Kapitola:
Pridaná: 6.4.2020, 17:25:13
Čítaná: 2546×
Hodnotenie: (počet hlasov: 2)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Sheilla Potterová, Remus Lupin, Sirius Black, James Potter
Stručný dej: Poviedka o tom, ako sa Remus zaľúbil do Sheilly Potterovej (a ona doňho) :P Odohráva sa pred dejom príbehu Rozhodnutie, ktoré všetko zmenilo :)

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, romantika

Kapitola: 1 » Dorážačka 2 » Obrana 3 » Kupé 4 » Pohľad 5 » Mesiac 6 » Prízrak 7 » Noc 8 » Ochrana 9 » Vďaka 10 » Ticho 11 » Knihy 12 » Novinka 13 » Kresba 14 » Nápad 15 » Starosť 16 » Ceruzka 17 » Nádej 18 » Nervy 19 » Strach 20 » Zmena 21 » Rozhovor 22 » Elixír 23 » James 24 » Incident 25 » Dôvod 26 » Vojna 27 » Hnev 28 » Expelliarmus 29 » Leto

Sheilla klesla do kresla. Otriaslo ňou, ako s ňou Remus jednal. Nemala pocit, že si to zaslúži, no nevyčítala mu to. Potreboval čas. Lenže koľko času? A bude teraz všetko tak ako predtým?

Udialo sa niečo, čo nedokázala presne opísať, čo nechápala napriek tomu, ako dobre rozumela iným ľuďom a ich povahám. Dialo sa niečo, čo bolo pre ňu úplne neznáme, a čo ju napĺňalo strachom i istotou zároveň.

Z úvah ju vytrhli ležérne kroky na schodoch z chlapčenského internátu. Nepozrela sa na to, kto to je. Nezaujímalo ju to.

“Dobré ránko,” ozvalo sa sponad nej.

Okamžite vyskočila z kresla. “Augustus,” hlesla a odstúpila.

McLaggen si ju premeral, jej strapatý drdol, jej košeľu s rozopnutými hornými gombíkmi. “Nevieš spať?” opýtal sa s nadvihnutým obočím.

“Nie,” odpovedala.

Pristúpil k nej bližšie. “Počuj, nerozmyslela si si to? Vieš, stále sa mi páčiš.” Urobil k nej dva kroky.

Ocitla sa chrbtom pri stene. Nemohla uveriť, že ho to ešte neprešlo. Dúfala, že tie občasné poznámky, ktoré sem-tam utrúsi, keď prejde okolo neho, sú iba stopy po jeho neustálych snahách zbaliť ju týmto nepríjemným a dotieravým spôsobom.

“Nie,” odpovedala roztrasene.

Zamračil sa. “Je to kvôli Blackovi? Alebo Lupinovi? Lebo ty si pre nich príliš dobrá,” uškrnul sa a zdvihol ruku k jej tvári.

Odvrátila ju od neho. Zaťala sánku. “Nechaj ma.”

Nepočúvol ju, tak ako ju nepočúval nikdy.

Na krku zacítila jeho prsty.

Chvejúcou sa rukou siahla do vrecka sukne. Chytila rúčku prútika a zopakovala: “Nechaj ma, prosím ťa.”

Usmial sa. “Ale no tak, stále taká nedostupná… Uvoľni sa…”

Vytiahla prútik, namierila ho na jeho hruď a zvolala: “Expelliarmus!”

Kúzlo ho zasiahlo plnou silou. Preletel cez klubovňu až na schody do dievčenských internátov, ktoré sa, samozrejme, premenili na šmýkalku a vrátili ho na koberec.

“Téda,” začula od vchodu. S úsmevom sa otočila k Removi, ktorý sa díval na McLaggena ležiaceho na zemi. Oči mu blyšťali víťazstvom. A hrdosťou.

Podišiel k McLaggenovi. Bol pri vedomí, ale omráčený. Pomohol mu vstať a posadiť sa do kresla. “Dúfam, že si sa poučil, že keď povie nie, tak myslí nie,” povedal mu tvrdo.

McLaggen prikývol, hoci Remus pochyboval o tom, že v tomto stave chápal, s čím súhlasí.

Z chlapčenského schodiska zaznel dupot. “Čo sa to tu deje?” Sirius si práve zapínal habit.

“Sheilla práve predviedla ukážkový Expelliarmus,” pochválil ju Remus a usmial sa na ňu. Opätovala mu úsmev a veľkolepo si vložila prútik späť do vrecka. “Mala som dobrú inšpiráciu,” žmurkla na Siriusa. “A výborného učiteľa,” dodala trochu nesmelo s pohľadom upretým na Rema.

“Som na teba hrdý,” povedal Sirius a podišiel bližšie k McLaggenovi. “Je trocha mimo.”

“Jasné, že je mimo. Veď ani nemal prútik,” povedal Remus.

Sirius skrčil tvár. “Uf.”

Remus súhlasne prikývol. “Veru.”

“Chvíľu si posedí a bude mu dobre,” zhodnotil Sirius nonšalantne. “Raňajky?” pozrel na Sheillu a Rema.

Vymenili si pohľad.

Sirius pochopil. “Pridajte sa, keď budete chcieť.”

Vyšiel cez vchod a nechal ich osamote.

Remus sa neisto pozrel na Sheillu. “Prejdeme sa?”

Prikývla.

Mlčky vyšli von z hradu. Zamierili k altánku, ktorý zvyčajne navštevovali zamilované páry, no takto skoro ráno bol vždy prázdny. Sadli si vedľa seba.

“Začni, prosím ťa,” vyzval ju Remus. Dlhoval jej ospravedlnenie, no cítil, že aj Sheilla v sebe nesie bremeno, ktorého sa chcela zbaviť.

Nesmelo sa usmiala. “Mala som sa k tebe otočiť,” povedala prosto. Chcela to rozvinúť, no zároveň vedela, že nemusí. Že týchto šesť slov, jej pohľad a úprimnosť dostatočne Removi vysvetlia, kde urobila chybu.

“Mala,” uznal. Tvárou mu preletela náhla bolesť. Sheilla sa ľútostivo zamračila. “Si môj najlepší priateľ. Nechcela som ti ublížiť.”

Slzy, ktoré ešte nestihla vyroniť, pretože na ne neprišiel čas, sa jej teraz zrazu objavili v očiach. Drali sa kdesi z hĺbky a kĺzali sa dolu jej lícami rýchlo a nezastaviteľne ako vodopády vo vysočine za Rokfortom. Vyplavovali tú štipku bolesti, ktorá za tie dva dni narástla tak, že ju nebolo možné prehltnúť, ani sa jej nijako inak zbaviť.

“Ja viem,” šepol.

“Môžeš mi to prepáčiť?”

Remus sa usmial. “Po tom parádnom Expelliarme by som ti prepáčil čokoľvek.”

Zasmiala sa a zaborila si hlavu do jeho ramena. “Chýbal si mi,” zamumlala a pomaly sa prisunula k nemu bližšie. Objala ho okolo pása.

On ovinul ruky okolo jej ramien a privinul si ju k sebe. “Mrzí ma, ako som sa správal,” povedal, keď zacítil, že Sheilla už neplače.

“Aj mňa,” odpovedala a zdvihla k nemu oči. Lesk sĺz im dodal akúsi nadprirodzenú krásu, na ktorú sa nedokázal vynadívať. Podvedome posunul jednu dlaň k jej tvári a utrel jej slzy. Zavrela oči a usmiala sa. Znova si oprela hlavu o jeho rameno a roztrasene vydýchla.

Ostali takto dlho sedieť, až kým hodiny na veži nezačali odbíjať pol deviatej.

Sheilla sa od Rema odtiahla. “Nepozýval nás Sirius na raňajky?” opýtala sa zvedavo.

“Pokiaľ si dobre pamätám, tak áno,” prikývol. “Nemôžeme ho predsa sklamať, nie?”

Usmiala sa. “Nie.”

***

A už bude len posledná kapitola :)

[ » na začiatok « ]