Kapitola:
Pridaná: 9.8.2007, 05:20:16
Čítaná: 11479×
Hodnotenie: (počet hlasov: 84)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Persefan Viertlová-Blacková, Bellatrix Lestrange, Regulus Lestrange, Voldemort, Severus Snape
Stručný dej: Posledný diel série Persefan. Nájde Persefan nádej aj v temných časoch a vyhrá boj s Voldemortom?

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, romantika, tragédia

Kapitola: 1 » Rozhovor, ktorý rozhodne o všetkom 2 » Stať sa hrdinom.. 3 » Rozlúčka 4 » List pre...

Upozornenie: Táto kapitola obsahuje znaky “filozofickej” úvahy a ja si dobre uvedomujem, že to nie je zrovna to, čo si detský čitateľ žiada a čomu by mal aj automaticky pochopiť. Napriek tomu to sem dávam, pretože to je bodka, ktorú by som si nemohla odpustiť...po tých 49. kapitolách som sa rozhodla napísať túto hlavne pre seba a pre svoj dobrý pocit :) To znamená, že ak sa nebude páčiť, je to v poriadku...išlo len o to, aby som to ukončila niečím, čo uspokojí aj moju mudrlatskú dušičku :) a PS: nachádza sa tam aj také krátke zhrnutie Persinho života, pretože je to posledná kapitola a musela som si to pripomenúť... ale bude to asi dosť nudné...

List pre Dumbledora

Zlo ju získa, to je isté... pomôže mu? Dozviete sa v liste... Tak, milý Dumbledore, ak chcete poznať odpoveď čítajte ďalej.

Iste sa Vám zdalo zvláštne, že rozlúčkové listy som napísala všetkým svojim priateľom okrem Vás. Urobila som to pravdaže zámerne. S Vami som sa rozhodla rozlúčiť ako s posledným, pretože viem, že vy to pochopíte a dokážete sa s tým vysporiadať.

Veštba sa dnes definitívne naplnila. Zlo ma získalo, to je isté. Voldemort ma držal vo svojej pevnosti niekoľko dlhých mesiacov a nútil ma, aby som mu pomohla. Ale môžete byť pokojný, odmietla som a vybrala som si Rytiera...

Tento list píšem len krátko pred smrťou, vlastne len niekoľko bolestných minút pred tým, ako zomriem. Viete, vždy som si myslela, že Particula mors nie je celé znenie zaklínadla, až neskôr som pochopila, že dôvod prečo to nikdy takto nefungovalo bol celkom odlišný. Na to, aby ste mohli zomrieť Particulou, alebo niekoho ňou zabiť, musíte si to naozaj priať, musíte to chcieť. A je skutočne ťažké chcieť zomrieť tak krutou smrťou, prípadne ju niekomu priať... Ale ja to urobím, zomriem Particulou, ja si to naozaj prajem...

Je to zvláštne... cítim sa akosi... nuž... akosi zmierená s tým, čo príde, a áno, som spokojná. No pred očami mi stále behajú obrazy toho, o čo prichádzam. Vidím, čo všetko zažijete vy a vlastne aj všetci ostatní a je mi ľúto, že pri Vás nebudem môcť stáť aj ja. Na druhej strane si hovorím, že ak mám zomrieť, tak táto chvíľa a tento dôvod je ten najsprávnejší, akého sa mi môže dostať. Smrťou za sebou predsa vždy zanechávame mnoho spomienok, nenaplnených snov, ľudí, ktorí za Vami budú smútiť... Bude to tak vždy, akokoľvek a kedykoľvek by som tento svet opustila. Preto ho chcem aspoň opustiť z tých najlepších príčin, ako sa len dá...

Každým písmenkom, každým slovom sa môj čas kráti, a keďže je ten môj už tak krátky, prežívam každú jednu sekundu omnoho intenzívnejšie ako kedykoľvek predtým... Viem, opäť si uvedomujem to, čo som mala až vtedy, keď to strácam... Ale to nie je dôvod, prečo Vám píšem... ospravedlňujem sa, ak sa niekedy nechám uniesť citmi...

Povedzte, Albus, spomínate si ešte na to dievča, ktoré ste navštívili u jej matky, aby ste jej ponúkli štúdium na Vašej škole? Na to dievča, ktoré si s Vami odmietlo potriasť ruku? Neuvedomila som si vtedy, že som sa svojím súhlasom upísala životu medzi čarodejníkmi, že som tým tak radikálne zmenila svoj život, ani že už nebude cesty späť. Považovala som to za dobrodružstvo. Také, aké som vždy chcela prežiť...

Za jeden rok dohnať toľko rokov učiva? Zdalo sa Vám to tak nemožné a vidíte... dokázala som to. Popri tom som sa stala animágom a stihla som spoznať polovicu Rokfortu. To všetko bolo pre mňa dobrodružstvom, hoci s niekoľkými prekážkami, ale o to zaujímavejšie.

Keď som sa dozvedela o veštbe, ktorá Vás priviedla ku mne, už sa strácalo nadšenie z toho môjho dobrodružstva a pomaly som sa vracala do reality. Ako ťažko som to vtedy niesla! Predstava, že by som sa mohla stať zlou ma desila... hlavne, keď to bolo tak pravdepodobné... No dostala som tak nový cieľ do života, ktorý sa snažím dosiahnuť ešte aj dnes. Stať sa skutočným Rytierom, nesklamať Vás a svojich priateľov. Začalo sa tak nové dobrodružstvo, ktoré sa nieslo celým mojím životom a dodávalo mu zmysel.

V slede spomienok teraz nasleduje tá najkrajšia... aspoň pre mňa. Sirius Black. Ten krásavec s modrou krvou, ktorého chcelo každé dievča. Bolo to ako rozprávka! Najvzrušujúcejšie dobrodružstvo, do akého som sa kedy pustila. Vďaka Vám a Vášmu rozhodnutiu, že nás musíte spriateliť sme si k sebe našli cestu. Možno sme do toho “víru lásky” skočili príliš strmhlav, možno sme sa nemali príliš ponáhľať, ale nedokázala by som ľutovať jedinú chvíľu, ktorú som s ním zažila. Naše hádky, stávky, bitky, príprava výročia, bozky, skrývanie... to všetko bolo pre mňa neskutočným a nádherným dobrodružstvom, o akom som vlastne vždy snívala. Opäť sme čelili zopár prekážkam, moja tvrdohlavosť im pridala na nezdolateľnosti, ale tým plnšie sme prežívali tie roky, ktoré nás ešte čakali.

Až sa napokon muselo skončiť aj toto dobrodružstvo, musela som ho definitívne ukončiť a hoci som jemu aj ostatným spôsobila toľko bolesti... neľutujem to! Ale nepoviem Vám prečo, nepoviem Vám, prečo som to urobila, koho som chránila... Severus by to nechcel, a keďže pre mňa toho urobil toľko... nezradím ho a svoje dôvody si nechám pre seba.

Všimli ste si, že som zatiaľ vôbec nespomenula vízie? Moja výnimočná schopnosť, ktorú som väčšinu svojho života zo srdca nenávidela a predsa som ju prijímala ako súčasť mňa samotnej. Čakáte, že Vám prezradím, čo bude v budúcnosti? Čakáte, že Vám poradím ako poraziť Voldemorta? Myslím, že áno, a ja by som to teraz už skutočne mohla urobiť... ale ja to neurobím...

Až dnes si uvedomujem, čo boli moje vízie! Až dnes viem, že to boli v skutočnosti OKOVY! Bolo to prekliatie a nie dar! A neprajem nikomu, aby mal tú schopnosť, neprajem nikomu, aby poznal svoju budúcnosť! Preto Vám ju neprezradím, Albus.

Sirius mi kedysi dávno povedal: „Nikdy nevieš, čo ťa v živote stretne... o tom je život, v tom je to, čo ho robí plnohodnotným!“ Smiešne, vôbec som si vtedy neuvedomila, koľko pravdy sa v tej vete skrýva. Znie trocha melodramaticky, filozoficky, ale ja s ňou súhlasím! Sirius to už vedel ako šestnásťročný, ja som to pochopila až ako dvadsaťročná, tesne pred smrťou! Teraz už poznám všetko to, čo sa v mojom živote udeje a niečo Vám poviem! Akoby som nežila... Keď som sa pokúšala presvedčiť Regula, aby sa so mnou rozprával, zúfalo som si priala, aby mi žiadna vízia nepovedala, či sa mi to podarí alebo nie! Akonáhle poznáte svoju budúcnosť, prichádzate o to, čo robí ľudský život plnohodnotným! Prichádzate o schopnosť cítiť, prežívať každú sekundu, nevediac, čo príde, netušiac, čo vás môže stretnúť za rohom! Prichádzate tak o možnosť žiť, pretože už budete vedieť, ako sa rozhodnete, ako sa to skončí... nebudete cítiť strach, obavy, zvedavosť... to všetko zmizne, pretože vy sa nebude mať čoho báť – budete vedieť, ako to dopadne aj to, že to nezmeníte, nebudete vzrušený z očakávania, zvedavý, pretože pred Vami nebude nič skryté... Poznať budúcnosť v skutočnosti znamená zomrieť ako bytosť... prestať žiť a jednoducho len prežívať a nasledovať vôľu svojich vízií! Pripravia Vás nielen o slobodu, ale aj o život...

Možno si hovoríte, že poznaním budúcnosti by ste sa dokázali vyhnúť Zlu, ale ja pýtam: PREČO? Možno je to kruté a možno to ani vy nepochopíte, ale ja dnes VIEM, že aj to zlé, že aj prekážky v živote, všetky ťažkosti, bolesť... to všetko robí život životom... bez zla by sme nedokázali rozpoznať dobro! Zlo je súčasťou nášho života a my sa mu buď postavíme, alebo mu podľahneme, no vždy, vždy to bude znamenať, že žijeme! Že nielen prežívame zo dňa na deň, ale že žijeme život, rozhodujeme sa, bojujeme, že máme prečo bojovať... že máme zmysel života.

Nechcite poznať budúcnosť, nechcite sa vyhýbať Zlu, ale postavte sa všetkému čelom! Ak vyhráte, o to viac si budete ceniť to, čo máte, ak preháte, budete vedieť, že Váš boj mal zmysel...

Moje vízie a poznanie budúcnosti ma zväzovalo, mučilo ma horšie ako Cruciatus a ja som si to ani neuvedomovala! Kvôli nim som totiž opustila Siriusa, rozhodovala som sa pod ich vplyvom, šikovne a nenápadne mi diktovali, čo mám urobiť, kedy to mám urobiť... nebola som slobodná a už ani nikdy nebudem... neprajem to Vám ani nikomu inému, pretože žiť znamená nevedieť, trápiť sa, aby sme sa dokázali potom tešiť, tešiť sa, aby sme sa potom dokázali trápiť, nenávidieť, aby sme mohli milovať, milovať, aby sme vedeli, čo to znamená nenávidieť... žiť znamená nevedieť, čo sa stane a rozhodovať sa tak celkom slobodne... žiť znamená naplno prežívať prítomnosť, snívať o budúnosti a spomínať na minulosť!

Akonáhle spoznáte svoju budúcnosť, prestanete prežívať prítomnosť, oberie Vás to o zmysel života... o všetky tie pocity, ktoré prežívate, keď neviete, čo sa stane zajtra, čo Vám prinesie Vaše rozhodnutie... Ja som to všetko vedela a už som prestala cítiť, dúfať, túžiť, snívať, chuť bojovať, pretože viem, že to je aj tak zbytočné, pretože sa to stane tak, ako to je už vopred dané a ja som proti tomu bezmocná!

Preto Vám hovorím, že jedna z najväčších túžob človeka – vidieť budúcnosť, by bola v skutočnosti jeho najväčšou záhubou. Prestal by existovať, stal by sa podriadeným a pasívnym hercom, ktorý len čaká, kedy dohrá svoju rolu a môže odísť!

Dám Vám len dve rady do budúcnosti, ktoré dlhujem svojim priateľom, je to moja povinnosť – ochraňujte Lilly, Jamesa a Harryho aspoň tak dlho, ako sa bude dať, pretože Voldemort sa kvôli Trelawneyovej veštbe proti nim obráti a pokúsi sa Harryho zabiť. A keď za Vami jedného dňa príde Severus Snape (a ja viem, že to urobí), môžete mu plne dôverovať, bude na Vašej strane a splní Vám aj tú poslednú požiadavku... Nemusíte sa báť, nezradí Vás, máte moje slovo!

Tak a je koniec... už nie je nič, čo by som Vám chcela o mne, o svojom rozhodnutí a Vašom živote povedať, nič, čo by som Vám poradila... Zostáva mi teda napísať už len to posledné a definitívne: ďakujem Vám za všetko, čo ste pre mňa urobili, Albus. Boli ste pre mňa vzorom, otcom a osobou, ktorá zo mňa urobila Rytiera.

ĎAKUJEM...teraz odchádzam, púšťam sa do posledného dobrodružstva svojho života – do smrti. A som šťastná!

Persefan Blacková

_____________

OD MEI:

Tak a je koniec... Definitívny koniec. Ale teraz mi už nie je do plaču, ku podivu :) Chytá ma len nostalgia...taký ten nepríjemný pocit, že som práve ukončila jedno nááádherné obdobie svojho života (a to ani nedramatizujem)...viem, viem...s ním sa začína nové atď, ale tu, s Vami som prežila celý jeden rok! Krásny rok, keď mi Vaše sovky, Vaše komentáre dodávali chuť písať a pokračovať ďalej, keď som mala zlú náladu, proste som si prečítala, čo ste mi napísali, alebo som začala písať a našla som taký...pokoj...spokojnosť! Teraz to asi bude znieť smiešne, ale ja som v písaní vážne, vážne našla čosi ako zmysel života. Nehovorím len o Persefan, popísala som už aj iné veci (ale podstatne kratšie, pravdaže) a zistila som, že to je to, čo môžem nazývať svojím “koníčkom” do konca života, že to je to, čo ma vždy a za každých okolností bude baviť a napĺňať spokojnosťou (teda keď napíšem niečo fakt zlé, tak ma to skôr napĺňa nespokojnosťou, ale aj to je emócia...). A ak chcete počuť pravdu, nezistila by som to a nemala by som tú odvahu vôbec si to pomyslieť, nebyť Vás. Nebyť Persefan a Vašej podpory, nielen tých, ktorí mi písali, občas skritizovali...ja za to vďačím všetkým, ktorí si Persefan prečítali, ktorí mali záujem čítať si čosi “moje”, pretože tak mi dali najavo, že to, čo robím nie je zbytočné a že to má aspoň nejaký ten zmysel nie len pre mňa, ale pre druhých.

A ani neviete, koľko som sa toho od Vás naučila!!!! Viem, že veľké príbehy veľkých rozhodnutí sa páčia skôr tým vyšším vekovým kategóriám, preto Persefan II. a III. nie sú zase až tak úspešné, viem, alebo skôr mám predstavu, čo sa považuje za zábavné, čo za otravné... Nechcem hovoriť, že som zlepšila, pretože ja to môžem len ťažko zhodnotiť, ale rozhodne som sa dobre poučila a hlavne! Nadobudla som čosi, čo mi dovtedy zúfalo chýbalo – sebavedomie. A vďaka tomuto “daru”, ktorým sa môžem pýšiť jednoznačne len vďaka Vám (len, či ste to neprehnali a nie som už riadne namyslená, čo?), nabrala som toľko drzosti, že som sa pustila do písania čohosi “vlastného”, do vlastného príbehu, do opisu vlastnej zápletky, vo vlastnom svete... Pochybujem, hoci o tom snívam, že jedného dňa sa mi to alebo čokoľvek iné podarí vydať, ale veď ja to budem písať pre čitateľov a pre ten úžasný pocit, že opäť môžem vyjadriť svoje myšlienky...bez Persefan a Vašej podpory by som myslím nikdy nenašla toľko drzosti :) a ani vytrvalosti...ja som vážne ani nemyslela, že dopíšem celú, celú Persefan Viertlovú!!!! 50 kapitol, pána! Vážne by som to nezvládla bez Vašej pomoci a to myslím celkom úprimne, nemienim sa vtierať, pravdaže... Napísať Vám púho púhe ĎAKUJEM mi pripadá akosi smiešne otrepané, akosi smiešne neoriginálne a nudné...Asi aj Vám, ale čo narobíme, keď to jediné slovíčko vyjadruje moje momentálne pocity (nuž...zdá sa, že som dosť jednoduchá, keď sa moje city dajú vyjadriť jediným slovom)?

Vy všetci ste sa svojím dielom podieľali na písaní a dopísaní Persefan (ale dobre no...uznávam, že ja najväčším) a tiež na tom, že zo mňa vyrástla “autorka” rozhodnutá pokračovať ďalej v písaní a tešiť sa z toho... Preto Vám patrí moja vďaka a preto Vám hovorím: ĎAKUJEM

- za vašu vytrvalosť v čítaní

- za vaše reakcie, podporné sovky, maily

- za to, že ste sa dočítali až sem

- za vašu podporu

- za to, že ste ma aj nechtiac toľko naučili :)))

- za to, že vás tieto moje záverečné žvástiky ešte stále bavia čítať :/

VĎAKA

Vaša Majuša :)

PS: Viete....predsa len...ak by ste mi chceli čokoľvek napísať, čokoľvek povedať, prosím pekne, pekne, urobte to, napíšte do VS do reakcií, alebo sovkou, príp. mailom na Neima@azet.sk ... bude to taká naša posledná rozlúčka a rada by som vedela, čo si o Persefan myslíte a tak...čo by ste jej vytkli...mám sa toho toľko ešte učiť, ja si to uvedomujem! A práve preto by som potešila akejkoľvek kritike, alebo jednoducho len Vašim pocitom z tohto môjho pokusu o dielko. :)

Special ďakujem ešte patrí Nicce, ktorá to so mnou ťahala skoro celú dvojku a trojku, a Ness za jej pomoc pri trojke a podporu počas celej Pers :) díkes :)

[ » na začiatok « ]