Fan Fiction

Kapitola:
Pridaná: 5.3.2020, 00:13:39
Čítaná: 509×
Hodnotenie:

(počet hlasov: 3)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Hermiona, Draco, Harry, Ron, Ginny, Lavender, Parvati, Pansy...
Stručný dej: Hermiona je inteligentná a citlivá mladá čarodejnica špinavej krvi, Draco je síce inteligentný ale neznesiteľný, pyšný a plný predsudkov. Majú vôbec niečo títo dvaja ľudia spoločné? Je tomu určite tak? Nie je to Hermiona, ktorá je plná predsudkov? Toto je príbeh o druhej šanci. Chopia sa jej hlavní hrdinovia? Poviedka sa začína príchodom hlavnej hrdinky späť na Rokfort. Začína sa šiesty ročník a ona postupom času prichádza na to, že nič nie je také, ako si myslela. Pozor: v poviedke sú veľmi často používané vulgarizmy a je tu prítomný sex

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo, romantika

Kapitola:

Dni sa pomaly míňali a život na hrade mu pripadal čím viac neznesiteľný. Pomaly odpočítaval dni do konca svojho času. Koniec jeho času sa blížil každým ďalším zrnkom piesku, ako sa krátil čas na dokončenie poslania, ktoré mu udelil Temný pán. Jediné, čo ho tešilo boli ku podivu chvíle strávené s istou humusáčkou, nie že by si to hodlal niekedy priznať. Mizol zo spoločenských slizolinských miestností tak často, až si to museli všimnúť aj jeho priatelia. Nie vždy však mal to šťastie, že ho vyslyšala a prišla do jeho komnaty.

Pansy sa stále domnievala, že sa vytráca aby trávil čas s tou tajomnou Venušou. Neraz ho konfrontovala, aby jej konečne prezradil, kto mu tak učaroval. Čím viac sa ju snažil presvedčiť o opaku, tým viac naňho naliehala. Crabbe s Goylom boli zas presvedčení, že robí niečo nekalé na príkaz Temného pána. V podstate mali všetci traja jeho priatelia pravdu. Ani jednému z nich to však nepriznal. Pansy priam prahla po pikantných novinkách. Zato Crabbe a Goyle, akí boli hlúpi, takí zvedaví. Neustále sa ho vypytovali, čo má za lubom. Odmietali mu s čímkoľvek pomôcť ak im neprezradí, čo celé tie dni robí. Jediné, čo však po nich chcel bolo aby hliadkovali na siedmom poschodí, keď sa snažil opraviť skrinku. Keď ale zamieril na siedme poschodie kvôli Grangerovej, nikdy im o tom nepovedal. Nedali mu s tým pokoja, nedávali si pozor na jazyk a pýtali sa ho na to nehľadiac na to, kde sa zrovna nachádzali. Strašne mu to liezlo na nervy, preto sa rozhodol, že im už viac o hliadkovanie nepožiada. Bude to tak lepšie. Posledne keď sa ho na to pýtali ich Zjazvená tvár počula a Draca to strašne vytočilo. Nemohol si vybrať hlúpejších a hlučnejších kamarátov.

Dni sa míňali a Draco mal pocit, že si čas robí z neho blázna. Škola ubiehala, soboty kurzy premiestňovania, snáď najnudnejšie dni v jeho živote, a potom tie celkom príjemné chvíle, ktoré by mohli trvať dlhšie. Niekedy len tak sedeli a potichu si čítali celé hodiny, keď sa k večeru zodvihla z gauča, len sa rozlúčila a zavrela za sebou dvere. Draco vždy chvíľu počkal a potom to vyskúšal. No žiadna chvíľa nebola dostatočne silná na to, aby premohla spomienku z onej noci.

Často sa pristihol pri tom, ako nad ňou premýšľa. Bolo to veľmi zvláštne. To dievča nič nerobilo a on aj tak stále nedokázal prestať myslieť na malé okamžiky, ktoré sa mu vrývali do pamäte. Keď sa usmievala, smiali sa jej aj oči, jej orieškovohnedé oči. Keď sa hnevala, vždy vraštila obočie, medzi ktorým sa objavili dve známe vrásky. Keď s niečím nesúhlasila ale nechcela to povedať, prekrížila si ruky na hrudi a zaujala svoj kazateľský postoj. Ako to, že takéto veci o nej vie? Ako to, že si takéto veci na nej všíma? Iste, po tej noci zistil, že chvíle s ňou ho robia šťastným. Asi by na to neprišiel nebyť toho patrona, alebo by si to aspoň nikdy nepriznal.

Teraz už však vedel, že sa v ňom niečo deje. Nevedel, alebo nechcel to pomenovať. Začínalo ho chytať zúfalstvo. Toto bola tá najnevhodnejšia vec, čo sa mu mohla stať v najmenej vhodnú dobu. Všetko bolo zle. Všetko bolo naopak. Nikdy nemal takto o nej premýšľať. Nikdy nemal túžiť po jej prítomnosti. Nič preto, aby sa takto cítil, neurobila. On bol pre u nevhodným. Čo chvíľa sa z neho mal stať vrah či mrtvola. A ona dopadne pravdepodobne podobne...

Najviac ho trýznilo ale vedomie, že aj keby nebola vojna na dosah, bol by na tom podobne. Vždy bol predsa tým, kto ženské srdcia lámal. Nikdy to nebolo naopak. On však vedel, že by ho mohla mať časom rada. Ak by ale vojna neuťala jeho čas, aj tak by tu stále bola tá vec s jeho krvou a menom a jej priateľmi.

Dracove pocity boli ako na hojdačke. Jednou chvíľou chcel, aby sedela v jeho komnate a čítala si, zatiaľ čo ju on z druhej strany miestnosti pozoroval, tváriac sa, že si taktiež číta. Druhou chvíľou ju ale nenávidel za myšlienky, ktoré ho prepadávali v najnevhodnejšie chvíle.

Bol presvedčený, alebo si to snažil nahovoriť, že ho priťahuje len fyzicky. Myslel na jej nahé telo, myslel na ňu, ako ju videl v prefektskej kúpeľni, myslel na ňu, ako spolu tancovali, ako na ňom ležala a objímala ho. A trestal sa za to, že nemyslel na poslanie, ktorému sa nevenoval už niekoľko týždňov len kvôli nej.

„Zasraná Grangerová!“ sykol a kopol do nohy od postele. Tá sa samozrejme ani nepohla. Zviezol sa na posteľ a zúfalo si vložil tvár do dlaní. Ach kurva. Potreboval by nejaké rozptýlenie, nech si od nej vyčistí hlavu. Ľahol si na posteľ a díval sa na strop postele. Cítil ako ho štípu oči. Stočil sa na bok a keď pohliadol do rohu miestnosti, všimol si, že sa v nej objavilo piano. Matkine čierne piano, ktoré kedysi dávno dostala na narodeniny od otca a na ktorom ho učila potajme hrávať. Pomaly sa znova posadil. Bolo to už druhý krát, kedy ho komnata v jeho najťažšej chvíli vyslyšala. Prešiel sa k pianu a dotkol sa ho. Zavrel oči.

„A čo by to malo byť?“ hlesol malý bielovlasý chlapček s obrovským úsmevom na tvári.

„Nejakú vlastnú skladbu.“ Povedala a posadila sa na stoličku od piana. Jej malý syn sa k nej veselo posadil a začal rôzne ťukať do klávesov, ako ho napadlo. Pri tom sa tváril akoby bol najväčší virtuóz, akého ľudstvo poznalo. Keď po hodnej chvíli dohral, otočil sa s úsmevom na matku a čakal, čo poviem.

„To bolo nádherné!“ zvolala. „Neverím, že si to sám zložil.“ Usmiala sa a uväznila ho v láskyplnom objatí.

Cez zavreté oči mu vyhŕkli slzy no on ich rýchlo rukou zahnal. Sadol si zaň a začal hrať.

Hermiona bola v posledných dňoch neuveriteľne vyťažená. Keby mala len školu, ale ona trávila celé dni v knihovni, kde márne pátrala po nejakých informáciách o horkraxoch. Do toho sa snažila Harrymu pomôcť nájsť spôsob, ako vymámiť od Slughorna jeho spomienku. Neraz sa jej stalo, že musela Malfoyove volanie odložiť na druhú koľaj. Boli tu predsa dôležitejšie veci a on jej bol schopný niekoľkokrát do dňa poslať odkaz po minci. Bolo zvláštne, ako si zvykol volať ju kvôli každej sprostosti. Vždy písal, že to je dôležité, no veľakrát to bola zbytočnosť typu Našiel som formulu, ktorej úplne nerozumiem. Vieš o čo sa jedná? alebo Počul som, že muklovia majú liečiteľov aj na zuby. Neživia sa tým náhodou tvoji rodičia?... Neraz jej prišlo, že si vymýšľa takéto otázky len preto, aby za ním prišla do komnaty. Ale to je samozrejme hlúposť. Vždy jej dával najavo, že je radšej sám a jej prítomnosť ho otravuje. V posledných pár dňoch sa stalo ale niečo veľmi zvláštne. Kedysi dávno by to nebolo tak zvláštne, ani by si to nebola všimla. No teraz jej to bolo skutočne divné. Od istého večera, keď sedeli celé hodiny proti sebe a čítali si, všimla si niekoľkokrát, že ju pozoruje. Vždy samozrejme odvrátil zrak ku knihe, ktorú mal ale celú dobu hore nohami. Pokiaľ nemal knihu podobnú Sršňovi, nevidela dôvod ju takto čítať.

„Vieš, že máš tu knihu celú dobu hore nohami?“ povedala s uštipačným tónom. Pozrel sa na Hermionu a nenútene povedal.

„Samozrejme.“ Zasmiala sa. „Už pôjdem. Neponocuj.“ Povedala a otočila sa k nemu chrbtom.

Odvtedy sa jej neozval, na hodinách jej nevenoval ani pohľad. Urazil sa? Hermiona si pomyslela, že sa za ním pôjde pozrieť, keď jej ani na volanie mincou neodpovedal. Vydala sa teda na siedme poschodie, dúfajúc, že ho tam nájde.

Hermiona otvorila dvere do komnaty. Do uší sa jej doniesla melódia, ktorú tak dlho nepočula. Srdce jej spravilo salto, keď sa razom chodbou niesli krásne tóny jej obľúbeného hudobného nástroja. Potichu, aby hudobníka nevyrušila, vošla do izby a nečujne zavrela za sebou dvere. Razom sa ocitla doma, vo svojej izbe, so svojou učiteľkou klavíra. Zavrela oči a predstavila si, ako sedí za klavírom, ktorý jej na siedme narodeniny kúpili rodičia, pretože po ňom túžila, odkedy po prvý raz videla klavírny koncert. Zamilovala sa do jeho zvuku. Keď pokladala svoje prsty na klávesy, akoby s tým nástrojom splynula a mohla tvoriť tú najkrajšiu hudbu priam z hĺbky svojho srdca.

Skladbu, ktorú hral dôverne poznala. (https://www.youtube.com/watch?v=7harFCylWNQ ) Nikdy ju nehrala, bola pre ňu priveľmi smutná a on ju hral tak krásne. Tak krásne a tak smutne. Otvorila oči a zadívala sa na postavu sediacu ku nej chrbtom. Mala pocit, akoby presne vedela čo cítil. Nevedela však prečo sa tak cíti. Stála tam a počúvala ho, akoby sa jej spovedal, no nepovedal ani slovo. Chcela sa k nemu priblížiť no bála sa, že prestane hrať tak tam len tak stála.

„Čo tu robíš? Vyľakala si ma.“ Priznal. Vyzeral akoby ho pristihla pri nejakej jeho tajomnej spovedi.

„Nevedela som, že hráš na klavíri.“ Povedala a konečne pristúpila až k nástroju. Bol krásny.

„To matka. Len vďaka nej hrám. Otec by to nepovolil.“ Povedal a prebehol prstami po klávesoch, potom sa rýchlo postavil. „Nikdy na to neprišiel, že ma nechávala trénovať, keď bol na cestách.“

„Bolo to krásne smutné.“ Povedala Hermiona a nespúšťala oči z toho nádherného nástroja.

„Ak by si chcela, mohol by som ťa niečo naučiť.“ Povedal pomaly nenúteným tónom.

„To by bolo od teba priam šľachetné.“ Povedala a posadila sa zaň. Bola ako hypnotizovaná. Tak dlho už nehrala. Posledné prázdniny naň ani nesiahla, čím ďalej tým viac ju pohltil kúzelnícky svet a ich problémy až zabudla na veci, ktoré ju kedysi dávno robili tak šťastnou. Nie, že by teraz nebola šťastná, ale hrou na klavír sa dokázala skutočne uvoľniť a na všetko zabudnúť.

Draco jej chcel povedať, ako by bol rád, ak by ju mohol niečo naučiť no ona zrazu začala hrať. Stratil reč. Jediné na čo sa zmohol bolo sledovať ju ako jemne hladí klávesy jeho piana a hrá časť jednej z jeho obľúbených skladieb. (https://www.youtube.com/watch?v=Jz1gvBluvc8) Chopin... To sa k nej hodí. Pomyslel si. Jej privreté oči a pokoj v tvári pôsobili naňho neuveriteľným spôsobom. Mal pocit, akoby nič krajšie v živote nepočul. Vyzerala tak vznešene, jej uvoľnené črty a držanie tela pôsobili absolútne abstraktne. V znení skladby, ktorú práve žila, mu pripadala ako najkrajšie stvorenie. Chcel ju chytiť za ruku no nechcel aby prestala hrať. Chcel vziať jej tvár do dlaní ale zároveň sa chcel na ňu len tak dívať. Chcel ju pobozkať.

Zrazu sa cítil ešte zúfalejšie ako pred chvíľou. Myslel si, že mu pomôže vyhrať sa zo svojich pocitov a všetko bude zasa tak jednoduché ako predtým. No miesto toho prišla ona a jeho posledné bariéry svojou hrou zrúcala.

Hermiona dohrala a spokojne si vydýchla. Obávala sa zbytočne. Aj dlhá odmlka jej neublížila. Stočila sa na Malfoya, ktorý ju pozoroval zvláštnym zadumaným výrazom.

„Nebolo to zlé.“ Povedal stroho a odvrátil zrak. „Na začiatočníčku.“ Dodal.

„Je to skutočne krásny nástroj.“ Povedala a stočila sa na stoličke smerom k Malfoyovi.

„Je to kópia toho, čo má matka vo svojej komnate.“ Zrazu sa tváril veľmi nesvoj.

„Je všetko v poriadku?“ spýtala sa ho. Odvrátil sa od nej a prešiel sa k posteli na ktorú si nakoniec sadol. Potom sa však hneď zas postavil a prešiel na druhú stranu izby. Potom zasa späť. Pozrel sa na ňu a otvoril ústa akoby jej chcel niečo povedať no hneď ich zasa zavrel. Napokon zas zamieril ku svojej posteli pri ktorej sa zastavil a neprítomne si mnul bradu akoby o niečom tuho rozmýšľal. Dívala sa naňho s nechápavým výrazom v tvári. Postavila sa a prešla sa k nemu. Zastala pred ním tak aby jej musel pozrieť do tváre. Zadíval sa na ňu nesúhlasným pohľadom. Priam z neho sršal jeho vnútorný boj, len keby jej tak povedal čo ho trápi. Možno by mu pomohla. Chytila ho za ruku a priateľky sa na neho usmiala.

„Malfoy, vidím, že ťa niečo trápi. Vieš, že sa mi môžeš zdôveriť. Už sa niekoľko piatkov predsa poznáme. Môžeš mi veriť.“

Pozrel sa na ich držiace sa ruky. Potom sa znova pozrel do jej orieškovo hnedých očí, na ktoré sa tak dlho snažil zabudnúť. Už vedel, prečo sa o to pokúšal. Mali nad ním zvláštnu moc. Dokázal sa v nich stratiť. Toľko snahy vyšlo v nivoč. V septembri cítil istú príťažlivosť k dievčaťu, ktorej dal meno Venuša. Snažil sa to v sebe udusiť. Spočiatku sa mu to aj darilo ako tak, no on si nedal pokoj. Začal jej prítomnosť vyhľadávať. Časom u neho k Venuši začali prevládať nové pocity. Náklonnosť, vášeň, dokonca aj úcta... No nepriznával si to. V živote by si to nepriznal, keby ju dnes nepočul hrať. Túžil sa jej dotknúť. Jej ruka v jeho mu nestačila. Chcel vojsť svojou druhou rukou do jej vlasou a pritiahnuť ju bližšie. Chcel sa jej pier zmocniť tými svojimi. No miesto toho tam len tak stál. Bol príliš veľký zbabelec. Bál sa odmietnutia. Už nemyslel na jej krv, na jeho postavenie a meno, na to, že to bola chrabroblbka a najlepšia kamarátka jeho nepriateľa. To by bol ochotný prehliadnuť. No odmietnutie nikdy dobre neznášal. Nebol na to zvyknutý. Vždy mu všetci vyhoveli. Raz mu jeden chalan v prvej triede nepodal ruku a Draco ho za to odsúdil na celý svoj život. No Venuša ho už raz odmietla, vtedy ho však nepoznala bližšie. Odmietla by ho aj teraz? Má rada ešte tú ryšavú lasicu? Alebo sa jej city zmenili. Je ochotný to riskovať a zistiť to? Alebo bude zbabelec a nechá ju ísť. Čo ak už druhú šancu nedostane?

Pozdvihol jej ruku k svojim perám a riekol: „Nemám, čo by som ti povedal.“ A potom jej ľahko pobozkal ruku. Zadívala sa naňho upreným pohľadom, akoby sa v ňom snažila čítať.

„Vieš, že v skutočnosti by si sa mojej ruky perami nemal ani dotknúť?“ povedala a on sa uškrnul.

„Samozrejme. No keď nedokážem dobiť tvoje pery, musím sa uspokojiť s rukou.“ Povedal a pustil ju.

„Áno, mali by sme.“ Povedala ešte stále vyvedená z miery. Stočila sa a rýchlim krokom sa náhlila k dverám. Draco ju sledoval s bolesťou v očiach ako odchádza a zvieravým pocitom v hrudi. Posral to.

„Tak ideš?“ spýtala sa trochu vyšším hlasom. Podskočilo mu srdce no on si zakázal radovať sa.

Pýcha a predsudky