Fan Fiction

Kapitola:
Pridaná: 24.3.2020, 14:32:15
Čítaná: 578×
Hodnotenie:

(počet hlasov: 3)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Hermiona, Draco, Harry, Ron, Ginny, Lavender, Parvati, Pansy...
Stručný dej: Hermiona je inteligentná a citlivá mladá čarodejnica špinavej krvi, Draco je síce inteligentný ale neznesiteľný, pyšný a plný predsudkov. Majú vôbec niečo títo dvaja ľudia spoločné? Je tomu určite tak? Nie je to Hermiona, ktorá je plná predsudkov? Toto je príbeh o druhej šanci. Chopia sa jej hlavní hrdinovia? Poviedka sa začína príchodom hlavnej hrdinky späť na Rokfort. Začína sa šiesty ročník a ona postupom času prichádza na to, že nič nie je také, ako si myslela. Pozor: v poviedke sú veľmi často používané vulgarizmy a je tu prítomný sex

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo, romantika

Kapitola:

Ako sa február míňal, Hermiona prestala prehliadať Malfoyove odkazy. Nerada si to priznávala, ale uvedomila si, že sa cíti pri ňom celkom príjemne. Prestala sa vyhovárať na kopy práce do školy, aj tak to mala vždy hotové na posedenie a k tomu všetkému sa Harrymu Slughorn stále vyhýbal a ona vyčerpala všetky nápady na to, akoby mohol získať tú záhadnú spomienku, po ktorej tak túžil profesor Dumbledore. Skrátka a jasne, uvedomila si, že trávi priveľa času s Malfoyom a nejak jej to už lezie na mozog. Väčšinu chvíľ trávili ale tak ako predtým. Preto jej nešlo do hlavy, prečo je to teraz také iné. V tichosti sedeli na opačných stranách miestnosti, čítali si alebo si robili domáce úlohy. Hermiona neraz vycítila jeho pohľad no sama sa pár krát pristihla ako sa naňho zamyslene díva. Keď v takú chvíľu aj on zdvihol zrak, silou mocou sa mu vyhýbala pohľadom a sklonila hlavu ešte nižšie nad knihu, aby jej kučeravé bujné vlasy zakryli rumenec na tvári.

Nemohla si pomôcť ale stále jej v hlave znela tá veta. Nemohla ju dostať von, nemohla sa jej zbaviť. Nie je taká... vôbec neviete, o čom hovoríte...

Nie som aká? A hovorili vôbec o mne? Ale vzhľadom na situáciu, v akej nás profesor našiel... o kom inom by hovorili? Je to možné? Nie, nie, to isto nie je možné... Ale zas.. Pred týmto všetkým by som nikdy nepripustila za možné, že by sme sa niekedy mohli stať priateľmi. Teda spojencami. Alebo čo i len priznať existenciu toho druhého. Takže, je to možné? Pre Merlina Hermiona! Čo ti vnuklo myšlienku, že ťa má rád? Veď mohol hovoriť o čomkoľvek! Možno chcel povedať, že nie si namyslená šprtka, alebo ja neviem, že nie si upätá! Hmm.. to si ale všetko o mne myslí.

„Hej, Grangerová! Nemal by som si vliezť do postele?“ spýtal sa jedného večera s diabolským výrazom v tvári, keď ju pristihol pozorovať ho.

„A boli sme v tých tvojich myšlienkach nahí alebo oblečení?“ povedal a odložil knihu.

„Nemyslela som na teba, pre Merlina!“ rezignovala nad jeho narážkami a tiež odložila knihu.

„Ale no tak Grangerová. Ja ti to nemám za zlé. Viem, že som sexi inteligentné zakázané ovocie.“ Povedal a vyhupol sa na posteľ. Ľahol si na bok, podložil si rukou hlavu tak aby ju mohol pozorovať a potľapkal na miesto pred ním, aby si prisadla.

„Povedz mi, toto zaberá na iné?“ zasmiala sa. Bolo to divné, že jej to už viac neprišlo nevhodné a nemravné ale celkom vtipné?

„Nič nevyťahuj pre Merlina!“ zastavila ho v polke vety. Na to sa strašne rozosmial.

„Grangerová, ty ma udivuješ. Kde sa to v tebe berie? To som fakt nechcel povedať.“ Hovoril a smial sa.

„Kto sa má v tebe vyznať Malfoy!“ povedala zahanbene a rumenec sa jej znova rozlial po tvári.

„Ale ja nie som ako kniha, ktorú si raz prečítaš a stačí.“ Povedal, keď sa prestal uchechtávať. „Mňa chceš čítať zas a znova. A stále ťa niečo prekvapí.“

Iný večer zas strávili pri klavíri. Malfoy trval na tom, že si spolu zahrajú a Hermiona po nekonečnom presviedčaní (dve minúty do nej húdol, že sa bojí, že on je lepší hudobník) podľahla a usadila sa vedľa neho ku klavíru. Hneď na začiatku ju stihol vyhrešiť za to, že vraj sedí zle.

„Musíš sedieť rovno, zadok podsadiť.“ Povedal a edukačne, ale s určitým zámerom, jej položil ruku na pozadie. Hermiona naňho zazrela a povedala:

„Ešte raz tam dáš tú ruku, tak prisahám, že ti ju zlomím.“ Na to sa Malfoy usmial a prestal si všímať jej pozadia. Hermiona samozrejme sedela dobre, ale prečo nevyužiť situáciu, keď sa mu naskytla. Prisunul sa k nej bližšie no nič nepovedala.

„Čo chceš hrať?“ spýtala sa ho, keď položila prsty na klávesy ale uvedomila si, že nevie, čo budú hrať.

„Moje vzdelanie v literatúre a klasickej hudbe nepozná hraníc.“ Povedal to tak vážne až sa musela rozosmiať.

„Tak ako mnohí iní, je aj on známy v oboch svetoch, ako čarodejníckom tak muklovskom. Poznáš noty Moorning Mood?“

„Myslím, že by som si to mohla pamätať.“ Neisto povedala a začala hrať.

„Vidím, že sa na tebe čas podpísal. Hráš to zle.“ Povedal a položil ruku na jej, prstami kopíroval jej prsty a viedol ju. Zahrali to úplne rovnako. Hermiona sa musela pousmiať. Neraz jej dokonca pľasol po ruke alebo ju chytil za predlaktie a zatriasol s jej uvoľnenou rukou so slovami, že nie je dostatočne uvoľnená.

„Ten, kto ťa učil hrať na klavír, musel mať s tebou veľa práce.“ Povedal.

„Vážne? A kto si tu mýli noty? Ja si ich aspoň pamätám.“ doberala si ho s úsmevom.

Nakoniec to zahrali bez jediného prerušenia. Usmiala sa. Otočila k nemu hlavu aby mu povedala, že aj keď sa jej to snažil znepríjemniť, tak si to užila. Sedel tak blízko. Akoto, že si to predtým neuvedomila. Tiež sa k nej otočil a tváril sa nanajvýš nezaujato.

„Vieš Malfoy, keď sa na teba človek díva z diaľky, vyzeráš ako namyslený aristokratický mudrlant. Keď sa ale pozriem takto z blízka, vidím, že je to pravda.“ Povedala s kamennou tvárou.

„Ty si tak sprostá, Grangerová.“ Povedal a rozosmial sa. Presunul nohu na druhú stranu stoličky tak aby si k nej sadol obkročmo. Teraz si už prišla veľmi nesvoja, pretože sedeli na tej istej stoličke blízko seba a on sa navyše posadil tak aby bol k nej čelom.

„Grangerová. Keby bola tvoja nervozita kvapalná, siahala by nám po kolená.“

„Tak si sadni rovnako a otoč sa ku mne chrbtom.“ Povedal a uškrnul sa. Keď videl jej pohľad, dodal. „Nemám v pláne ťa odzadu popraviť.“ Zdvihol ruky v nevinnom geste.

Pomaly sa od neho odvrátila chrbtom a napodobnila ho na konci spoločnej klavírnej stoličky. Zrazu ucítila na svojich bedrách jeho ruky, ktoré ju prudko prisunuli bližšie.

„Trochu sa spolu zahráme.“ Povedal a Hermione sa spravila obrovská hrča v hrdle. Automaticky si prekrížila ruky na hrudi. „Budem ti niečo kresliť na chrbát a ty budeš hádať, čo to je.“

„Súhlasíš?“ dožadoval sa odpovedi. Prekvapená Hermiona sa k nemu otočila. Tváril sa absolútne nevinne. „Tak sa priprav.“ Povedal, podobral jej vlasy a preložil ich dopredu na stranu, aby mu nezavadzali.

Ten pohyb vyvolal v Hermione zimomriavky. Zrazu ucítila Malfoyov prst na chrbte, ako niečo horlivo načrtáva.

„Je to nejaká čarodejnica?“ spýtala sa, keď mala pocit, že nakreslil paličkové telo so šatami a špicatým klobúkom.

„To je predsa jasná McGonagallová, pre Merlina Grangerová, snaž sa trocha.“ Pohoršoval sa nad ňou ale Hermiona počula, že sa dobre zabáva. „Teraz niečo iné.“ Povedal a opäť začal kresliť.

Tentokrát to nakreslil rýchlo ale Hermiona si nebola istá, či to cítila dobre. Nechcela to povedať nahlas, lebo keby sa mýlila, vysmial by ju.

„No vieš? Veď je to také jednoduché.“ Povedal a znova to opakoval. Dva oblúčiky ktoré sa dole spájali do špičky.

Čože? Ako konkrétnejšie? Veď je to srdce. Uniká jej niečo? Cítila sa trocha trápne, že to nevie keď je to vraj také jednoduché.

„Čože?“ otočila sa a pochopila. Pobavene sa usmiala. „Si to ty, však?“

„Otoč sa ešte.“ Povedal. Otočila sa a čakala, že jej zasa nakreslí nejakú hlúposť. Miesto toho sa k nej zozadu prisunul tak aby ju mohol objať. Cítila ako ju na celom chrbte hreje jeho telo a ruky mal prekrížené cez jej brucho. Pri pravom uchu zacítila jeho teplý dych.

„To si mi nemohol povedať normálne?“ spýtala sa nesvoja ale nebránila sa.

„Chcel som sa ťa dotknúť ale spredu si priveľmi nebezpečná.“ Zachvela sa pod tými slovami.

„Preto to viac nebudem riskovať.“ Narýchlo ju pustil a postavil sa. Otočila sa za ním a prišlo jej to ľúto. Potom sa ale za ten pocit vyhrešila.

Rýchlym krokom prešiel k dverám, otvoril ich, vyšiel a zavrel za sebou bez toho aby sa obzrel. Aby zistil, či sa aj ona za nim díva. Hermiona nevedela, čo si má o tom myslieť.

Všetky tieto chvíle Hermionu čím ďalej tým viac miatli. Nešlo o neho, on bol stále rovnaký. Išlo o ňu. Nevedela pochopiť svoje reakcie, svoje pocity a kde sa podela jej vnútorná integrita. Nebola hlúpa, vedela, čo to asi znamená. Ale ako je to možné, že by ho zrazu začala mať rada? Vedela si spojiť dve a dve. Ale akoto? Snažila sa ísť na to racionálne. Áno, priznala si, že s ním asi rada trávi čas. Už viac nemala také výčitky, kvôli Harrymu. Teda, výčitky tu boli furt, ale neboli také silné, aby ich nemohla odpratať do kútov svojej mysle. Chodila za ním častejšie no vždy len keď ju zavolal. Nehľadala dôvod, prečo nejsť. To sa ale dalo tým vysvetliť, že ju proste nebavilo byť samú, kým bol Harry či Ginny preč alebo sa s ňou nechceli ísť učiť do knižnice. Prečo by nemohla ísť za ním, keď ju volá a ona by bola aj tak sama, však? A skutočnosť, že sa cítila pri ňom celkom príjemne bola isto zapríčinená tým, že si jednoducho zvykla na jeho výstrelky. Už jej viac neprišli cez čiaru. Rozosmieval ju a ona si spomenula, ako sa raz pri raňajkách naňho dívala, keď sedel medzi priateľmi a niečím ich zabával. Či by si to priznal alebo nie, bol to komediant. Len sa mu človek musel dostať pod kožu a pochopiť jeho humor. Ale nech sa sebeviac presviedčala inteligentnými argumentami, tým sa jej v mysli vynáralo viac usvedčujúcich momentov, ktoré si jednoducho nevedela vysvetliť. Všímala si na ňom detaily, ktoré predtým nevidela. Kde sa podel ten jeho pohŕdavý nadradený pohľad. Minulý rok, čo nebolo zas tak dávno, sa na ňu zvykol dívať s nenávisťou v tvári a teraz? Tak nejak si nevedela spomenúť, kedy naposledy videla tento výraz namierený voči nej. Samozrejme, nestratil ho. Po chodbách sa pohyboval jedine s touto maskou a na všetkých sa díval z vrchu. Ale keď boli sami, pripadal jej uvoľnený, usmieval sa. Mal veľmi pekný úsmev. Dokonca aj ten jeho úškľabok jej prišiel... zlatý? Jeho blond vlasy jej kedysi naháňali hrôzu. Teraz si všimla, že podobne ako Harry, sa v nich rád prehrabne. Občas, keď bol nervózny, robil to tak často, že mala chuť sa k nemu odzadu priblížiť a postrapatiť ho tak, že by to už neučesal. Bála sa však, že by prekročila nejakú hranicu. Neboli predsa až taký dobrý priatelia, že by si to dovolila spraviť. Za to on si to očividne nemyslel a pár krát ju dokonca aj na chodbe či pred triedou, keď sa nik nedíval, odzadu štuchol do rebier alebo pošteklil tak, že jej vypadli veci z rúk na zem. „Nie si nejaká nemotorná, Gragerová?“ zvolal na ňu pred skupinkou tretiakov, keď sa jej knihy rozleteli po celej chodbe. Obehol skupinku a keď k nemu zdvihla mrzutý pohľad, žmurkol na ňu. To je ale debil.

Stále ju ale desili jej zámery. Nič sa nezmenilo v chovaní ani jedného. Ona stále odmietala všetky jeho narážky a on si stále sťažoval, že je príliš nedostupná. Prečo zrazu u nej vzplanul ten cit, teda ak je to tak.

„Ginny!“ zvolala radostne Hermiona, keď jej kamarátka vošla do Veľkej siene na raňajky a vytrhla ju zo zadumania. Ginny sa na ňu veselo usmiala a zamierila k nej.

„Dobré ránko, čo si tu tak skoro?“ spýtala sa lišiacky, keď sa usadila vedľa kamarátky.

„Myslím, že z rovnakého dôvodu, z akého si tu tak skoro ráno ty.“ Usmiala sa Hermiona.

„Je prvého marca. Ron má narodeniny.“ Hovorila Ginny a Hermiona jej pritakala.

„Nechcem zažiť ten hurhaj, keď to s ním bude chcieť Lavender osláviť.“ Povedala Hermiona a obe kamarátky sa zasmiali.

„Presne ťa chápem. Neviem, kedy sa veličenstvo uráči vstať ale nechcela som na to čakať a pokúšať osud. Mám len jedny nervy.“ Súhlasila Ginny a zabávala sa na bratov účet. Potom sa pustili dojedla.

„Už sa ti niekedy stalo, že by si začala mať záujem o niekoho kvôli tomu, že si sa dozvedela, že má možno on záujem o teba?“ spýtala sa pomaly, pretože si sama nebola istá, či tú myšlienku interpretovala pochopiteľne.

„Kvôli tomu? Nie, nikdy. Vďaka tomu? Áno.“ Odvetila Ginny rýchlo. Teraz to Hermiona nepobrala a len sa na ňu dívala.

„Stalo sa mi niečo také. Vďaka tomu, že som sa dozvedela, že má o mňa záujem jeden chlapec som razom začala mať záujem ja o neho. Ale, že by to bolo len kvôli tomu, to by som nepovedala.“ Krútila hlavou rozhodne. „Neviem ti to vysvetliť, Hermiona. Myslím si ale, ak človek podvedome niečo hľadá či po niečom túži, je potom pre neho ľahšie sa chytiť čo i len náznaku náklonnosti. Tobôž, keď sa vnútorne cíti zranený inou osobou, ktorá si začala s niekým iným.“ Povedala Ginny a skúmavo hľadela Hermione do očí.

„Necítim sa zranená, už som ti to minule povedala.“ Pokrútila Hermiona hlavou.

„Tak možno zúfalo túžiš po vzťahu ale tvoj mozog si to proste neprizná.“ Doberala si ju.

„Nemyslím si, že by som zúfalo túžila po vzťahu a nevedela o tom. Som predsa človek, mám normálne chute ako každý, pre Merlina.“ Zasmiala sa.

„Tak, je mi to ľúto Hermiona,“ chytila ju súcitne za ruku, „ale asi to už tak bude. Si zamilovaná.“

„Nič iné mi z toho nevyplýva. Musela si s tým podvedome tak dlho bojovať, až to nakoniec tvoj mozog vzdal a BANG!“ vykríkla Ginny a pár študentov sa k ním otočilo. Hermiona ju tíšila. Kamarátka sa na ňu žiarivo usmievala. „Kto je ten šťastlivec?“ spýtala sa s úsmevom od ucha k uchu.

„Nie je žiaden šťastlivec a nie som zamilovaná. Nepýtaj sa ma už, prosím ťa.“

„Ale no tak Hermiona, som tvoja najlepšia priateľka. Mne to môžeš povedať.“ Mámila to z nej Ginny. „Kto to je.“ Chytila ju za pažu a netrpezlivo s ňou triasla.

„Tak dobre, dobre. Je to Malfoy.“ Povedala Hermiona a Ginny sa náramne rozosmiala, tak ako Hermiona očakávala. Keď sa konečne ukľudnila a utrela si slzy, povedala:

„Dobre, ako chceš. Nechaj si pikošky zo svojho romantického života pre seba.“ Usmievala sa. „Ale buď opatrná.“ Napokon zvážnela.

„Neboj sa, nič nehrozí. Ja som nad tým len uvažovala. Netreba z toho vyvodzovať žiadne závery. Ver mi.“ Upokojovala ju.

„Dobre, verím ti. Len dúfam, že sa potom z teba nestane druhá Lavender, lebo by som ťa musela poslať bez prútika do Zakázaného lesa.“ Podpichovala ju Ginny.

„Ak by sa to niekedy stalo, sama by som tam išla, lebo by som iste v takej situácii prišla o rozum.“ Povedala a obe sa rozosmiali. Opäť sa pustili do jedla.

Keď sa naraňajkovali, vybrali sa na prechádzku po hradných pozemkoch. Dnes bol deň, kedy sa mal konať výlet do Rokvillu, avšak po udalosti s Katie na poslednom výlete sa tento zrušil. Hermiona to čakala, Ginny však z toho bola smutná, tešila sa ako sa stretnú s Fredom a Georgom a dajú si U troch metiel ďatelinové pivo. Miesto toho sa teda rozhodli prejsť k vstupnej bráne, pri ktorej zvykla stávať na stráži Tonksová.

Bohužiaľ tam Tonksová nebola. Miesto nej tam stál poriadne nevrlý auror, ktorému sa nepozdávalo, aby sa dievčatá prechádzali pri hraniciach pozemku. Poslal ich naspäť a odmietol odkázať pozdravy Tonksovej.

„To je ale idiot!“ pohoršovala sa Ginny keď odtiaľ namosúrene odchádzali. „Verila by si tomu?“ spýtala sa a v tvári bola skoro tak červená, ako jej vlasy.

„Vykašli sa naňho Ginny. Isto je len prepracovaný. Nemajú to ľahké, tí čo nás strážia vo dne, v noci. Prídeme zajtra, to tu už bude Tonksová.“ Chlácholila ju Hermiona keď zrazu ale začula ako na nich niekto z diaľky volá. Obzrela sa tým smerom a videla ako k nim uteká nejaká drobná postavička. Zastali a sledovali ako sa k nim približoval Dennis Creevey a niečo vykrikuje. Keď k nim dobehol, ledva tápal po dychu.

„Profesorka.. McGon.. McGonagallová... volá... zháňa vás... vás obe. Mal som vás... nájsť.“

„A prečo tak utekáš? Je to tak dôležité?“ Ginny sa ho snažila upokojiť.

„Je v nemocničnom... krídle.“ Posledné slovo musel za nimi vykríknuť, pretože sa už obe dali do behu.

Hermiona ledva lapala po dychu, nebola predsa žiaden športovec, ale nezastavila sa, až pred dverami nemocničného krídla. Ginny, tam dobehla dobrú minútu pred ňou a ani z ďaleka nebola tak zadýchaná ako ona. Stála tam s Harrym a dožadovala sa vysvetlenia. Keď k nim Hermiona dobehla, Ginny bola bledá ako stena, Harry napätý a vyľakaný.

„Rona niekto otrávil.“ Predbehla Ginny Harryho. Potom sa naňho pozrela a naznačila mu, nech hovorí.

„Boli sme ráno u Slughorna, rozlial nám medoviny na Ronovu počesť, bola otrávená.“ Zhrnul Harry podstatné veci do jednej vety čo ale nezasvätenému človeku moc nepomohlo.

„Prečo ste boli u Slughorna, a aká medovina? Otrávená? Čo?“ veľmi ho nepochopila. Vyrušili ich rýchle kroky blížiace sa chodbou k nim. Zrazu sa spoza rohu vynorili pán a pani Weasleyovci. Keď zbadali Harryho s Hermionou a Ginny, dali sa do behu. Pani Weasleyová mala tvár červenú a oči uplakané, pán Weasley na tom bol podobne aj napriek jeho snahe ovládať sa.

„Pani Weasleyová, Ron bol otrávený ale podarilo sa ihneď mu podať protijed.“ Hovoril rýchlo Harry. „Povedali mi, že keď prídete, mám vás pustiť dnu. Sú tam teraz profesori. My tam ešte nesmieme.“ Povedal a Weasleyovci na viac nečakali. Rozrazili dvere a vošli dnu. Hermiona s Ginny a Harrym sa snažili zazrieť niečo, čo by im mohlo napovedať v akom stave sa Ron nachádza. Bohužiaľ bol za závesmi.

„Harry čo sa stalo? Prečo ste boli u Slughorna?“ domáhala sa Hermiona vysvetlenia. Harry sa oprel o stenu a zviezol sa k zemi, na ktorej sa nakoniec usadil. Dievčatá si k nemu z každej strany sadli. Začal im podrobne rozprávať, čo sa v to ráno udialo.

Pýcha a predsudky