Kapitola:
Pridaná: 9.8.2007, 05:17:35
Čítaná: 6129×
Hodnotenie: (počet hlasov: 54)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Persefan Viertlová-Blacková, Bellatrix Lestrange, Regulus Lestrange, Voldemort, Severus Snape
Stručný dej: Posledný diel série Persefan. Nájde Persefan nádej aj v temných časoch a vyhrá boj s Voldemortom?

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, romantika, tragédia

Kapitola: 1 » Rozhovor, ktorý rozhodne o všetkom 2 » Stať sa hrdinom.. 3 » Rozlúčka 4 » List pre...

Zelená. Všade videla zelenú. Až po chvíli sa obraz vyjasnil, akoby preskočil z jedného televízneho programu do druhého. Videla vysokú tmavú vežu, nad ktorou lietali čierne a hnedé sovy. Ich počet sa rýchlo zväčšoval, okolo veži vytvárali čierne mračno. Zrazu sa mračno rozplynulo, veža zmizla a pred ňou sa objavila zelená lebka vznášajúca sa na tmavej oblohe.

„Odpovedz! Chcem počuť odpoveď! Hneď!“ kričal na ňu chladný, desivý hlas vychádzajúci priamo z lebky. Voldemortov hlas. „Čo si videla vo víziách, Persefan Blacková?“

Persefan neodpovedala. Len naňho pokojne hľadela. Chytila sa za brucho a usmiala sa. Nemá sa čoho báť, stojí pri nej predsa jej dcéra.

Lebka napokon zmizla. Pred Persefan sa zjavila obrovská knižnica so zvitkami a hrubými knihami. Rokfort... Občas sa pred ňou mihla skupinka ľudí, chlapcov, dievčat oblečených do podobného oblečenia, do habitov, ktoré ona tak dlho odmietala nosiť. Videla tam známe tváre, ktoré ju napĺňali pokojom. Lilly, Alice, James, Frank, Rose, Fornax, Severus, Norma...a tam...tam bol Sirius pri stole a na niečom sa bezstarostne smial. Persefan zovrelo srdce a do očí sa jej nahrnuli slzy. Obraz bol čoraz rozmazanejší.

„Aj tak zomrieš,“ zasmial sa tvrdý hlas vychádzajúci odnikiaľ.

„Och, nedramatizuj, Tommy!“

Vtom sa zobudila, celá spotená a udychčaná. Posadila sa a pozrela sa von oknom. Bol spln... Remus sa práve premieňal na vlkolaka.

Utrela si pot z tváre a zamyslela sa. „Ten sen...“ Mala pocit, akoby ho to už niekedy videla... akoby... pravdaže! Spomenula si! Bola to predsa jej prvá vízia. Sen, ktorý sa jej prisnil, keď mala osem rokov, a priniesol so sebou jej veštecké schopnosti.

Zasmiala sa. Najprv len krátko, prerývane, na to sa však rozosmiala na celú miestnosť. Už keď mala osem rokov, videla celý svoj život! Tak dlhý čas to mala pod nosom a vôbec si neuvedomila, ako veľa jej o svojej budúcnosti už vtedy vedela. Veža... v nej strávila na Rokforte tie najkrajšie chvíle. A vo veži Voldemortovej pevnosti zase tie najhoršie. Pod ňou lietali sovy, vytvárali okolo nej čierne mračno strachu. Už vtedy vedela, že Voldemort od nej bude chcieť odpovede, aj to, že mu na ne neodpovie. Už vtedy hľadala silu vo svojej dcére, objímajúc svoje guľaté bruško. Už vtedy videla rokfortskú knižnicu a ľudí, ktorí sa mali stať jej priateľmi. Už vtedy vedela--

Vtom pocítila ostrý kŕč. Len krátky a slabý kŕč, no vyvolal v nej viac emócií ako ktorákoľvek vízia! Pevne zovrela deku, ktorou bola prikrytá. Srdce jej bilo ako splašené. Nevedela, či sa má tešiť, alebo plakať. No vedela jedno – je koniec.

Po Regulovej smrti stratila sily aj chuť bojovať. Pocit viny ju nikdy neopustil a vedela, že s ním bude aj zomierať. Zomrel kvôli nej a to sa už nedalo zmeniť.

Voldemort sa ale nedozvedel, že Regulus ukradol jeho horcrux... Vždy, keď ju navštívil, smial sa z Regulovej naivity a neschopnosti. „Jediný raz v živote sa pokúsil urobiť niečo sám a aj tak zlyhal!“ Persefan si s ľútosťou uvedomila, že Voldemort sa o Regulovej odvahe nikdy nedozvie. Ďalší sen, ktorý sa mu nikdy nesplní– dať vedieť Temnému pánovi, že to on ho zradil a postaral sa o to, aby zomrel. Dokázať mu, že nie je zbabelec.

Voldemort sa Persefan nepomstil za pokus o útek. Nemusel to robiť, pretože videl, že ju Regulova smrť úplne zničila. Prestala sa zaoberať okolitým svetom, keď jej nejaká vystrašená žena a muž priniesli jedlo, zjedla ho a tým jej záujem skončil. Sledovala vízie, sledovala všetko, čo sa v budúcnosti udeje a čakala na svoju hodinu. Prestala sa starať o to, ako vyzerá, už akoby ani necítila. Ani keď ju jej dcéra začala kopať, nedokázala sa prebrať z agónie, do ktorej upadla. Na čo aj? Všetko už bolo zrátané... Nemalo zmysel vzdorovať! Raz sa o to pokúsila a ako to dopadlo?! Regulus bol mŕtvy!

Voldemort ju občas navštívil, možno, aby ju potrápil, možno, aby sa uistil, že ešte nezačala rodiť.

„Neboj sa, Persefan,“ upokojoval ju úlisne, „príde to skôr, ako si myslíš...“ Persefan od Regulovej smrti nepreriekla jediného slova a on už ani nečakal žiadnu odpoveď, no opýtal sa: „Chceš vedieť prečo? Povedz, nezdá sa ti zvláštne, že je naše jedlo tak horké?“ Neodpovedala a tak pokračoval: „Je horké, pretože ti doň primiešavame elixír... Možno neviem prinútiť tvoju myseľ, aby sa otvorila, ale viem celý ten proces urýchliť. Preto máš brucho väčšie, ako by sa patrilo...Vďaka tomu elixíru sa tvoje tehotenstvo podstatne skráti. Ani sa nenazdáš a začneš rodiť...Príde to skôr, ako si myslíš...“

Persefan to vedela. A vedela, že práve teraz nastal ten okamih.

Už cítila prvé, tiché predzvesti pôrodu. Postavila sa, obliekla si tehotenské šaty, ktoré jej jedna zo Smrťožrútok raz pohodila vedľa jedla a čakala, kedy príde čas večere. Počas posledných dní spávala viac, ako kedykoľvek predtým. Nie preto, že bola unavená, ale preto, že spánok bol jediným miestom, kde mohla úplne na všetko zabudnúť...

Keď horúce júlové slnko zapadlo, Persefan už odtiekla plodová voda a pôrodné bolesti nadobudli na intenzite. Po tvári jej začali stekať kropaje potu, a jediné, čo si priala bolo, aby prišli čo najskôr. Postavila sa a zamierila k tmavému rohu miestnosti. Oprela sa o stenu a čakala. Keď začula z chodby blížiace sa kroky, zhlboka sa nadýchla a—

Dvere sa so zavŕzganím, ktoré tak veľmi nenávidela, otvorili a dve postavy vošli dnu. Zamaskovaný a vysoký muž zostal stál pri dverách, žena s podnosom vošla dnu a položila ho na stôl. Ešte ani jeden z nich si to nevšimol.

Persefan zaryla nechty do koberca od bolesti, ktorú zrazu pocítila. Jej dcéra sa pýtala na svet s čoraz väčším dôrazom.

Žena sa rozhliadla naokolo. „Kde je?“ opýtala sa nervózne.

„Čo sa stalo?“ opýtal sa muž vo dverách.

„Kde je?“ žena prešla k posteli, sklonila sa, jastriac očami do tmy pod posteľou.

Muž sa mračil, ale nič nepovedal.

No tak... odíď už... kázala mu Persefan v mysli. Odíď!

Rozrušená Smrťožrútka prešla do kúpeľne, muž zatiaľ len stál a očami nervózne behal po izbe.

„NIE JE TU!“ vykríkla žena. Vybehla z kúpeľne, v očiach mala strach. „Ona tu nie je!“

„Hlúposť! Nemohla utiecť!“

„HOVORÍM TI, NIE JE TU!“ v jej hlase Persefan zreteľne počula paniku. „Je dosť veľká na to, aby sme ju videli, ak by tu bola!“

Muž sa ešte raz rozhliadol naokolo. Persefan sa prikrčila pod skriňou v kúte miestnosti, v duchu ďakujúc za to, že je taká čierna. Tak zmizni už od tých dverí!

„Musíme... musíme mu to povedať... Och, čo nám urobí!“ lamentovala žena zúfalo.

„Prestaň!“ zahriakol ju muž nervózne. Vošiel do vnútra a začal prezerať izbu. Persefan neváhala už ani sekundu. Počkala, kým jej budú obaja otočení chrbtom, a potom, ignorujúc bolesť, ktorá sa opäť s rovnakou intenzitou objavila, vybehla spod skrine a utekala tak rýchlo, ako len dokázala von.

Bežala po dlhej tmavej chodbe rýchlymi mačacími pohybmi, míňala jedny dvere za druhými. Neobzerala sa naspäť, ale predpokladala, že Smrťožrúti sa už zmierili s faktom, že ju tam nenájdu a čoskoro budú za ňou utekať po chodbe, aby informovali svojho Pána. Ťažko by si však pri tom všimli čiernu mačku, utekajúcu metre pred nimi v tieni tmavej chodby. Z nich strach nemala... no z Voldemorta áno. Preto musí byť čo najďalej vo chvíli, keď sa dozvie o jej úteku.

Opäť tá bolesť! Musela zastať a počkať, kým prejde, bolestivo zarývajúc nechty do zeme. Rátala s tým, že to nebude jednoduché...

Vtom začula za chrbtom bežiace kroky. Nemohla ďalej čakať, len čo bolesť o kúsok poľavila, rozbehla sa vpred. Len bež, Persefan, bež... záviselo od toho príliš veľa, stupňujúcu bolesť si nemohla všímať. Dobehla ku schodisku, k tomu, kde naposledy držala Regula za ruku a utekala s ním v ústrety smrti. Dnes to možno bude podobné...

Smrťožrúti prebehli po chodbe ďalej, nevšimli si mačku utekajúcu po schodoch.

„Musíme zísť po schodoch až k hlavnej chodbe. Zabočíme doprava a tá chodba nás privedie ku dverám,“ hovoril jej vtedy Regulus. Jeho slová jej zneli v hlave vo chvíli, keď ju opäť pohltil ostrý kŕč. Na schodoch ale nemohla zastať, nie, to by nešlo, všimli by si ju, nechránil ju tieň tak, ako na chodbe.

Bež, bež, Persefan, súrila samú seba v mysli. Jej srsť bola naježená, oči ju pálili. Vtom ticho pevnosti preťal zúrivý rev. Šialený rev Lorda Voldemorta. Persefan sa zatriasla po celom tele, no pokračovala ďalej, bez prestávky, teraz už tým skôr, že Voldemort ju začne hľadať.

V hlavnej hale sa po jeho reve zhromaždili Smrťožrúti a zmätene hľadeli nahor. Persefan zastala práve vo chvíli, keď po schodoch vybehli prví Smrťožrúti. Zúfalo sa rozhliadla naokolo hľadajúc záchranu, akúkoľvek skrýšu.

„Mačka má deväť životov,“ traduje sa medzi muklami. Persefan sa rozhodla overiť si to. Nemala žiadnu inú možnosť. Pribehla k zábradliu, prepchala sa cez jeho priečky a skočila. Letela možno sekundu, dve, no boli to tie najbezmocnejšie chvíle, aké kedy zažila. Ak by si ju niekto všimol, jej plán by okamžite zlyhal. Ak by si to chcela rozmyslieť, bolo už neskoro. Ak by nedopadla na zem na rovné nohy...ktovie, čo by sa jej a jej dcére stalo? Bola vydaná napospas osudu bez najmenšej šance brániť sa.

Dopadla na rovné nohy, no hlavná chodba ešte nebola prázdna. Jeden zo Smrťožrútov, Persefan nemala čas zisťovať, ktorý z nich to bol, si ju všimol. Mačka v pevnosti Temného pána asi nebola ten najzvyčajnejší úkaz.

„HEJ!“ skríkol a okamžite vytiahol prútik. Väčšina Smrťožúrov však už utekala po schodoch, a tak si jeho rev všimli len tí, ktorí zostali pozadu.

Persefan sa uhla jeho zaklínadlu, skočila naňho a poškriabala ho do oka tak prudko, že sa mu z neho začala rinúť krv. Zvreskol od bolesti a zatiaľ k Persefan doleteli ďalšie zaklínadlá z prútikov tých, ktorí si ich všimli. Odskočila od kričiaceho muža a všetky ho zasiahli do hrude. Leteli k nej ďalšie zaklínadlá, ale Persefan sa včas stihla skryť pod schody, a tak len s dunením dopadli na dlážku. Ona však bola v pasci a dobre si to uvedomovala. Smrťožrúti po schodoch zostupovali dolu tušiac, že nech je dôvod hnevu ich Pána čokoľvek, bude to súvisieť s touto mačkou. Bola v pasci, spod schodov viedla jediná cesta von priamo cez hlúčik Smrťožrútov.

Persefan vtom pred sebou zbadala nehybné telo Smrťožrúta s poraneným okom a pri ňom ležiaci prútik. Opäť ju stiahol silný kŕč, no teraz mu musela čeliť. Rýchlo, čo najrýchlejšie sa premenila opäť na človeka a jednou rukou zvierajúc svoje brucho k sebe privolala mužov prútik. Smrťožrúti na jej smolu neustrnuli v prekvapení tak, ako kedysi ona alebo Bellatrix.

Nie, všetci k nej hneď, ako mohli, vyslali zaklínadlá. Persefan ich stihla odkloniť cloniacim zaklínadlom a potom neverbálne vyslovila: ophiopatrona supprima detestatios. Opäť a naposledy ju obkrútil bledomodrý prstenec a zahalil jej telo do nepreniknuteľného závoja. Zaklínadlá sa od neho odrážali a ona, vyčerpaná, ubolená, no bezpečne chránená, prerazila si cestu cez Smrťožrútov. Ešte stále k nej vysielali ďalšie lúče, hľadajúc chybu v jej brnení, no jedinou skutočnou chybou bol len nedostatok síl. Utekala, bez zaváhania, bez vnímania tej hroznej bolesti, no vládala čoraz menej. Prenasledovaná Smrťožrútmi, ktorých počet sa neustále zvyšoval, utekala po chodbe doprava tak, ako to plánoval Regulus. Vtom začula zúrivý rev ešte raz, no tentokrát bližšie. Bol čoraz bližšie, približoval sa k nej rýchlosťou, akej ona nemohla uniknúť. A to mala pred sebou ešte celú chodbu. Bližšie a bližšie...

Ostatní Smrťožrúti ju prestali prenasledovať, už nepočula za sebou ich dupot, ešte stále sa od nej odrážali ich zaklínadlá a ju pripravovali o sily, no oni za ňou už utekať nemuseli. Temný, tmavý tieň, ktorý mohol patriť jedinej osobe na svete, jej bol v pätách namiesto nich. Persefan zaúpela od zúfalstva. Do tohto úteku vložila všetko! Všetky svoje nádeje! Prehra bude znamenať hrozný život pre jej dcéru! NIE! Opäť ju pohltila tá neznesiteľná bolesť.

Utekala, utekala ďalej, ale čoraz pomalšie.

„Kam chceš ujsť, hlupaňa?“ syčal zúrivý hlas.

Voľnou rukou objala svoje brucho a nenávidiac sa za to, zhlboka sa nadýchla. Cítila, ako jej do rúk pulzuje sila, sila z nej, z jej vlastnej dcéry. Opäť v nej našla oporu, no obrala ju tak o jej vlastné sily.

Tmavý tieň bol už takmer pri nej, keď ochrana ochabla a ona vletela do prvých dverí, ktoré našla. Nemala viac času, prútikom uzavrela dvere, hoci si bola istá, že Voldemortovi nebude trvať ani dve sekundy, kým jej zaklínadlo prelomí. Na tom nezáležalo, roztvorila okno v tej chvíli, keď sa dvere s hrmotom roztvorili. Vyslal k nej krvavočervené zaklínadlá, no ona sa zatiaľ priamo pred jeho očami premenila na mačku a vyskočila z okna. Zaklínadlo vrazilo do okna a sklo roztrieštilo na márne kúsky.

Padajúc von oknom, no na slobode, videla, ako k nej letí Voldemortov tieň a ešte rýchlejšie jeho zaklínadlo. Odmiestnila sa tesne pred tým, ako by ju zasiahlo do hrude.

**************************************************

pokračovanie predkapitoly z 35.kapitoly Bolo to tak dávno...

************************************************

„Čas odísť,“ zašepkal Severus.

O chvíľu už boli späť v tmavej miestnosti, a opäť musel čeliť obviňujúcemu výrazu jej tváre. Vrátili sa zo spomienky, kde Severus vyzradil Siriusovi, že Persefan pred ním čosi skrýva.

„Ako to napokon dopadlo?“ opýtala sa Diky.

„Persefan odišla za Blackom.“

„To som pochopila.“

„Ja som na týždeň stratil hlas – nebolo nikoho, kto by presvedčil Persefan, aby svoje zaklínadlo odvolala. Až kým jej to Dumbledore vyslovene neprikázal.“ Z Dikinho pohľadu vyčítal, že taký trest nepovažovala za dostatočný. „Čo sa týka toho tajomstva, o ktorom som dovtedy nevedel...“

„Hovorila o svojich vešteckých schopnostiach, však?“

Prikývol. „A o tom som sa predsa len dozvedel.“ Odmlčal sa. V mysli sa vynorila spomienka na tú desivú noc, ktorá mu tak radikálne zmenila život. „Za nesmierne tragických okolností.“

Nadvihla obočie. „Ďalšia spomienka do mysľomise?“

„Nie, ešte nie...Ešte ti musím povedať to, čo tvoja-“

„Nevolaj ju tak!“ vykríkla rázne.

Chápavo prikývol. „Musím ti povedať to, čomu Persefan čelila až dovtedy, kým sme sa nestretli opäť.“

Diky sa pomrvila na stoličke. „Viem, že Siriusovi vtedy povedala všetko, viem, že sa potom rozišli a zase dali dokopy. Viem všetko, čo mi mohol pán Lupin povedať.“

„Lenže pán Lupin,“ snažil sa potlačiť nechuť pri vyslovení jeho mena, „ti nemohol povedať, čo sa s ňou stalo po tom, ako opustila...Blacka.“

„Môjho otca,“ opravila ho mrzuto.

„Blacka...Dozvedel som sa to až omnoho neskôr, dokonca som ani netušil, že ju... Temný pán... má vo svojej moci. Nepovedal mi to, pretože to dlho vedeli len niekoľkí vyvolení. Pravdepodobne od Luciusa sa dozvedel podrobnosti z jej života a vedel, že sme boli priatelia. Nechcel nič riskovať a tak ju predo mnou zamlčal. Ale ona si našla cestu ku mne. Držal ju zavretú v hrade počas celého jej tehotenstva. Raz sa jej takmer podarilo ujsť vďaka tomu hlupákovi... tvoj strýko Regulus Black ju takmer oslobodil, ale odhalili ich a jeho chladnokrvne zabili.“

„A prečo JU nezabili?“

Prekvapila ho nenávisť, s ktorou to vyslovila. „Diky, viem, že obviňuješ svoju matku-“

„NEVOLAJ JU TAK!“

„Viem, že ju obviňuješ za to, že ťa opustila, ale nenapadlo ťa, že tak úžasná žena ako ona na to musela mať skutočne vážny dôvod? Pretože ho aj mala...nesúď ju, pokiaľ nepoznáš jej dôvody!“

„Tak mi to povedz! POVEDZ MI, ČO TÚ ÚŽASNÚ, SKVELÚ, PERFEKTNÚ PERSEFAN PRINÚTILO VZDAŤ SA MA! KDE JE TERAZ!? PREČO-“

„Myslím, že najlepšie urobíme, ak sa v tejto chvíli opäť pozrieme do mysľomise...“

Diky razantne prikývla a postavila sa. Tak veľmi sa podobala na Persefan!

Severus ju opäť chytil za rameno a vstúpili spoločne do spleti farieb a rozmazaných obrazov. Až po chvíli sa obraz rozjasnil a pred ich očami sa objavili pre oboch známe predmety a známa izba. Nachádzali sa v dome na Spinner´s End, v dome Snapeových. Severus tak mohol opäť prežiť tú hroznú noc.

Práve sedel na pohovke v obývačke, sám, obklopený len tichom a samotou. V rukách držal hrubú knihu a bezmyšlienkovite v nej listoval.

Zrazu sa ozvalo búchanie na dvere. Naliehavé búchanie, pri ktorom tuhla krv v žilách. Severus neočakával žiadne návštevy, postavil sa s prútikom namiereným na dvere. Búchanie bolo čoraz intenzívnejšie.

„OTVOR!“ kričal ženský hlas, ktorý v prvej chvíli nespoznal. Bolo to predsa tak dávno... „SEVERUS! OTVOR!“

Stál už pred dverami, keď zrazu zbledol a zastal akoby v tej chvíli zbadal prízrak.

„SEVERUS! TO SOM JA!“

„Persefan...“ zašepkal šokovane. Vedel, že pracuje pre Ministestvo, vedel, že jeho už niekoľkokrát upodozrievali zo spolupráce s Temným pánom, vedel, že za dverami nemusí byť ona, len niekto kto si od nej požičal hlas, dúfajúc, že sa mu tak podarí dostať dnu. Existovalo toľko dôvodov, aby jej neotvoril! On to ale urobil. Položil ruku na kľučku a roztrasenými rukami otvoril dvere...

Pozrel sa na ňu a takmer ju nespoznal. Okamžite vošla dnu, takže sa na ňu nemohol dívať viac ako sekundu, ale ten obraz mu navždy utkvel v pamäti a vracal sa ako jeden z najšokujúcejších okamihov v jeho živote. Bola vyčerpaná, oči kedysi tak krásne žiarivé boli teraz podliate krvou a akoby nie tak úplne vnímali to, čo sa deje. Pokožku mala bledšiu ako on, vlasy tie vždy lesklé vlasy boli teraz zachumáčené a špinavé. No najväčšmi ho šokoval pohľad na jej brucho skryté pod smiešne krátkymi šatami. Tehotná?

Vošla dnu, držiac sa za brucho a pozrela sa naňho napoly šialeným výrazom tváre. „Odlož ten prútik Severus,“ vyštekla. „Na toto nemáme čas!“

Severusa to ani nenapadlo. „Čo tu chceš, Persefan?“

Vtom sa jej tvár skrivila od bolesti, spadla na pohovku, pevne objímajúc svoje bruško. Kričala tak, ako ju ešte nepočul kričať.

Zmätene na ňu hľadel, dúfajúc, že to neznamená to, na čo myslel.

„Nie je hrozné,“ zasmiala sa, keď prestala kričať, „že každá matka musí prežiť takýto Cruciatus, zatiaľ čo vy muži sa len prizeráte?“

Namieril na ňu prútik. „Čo chceš? Ako si ma našla?“

„Odlož ten prútik, pozri, ja svoj odkladám,“ položila svoj prútik na stôl. Potom sa naňho pozrela s úsmevom, ktorý už len vzdialene pripomínal veselý úsmev tej Persefan, ktorú poznal na Rokforte, a povedala: „Severus, prišla som ti zmeniť život.“

Pokrútil hlavou. Nechápajúc, čo sa deje. Po toľkých rokoch sa objavila, zmenená takmer na nepoznanie a hovorí, že mu prišla zmeniť život? Prečo je taká doriadená? Čo sa jej stalo? Mal ju už dávno odzbrojiť, znehybniť, ale nič z toho neurobil. Nedokázal to. Bol z nej zmätený, ale vedel, cítil, že ho neprišla ohroziť. Opäť pri nej mal ten príjemný pocit bezpečia a pochopenia. Pocit, na ktorý mu zostali už len rozmazané spomienky.

„Počúvaj ma teraz pozorne!“ vyhlásila. „Keď sme sa rozprávali naposledy povedala som ti, že niečo, jednu vec sa o mne nikdy nedozvieš... Ale teraz ti to prezradím, musíš vedieť čo najviac z toho, čo som urobila, čo viem. Od ôsmych rokov vidím budúcnosť. Moja schopnosť sa pravdaže menila, vyvíjala, teraz však vidím všetko. Viem, ako Voldemort zomrie, koho rukou aj ako sa to stane. Poznám tvoju budúcnosť, budúcnosť mojej dcéry tiež, aj jeho budúcnosť. A on sa o tom dozvedel. Voldemort sa dozvedel, že poznám jeho budúcnosť a uniesol ma priamo z môjho domu. Nedo-“

„Počkaj! Počkaj!“ zastavil ju. „Prečo mi to všetko hovoríš? Prečo si tu a-“

„Len ma nechaj dohovoriť!“ V tom sa opäť dostavila ďalšia kontrakcia a ona zmĺkla, pevne zvierajúc operadlo pohovky a predýchavajúc bolesť.

Severus na ňu mlčky hľadel. Ničomu nerozumel.

„Riddle sa ale nedozvedel svoju budúcnosť, pretože som... no pretože som použila Exsecro inscienta. Vieš, čo to je?“

Prikývol. „Áno, viem to.“

„Účinkuje dovtedy, kým neporodím. Musela som to urobiť preto, aby moja dcéra prežila. Bol to jediný spôsob, ako jej zachrániť život. Teraz som tu, aby som jej pripravila šťastnejšiu budúcnosť.“

Opäť vykríkla od bolesti. Po tvári jej stekali kropaje potu. „Musíš sa postarať o moju dcéru, Severus!“ vykríkla, keď bolesť poľavila.

Severus stratil aj tú trochu farbu, ktorá na jeho tvári zostala. „Zbláznila si sa!“

„Počúvaj ma! O chvíľu sa narodí a ja už nebudem mať čas na vysvetlenie toho všetkého. Tak ma neprerušuj!“ Zhlboka sa nadýchla, utrela si pot z tváre. „Tom chce moju dcéru, chce ju vychovávať, pretože vie, že bude mocná. Mocnejšia ako ja, pretože ju bude učiť čarovať odmalička. Lenže to sa nemôže stať, a viem, v kútiku duše viem, že ty si to nepraješ rovnako ako ja! Vieš, aký život by ju tam čakal, vo výchove Bellatrix a Riddla! Nenávidíš to tam rovnako ako ja! Preto som tu! Ušla som mu, aby som svoju dcéru skryla pred jeho pazúrmi a ukryla ju u teba. Si jediný človek, od ktorého to nebude očakávať, Severus, a si dosť silný, aby si ju ochránil. Ako prvé ju bude hľadať u Siriusa, u jej otca, potom u Dumbledora, Potterovcov... nemôžem ju teda u nich skryť, pretože viem, že akonáhle by zistil, kde sa nachádza, nik a nič by ju neuchránilo. Viem to! Preto ju musíš vychovať ty, Severus! U teba ju tak ľahko hľadať nebude!“

„Prečo by som to mal, dofrasa, urobiť? Si blázon, Persefan! Môžeš byť rada, že som ťa ešte neznehybnil a neposlal k nemu! Ako môžeš odo mňa čakať pomoc?“

„Pretože ty mi pomôžeš! Videla som to vo víziách! Severus, ja chápem, že si sa pridal k Riddlovi, vždy ťa bavila čierna mágia a svoje miesto si si v tom lepšom svete akosi nikdy nedokázal nájsť... ale čo ti to prinieslo? Si tu sám, opustený! Čo si robil, kým si som sem prišla? NIČ! Nemáš zmysel života, nie si šťastný a nie si ani milovaný! To všetko ti ale moja dcéra môže dať a ty potom túžiš, viem to, pretože ťa poznám! Musíš sa mi o ňu postarať... pretože ja... ja nemôžem...“

„Prečo? Kam chceš ísť? Prečo by si sa o ňu nemohla postarať? Veď si mu ušla!“

Nemohla odpovedať hneď, jej dcéra sa opäť prihlásila k slovu. Severus na ňu mlčky zmätene hľadel a skúmal tú zničenú ženu pred sebou. Napriek tomu všetkému, napriek všetkému čo urobila, čo prežívala, bola tak silná, že sa nedokázal ubrániť obdivu k nej. Ešte stále, ešte vždy aj po toľkých rokoch ju obdivoval...

„Musím zachrániť svoju dcéru, Severus. Kvôli tomu som opustila Siriusa aj priateľov, myslia sa, že som už dávno mŕtva a napoly aj som! Prežívala som len kvôli tento chvíli. Kvôli tomu, aby som ju bezpečne skryla. No viem, že ani toto nebude stačiť. Voldemort je príliš mocný a príliš rozhodnutý získať si moju dcéru. Preto ho musím presvedčiť, že je... že je mŕtva. A ja s ňou...“

„Čo... čo tým myslíš?“

„Áno, pochopil si. Musím sa s ňou rozlúčiť, pretože inak by ju Riddle raz aj tak objavil, teba zabil a ju využil na svoje ciele. Skryť ju u teba stále nie je dostačujúce... a ty to vieš. O našom vzťahu vedeli mnohí, určite by si to tu raz skontroloval a našiel by ju.“

„Ale ona tu nebude! Nebude tu, Persefan! Nebudem vychovávať tvoju dcéru! Ani neviem ako, ani...ani prečo!“

„Pretože tak ako ja, aj ty nenávidíš Voldemorta a nechceš, aby sa stal ešte mocnejším! No tak, priznaj si to! Severus, viem, že nie si zlý, aj keď sa k tebe celý svet odmalička správal ako keby si taký bol! Ale ja viem, že nie si taký, poznám ťa z nich najlepšie, Princ dvojitej krvi! Potrebuješ niečo, čo by ti dalo zmysel života, niekoho, kto by stál pri tebe a uveríš tomu aj ty.

Urob to pre mňa! Pre naše priateľstvo, pre všetko, čo som kedy pre teba znamenala! Obetovala som pre to všetko a... a lásku, šťastie, obetovala som pre to seba, celý svoj život! Ak to neurobíš, budeš mať na svedomí život mojej dcéry aj mňa...jedinej priateľky, ktorú si kedy mal!“

Pokrútil hlavou. „Ako to odo mňa môžeš chcieť?“

„Prosím ťa, pretože si môj priateľ!“ Telo sa jej triaslo od vyčerpania.

„Ale je to...“ namietol, bezmocne krútil hlavou. „... jeho...“

„Siriusovo? Je to jeho dcéra a som na to hrdá, ale on... on sa to nikdy nedozvie. Sirius nevedel, že som tehotná, keď ma Riddle uniesol. Nechcela som ho zbytočne trápiť, je to lepšie tak, ako to je. Ty budeš jej otcom, osobou, ktorú bude nazývať: OCKO. So Siriusom sa nikdy nestretne. Severus, nemám dosť času. Chceš, aby som si kľakla na kolená? Neurobím to, pretože ja viem, že budeš súhlasiť aj bez toho. Tak už povedz áno!“

„Som Smrťožrút, Persefan. Som na strane Temného pána, nemôžem ho zradiť! A nemám dôvod prečo to robiť!“

„Zatiaľ, tak sa mi zdá-“ Opäť ju prerušila ďalšia kontrakcia, podľa jej kriku omnoho silnejšia ako predtým.

„...zdá sa, že si ho nezavolal, nevaroval, že som tu, takže ho vlastne aj teraz zrádzaš! Severus, ako môžeš pracovať pre človeka, ktorý ma mučil, ktorý chce ublížiť mojej dcére, ktorý zabil toľkých ľudí a-“

„Mučil ťa?“

„Myslíš, že chodil ku mne na čaj o piatej, keď ma celé mesiace držal zatvorenú v tej jeho prekliatej pevnosti?“ vyprskla netrpezlivo. „Prečo myslíš, že takto vyzerám? Severus, obetovala som všetko, všetko pre túto chvíľu, všetko pre dcéru a prišla som ťa žiadať o to, aby si ju ochránil. Na výmenu ti môžem dať len to, čo ja nikdy nebudem môcť mať!“ Po líci jej stiekla slza. „Budeš mať jej lásku...“

„Persefan...“

„Tak sa s tým už zmier! Predstav si, že je tvoja vlastná dcéra a teraz mi povedz: Chcel by si, aby ju vychovával Riddle? Chcel by si, aby sa stala jednou zo Smrťožrútok? Nenávidíš Riddla tak ako ja, no doteraz si nemal dôvod vzoprieť sa mu. Ja ti ho teraz dávam! Vždy sa k tebe ľudia správali zle, vysmievali sa z teba, ubližovali ti a ja preto chápem, že si sa pridal na jeho stranu, no nie si spokojný! Teraz máš príležitosť stať sa dobrým, Severus!“

Sklopil zrak. Nastala dlhá odmlka. Prerušil ju len Persefanin bolestivý výkrik. Z očí jej vyhŕkli slzy. Severus hľadel na ten zúfalý obraz, ktorý mal pred sebou, a spomenul si na chvíľu, keď ju uvidel po prvýkrát. Stála pred svojimi trinástymi komnatami a práve sa premenila z mačky do ľudskej podoby. Do podoby krásneho dievčaťa s dlhými tmavými vlasmi a bledou pokožkou. Prečo sa s ňou vtedy spriatelil? Prečo ju tak veľmi chcel spoznať? Bola preňho jedno veľké tajomstvo, bola výnimočná... mocná, no v prvom rade mal v jej blízkosti pocit, že niekým je, že niekam patrí... že nemusí byť krutý, aby ho rešpektovala tak ako Smrťožrúti, že sa nemusí podlizovať alebo podriaďovať, aby ho uznávala tak ako Voldemort. Bola jeho jedinou skutočnou priateľkou a možno už vtedy cítil, že mu zmení život.

Teraz ležala na jeho pohovke, zničená na nepoznanie, no spôsob ako naňho hľadela sa nezmenil. Aj po ich hádke, po tom, čo jej urobil, hľadala v ňom oporu a pomoc a ponúkala mu lepší život.

„Obetovala som sa tomu! Ak to neurobíš, Severus, zničia moju dcéru tak, ako zničili mňa!“

Prišlo mu nevoľno z toho, čoho sa práve v myšlienkach dopustil. Aké by to bolo, ak by sa vzoprel Temnému pánovi, zradil ho? Čakala by ho za to smrť! Stojí to za to, aby zachránil Persefaninu dcéru? Stojí mu to za to všetko? Má sa ujať Blackovej dcéry a vychovávať ju ako vlastnú? Rozum mu hovoril: NIE!

Ticho opäť preťal Persefanin výkrik. Tak desivý, až mu stuhla krv v žilách. Pri pohľade na ňu si uvedomil, aká je aj napriek tomu všetkému krásna. A silná. Trpela tak veľmi pre jedinú osobu na svete, pre svoju krv, pre niekoho, koho milovala, hoci sa ešte nenarodil. A do Severusa vložila všetky svoje nádeje, celý svoj život a vlastne aj život svojej dcéry. Urobila pre to všetko. Severusovo srdce, ktoré tie dlhé roky zatvrdzoval voči akýmkoľvek citom, srdce, ktoré takmer zabudlo cítiť, sa pri pohľade na zúboženú a predsa tak odvážnu Persefan začalo roztápať. Uvedomil si, že kedysi si obaja boli tak podobní! No ona sa stala dobrou, zažila lásku, ktorá bola jemu celý život odopieraná, a pre ňu neváhala obetovať aj to najcennejšie. Zatúžil, v tej chvíli skutočne zatúžil vedieť, aké to je. Poznať tú silu, ktorá ich teraz tak odlišovala... zatúžil urobiť to pre ňu. Jeho srdce hovorilo: ÁNO!

Možno po prvýkrát vo svojom živote, no vtedy ešte určite nie posledný, nechal zvíťaziť svoje city nad rozumom a povedal: „Postarám sa o tvoju dcéru.“

Na spotenej tvári sa jej mihol spokojný úsmev.

Obraz sa začal rozmazávať, známe farby vystriedala tma, vlievala sa do obrazu. Severus naznačil Diky, aby z mysľomise neodchádzala. Po chvíli sa obraz opäť vyjasnil. Ocitli sa v Severusovej spálni.

Persefan ležala celkom vyčerpaná na posteli a Severus jej práve vlieval do úst akýsi neznámy elixír. „Toto ti dodá sily,“ šepkal upokojujúco. Vedľa Persefan ležalo drobné telíčko nariekajúceho dievčatka.

„Netreba mi ich veľa,“ zašepkala Persefan. „Netreba ich veľa...“

Dopila elixír a vďačne sa naňho usmiala. „Nikdy ti nebudem môcť poďakovať za to, čo pre mňa robíš. Dúfam, že to raz... namiesto mňa... urobí moja dcéra. No až kým nebudeš musieť, neprezraď jej, kto bola jej matka a viem... nanešťastie viem, že z vlastnej vôle jej nikdy nepovieš o Siriusovi.“ Po líci jej stiekla slza. Naklonila sa ku svojej dcére, vložila si ju do náruče a tíško ju kolísala. Persefan bola vyčerpaná, zničená a neupravená, ale napriek tomu sa Severusovi vryl tento obraz do pamäte ako jedna z tých chvíľ, keď vyzerala najúchvatnejšie. „Ale nebudem ťa nútiť, aby si jej povedal, kto je jej otec, viem, že by to nepomohlo, neurobil by si to,“ dodala pošepky. „Preto som svoje tehotenstvo pred Siriusom zatajila...“

„Pers, čo chceš teraz urobiť?“ opýtal sa znepokojene.

„Ešte musíme dokončiť rozhovor, ktorý sme začali v obývačke. Pôrod nás akosi prerušil...“ usmiala. Pohladkala dcérku po bucľatom líčku. „Nemám už veľa času, nechcem to viac preťahovať, pretože sa mi bude odchádzať tým ťažšie...“

„Naozaj chceš... chceš...“

Usmiala sa naňho. „O tom teraz nehovorme. Vieš, Severus, môj plán má jednu trhlinu, ktorú som nedokázala zaplátať...To, čo plánujem urobiť by malo presvedčiť Riddla, že ja aj moja dcérka sme mŕtve...“

„Ale ona bude zapísaná v zozname čarodejníkov, však?“ dokončil namiesto nej. Už aj jeho to napadlo.

„Nie, čarovné pero ju nezapísalo. Toho sa nebojím, moje deti, tak ako aj mňa a mojich príbuzných pero nezapisuje.“ Keď videla jeho nechápavý pohľad, dodala: „Toto teraz neriešme. Toho sa nemusíš báť, v zozname nebude a myslím, že si je toho vedomý aj Tom. Takže to, že tam neuvidí jej meno preňho nebude nič znamenať. No aj keď mi všetko vyjde tak, ako chcem, ešte vždy bude mať pochybnosti. Viem to, pretože môj plán nie je dokonalý. Bude vedieť, že istý čas som bola mimo, že som bola niekde, kde som ju mohla skryť, som si istá, že bude hľadať aj ďalej. Všade. Ani tvoja ochrana nemusí stačiť... preto by si mal... vlastne musíš,“ hlas sa jej zadŕhal, „musíš ho zamestnať niečím iným, aby sa nezamieraval len na ňu... musíš mu...ehm...“ zhlboka sa nadýchla, „...musíš mu povedať o tej veštbe, ktorú si si vypočul od slečny Trelawneyovej... Potom už nebude hľadať len... len moju dcéru, ale aj... aj inú rodinu.“

„Ako si sa dozvede-“

„Vízie, Severus. Ja som ti s tými vešteckými schopnosťami neklamala...“

„Ale...“ zarazil sa. Až vtedy si to uvedomil.

„Viem... ...ten, kto má moc zvíťaziť nad Temným pánom, sa narodí, keď bude siedmy mesiac pohasínať...“

Šokovane sa pozrel na dievčatko v jej rukách. „Júl! Dnes sa končí júl! Persefan, ona, ona bude-“

Pokrútila hlavou. „Nie je to tak jednoduché. Na zničení Voldemorta sa budú podieľať takmer všetci tí, ktorí sa dnes narodili. Záverečné slovo bude mať len jeden z nich... S tým sa netráp, teraz tomu ešte nemôžeš rozumieť...“

„Dvaja? Kto ešte? Kto? Ak to poviem, Temný pán sa obráti proti nim!“

„Nie, len proti jednému z nich. Proti... proti synovi Potterovcov.“

Severus preglgol.

„Viem, že si Voldemortovi neprezradil tú veštbu aj kvôli tomu, že-“

„Nevedel som, ako s ňou naložiť. Nevedel som, koho tým ohrozím, potreboval som si to rozmyslieť!“

„Čas vypršal. Musíš mu to prezradiť, je to jediný spôsob, akým jeho pozornosť odvrátiš od mojej dcérky a jediný spôsob, ktorým ho uistíš o svojej loajalite... len tak ho nenapadne, že by si skrýval moje dieťa! Potterovcov varujem pred nebezpečenstvom, ale neuchránim ich pred ním. No dostanú takto rok na to, aby mohli žiť so svojím synom... jeden rok.“

Pokrútil hlavou. Všetko to bolo príliš zložité, príliš nemilosrdné.

„Lilly aj James sú moji priatelia, ale Diky je moja dcéra! Bolí ma to viac, ako si myslíš, no je to pre väčšie dobro. Diky zohrá v boji proti Voldemortovi svoju úlohu, je potrebné, aby prežila! Teraz... prosím, mohol by si mi podať brko a pergamen? Musím napísať jeden list.“ Jej dcérka už zaspala, opatrne ju položila vedľa seba a pozrela sa na Severusa. „Brko a pergamen?“

Severus sa postavil a bez otázok urobil, čo chcela. V hlave mu vírilo toľko myšlienok, nepýtal sa na nič viac. Stačilo mu to, čo vedel. Na to, aby prežila ona... ako ju to nazvala? Diky... má nechať Voldemorta, aby zabil syna Potterovcov? Jamesa nenávidel dlhé roky, ale Lilly mu nikdy neublížila. No mal inú možnosť? Áno, mal, no rozhodol sa pre Persefan a jej dcéru, rozhodol sa zradiť Voldemorta, zradiť to, čomu veril toľko rokov, no čo mu neprinieslo ani kúsok šťastia. Vedel, že to urobí, prezradí Pánovi veštbu...v živote sa predsa dopustil aj horších ohavností, ako bude táto.

Persefan dopísala a zložila pergamen. „Tak... pošli prosím ťa toto Dumbledorovi do Rokfortu, dobre?“ Prikývol a vzal jej pergamen a brko z rúk. Nepýtal sa, čo je vo vnútri. Vedel, že ak by sa to mal dozvedieť, Persefan by mu to povedala.

„A posledná vec, ktorú od teba chcem...naozaj posledná.“

Preglgol. Slovo posledná mu rezonovalo v mysli. „Áno?“

„Pamätáš sa na ten darček, ktorý ti prišiel týždeň po Vianociach od neznámeho odosielateľa?“

Pochopil. „Od teba!“

„Prinesieš mi prosím ťa ten časovrat?“

Obraz sa rozmazal a obaja sa vrátili späť do reality.

Severus sa pozrel na Dikinu šokovanú tvár. „Persefan to všetko urobila kvôli tebe, Diky... a kvôli tomu, aby mohol byť Voldemort zničený,“ povedal ticho.

Oči mala sklopené, ale poznal ju a vedel, že sa jej do očí hrnú slzy. „Takže... takže vlastne Harryho rodičia zomreli kvôli mne?“ zašepkala. Hlas sa jej triasol.

„Zomreli pre väčšie dobro, Diky.“

Nahnevane buchla päsťou do stola. „ALE PREČO?! PREČO?! PREČO!?“ kričala obviňujúco. „Prečo nenašla iný spôsob, prečo musela... musela zomrieť? Prečo! Prečo si ju nepresvedčil? Prečo to musela urobiť? Prečo si to urobil? Prečo... prečo takto?“

„Predtým, ako som jej dal časovrat a ona odišla, pokúsil som sa ju presvedčiť, ale bolo to márne. Mala presný plán, Diky, vedela presne, čo urobí, čo sa stane, videla svoju aj tvoju budúcnosť... nič sa už nedalo urobiť, rozhodla sa tak dávno predtým ako prišla za mnou... Vedela, že keď Voldemort uvidí jej smrť, nepresvedčí ho úplne, ale ak by to neurobila, prenasledoval by ju aj teba, ublížil by všetkým jej priateľom, všetkým blízkym...ochraňovala tak nielen teba, ale aj ich. O veštbe som mu mal povedať, aby nesústredil pozornosť len na teba a hlavne, aby uveril, že som na jeho strane a že by som jej rozhodne nepomohol...“

„ALE NA ČO TO BOLO VŠETKO DOBRÉ?“ vykríkla zúrivo. „NA ČO TO VŠETKO UROBILA?“

„Pretože ťa...ľúbila ťa, Diky. Ty si bola jej krv a bola si aj nádejou, posledným článkom k tomu, aby mohol byť... ehm... Voldemort... zničený. Ty možno teraz ešte nevieš, ako to urobíte, to netuším ani ja. No viem, poznám ťa a viem, že si mocná a schopná dokázať všetko, čo si zaumieniš. Sám som ťa učil a staral sa o teba. Dokážete to a jej obeta nebude zbytočná.“ Nepatrne sa usmial. „Vieš, nikdy som nevedel, čo myslel Dumbledore tým, že láska je silnejšia ako čokoľvek iné, že to je to, čo napokon Voldemorta porazí. Ale teraz... teraz, keď som videl teba a... Pottera, myslím, že viem, čo mal na mysli.“

Do líc jej stúpil jemný rumenec. „Nemôžeš to vedieť, oc-“ zarazila sa, akoby si práve uvedomila krutú pravdu. „Ty nie si môj otec... Sirius...Sirius Black je mojím otcom!“ Prebodla ho rovnako vyčítavým pohľadom ako predtým. „A on žil ešte dlho, potom ako sa dostal z väzenia. Bol si s ním, celé dva roky si s ním bol v kontakte, povedali mi to! TAK PREČO, PREČO SI MU O MNE NEPOVEDAL? PREČO SI MU NIKDY NEDOVOLIL, ABY MA SPOZNAL? ABY VEDEL, ŽE MALI DCÉRU? ABY VEDEL, ČO PERSEFAN UROBILA?“

Neodpovedal.

„PREČO? TAK MI ODPOVEDZ! MAL NA TO PRÁVO! Lupin mi povedal, že Sirius nikdy nestratil nádej, že Persefan predsa žije! Nikdy, až do svojej smrti! On veril, že žije a raz sa s ňou stretne! Vieš si vôbec predstaviť, ako veľmi ju musel milovať? Ako veľmi sa musel celý život po tom trápiť? A TY SI MU NIČ, NIČ NEPOVEDAL! ANI O MNE ANI O NEJ!“

V tej chvíli sa na ňu nedokázal pozrieť. Cítil výčitky svedomia. Nie, kvôli Blackovi, ale kvôli tomu, že jej odoprel možnosť spoznať vlastného otca. Mala právo ho nenávidieť... nuž, potom mu nezostalo nič iné, len povedať pravdu a dúfať, že mu raz možno, možno odpustí. „Nepovedal som to jemu ani nikomu inému, Dumbledora nevynímajúc, pretože...“ zašepkal previnilo, bál sa tejto chvíle, bál sa priznať to, ale nedala mu inú možnosť a on tak veľmi túžil po tom, aby mu odpustila! ..„pretože som sa bál, že mi ťa vezmú... Nechcel som sa o teba deliť... Ty, Diky, si dala môjmu životu zmysel...a ja...bál som sa, že o teba prídem...“

Po líci jej stiekla slza.

Persefan hľadela na svoju spiacu dcéru, v ruke tuho zvierala časovrat. Triasla sa. „Je zbytočné presviedčať ma, Severus. Len ma prosím...ešte chvíľku, na okamih...nechaj ma osamote s ňou...“

Chvíľu váhal, rozrušene na ne hľadel, snažil sa nájsť tie správne slová, niečo, čím by ju presvedčil, alebo zmiernil tú bolesť, ktorú prežívala. Napokon však nepovedal nič, bezmocne potriasol hlavou a odišiel z izby. Dýchal prerývane.

Persefan sa naklonila k Diky a pohladkala ju po líčku. Bola tak mäkkučká! Zovrelo jej srdce. Siriusovi aj sebe odoprela toľko radosti, ktorú s ňou mohli prežiť! Nikdy ju neosloví mama, Persefan ju nebude kolísať, keď sa jej začnú prerezávať prvé zúbky, nebude pri nej stáť, keď sa naučí chodiť, keď sa naučí prvé kúzla. Nebude pri nej stáť, keď bude musieť bojovať a rozhodovať sa. Toto boli posledné okamihy, ktoré s ňou mohla prežiť, posledné okamihy a ona nevedela, čo má urobiť, ako sa má utešiť, ako si vryť do pamäte jej tváričku, jej jemnučkú pleť... pominuteľnosť jej zrazu pripadala krutejšia ako kedykoľvek predtým! Smrťou je človeku tak veľa odoprené, smrťou prichádza o toľko! Či už dobré alebo zlé, pre ňu to už nebude podstatné...

Persefan si uvedomila, že hoci mala dcéru, nikdy sa nestane matkou. Že hoci to drobné telíčko bolo z jej krvi, nikdy nepocíti lásku vlastnej dcéry... Oči ju neznesiteľne pálili. Priala si, aby si ju Diky zachovala v pamäti, aby vedela, prečo to všetko urobila, aby vedela, že ju ľúbi, ale rozum to odmietal! Diky musí prežiť svoj život tak šťastne a bezstarostne, ako sa len bude dať! Kým nepríde jej čas, musí byť skrytá pred hrozbou Voldemorta a nesmie sa trápiť tým, čo pre ňu podstúpili jej rodičia.

Úbohý Sirius! Nikdy sa nedozvie, že mal dcéru, bude sa zožierať vlastnou beznádejou až do konca života, no snáď Harry bude aspoň na sklonku jeho života svetielkom nádeje a šťastia. Je to tak lepšie... ak by vedel o Diky, nik by ho nezastavil, aj proti vlastnému rozumu by ju chcel vychovať, určite by ju nenechal v rukách Severusa Snapa. Zničil by tak seba aj ju...

„Odpusť Sirius,“ zašepkala roztraseným hlasom. Utrela si slzy z tváre, no ďalšie sa jej kotúľali po lícach. „Prepáč mi to, Diké...“

Čím dlhšie na ňu hľadela, tým krutejšia sa jej zdala myšlienka odchodu. Ale musela ísť, musela odísť, musela sa jej vzdať, musela... Len ešte raz počuť jej srdiečko tĺcť, ešte raz sa pozrieť na tú krásnu tváričku, ešte raz ju pohladkať po líčku a potom... potom odísť a neotáčať sa. Tak je to správne, je to jediná možnosť, ako ju uchrániť! Regulov neúspešný pokus o útek ju už presvedčil, že je márne vzpierať sa tomu, čo raz aj tak musí urobiť... Striaslo ju od potláčanej ľútosti, keď sa naklonila a nežne pobozkala Diky na čelo. Počula jej pokojný pravidelný dych. Bolo to ako príjemná, upokojujúca pieseň, tá najkrajšia akú mohla so Siriusom zložiť. Nádych a výdych ich dcéry...

Persefan sa usmiala. Zrazu cítila pokoj, zmierenie so všetkým. Zavrela oči a pred očami jej prebehli roky, roky života Diky, Siriusa, Harryho, Dumbledora, Severusa... Nie vždy budú šťastní, nie vždy im všetko vyjde, nie vždy pôjde všetko podľa ich plánov... ale bude to v poriadku, budú žiť!

Zhlboka sa nadýchla a jemne zovrela Dikinu rúčku. Dievčatko sa pomrvilo a Persefan pocítila na pokožke jej teplo. „Oplatí sa to, ja viem...“ Postavila sa, zovrela časovrat v ruke a otvorila dvere. Naposledy sa otočila a pozrela sa na dcérku, ktorú už nikdy nevezme do náruče, ktorú nikdy nebude môcť učiť, nikdy ju nebude môcť utešiť, rozosmiať, nikdy sa s ňou nebude môcť zhovárať... Nikdy... dovtedy si neuvedomila, aké kruté a definitívne je to slovo! Nikdy...

Preglgla, pohľadom pohladila Dikinu tváričku a otočila sa. Po chrbte jej prešli zimomriavky. „Raz, ty budeš vedieť, kedy bude tá správna chvíľa, povedz jej, že ja aj Sirius sme ju veľmi ľúbili a keby nebolo Voldemorta...“ nedokončila. Hlas sa jej zlomil. Severus ale pochopil a nepatrne prikývol. Videla, že sa mu triasli ruky. „Ďakujem, Severus.“ Vzala zo stola prútik, ktorý tam po príchode odložila a otočila sa.

Neobjala ho, ani sa naňho viac nepozrela. Bolo by to príliš ťažké pre oboch... Prešla do chodby a zamierila priamo k dverám. Boli to posledné sekundy jej života a ona ich chcela venovať len tým, pre ktorých to všetko podstupovala...

Otvorila dvere a vyšla von. Jej ruky, akoby automaticky, bezmyšlienkovite nastavili časovrat. Potom namierili prútik na jej bruško a jediným mávnutím ho zväčšili tak, akoby ešte neporodila. Svet sa s ňou vtom zatočil, rýchlo sa premenila na mačku a s časovratom sa vrátila do Voldemortovej pevnosti. Zaklínadlo, ktoré k nej vyslal, letiac za ňou z rozbitého okna, vrazilo do zeme.

Premiestnila sa práve k miestu, kde vyrylo hlbokú jamu.

Voldemortov tieň sa na okamih zarazil. V jednu sekundu ju videl letieť nadol a zmiznúť, v druhú sekundu stála na zemi pod ním.

Vrátila sa do ľudskej podoby. „NIE, VOLDEMORT! NEDOSTANEŠ ANI MOJE VÍZIE, ANI MOJU DCÉRU!“ zarevala z plného hrdla.

Vyslal k nej zaklínadlo, ale podarilo sa jej ho odkloniť. Potom už urobila len to jediné a posledné. Namierila na seba prútik a zakričala: „PARTICULA MORS!“ Takto sa nikdy nebude môcť presvedčiť, že pod srdcom už nenosila dieťa.

Vzápätí pocítila ostrú bolesť, prenikajúcu každou čiastočkou jej zoslabnutého tela. Zatvorila oči. Prútik jej vypadol z ruky. Zodvihla ruky vysoko, vysoko ako len dokázala a poddala sa vôli, ktorá ju predurčila zomrieť takto a z tohto dôvodu. Ďalšie Voldemortvove zaklínadlá ju zasiahli príliš neskoro, necítila ich, pohltila ju bolesť, ostrá bolesť tela, no príjemný pocit vo vnútri. Vedela, že je už neskoro na to, aby to oľutovala, aby to vrátila späť, no necítila ani štipku smútku, ani kúsok ľútosti! Bola šťastná!

Voldemortovi sa vzoprela v deň, keď ju napadli prví smrťožrúti v obchode Madam Malkinovej. Vzoprela sa mu vo chvíli, keď na seba uvalila Exsecro inscienta a teraz sa vzpierala naposledy. Sirius ho odmietol už dvakrát, poslednýkrát to urobí vo chvíli, keď sa rozhodne riskovať svoj život a zachrániť ten Harryho... vo chvíli, keď aj on sám nájde svoju smrť za závojom...

Blíži sa ten, kto bude mať moc zvíťaziť nad Temným pánom... narodený tým, ktorí sa mu tri razy vzopreli, keď siedmy mesiac pohasína...

„Bude mi rovná v schopnostiach aj v krutosti,“ povedal raz Voldemort o Diky. Kvôli tomu, že veril v jej ohromnú silu, ju musela Persefan ukryť a vzdať sa jej. Dikin život tak zostane poznečený Voldemortovým tieňom...

...a Temný pán ho poznamená za seberovného, ale on bude mať moc, o ktorej Temný pán nevie...

Diky aj Harryho čakal ťažký boj, spoločný boj, v ktorom sa však len jeden z nich napokon postaví Voldemortovi... obaja budú mať moc, dlho dobre ukrytú... no kto z nich bude vyvolený?

...a jeden z nich musí zomrieť rukou druhého, lebo ani jeden z nich nemôže žiť, kým je ten druhý nažive...

Pre toto Persefan žila a pre toto teraz zomierala... TO bol jej údel, údel, od ktorého sa nikdy neoslobodila!

Keď sa Voldemort postavil nad jamu, v ktorej stála, ožiarila ho tmavočierna žiara z jej tela. Vyšľahla z nej ako posledné lúče zapadajúceho slnka a pohltila jeho tvár do tmavého oparu. Bezmocne sa díval na to, ako Persefan odchádza, ako sa jej telo pomaly stráca, bez akejkoľvek stopy sa rozpadávalo tak ako aj jeho sen o Utajenej.

Tmavá, desivá žiara stúpala vyššie, vyššie a ona prestávala cítiť, prestávala snívať, vízie sa stratili, oslobodili jej myseľ v poslednom okamihu jej života a ona pocítila slobodu a neskutočnú spokojnosť.

Nemala pocit, že svoj život premrhala. Nie, to nie je pravda! Zažila to, čo mnohí nepoznajú ani v hodine svojej smrti. Zažila mnoho lásky, mnoho krásnych chvíľ s ľuďmi, ktorí ju milovali. A pre nich teraz zomierala. Bola šťastná a už rozumela Fornaxovi aj Regulovi, ktorí tiež zomierali s úsmevom na perách! Áno, mali právo byť šťastní, pretože ich smrť mala zmysel! Koľkí už zomreli zbytočne, nezmyselnou smrťou, pre vlastnú ľahkomyseľnosť, vo chvíli, keď mali ešte toľko snov a plánov! Jej smrť ale nebola nezmyselná, práve naopak – mala ten najvznešenejší odkaz... obetovať sa pre šťastie tých, ktorých miluje... už pre nich nemohla žiť, nemohla pre nich nič viac urobiť. Tak teda, nech sa stane! Zomrieť... To je tá najposlednejšia úloha každého živého tvora. Aká šťastná bola, že tá jej smrť má zmysel! Naozaj, mohla odísť s úsmevom! A ďakovala všetkým, ktorí dali jej životu aj smrti zmysel. Ako veľmi ich ľúbila...!

Posledné, čo videla bol len neskutočný obraz Siriusa, objímajúceho svoju dcéru jednou rukou. Druhou rukou hladil Persefan po líci a smial sa. Jeho hravý smiech jej zaznel v ušiach a napokon sa stratil aj s ňou. Jej telo rozniesol vietor, rozplynulo sa, aby bolo všade, stálo pri každom, kto ju bude potrebovať... Navždy sa stratilo z očí a s ním pohasla aj tmavá žiara jej života...

Zomrela ako Rytier, konečne sa stala Rytierom... vo chvíli svojej smrti ju vlastný osud pasoval za Rytiera a urobil ju ešte šťastnejšou. Len málo z nás má to šťastie odísť spokojne a šťastne... môžeme to urobiť len vtedy, keď sme presvedčení, že hoci to, čo sme prežili nebolo podľa našich snov a plánov, stačilo to na to, aby sme boli šťastní a všetko prežité, so svojimi chybami aj krásami, stálo za to. Že to, čo za sebou zanechávame nie je dokonalé, ale ani nie je odsúdené na zánik. Že to, čo robíme, je to posledné, čo nám je súdené urobiť, tak nech to robíme so cťou a vyrovnanosťou v duši. Je to predsa tá najprvotnejšia podmienka života – raz zomrieť, zanechať za sebou prežitý život, nenaplnené sny, plány. Náš život je len kúskom, drobným kúskom na niti osudu, kúsok, ktorý má začiatok tak jasný ako aj koniec. Snažme sa teda, nech ten kúsok prežijeme plnohodnotne, ten kúsok predsa nemusí byť dlhý, stačí, keď je z kvalitnej a pevnej nite. Žime svoj život tak, aby sme na jeho konci nič neľutovali a mohli si povedať: Áno, to všetko stálo za to!

A tak zomrela Persefan.

___________

poznámka autorky: Tak a toto je KONIEC deja...nič viac sa v Persefaninom príbehu už neudeje a ten Dikin (ktorý by celkom zjavne narušil dej HP7) nemienim začínať...s FF zo sveta Harry Pottera končím, hoci mi za ním bude neskutočne smutno...Ďalšia kapitola bude len list, ktorý Pers napísala, a to bude viac mudrovania a spomínania ako čohosi nového...ako hovorím, je to len bodka, ktorú by som si nemohla odpustiť...

Viete, keď som túto kapitolu dopísala niekedy o pol druhej v noci, rozplakala som sa...nie preto, že by ma tá jej smrť zase až tak šokovala (plánovala som ju od prvej kapitoly) alebo jednoducho ma rozľútostila...Ja som si v tej chvíli uvedomila, že TOTO je koniec. Počas toho jedného roka, keď Persefan vznikala, som sa tu nielen veľa naučila, našla som tu aj útočisko pred vlastnými problémami (prípadne som ho našla v písaní), prežila som tu úplne nádherné chvíle, keď som si čítala Vaše reakcie...pozitívnejšie, ako som sa vôbec kedy odvážila snívať...hlavne...našla som tu hromadu skvelých, zaujímavých ľudí, nových priateľov...nehovorím o osôbkach, ktoré sa dobrovoľne chcú zavrieť do Azkabanu, ktoré chodia do VS provokovať, prípadne tam nadávajú a nerešpektujú druhých...nie títo podarení ľudia, mám taký pocit, nerešpektujú snahu a prácu všetkých redaktorov, adminov, Swayna, vďaka ktorým sem môžeme kedykoľvek prísť, zabaviť sa, nájsť ľudí s podobnými záujmami (minimálne jedným - HP), pokecať... čo je mimochodom bezohľadné a vlastne...smutné...ale to tu neriešme :)

Persefan mi veľa dala...nielen spôsob, ako zabiť čas, nielen skúsenosti v písaní, ale aj „virtuálnych“ priateľov...dúfam, že so skončením môjho FF pôsobenia sa tieto naše priateľstvá neskončia :)) pretože budem plakať zase...!!!

3xP – reakcie vo VS, sovky, Neima@azet.sk díky moc

PS: Inak...aby som vysvetlila...ja viem, že TOTO si dosť odporuje s HP, hlavne so sedmičkou... Ale...ja som si vlastne vždy hovorila, že párik Harry Ginny je dosť taký...no...príliš sa mi nepáčil, zdal sa mi príliš nezaujímavý (to je subjektívne, ja viem) a tiež som si hovorila, že Sirius predsa nemohol celý život prežiť bez nejakej tej lásky, bez niekoho blízkeho, aj keď sa v HP nespomína...a tak som to spojila do tohto príbehu a vytvorila Persefan... lásku pre Siriusa a aj rovnocennú partnerku pre Harryho :) predsa len...zdá sa mi pekné spojenie Jamesovho syna a dcéry jeho najlepšieho priateľa... Siriusa Blacka :) ale to naozaj už nemienim riešiť, s FF končím...

Inak všimli ste si, že dnes prešlo presne 365 dní od uverejnenia prvej kapitoly? Celý jeden rok! :)))

[ » na začiatok « ]