Fan Fiction

Kapitola:
Pridaná: 2.4.2020, 21:54:25
Čítaná: 544×
Hodnotenie:

(počet hlasov: 2)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Hermiona, Draco, Harry, Ron, Ginny, Lavender, Parvati, Pansy...
Stručný dej: Hermiona je inteligentná a citlivá mladá čarodejnica špinavej krvi, Draco je síce inteligentný ale neznesiteľný, pyšný a plný predsudkov. Majú vôbec niečo títo dvaja ľudia spoločné? Je tomu určite tak? Nie je to Hermiona, ktorá je plná predsudkov? Toto je príbeh o druhej šanci. Chopia sa jej hlavní hrdinovia? Poviedka sa začína príchodom hlavnej hrdinky späť na Rokfort. Začína sa šiesty ročník a ona postupom času prichádza na to, že nič nie je také, ako si myslela. Pozor: v poviedke sú veľmi často používané vulgarizmy a je tu prítomný sex

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo, romantika

Kapitola:

Harry s Harmionou a Ginny presedeli celý deň na chodbe pred nemocničným krídlom. Hermione sa ešte nikdy nezdalo, že by čas plynul tak pomaly. Vždy, keď sa dvere otvorili a niekto vchádzal či vychádzal, postavili sa a nazerali, či sa vypytovali pričom ich vždy profesori zastavili. Vraj na to nemajú čas. Harry začínal chytať fialovú farbu a poriadne penil.

„Nemajú čas? To sú tak zaneprázdnení, že nemôže jeden z nich vyjsť, aby nám aspoň povedal, či to prežije?“ rozčuľoval sa a prechádzal z miesta na miesto, keď sa zrazu vo dverách objavila madam Pomfreyová.

„Pán Potter, poďte na malú chvíľu dnu. Chce s vami hovoriť pán riaditeľ.“ Harry sa obzrel na dievčatá a potom vstúpil. Hneď pribehol k závesom, za ktorými sa nachádzal ležiaci Ron. Profesorka McGonagallová ho ale zastavila predtým, akoby stihol závesy odokryť, aby mohol za ne nazrieť. Zmätene sa pozrel na ňu a potom na profesora Dumbledora.

„Ako je na tom, pán profesor, bude v poriadku?“ spýtal sa riaditeľa skôr, ako on stihol niečo povedať.

„Harry, Harry, upokoj sa. Všetko bude v poriadku. Najhoršie má za sebou a to vďaka tebe. Teraz ale potrebujem, aby si nám znova všetko, čo sa od rána odohralo rozpovedal poporiadku.“ Povedal pokojným hlasom a usmial sa na Harryho. Harry sa rozhliadol. Okrem profesorky a profesora tam stáli Weasleyovci, ktorých sám poslal za Ronom a ďalej bol prítomný Slughorn, ešte stále poriadne zmätený a neschopný slova, a Snape. Harry prikývol a začal rozpovedať, čo sa toho rána udialo.

Povedal všetko, od toho ako Ron rozbaľoval darčeky (pričom paní Weasleyová hlasno poťahovala nosom a smrkala do vreckovky), ako Harry z kufru omylom vyhodil bonboniéru od Romildy Wayneovej, ktorá bola plná čokoládovych kotlíkov s nápojom lásky (po záruke), samozrejme o záškodníckej mape, ktorú hľadal sa nezmienil, ako si nevšimol, že Ron bonboniéru zdvihol zo zeme a s chuťou sa do nej pustil, ako mu došlo, čo sa stalo, keď Ron začal Romilde skladať zamilované básne a ako sa rozhodol vziať ho za profesorom Slughornom. Vtedy sa všetci prítomní pozreli na profesora Slughorna, ktorý sa neochotne a neisto usmial no hneď na to pokračoval v neprítomnom zízaní do diaľky. Tak Harry pokračoval ďalej. Spomenul to, ako mu profesor namiešal protijed na nápoj lásky a Ron sa hneď prebral.

„Potom už len profesor Slughorn rozlial jednu archívnu medovinu do troch pohárov a prednášal prípitok na Ronovu počesť. Asi bol po tom všetkom veľmi smädný, lebo pohár doslova do seba prevrátil.“ Hovoril Harry. „Hneď mi to prišlo divné, pretože tak zvláštne zachrčal, tak klokotavo...“ popisoval to so zhrozeným výrazom v tvári. „Na to sa sklátil do kresla, začal sebou prudko mykať a z úst sa mu valila pena. Preskočil som stoličku a rozbehol sa k profesorovej príručnej taške, kde mal prísady a hľadal tam bezoár. Potom som ho vložil Ronovi do úst a prinútil ho prehltnúť.“ Vysvetľoval už viac menej vecne. „Prestal sa triasť. Nevedel som či to zabralo no potom sa zhlboka nadýchol. Ale neprebral sa.“ Dodal Harry a profesor Dumbledore ho chlácholivo potľapkal po pleci.

„Nuž, môžeme povedať, že mal pán Weasley namále. Ale vďaka Harrymu to všetko dobre dopadlo.“ Prehlásil riaditeľ a zadíval sa na profesora Slughorna. „Myslím, že môžeš byť skutočne hrdý na svojich študentov, Horace.“ Povedal a vytrhol profesora Slughorna z myšlienok.

„Áno, Potter sa zachoval skutočne statočne, otázne však je, prečo to bolo nutné?“ povedala Profesorka McGonagallová.

„Ak sa nemýlim, jed bol v tej medovine, je tak Horace?“ spýtal sa profesora riaditeľ. „Môžem?“ opýtal sa a z ruky mu vybral osudnú fľašu. Harry si ani nevšimol, že ju profesor ešte vždy zvieral v ruke rovnako kŕčovito, ako v momente, čo Ron klesol do kresla v jeho kabinete.

Dumbledore si priložil hrdlo fľaše k nosu a nadýchol sa. Áno áno, to mohlo skutočne človeka zmiasť, vôbec nie je jed cítiť. Horace, hovoril si, že si ju dostal do daru?“

„Tebe, Albus.“ Odpovedal profesor Slughorn tichým hlasom. Profesor Dumbledore sa pozrel na Snepa a hneď zas na Harryho.

„Dobre Harry, ďakujeme, už môžeš ísť.“ Povedal a opäť ho potľapkal po pleci.

Keď Harry vyšiel z nemocničného krídla, chytili sa ho Hermiona s Ginny a horlivo sa ho vypytovali na Rona.

Na chodbe pred nemocničným krídlom strávili celý deň. Hermiona od chvíle, ako sa Harry vrátil od profesorov neprehovorila viac ani slovo. Stále si prehrávala v hlave situácie ako sa pohádali a ona poslala na Rona kŕdeľ slávikov, aby ho doďobali. Ako mu robila naschvály a ako ju Harry prosil, aby sa s ním udobrila, keď sa Ron snažil s ňou opäť naviazať kontakt. V živote by si to neodpustila, keby sa mu niečo stalo a ona s ním bola pohádaná kvôli takej hlúposti. Čo je ona za kamarátku?! Miesto toho, aby sa tešila z jeho šťastia a podporovala ho, sa sebecky urazila. Tak k nej nič necítil, veď nebol povinný sa do nej zamilovať. Čo ju to napadlo takto sa správať ku kamarátovi. Teraz, keby o neho prišla, vyčítala by si svoje správanie dokonca života. Mala chuť rozplakať sa na mieste no držala sa, aby ju nemuseli tíšiť priatelia. Aj pre nich toho bolo príliš.

Dvere sa otvorili a madam Pomfreyová ich konečne vpustila dnu. Bolo osem hodín večer a v krídle nebolo okrem Rona iného pacienta. Bolo tam tak ticho. Rýchlym krokom sa vydali k jeho posteli a usadili sa okolo neho. Závesy boli odkryté. Hermiona ticho pozorovala neprirodzene bielu tvár svojho kamaráta. V hrdle sa jej vytvorila dôverne známa hrča, no teraz to bolo z iného dôvodu. Oči ju štípali no plakať nemohla. Žalúdok jej zvierali ukrutné kŕče. Vyzeral, akoby mal spať už naveky.

Asi desať minút po ôsmej vstúpili do nemocničného krídla Fred s Georgom. Hneď zamierili k Ronovej posteli a tichým hlasom sa zvítali s ostatnými. Doniesli Ronovi dar k narodeninám, ktorý Fred položil na nočný stolík. Keď im Harry rozpovedal čo sa stalo, čo ten deň musel urobiť tak desaťkrát, Hermiona to už nedokázala vnímať. Zakaždým to viac a viac bolelo. Miesto toho sa dívala, ako Ron nebadane odfukuje. Až keď začali rozoberať možnosti, kto to mohol urobiť, začala ich trocha vnímať.

„Myslíš, že ten jed mohol Ronovi naliať Slughorn tak, že by si to nevidel, Harry?“ spýtal sa Fred.

„Mohol si pomýliť poháre a jed mu dať omylom. Mohol chcieť otráviť teba.“

„Neviem. Ale isto je veľa ľudí, ktorý by chceli Harryho otráviť. Už len pre to, že je veď vieš, vyvolený.“

„Ale Slughorn hovoril, že chcel Medovinu darovať profesorovi Dumbledorovi.“ Povedala Ginny.

„V tom prípade ale travič moc dobre Slughorna nepoznal.“ Prvýkrát po dlhej dobre prehovorila Hermiona chrapľavým hlasom.

„No, keby poznal Slughorna, vedel by, že by si takú dobrotu nechal nakoniec pre seba.“ Povedala.

Na to sa dvere znova s vrzgotom otvorili a do krídla vpadol Hagrid. Prišiel k skupinke priateľov okolo Ronovej posteli a ospravedlnil sa, že nedorazil skôr.

„Bol som v lese, pri Aragogovi. Je chorý, chudáčisko. Bol som mu čítať knihu.“ Povedal a potiahol nosom. „To je strašné, chudák jeden. No povedzte, kto by chcel takému chalanovi ublížiť?“ spýtal sa a opäť potiahol nosom.

„Práve sme sa o tom bavili.“ Povedal Harry. „Zamýšľanou obeťou nemal byť Ron, ale pravdepodobne Dumbledore.“

„Vážne? Ale to je hrozné, chudák Dumbledore. A ja som si myslel, že má niekto pifku na chrabromilský metlobalový tým.“

„To určite nie.“ Povedala Hermona. „A som presvedčená, že sú tie dva útoky prepojené.“ Dodala rozhodne a rukou zahnala slzu, ktorá sa jej tisla do oka.

„V obidvoch prípadoch išlo o pokus o vraždu... a v ani jednom to nepostihlo zamýšľanú obeť a.. nevyšlo to... čo bolo samozrejme len čisté šťastie. To ale znamená, a to je na tom to hrozné, že je ten útočník ešte nebezpečnejší. Pretože mu očividne nezáleží na tom, koľko ďalších životov to postihne, kým sa mu podarí zasiahnuť cieľ.“ Dohovorila a v medzi priateľmi zavládlo pochmúrne ticho.

Po chvíli ho ale prerušili opäť dvere. Do krídla vošli pán a pani Weasleyovci. Pani Weasleyová tuho objala Harryho a bozkávala ho na líca.

„Harry, sme ti tak vďační, predtým som bola príliš rozrušená, tak som sa ti nemohla poďakovať. Čo by sme bez teba robili.“ Zvolala a z oči sa jej rinuli slzy.

„Keď sa tak nad tým zamyslím, polovica našej rodiny ti vďačí za život, Harry.“ Povedal pán Weasley zachrípnutým hlasom. „Ginny, ja, Ron... Nuž bol to šťastný deň, keď si Ronald k tebe smel prisadnúť v kupé vlaku v prvom ročníku.“ Povedal, usmial sa a otcovsky potľapkal Harryho po pleci.

„Pri lôžku pacienta môžu byť maximálne šiesti návštevníci.“ Zjavila sa tam madam Pomfreyová a karhala ich. Hermiona s Harrym sa zodvihli a Hagrid ich nasledoval.

Rozhodol sa, že ich kus odprevadí, aby nemali problémy, že sa tak neskoro túlajú po hrade.

„Chudák Dumbledore... To vám poviem.“ Rozpovedal sa cestou Hagrid. „Má toho veľa, naozaj, veľmi ho to trápi.“ Hovoril súcitne.

„S tou jeho hlavou, verím, že má stovky teórii. Ale jedno je jasné. Nevie, kto poslal ten náhrdelník a nevie ani kto otrávil tu medovinu. Inak by ho už dávno chytil, nie? To je predsa jasné.“ Hovoril rozhodne. „Ja sa hlavne obávam, ako dlho môže byť takto otvorený Rokfort.“

„Myslíš, že by zavreli školu?“ spýtala sa Hermiona, to ju vôbec nenapadlo...

„Tak ono bolo vždycky nebezpečné poslať svoje decko do Rokfortu. Tam, kde sa zdržuje kopa neplnoletých deciek sa občas stáva nejaká tá nehoda, ale pokusy o vraždu? Vôbec sa nedivím, že sa Dumbledore rozčúlil na Snap...“ zasekol sa Hagrid, keď mu došlo, že sa opäť preriekol. Harry sa toho hneď chytili.

„No tak Hagrid! Povedz nám to. Prečo sa Dumbledore rozčúlil na Snepa?“ nedal sa odbiť. Hagrid im nakoniec neochotne vypovedal, ako nechtiac vypočul hádku medzi onými profesormi.

„Tak to ale nie je Harry. Isto to prikázal všetkým profesorom aby si medzi svojimi študentami urobili poriadok. Nehľadaj v tom niečo, čo tam neni.“ Povedal nešťastne Hagrid. Potom sa s nimi rozlúčil a poslal ich spať.

„Myslíš, že Dumbledore prikázal Snapovi, aby prešetril Malfoya?“ spýtal sa jej.

„Je to možné.“ Povedala Hermiona smutne. Teraz by potrebovala byť chvíľu sama, vyplakať sa.

„Určite to bol Malfoy, had jeden.“ Zasyčal Harry. „Otrávil Rona, to mu nedarujem.“ Zaťal ruky v päsť. V tom Hermione vyhŕkli slzy a tak rýchlo zapriala Harrymu dobrú noc a utekala do svojej komnaty.

Lavender bola zavretá v kúpeľni. Chvalabohu. Zato Parvati už zarezávala v posteli a Hermiona bola za to nesmierne vďačná. Sadla si na posteľ a pokúsila sa upokojiť. Snažila sa zastaviť ten vodopád sĺz no išlo to len veľmi ťažko. Keď sa jej to napokon ako tak podarilo zapozerala sa na mincu na nočnom stolíku. Chcela to vedieť. Musela to vedieť!

Poutierala si ešte raz oči a potichu prešla k dverám. Z hábitu zaveseného na vešiaku pri dverách si odopla prefektský odznak a pripla si ho na sveter. Ak ju chytí Filtch, pokúsi sa vyhovoriť na pochôdzku. Podchýlila dvere, v klubovni už nikto nebol. Vykradla sa na schody, prešla klubovňou a skrz obraz vyšla na chodbu.

Mala snáď až neuveriteľné šťastie, nestretla nikoho z učiteľského zboru ani školníka či jeho mačku. Vošla do komnaty na siedmom poschodí, v ktorej bola ešte tma a dúfala, že Harry už spí a nesleduje Malfoyove kroky. Zažala svetlá a ticho sedela v kresle. Malfoy si dával na čas.

Keď sa jej opäť začalo zmocňovať zúfalstvo, kvôli Ronovému mŕtvolnému zjavu v nemocničnom krídle, dvere sa otvorili. Do komnaty vošiel Malfoy a hneď ju našiel očami.

Celú cestu do komnaty sa sám seba spytoval, či ho vôbec ona niekedy doteraz zavolala. Potešilo ho to, nerád si to priznával. Vybehol hneď zo spoločných komnát a až za dverami klubovne sa zastavil. Ona ho skutočne nikdy nezavolala, keď by sa ho rozhodla zavolať, nebolo by to takto neskoro predsa. Bola to pani Poctivka. Niečo sa muselo diať. Znervóznel a pridal do kroku. Keď konečne dorazil na siedme poschodie a otvoril dvere... vošiel dnu a našiel ju tam, sedieť v kresle akoby bez života. Oči uplakané, červené, výraz strnulý. Zastal.

„Stalo sa niečo?“ spýtal sa no hneď na to mu prišlo hlúpe pýtať sa takú otázku. Očividne sa niečo stalo. Postavila sa a viditeľne jej dávalo zabrať udržať emócie na uzde. Snažila sa tváriť pokojne.

„Malfoy, dal si Slughornovi otrávenú medovinu a dúfal, že sa dostane k profesorovi Dumbledorovi?“ spýtala sa ho. Draco vyvalil oči.

„Čo to hovoríš? O čom hovoríš?“ toto nečakal a tak ani nevedel čo na to povedať.

„Je to ľahká otázka, dal si mu ju alebo nie? Áno-či-nie?“ nervy jej začali povoľovať a oči sa jej plnili slzami.

„Ale prečo sa takú hlúposť pýtaš?“ stále bol priveľmi vyvedený z miery na to, aby niečo zmysluplné povedal.

„Pretože Ron sa tou medovinou otrávil. Chápeš? Nebyť Harryho, umrel by na mieste!“ vykríkla a slzy sa jej valili po lícach. „Bol si to ty? Otrávil si tú sprostú medovinu?!“

„Prisahám.“ Povedal a razom mu bolo zo seba zle. Ako hlboko klesol. Ani sa nevedel priznať za svoje hlúpe činy. Vtedy sa jej viditeľne uľavilo no taktiež sa jej od priechodu emócii podlomili kolená. Draco bol dvoma rýchlymi krokmi pri nej a chytil ju do náruče. Objímal ju kým ona ticho plakala do jeho hrudi.

„Tak ale... nie je to také zlé.“ Snažil sa ju upokojiť. „Weasleyovcov je veľa, aspoň by ušetrili.“ Povedal v domnienke, že ju to trocha rozosmeje. Opak bol však pravdou.

„Malfoy ty si odporné hovado.“ Povedala šokovane a snažila sa vymámiť z jeho náruče. Neochotne ju pustil.

„Ale no tak, ja som to nemyslel vážne.“ Povedal a natiahol sa po nej rukou. Hermiona sa chytila rukami za hlavu a frustrovane sa prechádzala sem a tam.

„Ty to nechápeš, však? On skoro umrel... a ja som s ním pohádaná...“ zasa zvyšovala hlas a rozplakala sa. Sadla si do kresla a červenú a mokrú tvár schovala v dlaniach. Vtedy to Dracovi došlo.

„Samozrejme, že ho mám rada! Je to môj priateľ.“ Zvolala. Nevedel prečo no tie slová ho bodli.

„Tak to ma mrzí.“ Povedal a prišiel k nej bližšie. Kľakol si na koleno a uvoľnil jej tvár z dlaní. Vlasy prilepené na vlhkej tvári jej vyslobodil a zasunul sa uši. Palcami utrel oči od sĺz. Vyzerala strašne. Kedysi miloval, keď ju mohol takto vidieť no teraz ho to trápilo. Ničilo ho hlavne vedomie, že za jej trápenie mohol on. „Asi chceš, aby som odišiel.“ Povedal a ona pokrútila hlavou. „Mám teda ostať?“ spýtal sa prekvapene. Prikývla. „Dobre.“ Povedal a rukou pohladil ju po tvári. Stiahla sa. Postavil sa stále zmätený a nechal ju radšej tak. Nevedel čo má robiť, aby jej pomohol. Sadol si teda na gauč, odkiaľ mal na ňu dobrý výhľad. Skrútila sa v kresle a kolená si pokrčila tak aby si mohla o ne oprieť hlavu. Celá sedela bokom a tvárou k chrbátu kresla tak, že na Draca nevidela. Už mu to bolo jasné, nechcela ho tu ale nechcela byť ani sama. Vzdychol si a lakťami sa oprel do kolien, hlavu vložil do dlaní.

Občas zdvihol hlavu, aby sa na ňu pozrel. Videl, ako sa jej nepravidelne chveje hrudník od plaču. Prišlo mu to ako dostatočný trest za to, čo urobil. Dosiahla toho, aby sa trápil a ľutoval to, že ublížil človeku, ktorého nenávidel a pohŕdal ním. A ani o tom nevedela. Veď jej predsa ublížil. Skoro pol roka spolu nehovorili. Ako ho môže mať stále rada? Čo si si myslel, že začína mať rada teba? Hlupák jeden!

„Spíš?“ zašepkal. Neozvala sa. Postavil sa a potichu k nej prišiel aby sa presvedčil. Zaspala. Rozmýšľal či to má riskovať ale prišlo mu hlúpe nechať ju takto spať. Podobral jej ruku, aby si ju prehodil cez plece a druhú ruku vsunul pod jej kolená. Opatrne ju zdvihol. Zastonala zo spánku. Počkal, či sa prebudí no spala ďalej. Preniesol ju k svojej posteli a uložil ju na ňu. Natiahla sa a čosi zašomrala. Prikryl ju a na chvíľu si k nej sadol. Díval sa ako spí. Oči mala opuchnuté od plaču a tvár stále červenú. Rukou ju jemne pohladil po tvári a sklonil sa až mohol cítiť jej dych na svojej tvári.

„Nechcel som, aby sa niečo z toho stalo. Prisahám.“ Zašepkal. Odtiahol sa a napokon sa postavil. Prešiel k dverám a obzrel sa za ňou späť.

Dneska to bolo zasa skoro ako cez kopírak z knihy, čo ma mrzí. Snažila som sa to zmeniť čo najviac ale zároveň som toho chcela zachovať čo najviac. Snáď vám to nevadilo.

Pýcha a predsudky