Chladné počasie pomaly striedalo príjemnú jeseň a zatiaľčo takto skoro ráno väčšina obyvateľov rokfortského hradu trávilo posledné chvíle v posteli, jedna útla starenka sa ponáhľala po pozemkoch smerom k Rokvillu.

Na lúke nervózne pozrela na Hagridov domec, či ju hájnik náhodou nepozoruje. Vyzeralo, že nie, ten naničhodný polobor ešte drichmal, no čochvíľa vstane a pôjde venčiť to svoje otravné psisko...

Voldemort potriasol hlavou, ako keby sa tak chcel zbaviť svojich nazlostených myšlienok. Musel si priznať, že je nervózny. Včerajšie posedenie s Minervou a humusáčkou Grangerovou mu poriadne podrazilo nohy. Prečo z tej odpornej stareny nevytiahol všetky podrobnosti? Určite niečo tušia a za chvíľu ho odhalia. To by mu nevadilo, napokon, celý jeho plán sa mal skončiť odhalením, ale ešte na to bolo príliš skoro...

Zišiel dolu na kraj dediny, kde na balvane sedel šľachovitý muž. Pod pazuchou zvieral malú hŕbu kníh. Keď muž starenku zbadal, okamžite sa postavil a bolo vidno, že je značne nervózny.

„P-P-pán môj...“ začal koktavo a mierne sa uklonil.

„Prestaň, Macnair!“ zavrčal Voldemort a paranoidne sa okolo seba poobzeral. Našťastie, nikde nikoho nebolo. „Musíme byť nanajvyš nenápadný. Som si takmer istý, že už niečo tušia a stačilo by malé pošmyknutie a...“

Macnair Voldemorta prekvapene pozoroval. Ešte nikdy ho nevidel takého neistého.

„Ou, zdá sa, že veci nejdú úplne podľa plánov...?“

Voldemort sa posadil na kameň a bakuľu si oprel o nohu.

„Išli by,“ odvetil, „keby stále všetci neboli takí vlezlí a...priateľskí.“

„Takže máte problém zapadnúť...“

Lord prikývol: „Tá striga tu prežila desaťročia, je jasné, že bude ťažké úplne zapadnúť, ale...keby mi všetci dali aspoň na chvíľu pokoj!“

Macnair, snažiac sa oddialiť výbuch zlosti, Voldemortovi podal denníky.

„Som si istý, že vám to pomôže.“

Voldemort ich schmatol a zlostne nimi listoval. Prečítal jednu stranu a vyzeral ešte nazúrenejšie.

„Nemôže to fungovať,“ skonštatoval. „Nemôže, je to príliš riskantné. Ale čo iné sa dalo robiť, Macnair?“ Voldemort vstal a zadíval sa dolu na Rokville. „Ako mohol lord Voldemort inak naplniť svoje ciele?“

„Vraveli ste, že chcete preniknúť do Rokfortu, aby ste sa dostali k Harrymu Potterovi a zabili ho.“

„Tak som to mal v pláne, áno,“ pritakal Riddle. „Ale onedlho som zistil, že to nie je najlepší nápad.“

Macnair bol stále viac a viac udivený.

„Takže...moment...vravíte, že Pottera nezabijete?“

Tom sa vráil k Macnairovi a opäť sa posadil.

„Nie, za daných okolností...teda zatiaľ nie.“

„Za akých okolností, pán môj?“

„Zistil som, že na všetko potrebujem viacej času...“ rozprával Riddle pomaly, „pretože najjednoduchším riešním by bolo chlapca zabiť, ale aspoň dočasne by bolo lepšie, keby sa mi ho podarilo získať na svoju stranu.“

„Presne ako tvrdí proroctvo...“

„Áno,“ prikývol. „Ale nejde o to, že by sme spolu boli silnejší, hoci i to by som hodlal využiť. Ide o to, Macnair, že existujú aj iné cesty k nesmrteľnosti, a práve v tejto veci je pre mňa Harry taký dôležitý.“

„Veď vám jeden horcrux nedávno zničil...“

„Neprerušuj ma, Macnair! Áno, zničil a práve preto si myslím, že sa na ne nemôžem až tak spoliehať. Je totiž otázne, kedy ich Dumbledore nájde všetky. A keď už teraz vedia, ako ich zničiť...“

„Rozumiem, o čo vám ide,“ prikyvoval Macnair, „ale nerozumiem, čo máte na mysli.“

Voldemort sa nahol a zopäl starecké ruky.

„Ide o jednu legendu, na ktorú som narazil ešte ako študent. Existuje predmet, ktorý by mi pomohol dosiahnuť môj cieľ, aj keby som prišiel o všetky horcruxy. No na to, aby mi bol užitočný, potrebujem krv svojho najväčšieho nepriateľa...a Potter by sa mohol uplatniť ako najlepší kandidát.“

Macnairovi sa rozšírili oči od prekvapenia a hrôzy. Pochopil.

„Pán môj, vravíte o...?“

V tej chvíli sa pred nich vyrútil Hagridov pes Tesák a začal agresívne štekať a ceriť zuby. Obaja spanikárili.

„Rýchlo, bež sa schovať!“ poháňal Voldemort svojho prívrženca. Smrťožrút rýchlo zmizol kdesi medzi stromami.

Svojho psa o pár sekúnd dobehol aj Hagrid.

„Tesák, ukludni sa, šmárja, ty si nevychovanec! Ach, pani profesorka, aké milé prekvapenie. Tesák, ale už aj stíchni!“

Pes prestal štekať, posadil sa, no napriek tomu na Galateu stále zúrivo vrčal.

„A čo vy tu tuná takto skoro? Nevjedel som, že ste škovránok.“

„To veru nie som,“ rýchlo odvetil Voldemort a odolával potrebe pozrieť sa za seba pomedzi stromy, „ale dnes sa mi akosi zle spalo, tak som sa rozhodla trochu sa poprechádzať ešte pred raňajkami.“

„Tak to ste si zvolil reku veľmi dlhú trasu až k Rokvillu,“ smial sa polobor, „ale dobre, veď prečo nie. Ak chcete, mohla by ste si dať raňajky aj u mňa...“

„Rada by som, ale musím odmietnuť,“ skočil mu do reči Tom, „ musím ráno pred jedlom ešte vypiť svoj elixír. Zatiaľ sa majte, Hagrid.“

Schmatol denníky a rýchlo sa pobral späť k hradu. Pevne dúfal, že Macnairovi sa podarilo zmiznúť. Musí teraz opatrne zvážiť každý ďalší krok.

Harryho už mal poisteného, toho sa už báť nemusel. Stačilo ešte trochu postrčenia a chlapec mu bude zobať z ruky. Potom na ňom bude môcť pracovať ďalej.

A predtucha mu vravela, že ani slečna Grangerová by pre neho nebola zbytočná. Ako vtedy pozoroval dianie v Tajomnej komnate, s Harrym ich niečo spája, inak by ju tam dolu nešiel zachrániť. Musí nájsť spôsob, ako toto puto využiť vo svoj prospech...

Došiel až do svojej pracovne, odomkol truhlicu a zišiel dolu. Ozajstná profesorka bola v značne podvyživenom stave a spala. Voldemort ňou surovo zatriasol, aby ju zobudil, ešte predtým však rozsvietil svoj prútik.

„Dobré ránko, Galatea,“ usmial sa Riddle a hodil jej denníky, „pozrite sa, čo sa mi podarilo zohnať!“

Merrythoughtová na knihy šokovane pozrela a následne začala po Voldemortovi nenávistne vrieskať.

„VY ŠPINA! AKO SA OPOVAŽUJETE?! TOTO VÁM NEPREJDE! VY ODPORNÝ PODLIAK!“

„Tiško, sama viete, že vrieskať je pre vás zbytočné,“ neopúšťala Voldemorta pobavená nálada, keď si k profesorke kľakol, „no musím s vami čosi neodkladne prebrať, Galatea, pretože sa mi zdá, že ste akosi neporozumela detailom našej spolupráce.“

Galatea mu napľula do tváre, ignorujúc zvláštny pocit, že v podstate opľula samú seba.

Keď si vreckovkou tvár poutieral, úsmev mu zmizol.

„Vaše všeobecné úspechy sú známe, k tým som sa vedel poľahky dopátrať,“ nervózne sa pred ňou začal prechádzať. „Viem, že viete skvele používať kúzlo pomätenia a tak ďalej. No začínam zisťovať, že o svojom živote na Rokforte ste mi v podstate nepovedali nič podstatné. Ešte šťastie za vaše denníčky.“

Pozbieral ich zo zeme a hodnú chvíľu na ňu len civel. Potom k nej pribehol a zohol sa k jej tvári tak rýchlo, až sa strhla od ľaku.

„Vidím, že potrebujete príučku, milá moja,“ kývol hlavou zamaskovaný Tom, „preto sa dohodneme, že budete týždeň bez jedla, čo vy na to? Aby ste nepovedali, že som taký zlý, donesiem vám trikrát denne z jedálne trochu tekvicového džúsu. Pevne verím, že nasledujúcich sedem dní bude pre vás...poučných.“

Otočil sa a začal stúpať po rebríku hore. Truhlicu zamkol, a tak nemohol počuť srdcervúci plač profesorky, ktorý sa odrážal od stien.

[ » na začiatok « ]