Kapitola:
Pridaná: 6.4.2020, 09:03:27
Čítaná: 1388×
Hodnotenie: (počet hlasov: 2)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Sheilla Potterová, Remus Lupin, Sirius Black, James Potter
Stručný dej: Poviedka o tom, ako sa Remus zaľúbil do Sheilly Potterovej (a ona doňho) :P Odohráva sa pred dejom príbehu Rozhodnutie, ktoré všetko zmenilo :)

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, romantika

Kapitola: 1 » Dorážačka 2 » Obrana 3 » Kupé 4 » Pohľad 5 » Mesiac 6 » Prízrak 7 » Noc 8 » Ochrana 9 » Vďaka 10 » Ticho 11 » Knihy 12 » Novinka 13 » Kresba 14 » Nápad 15 » Starosť 16 » Ceruzka 17 » Nádej 18 » Nervy 19 » Strach 20 » Zmena 21 » Rozhovor 22 » Elixír 23 » James 24 » Incident 25 » Dôvod 26 » Vojna 27 » Hnev 28 » Expelliarmus 29 » Leto

3. jún 1977

Remus vstal v piatok už na svitaní s nezvyčajnou ťažobou v hrudi. Pomaly sa obliekol, prehodil si tašku cez plece a zišiel dole do klubovne. Nemal chuť sa s nikým baviť, potreboval byť osamote.

V noci sa mu snívalo o Sheille. Sedel v Škriekajúcej búde a čakal na spln mesiaca. Vo chvíli, keď sa oblaky rozostúpili - tak ako vždy v jeho prízraku - vošla dnu Sheilla. Začal sa premieňať, cítil to, a napriek tomu sa ho Sheilla nebála. Bol by však radšej, ak by sa ho bola bála. V rukách držala prútik a kričala: “Si monštrum! Si odporný, nikdy som ti nemala dôverovať! Ako si sa mi mohol vôbec ukazovať na oči?” A on ju prosil, aby odišla, aby utiekla, pretože jej ublíži, a ona naňho iba mierila prútikom a v očiach sa jej zračila číra nenávisť.

Zobudil sa spotený a ubolený. Vedel, že to bol len sen. Ale zároveň ho to vystrašilo do takej miery, že ostal zmätený a nahnevaný.

Nesnažil sa zaspať. Mal tušenie, že sa dnes so Sheillou stretne - či už v klubovni alebo na raňajkách. A chcel sa jej vyhnúť, pretože sa bál, že keď sa k nemu ozve, vyletia z neho všetky veci, ktoré jej chcel povedať už dávno, aj tie, ktoré jej chce povedať teraz. Vždy jej hovoril, čo si myslí, zdôveril sa jej s vecami, o ktorých nevedeli ani chlapci, pretože pri nej bolo také ľahké rozprávať o čomkoľvek a hovoriť jej pravdu.

Lenže existovala pravda, ktorú jej nemohol prezradiť. Nechcel riskovať, že by ho odvrhla.

V klubovni nebol nikto. Z nejakého dôvodu sa mu vôbec neuľavilo. Zamieril k portrétovému otvoru, no keď ním prechádzal, začul za sebou jej hlas. Zavolala jeho meno. Zastal s jednou nohou na chodbe a druhou stále v klubovni.

“Ponáhľam sa, Sheilla,” odpovedal jej cez plece.

“Prepáč,” prikročila bližšie, stále však bola ďaleko. “Nechcem ťa zdržiavať.”

Povzdychol si. Ruka, ktorou držal rám obrazu, sa mu zachvela. Nakoniec sa obrátil. Bolo mu jasné, že naňho čakala. Vlasy mala ešte v drdole, horný gombík košele rozopnutý. Kravatu nemala vôbec.

Díval sa na ňu. A čakal. Chcel vedieť, čo mu povie, a čiastočne dúfal, že to bude niečo, čím sa ho dotkne, alebo ho nahnevá, aby mal ďalší dôvod odísť.

Sheilla zrazu nevedela, čo povedať. Bola úplne bezradná, pretože Remus bol ten, komu sa nikdy nemusela ospravedlňovať. Bol ten, komu nikdy nechcela ublížiť. A predsa sa stalo a teraz sa príšerne bála, že jej to neodpustí. Striaslo ju, dokonca jej unikol tichý ston.

“Si v poriadku?” opýtal sa. Urobil krok k nej.

Mlčky prikývla.

Stáli oproti sebe, obaja akýsi vzdorovití a zároveň otvorení možnosti spoločnej konverzácie, no príliš nesvoji, aby sa k nej mali.

“Remus,” pípla napokon. Prečo jej to teraz išlo tak ťažko? Prečo nedokázala byť úprimná?

Prenikavo na ňu pozrel. Na tvári mal tieň.

“Nechcela som ti ublížiť,” povedala napokon. “Chcel si mi pomôcť a ja som ťa odohnala…” Pristúpila o krok bližšie.

“Ja…” pozrel sa do jej tváre. Chcel jej povedať, že sa nehnevá. Nie na ňu. Len že sa jednoducho bojí. Že sa bojí, že keď si toto, čo vôbec medzi sebou nepotrebujú riešiť, medzi sebou vyriešia, bude preňho príliš ťažké byť iba jej kamarátom.

“Potrebujem čas.” Otočil sa na päte a vyšiel von z klubovne.

Zamieril do knižnice. Bolo mu zo samého seba zle, ale nevedel, ako sa so svojimi pocitmi vysporiadať. Vždy v nich mal jasno. Vždy vedel, čo presne chce, aký má voči čomu postoj, čomu, v čo, a komu verí. Dôveroval samému sebe.

A teraz sa v ňom bili zmarená nádej s pochopením, sebectvo s nezištnosťou, smútok so šťastím, znechutenie s láskou...

Na pol ceste sa zvrtol a zamieril radšej von z hradu. Potreboval vzduch.

Vysoké hradné múry vrhali tieň na zelený trávnik, Zakázaný les a Zúrivú vŕbu.

Nebo bolo čisté, no slnko mu svietilo od chrbta. Z východu.

Pomaly sa otočil k hradu. Týčil sa nad ním, dohliadal na jeho zmätok a bolesť, tak ako každý mesiac dohliadal aj na jeho cestu v ústrety premeny na vlkolaka a na cestu odtiaľ.

Cítil, ako sa bodavý pocit v žalúdku, ktorý sa mu tam usadil pred dvoma dňami, zmierňuje. Uvoľňuje čosi, čo si nedokázal pripustiť. Prenáša to k jeho mozgu, ktorý bol príliš tvrdohlavý na to, aby si to priznal.

Keď si to uvedomil, mal chuť nakopať sa do zadku. Hral sa na urazeného, hral sa na nahnevaného, pretože to tak chcel. Hneval sa z princípu, hneval sa, aby sa bránil. Pretože tam, vo Veľkej sieni, keď držal Sheillu za plece a jej pery mal na dosah dychu, pocítil medzi nimi také silné pnutie, že bol presvedčený, že keď za ňou vyjde von, tak…

Tak čo?

Ukázalo sa, že sa mýlil. Že Sheilla nechcela jeho oporu.

Stále mu v ušiach znel jej tvrdý hlas, ktorým ho poslala preč. Možno si to celý čas vykladal zle. Možno v ňom, tak ako v Siriusovi, videla iba ďalšieho brata.

Tá predstava ho trpko zabolela. Tak trpko, že mu to dalo fantastickú zámienku nezabojovať. Prijať sklamanie a pretaviť ich do hnevu na ňu, ktorý v skutočnosti pominul krátko po tom, čo James dobehol na hodinu elixírov, no ktorý v sebe umelo živil ešte ďalšie dva dni.

Keď ho poslala preč, mal ostať. Nemal sa nechať tak ľahko odradiť. Nikdy sa nenechal ľahko odradiť. Ľudí, ktorých mal rád, nikdy nenechával v štychu. A Sheillu mal rád. Mal sa nadniesť nad fantastický dôvod hnevať sa na ňu, ktorý mu nevedomky dala, a prosto tam počkať, kým sa neotočí. A potom jej povedať, že také veci sa jednoducho stávajú, a že jediné, čo sa dá urobiť, je pripraviť sa na ne čo najlepšie. Že sa nemusí báť, pretože na svete existuje omnoho viac dobrých čarodejníkov, ako tých zlých, preto neexistuje šanca, že by zlo zvíťazilo. Potom by sa usmiala a on by ju ponúkol čokoládou. Poďakovala by sa mu a on by ju objal. A stačilo by mu to.

“Si zadubený idiot, Remus Lupin,” povedal si. “Idiot,” zopakoval.

Ešte raz sa pozrel na hrad. Na jeho západné múry, ktoré preňho vždy znamenali nádej. Aj dnes.

Vrátil sa do hradu. Nazrel do takmer prázdnej Veľkej siene, ale Sheilla tam nebola. Zamieril preto späť do klubovne. Bral schody po dvoch, no neponáhľal sa. Premýšľal, čo Sheille povie. A ako jej to povie.

[ » na začiatok « ]