Hermiona sedela v knižnici a pracovala na úlohe z dejín mágie. História ju nikdy nebavila a vlastne keby to nebolo ozaj nutné, vôbec by tu teraz nesedela a netrápila sa pri nej. Ju bavili skôr elixíry alebo čarovanie, praktické predmety.

Preto vstala od stola, podišla k oknu a zahľadela sa na nočnú oblohu. V tme bolo ešte stále celkom viditeľné metlobalové ihrisko. Nedalo jej a musela si spomenúť na dnešný metlobalový konkurz.

Od lesa sa vrátil Harry a víťazne zvieral zlatú strelu. Keď pristál, všetci Slizolinčania- a Ron- mu začali tlieskať a objímať ho. Krátko nato sa od lesa vyrútil aj Marcus a keď sa dostal na zem on, začal po Harrym hystericky vrieskať, že je podvodník, že kvôli nemu skoro zomrel a začal ho mlátiť. Madam Hoochová ich oddelila a strhla Slizolinu 40 bodov.

Hermiona sa z Harryho úspechu tešila, to nepopierala. Navyše keď ho Slizolinčania objímali, zdalo sa jej, že sa aj on na ňu spokojne usmieva. No nevedela sa zbaviť myšlienok ohľadom Marcusovych slov. Vyhral Harry konkurz podvodom? Bol by ešte stále niečoho takého schopný? Nechcela tomu veriť, na lietaní bol vždy najlepší, ale sama si s ním na metle zažila veľmi nepeknú príhodu...

„Čo vy tu, slečna?“

Hermiona podskočila a vydesene sa obzrela. Stála zoči-voči drobunkej a starej profesorky Merrythoughtovej. Jej úsmev rýchlo prešiel do prekvapenia.

„Och, prepáčte, nechcela som vás vystrašiť. Ale tak ste tu sama zamyslene stáli...“

„Nie, nie, v poriadku,“ zasmiala sa Hermiona. „Mňa v poslednom čase vystraší všeličo.“

„Azda vás netrápi svedomie?“ šibalsky na ňu žmurkla profesorka.

Hermiona pokrútila hlavou a vrátila sa späť k stolu. Radšej by bola, keby ju trápilo svedomie, než nočné mory s baziliškom.

„Vidím, že pilne študujete,“ spokojne prikyvovala profesorka, skúmajúc knihy, ktoré mala Hermiona pred sebou. „To mi k vám sedí. Napokon, ako jediná ste mali z úvodného testu z obrany plný počet bodov.“

Nastalo trápne ticho. Hermiona tušila, že sa na ňu profesorka náročky nalepila a že sa jej teraz tak ľahko nezbaví. No zaujímalo ju, čo by jej mohla povedať. Ktovie, možno sa niečo viac dozvie o Harrym.

„Bavia ma skôr praktické predmety,“ pokračovala. „Dejiny mágie si len nutne odsedím.“

„To ste presne moja krvná skupina, milá moja,“ súhlasne prikyvovala Merrythoughtová. „Veru áno. Vedzte však, že sa vám zídu všetky predmety, ktoré sa tu na škole naučíte. Sama som sa o tom presvedčila. Mne napríklad prvé roky vôbec nešli elixíry. No keď sa na jednej expedícií v Brazílií otrávil môj kolega, hneď som vedela prísť s protilátkou...“

Hermiona odsunula učebnice a započúvala sa do profesorkiných príbehov. Všetka jej nevôľa sa s niekým rozprávať razom vyprchala. Mala pocit, že sa od profesorky dozvedá o mágií viac, ako sa dozvedela za celý svoj doterajší pobyt na Rokforte.

„A práve vtedy som musela použiť kúzlo pomätenia,“ rozprávala o ďalšom zážitku. „Tu sa ho žiaci učia až v piatom ročníku na VČÚ. Nechápem prečo, je veľmi jednoduché, no zato nesmierne účinné.“

Hermionu v poslednej dobe nebavilo nič, do všetkého sa kvôli svojmu smútku musela nútiť. No vďaka Merrythoughtovej sa v nej ako keby zázrakom prebudila chuť učiť sa, skúšať, skúmať...

„...ale napokon som skončila učiť na Rokforte,“ dorozprávala Merrythoughtová. „Dumbledore tu mal voľné miesto a ja som cítila, že potrebujem vo svojom živote pravidelnosť, rutinu. A táto škola je na toto ideálne miesto.“

Ani jedna z nich si nevšimla, že sa vonku začalo stmievať. To až keď k ním pristúpila madam Pinceová, nová knihovníčka, ktorá im oznámila, že je čas ísť, lebo musí knižnicu zavrieť.

Hermiona si zbalila knihy, vyšli von, prechádzali chodbou, no neprestali sa rozprávať.

„Myslím, že sme zmeškali večeru,“ skonštatovala Merrythoughtová.

„Čo už, aj tak nie som hladná.“

„Vy možno nie, drahá moja, no ja v mojom veku potrebujem pravidelne jesť.“ Vytiahla z náprsného vrecka hodinky. „Ale ešte nie je tak neskoro. Ak chcete, môžete sa zastaviť u mňa v kabinete. Spravím vám čaj a Minerva mi z Rokvillu priniesla nejaké koláčiky.“

Hermiona pokrčila plecami: „Dobre teda, prečo nie?“

Kráčali chodbami, ktoré sa postupne začali vyprázdňovať, keď zrazu za rohom natrafili na profesorku McGonagallovú ako si odomyká kabinet.

„Ahoj, Galatea...slečna Grangerová, čo vy tu?“

„So slečnou sme sa v knižnici zarozprávali a zmeškali sme večeru,“ vysvetľovala Galatea. „Tak reku, že ju k sebe pozvem na čaj a tie medové koláčiky, ktoré si mi priniesla. Popravde, nechceš sa k nám pridať? Mala by som mať dosť pre troch.“

McGonagallová si s úsmevom napravila klobúk: „No, medovníkmi nepohrdnem...“ no výstražne pozrela na Hermionu, „ale budeme len chvíľu a potom pôjdete so mnou do chrabromilskej veže, slečna Grangerová. Nedopustím, aby sa študentka mojej fakulty potulovala v noci po škole.“

Všetky tri sa teda pobrali do učebne obrany a ticho ako prvá prerušila Minerva.

„Takže ste boli v knižnici. Tá naša nová knihovníčka je nesmierne nevrlá, nezdá sa vám?“

„Veru, veru, dobre, že nás nevyhnala,“ pritakala Galatea.

„Pán Flavo bol oveľa lepší knihovník,“ dodala Hermiona. „Vždy sa s ním dalo dobre porozprávať a aj sa vyznal v knihách. Nech mu je zem ľahká.“

Nik si nevšimol záblesk v Galateinych očiach.

Keď už sedeli v kabinete, Hermiona pomaly sŕkala z pariacej sa šálky a obzerala si miestnosť.

„Pekne ste si to tu vyzdobili. Je to tu veľmi...útulné.“

„Ďakujem pekne,“ odvetila Merrythoughtová. „Keďže sa o výučbu delím s profesorom Lupinom, mám dostatok času aj na takéto veci.“

„Niektorí profesori vôbec nemajú vkus,“ pokrútila hlavou McGonagallová. „Na ministerstve vraj aurorská terapeutka mala celý kabinet ružový a steny pokryté obrazmi mačiatok.“

Minerva sa zatvárila tak kyslo, až sa Hermiona i Merrythoughtová nahlas rozosmiali.

Rozhovor pokračoval i tu vo veľmi priateľskom duchu. McGonagallová s Merrythoughtovou spomínali na časy strávené na škole a Hermiona ich zaujato počúvala. Veľmi rýchlo si však všimla, že Merrythoughtová si poriadne nepamätá detaily z minulosti, nevybavuje si poriadne mená študentov a o žartoch, ktoré tieto dve profesorky spolu mali, nevedela už vonkoncom nič.

„Ale, Galatea, nežartujte,“ neveriacky krútila hlavou McGonagallová. „Veď vy sama ste si z Dippeta potajomky uťahovali. Celý zbor sa na vašich vtipoch o ňom smial.“

Merrythoughtová len kyvkala plecami: „Sú to už roky, stratila som s dianím na škole kontakt, nevybavuje sa mi to až tak.“

Minerva odpila zo šálky a zadívala sa na nástenné hodiny.

„Och, to už je toľko?! Slečna Grangerová, okamžite vás beriem do spálne.“

Rozlúčili sa a vydali sa ku klubovni. Obe boli cestou ticho, no Hermione neušlo, že profesorka nie je taká uvoľnená, ako bola pred pár minútami.

A keď už ležala v posteli, zdalo sa jej, že rozumie prečo. Hermiona na Merrythoughtovú zmenila názor, javila sa jej ako milá, zábavná a múdra profesorka. No uvedomila si, že zo svojho minulého života na Rokforte nevie nič. Nič si nepamätá. Ako keby to bol úplne iný človek...

Otočila sa nabok ku oknu. Stále nevedela striasť z mysle ten nepríjemný pohľad, ktorým Merrythoughtová skúmala Harryho na začiatku roka. A bolo jasné, že sa o Harryho zaujíma, čo samo o sebe nemuselo znamenať nič zlé, veď poznala jeho rodičov, no niečo jej na tom celom nesedelo.

Povzdychla si. Áno, sama pred sebou si to mohla priznať, asi bola do Harryho trochu zamilovaná. A asi aj to bol jeden z dôvodov, prečo v nej Merrythoughtovej prítomnosť vyvolával taký veľký strach. Pamätala si Harryho rodičov, no svoj život na škole nie.

Z nejakého dôvodu jej toto uvedomenie privodilo obrovský strach o Harryho.

[ » na začiatok « ]