Kapitola:
Pridaná: 4.4.2020, 00:08:57
Čítaná: 6592×
Hodnotenie: (počet hlasov: 1)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Harry Potter, Doctor, Donna a nejakí ďalší
Stručný dej: Toto je príbeh, ktorý som začal písať už pred rokmi. Moje dva srdcové fantasy svety spojené do jedného celku. Asi dva roky dozadu som ten príbeh kompletne prekopal, skrátil a neskôr naň úplne zabudol. No a nedávno som ho objavil na starom disku... nedokončený, chýba posledná časť, a úprimne, netuším, ako to ukončiť tak, aby som s tým bol spokojný. Pred vami je však aj tak pomerne veľa textu, aj bez tej jednej časti. Príjemné čítanie preto prajem.

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dráma, dobrodružstvo, horor, crossover

Kapitola: 1 » Chlapec, ktorý sa stratil 2 » V policajnej búdke 3 » Slečna v posteli 4 » Missy 5 » My sme takí neboli 6 » Prenášadlá vs teleporty 7 » Večerný výlet

Donna sa práve zobudila. Zdravotná sestra pravdepodobne neočakávala, že sa preberie tak skoro po tom množstve elixíru, ktorý do nej naliala a preto tiež odišla dole na Halloweensku slávnosť. Lenže Donna bola už hore. A čo teraz? Čo bude robiť?

Chvíľu sa pokúšala opätovne zaspať, no neúspešne. Hlava jej už našťastie nešla prasknúť od bolesti, tak ako tomu bolo ešte pred pár hodinami. Chvíľu si v posteli znudene prechádzala knihy, ktoré jej priniesli z miestnej knižnice. Sklamane odložila hneď prvú z nich – Život s Hildegardou. Ak to má v názve slovo Hildegarda, nebude to dobrá kniha. Chvíľu len tak ležala a sledovala, ako sa za oknami pomaly rozlieva čiernota. Keď úroveň tmy prekročila určitú hodnotu, v miestnosti sa odrazu samé od seba rozhoreli sviečky. Bol to čarovný pohľad.

Ako tam tak ležala, prepadla ju chvíľka márnomyseľnosti. Veď predsa sa nič nestane, ak sa napriek zákazu trochu prejde po hrade. Táto myšlienka bola natoľko vzrušujúca, že už nad tým viac nepremýšľala. Obliekla si vlnený župan a vyšla popri sochách diviakov, ktorí ako ochrancovia stáli po oboch stranách krídlových dverí. Strapatá, ale nerobila si z toho ťažkú hlavu. Nebála sa, že by ju teraz niekto videl. Nie, že by tu vôbec bol niekto, na koho by chcela zapôsobiť. Ale všetci boli na Halloweenskej oslave. Predpokladala, že aj Doctor s Harrym. Tajne dúfala, že jej prinesú niečo pod zub, pretože tá stará sadistka prezlečená za láskavú sestru jej podľa všetkého naordinovala prísnu diétu. Dobre, dosť rozprávania o desivých veciach, teraz je čas nazrieť trochu hlbšie do útrob Rokfortu. Tohto Rokfortu, o ktorom čítala toľko príbehov, a ktorý teraz prežíva na vlastnej koži. Prechádzala opustenými chodbami, ktoré ožili blikajúcimi svetlami vznášajúcich sa sviec, na každom rohu poletovala vo vzduchu vyrezávaná tekvica. Svietilo sa dokonca aj v brneniach. Donna kráčala ako zhypnotizovaná, raz za čas skúsila otvoriť nejaké dvere, často však bezvýsledne. Keď aj náhodou narazila na nezamknuté, väčšinou sa za nimi skrývala len ďalšia učebňa, prípadne komora na metly. Schody meniace smer ju neskutočne bavili, rovnako sa rozplývala aj nad pohybujúcimi sa postavami na obrazoch. Nebola si celkom istá, či dokáže trafiť späť do Nemocničného krídla, to ju však teraz až tak veľmi netrápilo. Prechádzala sa tichým hradom ako očarená. Nie, toto nebola žiadna fikcia, bolo to až príliš skutočné.

Odrazu sa však zarazila. Premohol ju neopísateľný pocit úzkosti. Akoby niekto stál tesne za ňou. Otočila sa. Hľadela iba do prázdnej tmavej chodby. Nikto tam nebol, Donne však aj tak na tvári vystúpili kvapky potu. Nič to nebolo, upokojovala sa. Predsa len je na Rokforte, starobylom mieste so slávnou, ale aj strašnou históriou. Občasné pocity úzkosti sú tu pravdepodobne bežným javom. Aj tak sa ale rozhodla, že je vhodný čas pre návrat do bezpečia svojej postele.

Vykročila po chodbe potichu ako myška. Pomaly zabočila za roh. V tom ju premkol neskutočný strach. Zachytila niečo. Takmer nečujný šuchot.

„Je tam niekto?“ zavolala do ticha. Z tmy jej odpovedala len vlastná tlmená ozvena.

Čo som už totálna krava?! Vari čakám, že sa niekto ozve?! Ako tá husička z hororových filmov, ktorá sa snaží celú dobu držať formu, aby potom kvôli totálnej hlúposti stratila hlavu a s krikom sa rozbehla cez celý zhasnutý, podotýkam ZHASNUTÝ dom len preto, aby padla prenasledovateľovi pekne do pasce a ten ju potom... dobre, len pokoj, dýchaj Donna, dýchaj. Ty nie si z tých umelohmotných botoxových chuderí. Ty si žena! Si silná, emancipovaná žena. Nebojíš sa len tak hocičoho. Koniec koncov, možno to bola len myš, ktorá prebehla popri tebe.

Toto sebapovzbudzovanie jej dodalo odvahy a vykročila vpred, takmer bez strachu. Zahla za roh a v plnej rýchlosti sa zrazila s niečím zlovestným, svetielkujúcim a poletujúcim. Všetka odvaha ju rázom opustila, napnuté nervy praskli a z hrdla sa jej vydral ohlušujúci krik. Naplno sa rozbehla dolu chodbou, netušiac, kam uteká. Kúsok napravo bolo úzke gotické okno. Na okamih pri ňom zastala. Pootvorila ho, aby sa nadýchla čerstvého vzduchu. Nebola to náhodou tekvica? Bola to tekvica! Bože, toto by sa hodilo ako reportáž do Daily Mail. Nazrela von, aby si mohla urobiť približnú predstavu, kde sa nachádza. Potom okno zatvorila.

Bola to len chvíľa. Iba zlomok sekundy. V odraze okna uvidela niečo. Úsmev nejakého muža. Taký desivý, že ani nemohol byť skutočný. A bol priamo za ňou. Donnu premkla ešte väčšia hrôza. Na boku odrazu pocítila neopísateľný chlad, rýchlo sa ta otočila, nič však nevidela.

„Vidím ťa, ty truľo!“ zaklamala zúfalo do totálnej tmy. Akoby na odpoveď, niečo jej asi dvadsať centimetrov vedľa nohy buchlo na zem. Totálne vydesená, Donna pomaly cúvala od toho miesta. Zašla za roh a plynule prešla do šprintu. Zvládla prebehnúť dvoma dlhými chodbami, uprostred tretej ju však už pomaly začínali opúšťať sily. Na hrudi opäť pocítila bolesť, v boku ju pichalo, v hlave jej hučalo, akoby v nej mala zle odladený orchester. Do Nemocničného krídla určite nedobehne, ani do Veľkej siene. Vlastne ani netušila, kde sa práve nachádza. Vbehla na križovatku chodieb, keď sa jej odrazu zahmlilo pred očami. Niečo do nej silno narazilo a odhodilo ju na kamennú zem. Chvíľu kopala a mlátila, do všetkých strán a tak silno, ako len vládala. Potom ju však definitívne opustili aj posledné zvyšky sily a už druhý raz za posledných dvadsať štyri hodín stratila vedomie.

[ » na začiatok « ]