná a prudko ju k sebe prirazil. Roztiahol jej ich od seba a jednou rukou horúčkovito rozopínal rozparok.

V ušiach mu hučala pulzujúca krv. Keď sa jej snažil stiahnuť nohavičky, začala k sebe priťahovať stehná.

„Draco...“ šepla hlasnejšie. Konečne sa na ňu pozrel. Pohľadom mu naznačila smer chodbičky.

Draco sa tam rýchlo pozrel, no nik tam nestál. Na malú chvíľu sa mu zastavilo srdce. Odstúpil od stola a pomohol Hermione posadiť sa.

„Nechal som sa uniesť.. Prepáč.“ Šepol, keď si zapínal rozparok. Hermiona sa rukami objímala, aby zakryla čo najviac seba samej. Jej podprsenka totiž skončila v rohu pod stoličkou.

„Ja viem, viem o tom. Už som povedal prepáč.“ Opakoval previnilo a podal jej podprsenku, ktorú predtým oprášil.

„Mohla by som si toto odložiť na zajtra a mohli by sme ísť k tebe.“ Povedala a nevinne naňho pozrela. Draco zmeravel s polovicou svetra pretiahnutou cez hlavu a užasnuto na ňu hľadel. Keď sa prebral z tranzu, rýchlo sa obliekol, ešte rýchlejšie zbalil Hermione veci, zobral obe tašky a ťahal ju za ruku rýchlo preč.

„Počkaj, prosím ťa. Takto predsa nemôžem ísť.“ Zasmiala sa potichu. Draco sa obzrel a uvedomil si, že mala na sebe stále len podprsenku.

„Áno, prepáč. Zabudol som.“ Zaksichtil sa, pustil jej ruku a díval sa na ňu.

„A dáš mi moju tašku?“ zazubila sa. Draco sa pozrel na dve tašky, ktoré mu viseli cez plece.

„Ehmm, jasné.“ zhodil jednu z pleca a podal jej ju. Potom si chlapčensky prehrabol vlasy.

„Mohol by si ísť napred. Bolo by zvláštne, keby sme odtiaľto vyšli spolu a ešte zvláštnejšie by bolo, keby sme spolu aj odišli, nemyslíš?“ Spýtala sa, kým sa obliekala.

„Jasné. Tak.. ja už idem.. Nezdrž sa.“ Povedal netrpezlivo a bez ďalších zbytočných slov ju rýchlo opustil. Ani mu nestihla povedať, že mal na brade malý atramentový fliačik.

Hermiona ešte raz skontrolovala miesto činu. Chcela si byť istá, že tam po nich neostalo nič. Prisunula stoličky k stolu a vyzrela von oknom. Mohlo to byť päť minút, čo Draco odišiel.

Na odchode z knižnice uistila madam Pinceovú, že knihu vráti o deň neskôr a potom už utekala na siedme poschodie. Po ceste ešte stretla pár študentov z nižších ročníkov, ktorým stihla za behu pripomenúť blížiacu sa večierku a teda, že by sa mali vrátiť do klubovní. V mysli sa usmiala nad tou iróniou a bežala ďalej.

Keď konečne dorazila na siedme poschodie, poobzerala sa, či je sama. Trikrát sa prešla popred dobre známu stenu a myslela na Dracovu komnatu. Dvere sa objavili a ona do nich natešená vošla.

Pýcha a predsudky