Fan Fiction

Kapitola:
Pridaná: 14.4.2020, 12:45:49
Čítaná: 476×
Hodnotenie:

(počet hlasov: 3)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Hermiona, Draco, Harry, Ron, Ginny, Lavender, Parvati, Pansy...
Stručný dej: Hermiona je inteligentná a citlivá mladá čarodejnica špinavej krvi, Draco je síce inteligentný ale neznesiteľný, pyšný a plný predsudkov. Majú vôbec niečo títo dvaja ľudia spoločné? Je tomu určite tak? Nie je to Hermiona, ktorá je plná predsudkov? Toto je príbeh o druhej šanci. Chopia sa jej hlavní hrdinovia? Poviedka sa začína príchodom hlavnej hrdinky späť na Rokfort. Začína sa šiesty ročník a ona postupom času prichádza na to, že nič nie je také, ako si myslela. Pozor: v poviedke sú veľmi často používané vulgarizmy a je tu prítomný sex

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo, romantika

Kapitola:

Po tom ráne, čo sa Hermiona zobudila v Komnate najvyššej potreby sama, už nič nebolo ako predtým. Alebo vlastne všetko bolo zasa tak, ako kedysi. Každý deň chodila do Nemocničného krídla na návštevu za Ronom s Harrym alebo sama. Ron sa vždy priam rozžiaril, keď ich videl.

Panovala medzi nimi nevyslovená dohoda, že sa o tom, čo sa stalo, nebudú rozprávať. Ron na to nikdy neprivodil reč a za to bola Hermiona rada. Nechcela to riešiť. Cítila sa kvôli nemu tak strašne, cítila sa, akoby ho ako kamarátka zradila. Mala sa proste tváriť šťastne a podporovať ho. Áno presne tak. To by spravila pravá kamarátka... Hovorila si.

„To je tak strašné, že tu musím trčať!“ posťažoval sa jedného dňa Ron Hermione. „Nič mi nie je, mohol som kľudne chodiť na tréningy.“

„To nie, na to sa ešte úplne necítim, keď niekedy tuho premýšľam, rozbolí ma hlava.“ Povedal vážne a Hermiona sa rozosmiala.

„No ale môže ťa tešiť, že z toho, že tu ležíš nemá nikto z chrabromilského tímu radosť.“ Utešovala ho a ruku mu chlácholivo položila na plece.

„Neviem či zrovna smútia.“ Povedal Ron a Hermiona vedela, čo chce počuť. Bez tak sa na to furt pýtal Harryho, tak prečo mu nespraviť radosť.

„McLaggena nemajú radi. Ja som na ich tréningoch síce nebola ale vždy sa vrátia poriadne rozzúrení. A to vrátane Harryho. Je to blbec, Ron. Keď zas budeš môcť hrať, určite sa všetci potešia.“

„Blbec? Ty si sa nejak roznadávala od vtedy, čo sme sa... veď vieš.“ Zasekol sa a úsmev mu z tváre razom zmizol. Nastalo trápne ticho a zo strachu aby sa to nezvrhlo k rozhovoru čo-si-robila-kým-sme-sa-nebavili sa Hermiona radšej rýchlo postavila.

„Už budem musieť ísť, bude nám začínať transfigurácia.“ Povedala a Ron sa zatváril nanajvýš smutne. „Prídem zasa zajtra.“ Usmiala sa.

Malfoyovi sa nemusela vyhýbať. Zvládol si to zariadiť tak, že ho od toho večera nevidela. Ani nevedela, či je ešte na škole. Samozrejme, že bol, len sa vytratil z jej momentálneho života. Bohužiaľ si nebola tak úplne istá, či bolo toto to, čo chcela. Chcela sa s ním toho večera porozprávať, chcela sa ho na to spýtať a chcela vidieť v jeho očiach, že jej hovorí pravdu. Lenže to sa nestalo. Cez svoje slzy totiž nevidela nič, len svoje obrovské výčitky voči Ronovi a jeho bezvládne telo. Hovorila si, že koniec koncov je to takto lepšie. Ak sa raz ukáže, že v tom mal predsa len prsty, nebude si vyčítať, že mu slepo verila. Ale, priala by si, aby to tak nebolo. Za tých pár týždňov či mesiacov mala možnosť nahliadnuť pod jeho škrupinku a spoznať toho Malfoya, čo možno poznali len jeho najlepší priatelia alebo možno ani oni nie. Možno ho tak poznali len jeho rodičia, ak je pravda to, čo hovoril o ich slizolinskom poňatí priateľstva. Chýbalo jej to. Bola z toho taká zmätená. Prečo to nemohlo byť všetko jednoduchšie?

Občas sa jej stalo, že zahliadla blonďavú hlavu a prudko sa za ňou otočila. Nebol to však on. Frustrovalo ju to. Brala to ako neukončenú vec. Chcela vedieť, ako to bolo ale zároveň nechcela. Čo ak by sa priznal? Čo ak by jej klamal? Ani jednu vec z toho nechcela. Tak nejak ale tušila celú dobu, kde je pravda.

Draco sa v tú noc vrátil do spoločnej komnaty veľmi pochmúrny. Nevedel čo ho ráno čaká, ale už teraz sa netešil. Nemal chuť sa vôbec zobudiť. Mal pocit, akoby o to krásne vo svojom živote práve prišiel a už sa to nemohlo vrátiť. Akoby mu zomrel niekto blízky a nič ten pocit nevedelo utíšiť. Tak takto to bolí? Zlomené srdce? Ako hlboko klesol, že si dovolil sa zamilovať. Zrútil sa do postele a díval sa na jej strop. Oči ho štípali, hruď ho bolela. Poznáte ten zvláštny úzkostlivý pocit? Zvieravý, bolestivý pocit, ktorý sa vás nechce pustiť. A vy zrazu neviete čo robiť... Taká beznádej... Stočil sa na bok a schúlil sa ako to robil kedysi, keď bol malý a smutný.

Otočil sa na ňu a ona to brala ako pozvanie ďalej. Potichu prešla k jeho posteli aby nezobudila ostatných chlapcov.

„Ale no tak, stalo sa niečo?“ vliezla do postele a prisunula sa bližšie k nemu. „Mne to predsa môžeš povedať.“ Zapriadla a začala sa hrať s jeho vlasmi. „Ide o tú Venušu, však?“ spýtala sa.

„Pre Merlina Pans, daj mi pokoj!“ povedal zvýšeným hlasom a zvrtol sa na ňu. Na chvíľu otvorila prekvapením ústa no potom ich hneď zavrela. Bolo to prvý raz, čo videla, že Draco plakal kvôli nejakému dievčaťu.

„Draco, toto nemáš za potreby.“ Povedala a pohladila ho po tvári. Draco sa od nej odtiahol. „Je to krava, chápeš? Ak si teba nevie vážiť, je to krava.“ Povedala rozhodne. Od Crabbovej postele sa k ním donieslo hlasné zachrápanie a tak sa opäť stíšila.

„Nie Pans, ona nie je krava. To ja som to posral.“ Povedal a vložil si hlavu do rúk.

„Vieš čo? Môžem ťa rozveseliť.“ Povedala a stiahla si vršok pyžama. Draco sa na ňu pozrel.

„A toto ma má ako rozveseliť?“ spýtal sa. Natiahla sa a rukou mu zašla do rozkroku. Draco sa prudko postavil z postele a zarazene sa na ňu díval.

„Chápeš ma vôbec? Vieš, čo teraz prežívam?“ pýtal sa a nahnevane gestikuloval.

„Vieš čo? Choď preč. Nemám na teba náladu.“ Povedal a sám odišiel do kúpeľne. Pustil si vodu v sprche a vyzliekol sa. Zadíval sa na seba do zrkadla. Sám sebe sa hnusil. Vliezol do sprchy a iba tam tak stál ale nič sa nedialo. Nemal pocit, že by ho tá voda nejak očistila, že by ho nejak zbavila viny. Sadol si na dno sprchy a oprel sa o ľadové kachle. Voda naňho stekala a on si prial, aby sa už tento školský rok konečne skončil. Skončí sa rok, skončí aj on.

Keď sa toho rána zobudil, pripadal si prázdny. Obliekol sa a šiel na raňajky. Nikdy by nebol povedal, že by sa mohol takto niekedy cítiť, ale priveľmi ho to bolelo na to, aby sa kvôli tomu cítil trápne. Na raňajkách sa rozhodol, že sa opäť pustí do rozrobenej práce a dokončí ju. Už to nemá prečo odkladať. Bol z toho ale zúfalý. To, že trávil s Grangerovou čas mu dávalo pocit, že robí niečo pre svoju zvrátenú dušu. Že snáď na konci dôjde k nejakému vykúpeniu. Teraz sa ale musel vrátiť k tomu, čo nechcel robiť. Nenávidel sa za to. Znova spadol do tých sračiek, akoby sa točil dookola a nemohol sa z toho vysekať.

Zrazu pocítil potrebu vykúzliť svojho patrona. Potreboval vidieť to malé potkanča, lebo to bolo posledným znakom, že ešte úplne neupadol do temnoty. Zároveň bolo prepojené na ňu a zosobňovalo ten najlepší kus z neho, to málo čo v ňom ostalo.

Keď kráčal na siedme poschodie, uvedomil si, že mu práve začala Obrana proti čiernej mágii so Snapom. Odfrkol si sám pre seba a kráčal ďalej. Keď dorazil na onú chodbu, bola prázdna. Študenti mali výuku. Otvoril dvere Komnaty najvyššej potreby. Vošiel dnu a keď ich zavrel, komnata spolu s ním padla do čierno-čiernej tmy. Nevidel si na špičku svojho nosa. Ani si nebol istý, či je to jeho komnata. Nemyslel vyslovene na ňu, chcel len útočisko pred svojimi citmi. Spravil pár krokov vpred a čakal, že do niečoho narazí no nič pred ním nebolo. Otvoril oči, hneď ich zavrel a znova otvoril. Nič sa nezmenilo. Stále rovnako hustá tma. Bolo to strašidelné.

„Lumos!“ zvolal a na konci prútika sa mu zjavila žiara svetla. Svetlo sa rozlialo po obrovskej prázdnej miestnosti. Teda, nebol si istý, či bola prázdna. Bola tak veľká, že svetlo v tme zaniklo a nevidel jej steny. V strede ale niečo stálo. Niečo vysokánske a lesklé. Draco nevedel rozoznať čo to je, tak sa k tomu vydal. Keď sa blížil, spoznal v tom objekte pôsobivé starodávne zrkadlo. Malo zlatý rám a stálo na obrovských vtáčích nohách s pazúrmi. Na jeho samom vrchu bol čudný názov v nejakom zvláštnom jazyku, ktorý nevedel rozlúštiť. Keď mu z nápisu preleteli oči na svoj odraz, zľakol sa až mu prútik vyletel z ruky. Draco sa poň bleskovo zohol a obzeral sa okolo seba, točil sa na mieste. Nevedel pochopiť, kde sa tam vzali jeho rodičia, a kde behom sekundy zmizli. Neboli tam. Znova sa pozrel do zrkadla a zalapal po dychu. Keď sa ale obzrel, po jeho pravom boku nik nestál. V zrkadle tam ale stála jeho matka. Po ľavom boku stál jeho hrdo hľadiaci otec, nie tá troska, ktorou momentálne bol. Draco absolútne nechápal o čo ide. Opatrne sa dotkol zrkadla, ktoré jeho ruku zastavilo. Díval sa na svoju najhlbšiu túžbu, na to, čo by ho spravilo šťastnejším ako čokoľvek iné. Díval sa na svoju celistvú rodinu, na svoju šťastnú, krásnu matku a svojho hrdého otca, ktorý pre neho býval samotným bohom. Čo to je za svinstvo? Čo to je za klam! V tom má istotne prsty ten temný zmrd, aby ho mohol týrať. Ako to spravil? Je tu? Podarilo sa mu nejak dostať na hrad? Použili tú skrinku? Draco nervózne obehol zrkadlo, potom sa obzeral po miestnosti. Hľadal akýkoľvek pohyb. Čakal, že teraz z každej možnej strany vybehne jeho teta Bellatrix alebo sám zmrd či nejakí jeho nochsledi a začnú sa mu smiať do tváre a potom ho umučia na smrť za to, že zlyhal. Nič sa ale nedialo.

„No tak, ukážte sa!“ vykríkol a jeho hlas pohltila tma. „Kde ste? Viem, že tu ste!“ kričal no nik sa neozýval, nič sa nedialo. Začína blaznieť? Otočil sa znova k zrkadlu. Díval sa na svojich rodičov a čakal, že sa každú chvíľu obraz zmení v niečo strašné. Miesto toho jeho otec objal matku rukou okolo drieku a ona sa rozžiarila. Čo to je?

Draco to nevydržal, zovrel ruku v päsť a celou silou trafil svoj odraz do tváre. Znova a znova až sa v zrkadle vytvorila prasklina, ktorá sa s hlasným praskaním zväčšovala až sa celé zrkadlo s rachotom roztrieštilo na menšie kúsky, ktoré sa zrútili Dracovi k nohám. Z hánok mu tiekla krv a kvapkala na kúsky pri jeho nohách. Zahľadel sa na ne a zbadal v nich svoj pokrútený odraz. Nebol tam ale sám. Vedľa neho stála a z rovnakého uhlu na neho hľadela, Grangerová. Rovnako roztrieštená ako on. Zohol sa ku kúskom zrkadla a siahol po väčšom kuse, ktorý zrkadlil jej oči. Vzal ho do ruky a zadíval sa do nich. Dúfal, že toto naozaj nebolo dielo Temného pána, lebo ak áno a on by vedel o jeho citoch k tomuto nevhodnému dievčaťu, boli by všetci razom odsúdený k smrti. On, Grangerová a samozrejme jeho rodičia. A bol by tomu na vine jedine on.

Zovrel kus zrkadla, ktorý na neho hľadel, pevne v ruke a zacítil ostrú bolesť, ako sa mu jeho ostré časti práve zarezali do dlane a prstov. Keď ju rozovrel, kus sa zalial krvou no ešte predtým sa mu zazdalo, že zazrel v jej očiach slzy. Plakala by pre neho?

Pozrel sa na zbytok zrkadla no nenašiel už ani črepinu. Tie sa totiž rozplynuli do piesku, ktorý mal teraz pri nohách. Pozrel sa pred seba, no nič tam už nestálo. To už bolo moc. To už stačilo. Draco sa postavil a rýchlym krokom opustil túto zvláštnu miestnosť.

Vyšiel na prázdnu chodbu a rozbehol sa ňou, až keď zabočil za roh, takmer narazil do samotného riaditeľa.

„Pán profesor!“ zvolal prekvapene a trocha zdesene. „Prepáčte, nevidel som vás.“ Rýchlo sa mu uhol z cesty a keby ho profesor nezastavil, už teraz by ho na tej chodbe nebolo.

„Pán Malfoy,“ povedal chladne? Unavene? Rezignovane? Draco to nevedel odhadnúť, „nemali by ste byť práve na vyučovaní?“ spýtal sa a pozrel sa naňho ponad okuliare.

„Áno, samozrejme, zdržal som sa. Preto sa ponáhľam.“ Povedal a dúfal, že mu to riaditeľ zhltne. Bohužiaľ si ale všimol jeho krvavú ruku, z ktorej mu krv stekala na zem. Ešte vždy v nej držal kus zrkadla.

„S tou rukou by ste mali zájsť za Poppy. Má totiž ten dar, že sa nepýta.“ Povedal a Draca prekvapilo, že sa ho sám na príčinu nespýtal. Miesto toho sa otočil a odchádzal.

„Už ste zistili, kto otrávil Weasleyho?“ spýtal sa Draco opatrne. Sám nevedel, prečo sa ho to pýta. Riaditeľ sa na to zatváril trocha prekvapene.

„Nie. Nie, bohužiaľ nám vinník uniká.“ Povedal a pristúpil bližšie k Dracovi. Skúmavo sa naňho zahľadel. „Nechcete mi ešte niečo povedať, pán Malfoy?“ spýtal sa a opäť sa naňho zadíval ponad okuliare.

Draco na malú chvíľu pomyslel, že sa prizná, no rýchlo si to rozmyslel a pokrútil hlavou.

„Dobre teda.“ Zľahka sa naňho usmial. „Mali by ste vedieť, pán Malfoy, že treba jednať, kým je ešte cesty späť. Pretože o chvíľu neskôr by už mohlo byť aj pre vás navždy neskoro.“ Povedal a pozrel sa na Draca veľavravným pohľadom. Dracovi zovreli kŕče žalúdok.

„Vaša ruka.“ Povedal riaditeľ a ukázal na ňu. „Ešte chvíľu a vykrvácate nám. To by bola škoda.“ Povedal a Draco sa zahľadel na svoju ruku. Utvorila sa pod ňou malá mláčka, no že by išiel vykrvácať, to by si nemyslel. Pozrel sa na riaditeľa, ktorý sa na neho usmial. „No tak už bežte, nezdržujte sa.“ Povedal a pokynul mu rukou.

„Áno,“ odpovedal Draco zmätene, „ďakujem, pán profesor.“ Povedal a ponáhľal sa do Nemocničného krídla.

Nedalo by sa povedať, že Draco nebol zmätený. Vždy si myslel o riaditeľovi, že je to starý blázon, no niekedy mal pocit, že vie viac ako všetci okolo dokopy. Mohol vedieť o Dracovi a jeho pokusoch zabiť ho? Mohol a asi to aj tušil. Prečo s tým ale nič neurobil, to skutočne Draco nechápe. Alebo sa snaží o niečo? Znelo to, akoby dával Dracovi šancu, aby sa sám priznal. Možno bolo práve to jeho plánom. Bol by to ale pekne hlúpy plán, ak by nerátal s tým, že Draco nie je skrz na skrz skazený. To by od riaditeľa nečakal, veriť v niečo dobré v Dracovi, to bolo veľmi riskantné. A predsa to bol už druhý človek, ktorý do neho vkladal dôveru, že sa vykúpi.

Draco dorazil do Nemocničného krídla, ktoré bolo prázdne. Zaťukal madam Pompfreyovej na dvere. Vtom si spomenul, že ešte stále drží v ruke črepinu zo zrkadla, tak si ju vložil do vrecka. Dvere sa otvorili.

„Tentokrát nie.“ Povedal a na objasnenie zdvihol krvácajúcu ruku do výšky hlavy a zakýval ňou.

„U Merlinovej brady!“ zvolala madam Pomfreyová, chytila ho za onú ruku a ťahala ho za sebou k skriniam so zdravotníckymi prostriedkami. „Že sa vám to chce, takto sa kántriť!“ hrešila ho, keď mu ranu čistila. „Chlapče zlatý, vykašlite sa na to!“ povedala a Dracovi už druhýkrát dnes zovreli kŕče žalúdok. Pre Merlina, vie to aj ona? „Tento týždeň ste už tretí!“ pajedila sa.

„Áno, tretí.“ Povedala a karhavo sa naňho zadívala. „Neviem, kto to šíri také bludy... Vraj jazvy sú dnes „in“.“ Povedala a Draco sa stále akosi nechytal. „A potom mi tu chodia dorezaní chlapci, v snahe zapôsobiť na dievčatá.“ Povedala a opäť sa zadívala na Draca. „Hovorím vám, drahý chlapče,“ utiahla obväz, chytila mu ošetrenú ruku do obidvoch rúk a matersky sa naňho pozrela. „Žiadne jazvy, ale dobré srdce zapôsobí na tú pravú.“ Potľapkala ho po boľavej ruke. Draco na ňu nemo hľadel s pootvorenými ústami ako ňucháč na mešec galeónov. „A ak vám niekto povie, že jazvy sú sexi, pošlite ho rovno za mnou. Ja tu už mám pripravený elixír proti blúzneniu.“ Usmiala sa naňho a opäť zmizla za dverami svojho kabinetu.

Draco totálne zmätený vyšiel z Nemocničného krídla. Dnes je ale skurvene divný deň. Potreboval by sa s niekým porozprávať ale s kým?

Odovzdane zamieril k učebni Obrany proti čiernej mágii. Nerád to priznával, ale bol to asi posledný človek, ktorému sa mohol aspoň z časti zveriť.

Keď prišiel k učebni, rozhodol sa, že počká na koniec hodiny. Sadol si teda do výklenku okna. Po chvíli ale zatúžil vidieť jej oči, siahol do vrecka. Miesto črepiny vytiahol ruku plnú piesku.

V skutočnosti som nemala v pláne nijak poukázať na Harryho a výjav, ktorý sa mu zračil v zrkadle z Erisedu. Proste sa to nejak samo písalo, ani som si to neuvedomovala, až potom mi to došlo. Chcela som len naznačiť, že aj keď má Draco Hermionu rád, nie je ona jeho najväčším prianím (alebo aspoň zatiaľ nie), ale v skutočnosti je to stále jeho rodina a šťastie jej členov, ktorých stále miluje, aj keď momentálne ho otec pekne serie. Zato Dumbledorova veta: Nechceš mi ešte niečo povedať? To som si proste neodpustila :D.

Pýcha a predsudky