Kapitola:
Pridaná: 5.8.2007, 19:18:25
Čítaná: 1477×
Hodnotenie: (počet hlasov: 13)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: pred dejom kníh JKR
Postavy: ANNA ARCHER, Lilly
Stručný dej: ANNA ARCHER je sirota.V jeden deň ju navštívi Dumbledore a oznámi jej, že je aj čarodejnica. Čo všetko ju čaká v Rokforte? Podarí sa jej zistiť kto sú jej rodičia?

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Netreba dať na prvý dojem 2 » Abigailin skok

Končil druhý augustový týždeň, dažďové kvapky vytrvalo narážali na sklenú tabuľu okna, tam sa spájali do úzkych potôčikov a stekali na parapetnú dosku. Červenovlasé, pehaté dievčatko sedelo pri tomto okne a jasnomodrými očami neprítomne sledovalo svoju tvár odrážajúcu sa na skle. Všetky deti sa nepochybne skvele zabávali na výlete v kine, len ona musela za trest ostať v sirotinci a sedieť pri tom hlúpom obloku. Čo také zaujímavé by tu asi tak mohla zažiť...NIČ! Od jedu ju išlo roztrhnúť, a keby aspoň právom trpela, ale veď dnes výnimočne nič zlé nespravila.

To tá sprostá Grace, ona za to všetko môže, určite si to celé naplánovala už vopred.

Po obede za ňou prišla s tým najsladším úsmevom, akého je schopná a milo jej povedala:

„ Pred riaditeľnou som videla mladú ženu, ktorá sa rozprávala so Smithovou a pýtala sa na teba.“

„No a čo je na tom také zvláštne, ďalší bezdetní rodičia si sem zašli po sobotňajších nákupoch vybrať nejaké to rozkošné dieťa. Neteš sa však predčasne mňa si aj tak neadoptujú, moje správanie nie je vyhovujúce“ odvrkla som jej, ja ten jej falošne milý úsmev už poznám, zaujímalo by ma čo zas vymýšľa.

„No ja len, že táto hovorila o tebe ako o svojej dcére, ktorú nechala pre 11-timi rokmi pred dverami sirotinca.“ nedala sa Grace odbiť, vedela presne čím ma zaujať.

„Čože kedy si je videla, je tam ešte? Hovor!“ vyskočila som zo stoličky ako šialená.

„ Nie si práve najslušnejšia....“ sklamane sa zatvárila Grace(to jej mám ako fakt uveriť, že ju to ranilo? ).

„No tak vrav !“chytila som ju za tričko a potriasla ňou.

„Už odišla, ale pri bráne ju..... SNÁĎ EŠTE ZASTIHNEŠ!!!“

Posledné slová už Grace doslova kričala na môj miznúci chrbát. Bežala som von, von napriek tomu, že tam bez dozoru nesmieme byť, von za svojou matkou, ktorá ma opustila bez udania dôvodu len s rodným listom a zlatým prstienkom s krvavočerveným kameňom uprostred. Teraz ju možno konečne uvidím a dozviem sa, prečo sa ma tak ľahko vzdala. Utekala som tak rýchlo ako nikdy, akoby ma naháňali minimálne dvaja rozzúrení pitbuly. Zastala som až tesne pri bráne, popozerala som sa dookola raz, potom znovu, stále som sa len točila, nikto však pred ani za bránou nestál, všade bolo ticho, ticho ako pred búrkou.

Tá prišla vo forme dažďa aj vo forme Smithovej, ktorá ma musela doslova odtrhnúť od plačúcej Grace. Keď som sa totižto sklesnutá a smutná vrátila dnu, Grace sa spolu s tými jej super kamarátkami náramne zabávala na tom, ako ma oklamala, no a všetci sa na tom pravdaže zabávali s nimi. Ako som sa mohla nechať tak ľahko napáliť, veď keby ju aj Grace skutočne videla, určite by mi to nepovedala skôr ako by moja mama nebola vzdialená aspoň na 5 míľ, aby mi tým mohla poriadne ublížiť. Som ja ale hlúpa a naivná hus, čo som si vlastne myslela, žeby Grace predsa len poznala význam slova SOLIDARITA, to ťažko. Ale toto jej len tak ľahko neprejde. Rázne som k nej vykročila a chytila ju za vlasy, práve vtedy na mňa zakričala Smithová :

„ Ako si to vôbec predstavuješ Anna, najprv beháš po vonku(musela ma zazrieť z okna riaditeľne) a teraz biješ úbohú Grace. Okamžite ju pusti!“, to už samozrejme „úbohá“ Grace predstierala plač, plakala tak presvedčivo a ľútostivo ako by som jej spôsobila prinajmenšom vnútorné krvácanie.

Smithová mi poriadne vyčistila žalúdok, vonkoncom ju nezaujímala moja verzia udalosti, ani sa neobťažovala ma nevypočuť. Dala mi zaracha, na mesiac, čo znamená žiadna telka, ani výlety. Samozrejme nezabudla mi pripomenúť ako veľmi by sa potešila keby ma niekto adoptoval a ona sa ma tak zbavila nadobro, vôbec to nepovedala už 76-ty krát. A tak tu len sedím a hľadím to toho hlúpeho obloka.

„ ANNA, ANNA, ANNÁÁÁ´, POĎ OKAMŽITE DOLE!!!“ zo schodov sa ozvalo volanie.

„ Ó, nie ju to asi fakt baví, za čo mi chce nadať tentokrát, ona za to musí mať hádam nejaké špeciálne prémie či čo...“ Zbehla som po schodoch a zaklopala na dvere riaditeľne.

„Poď dnu.“ ozvalo sa z vnútra.

„Ja som nič nespravila“ hovorila som zo zvyku radšej vopred, „ ááá, teda dobrý deň“ zarazila som sa, lebo oproti Smithovej sedel nejaký starší muž v komickom obleku tmavofialovej farby. Teda ten oblek nebol až taký komický, len tá jeho farba a výška toho muža, meral najmenej 2 metre, a tá dlhá šedivá brada, veď uznajte, kto už dnes má bradu po pás, iba ak by nejakí motorkári, ale on nevyzeral, že by jazdil na harlejke. No zbohom, hádam sa ma Smithová chce zbaviť až tak veľmi, že povolí tomuto podivínovy adopciu. A čo sociálka tá to zatrhne,.........dúfam.

„ Dovoľ, aby som ti predstavila pána profesora Dumbledora, prišiel ti ponúknuť miesto na jeho škole, i keď neviem prečo práve tebe.......... No nič, nechám vás osamote, porozprávajte sa.“ postavila sa a odišla. Čože? Niekto jej povie taký do očí bijúci nezmysel a ona, ona vždy taká neveriaca a podozrievavá pokojne odíde, správa sa ako keby jej počarovali, či čo.

Posadila som sa teda do kresla vedľa tohto muža a spýtavo som sa naňho pozrela, usmial sa. Pôsobil zvláštne, možno až strašidelne, ale ten úsmev, modré oči a priateľský výraz tváre prezrádzali, že sa ho nemám dôvod báť, že mu môžem veriť. Človek sa nedá odsúdiť podľa prvého dojmu.

„ Ahoj Anna, možno sa ti zdá nezvyčajné, že ako riaditeľ som tu a zháňam študentov (akoby mi čítal myšlienky), nuž nie je to úplne bežný postup, obvykle posielame sovy s listami, ale to by ťa prekvapilo asi ešte viac a tiež som sa potreboval porozprávať s tvojou opatrovníčkou. Cez list by nepochopila, tak jednoducho a bez otázok, že si na našej škole zapísaná už od narodenia, a že tiež ako sirota dostaneš štipendium.“

Zatváril sa akoby on bol príčinou prečo to pochopila tak rýchlo. Ale na mňa to jeho čaro asi neúčinkovalo, mne to totižto prišlo dosť divné, že som niekde zapísaná už od narodenia.

„ A čo je to vlastne za školu, a ako to, že som tam zapísaná už od narodenia, dali ma tam zapísať vari moji rodičia“( skrsla vo mne malá iskrička nádeje). Pokrútil hlavou( iskrička zmizla) a pokračoval akoby nič:

„ Rokfort je škola pre čarodejníkov“. Tak som nakoniec mala pravdu, je to cvok, niet nad prvý dojem. S kým ma to tá Smithová nechala samú? Už len aby mi povedal, že upíry útočia, a že vlkolaci nie sú len výmyslom rodičov na strašenie neposlušných detí.

Usmieval sa, opäť sa usmieval a dokonca chápavo ako keby som to všetko hovorila nahlas. „ Nikdy sa ti nestalo nič čo si si nedokázala vysvetliť pomocou vedy a logiky?“ spýtal sa.

No je pravda, že raz ma Grace urážala pred všetkými, smiala sa a hovorila, že som škaredá ako noc, že mám vlasy ako mrkva, a že tie moje pehy vyzerajú ako kiahne. No a ja som si v tú chvíľu priala, aby skutočné kiahne zdobili tú jej “utešenú“ tváričku. Grace kiahne dostala hneď na druhý deň a to aj napriek tomu, že nestretla nikoho kto by ju nakazil a čo bolo ešte zvláštnejšie, Grace už raz kiahne prekonala, a také kiahne má človek len raz za život. No a Dumbledore mal vlastne pravdu, aj inokedy sa mi stávali veci, ktoré som si celkom nedokázala zdôvodniť, teda podarilo sa mu nahlodať moju istotu, ale čarodejníci, veď to je smiešne.

„Vidím, že mi ešte celkom neveríš“, povedal napokon, položil si ruky na stôl preplietol si prsty a vyhlásil , „ tak čo myslíš, keby som privolal k sebe tamtú knihu presvedčilo by ťa to? Keď videl, že prikyvujem( aj tak sa mu to nepodarí, cvok, no ale nech si povypráva), vytiahol z obleku drevený konárik, nie, skôr nejakú paličku, alebo prútik a povedal: „ACCIO KNIHA“ a kniha nehlučne doletela k nemu, priamo do jeho prázdnej ruky. Aha, tak to je skutočne super, určite v tom bude nejaké priesvitné lanko pripevnené o tú paličku, ale prečo zo mňa chce za každú cenu urobiť blázna??! No jasné, že ma to nenapadlo už skôr, toto bude dosť úbohý pokus Smithovej zbaviť sa ma, chce zo mňa urobiť psychicky narušenú osobu a poslať ma do cvokárne, prekukla som ju.

„ Si ty, ale tvrdohlavé dievča“ s neskrývaným pobavením v hlase povedal Dumbledore. „ Čarodejníci nie sú mojím výmyslom fantázie a pani Smithovej sa o nich ani len nesníva. Na svete ich žije veľa, ale nečarodejníci o nich nevedia, pretože je to tak jednoduchšie, určite by nám čarodejníkom závideli schopnosti a chceli by si svoj život uľahčovať našimi čarami, ale tak to fungovať nemôže.“ Keď profesor Dumbledore dokončil pozrel sa na mňa, „ no tak to skúsime ešte raz“ namieril mi prútik na vlasy sa niečo zamrmlal. „ Pozri sa do zrkadla“ prikázal mi. Vstala som a prešla k zrkadlu, odtiaľ na mňa hľadeli moje oči, moje ústa a moja tvár, ale vlasy, tie mne zaručene nepatrili, tvár mi lemovali ebenovo čierne vlasy. No super, tak asi fakt existujú čarodejníci a ja som asi tiež čarodejnica, toto už nemohol byť len trik. To sú potom možno pravdivé aj príbehy o vílach, škriatkoch, drakoch a na konci možno príde aj princ na bielom koni( to isto... chacha ). (No, ale ak som čarodejnica, tak to si Grace pekne odpyká, že ma oklamala a zapríčinila môj trest), prebleslo mi mysľou. Dumbledore akoby znova tušil na čo myslím alebo to je len náhoda, okašlal si a povedal:

„ Keď mi už veríš dovoľ aby som ťa oboznámil s tým čo ťa čaká. V prvom rade mimo Rokfortu nebudeš môcť čarovať( musí mi čítať myšlienky, ale ako sa teraz vysporiadam s Grace?), teda aspoň, kým nebudeš plnoletá čarodejnica, teda do svojich 17-tich rokov. Ak prijmeš moju ponuku( akoby som ju potom všetkom mohla vôbec odmietnuť) na Rokforte budeš študovať 7 rokov a potom môžeš študovať ďalej, ak si to bude vyžadovať tebou zvolené zamestnanie alebo sa môžeš zamestnať hneď po škole. Počas školského roka budeš bývať priamo v škole, na vianočné prázdniny sa môžeš vrátiť sem ak budeš chcieť( to určite budem, keď ma tu majú všetci tak strašne radi) no a letné prázdniny tu budeš musieť tráviť. Školský rok začína rovnako ako vo svete muklov 1. septembra...”

„Ehm, muklov? A to je ako kto?“ spýtala som sa zvedavo.

„Prepáč neuvedomil som si“ zarazil sa „no myslím tým ľudí, ktorí nevedia čarovať, teda nečarodejníkov( aha no jasné). Takže pred tým si však budeš musieť nakúpiť školské potreby, o týždeň pre teba príde jeden môj zamestnanec a pomôže ti s nákupom, pani Smithová o tom už vie. On ti aj vysvetlí ako sa dostaneš do školy. Máš ešte nejaké otázky?“ dodal milo.

„ No ja, viete ak som čarodejnica znamená to, že aj moji rodičia sú čarodejníci, a nájdem ich pomocou kúziel?” vyhŕkla som otázku, ktorá ma trápila hneď ako som prijala fakt, že čarodejníci existujú.

„ Vieš Anna“, začal pomaly „čarodejníci sa nemusia narodiť len čarodejníkom, tvoji rodičia môžu byť aj muklovia alebo len jeden z nich vie čarovať.“

Sklamane som naňho pozrela „ a môžem ich aspoň pomocou čarov nájsť?“

„Nuž ak patria k čarodejníkom pravdepodobne budú zapísaní v Rokfortskej kronike, ak nie to je ten zložitejší prípad, aj keď človek nikdy nevie“ povzbudivo na mňa pozrel. (No ak už nič iné mám aspoň nádej, väčšiu než som kedy mala), pomyslela som si. Dumbledore sa na mňa povzbudivo usmial, povedal, že je rád, že som jeho ponuku prijala, a že sa uvidíme v septembri, rozlúčil sa a odišiel.

Dal mi viac než len nádej, že nájdem svojich rodičov, tiež mi poskytol možnosť opustiť toto strašné miesto a ktovie možno si na Rokforte nájdem aj naozajstných priateľov. Je to akoby sa rozprávky stali skutočnosťou, čarodejníci, mágia, lietajúce knihy, ebenovo čierne vlasy.....a ja k tomuto úžasnému svetu patrím, ja obyčajné dievča bez kamarátov, bez rodičov, bez budúcnosti. Konečne niekam patrím a zdá sa, že aj budúcnosť bude sľubná. Už aby ten týždeň prešiel.

**********

Hodiny v izbe, kde som spala spolu s ďalšími 10-timi dievčatami, odbíjali 6 hodín ráno. Celú noc som spala nepokojne, mala som strach, že to všetko bol len pekný sen. Presne pred týždňom som sa dozvedela, že som čarodejnica a dnes by mal za mnou prísť zriadenec z Rokfortu a pomôcť mi s nákupom čarodejníckych pomôcok. Ale čo ak nepríde, čo ak mám len príliš bujnú fantázia, ktorú považujem za skutočnosť.

Plná pochybností som vstala, obliekla si najlepšie oblečenie aké som našla( staré a dosť vyprané rifle a čierne, nepekné tričko) a potichu som zišla po schodoch. V predsieni som čakala na..............Neviem buď na svoju zhmotnenú halucináciu alebo na potvrdenie toho, že to čo si myslím, že sa stalo sa aj naozaj stalo. O siedmej sa v celej predsieni ozval kvílivý a dosť nepríjemný hlas zvončeka. Ja som si však vtedy nevedela predstaviť krajší zvuk. Z riaditeľne vyšla ospalá Smithová a zamierila k dverám( my deti sme nemali dovolené otvárať dvere nikomu). Smithová otvorila a naľakane nadskočila, do miestnosti vošiel skoro 3-metrový, mohutný muž s hustou čiernou bradou( to sú všetci čarodejníci takí vysokí, čo keď aj ja narastiem do výšky 2 a pol metra, len to nie). Muž sa predstavil ako Rubeus Hagrid, správca rokfortských hájov a lesov. Smithová ostala taká vykoľajená z jeho zjavu, že len povedala, že ja som Anna a aby ma do obeda vrátil a už mastila späť do svojej kancelárie.

„Nóóó, tak čawko Anna, by sme sa mali už pobrať, aby sme to do toho obeda stihli.“ žmurkol na mňa. Mlčky som vyšla za ním von a celú cestu som kráčala o krok pozadu, ani nie preto, že by som sa ho tak bála, ale nestíhala som prispôsobiť svoje tempo tomu jeho.

„Tak a už sme tu,“ asi po 15-tich minútach ukázal na ošumelú krčmu, „Deravý kotlík“, ktorá stála na rohu dvoch ulíc. Vošli sme dnu, kde to nevyzeralo o nič lepšie. V miestnosti stálo mnoho drevených stolov bez obrusov, za niekoľkými sedeli ľudia v podivných plášťoch dlhých až po členky a ticho sa zhovárali. Uvedomila som si, že to musia byť čarodejníci a nesmierne mi odľahlo, že nemerali všetci tak veľa ako Dumbledore a Hagrid. Barman utierajúci poháre za pultom sa pozrel na Hagrida a už mu išiel niečo povedať, keď sa môj spoločník ozval........

„Dnes, nie Tom, rokfortské záležitosti“ a pozrel smerom na mňa. Zadnými dverami sme vyšli na neveľký dvor, v hlave mi vŕtala jedna otázka, tak som sa musela opýtať:

„ A to sa nečarodej...teda pardon muklovia sem môžu dostať rovnako ako my?“

„Šmária nie, videla si predsa ako to vyzerá zvonka, myslíš, že by napadlo nejakého mukla semka ísť.“

„No ani nie“ uznala som.

„ A navyše nato, aby sa dostal do Šikmej uličky, uličky s obchodmi s čarodejníckymi pomôckami a čarodejníckou bankou“, dodal keď som sa zatvárila nechápavo. „ No skrátka na to, aby tam vošli potrebujú prútik.“ Zastal pri murovanej stene vytiahol ružový dáždnik a zaklopal ním na jednu tehličku ( prečo muklovia potrebujú prútik, keď jemu stačil dáždnik som sa radšej nepýtala).

Tehličky sa začali premiestňovať až vytvorili vchod, vošla som dnu a ostala som stáť v nemom úžase. Šikmú uličku lemovali obchody s veľmi zaujímavými výkladmi: v jednom neustále vybuchovali nejaké kotlíky, pri ďalšom postávali decká a rozplývali sa nad metlou( no fakt nad obyčajnou metlou, ich asi musí ináč baviť zametanie), iný výklad išiel prasknúť od toho množstva najrozličnejších sov a potkanov a iných mne neznámych tvorov. No a všade kam som sa pozrela postávali alebo sa zhovárali ľudia, čarodejníci v tých dlhých plášťoch najrôznejších farieb.

Po nekonečných 2 hodinách nakupovania som vyčerpaná a totálne nevládna sedela v malej cukrárni spolu s Hagridom,(inak strašne fajn človekom, čo zase len potvrdzuje pravidlo, že človeka nemožno odsúdiť na základe prvého dojmu). Vedľa mňa ležali tašky plné kníh, medený kotlík, vrecúška s množstvom prísad, balík s habitom( tak sa volajú tie plášte) a drobná škatuľka s mojím čarodejníckym prútikom(31cm, pružný, Eben a jadro tvoril vlas jednorožca). Ešte stále ma štípala pravá ruka, do ktorej sa mi v obchode s literatúrou zahryzla jedna zvlášť nebezpečná kniha( kto kedy hovoril, že učenie je bezbolestné), a ktorou bol Hagrid doslova fascinovaný a nakoniec si ju aj kúpil. Teraz sme sa zhovárali o škole, mala som mnoho otázok, veď som v tomto svete nová, nuž a on prejavil ochotu mi všetko dopodrobna vysvetľovať. Nakoniec sme ešte išli do Gringottbanky( čarodejnícka banka), teda Hagrid išiel, ja som naňho čakala vonku a stále sa kochala tými neznámymi a fascinujúcimi vecami predo mnou. Moju pozornosť po chvíli upútal chudí chlapec s bledou tvárou a plavými vlasmi, buď mal toľko rokov čo ja alebo o jeden ,dva viac. S ustráchaným výrazom tváre práve vyšiel, z nejakého tmavého kúta, nie, tmavej uličky. V rukách niesol malý balík zabalený v mastnom papieri. Prišlo mi ho ľúto vyzeral, že má vážne strach. Keď kráčal okolo mňa milo som sa naňho usmiala( úsmev predsa nikomu neuškodí). Prekvapene na mňa pozrel, akoby neveril, že to bolo adresované jemu a tiež sa trocha uškrnul, išiel ďalej.

Keď sa so mnou Hagrid pred dvanástou lúčil podal mi lístok na Rokfortský expres a oboznámil ma s tým, že stojí na nástupišti 9 ¾, čo je za nejakým múrom medzi nástupišťami 9 a 10, či čo. Únava mi nedovolila jeho slová úplne vnímať.

**************************

Ako to hovoril ten Hagrid, múr medzi 9 a 10 a teraz mám ako čo urobiť? Nechápavo som hľadela na ten hlúpy múr a skúsila som naň klopkať, nepomohlo, tak som sa mu normálne že prihovorila, stále nič. No veď keď neprídem do školy včas, tak si to snáď všimnú a pošlú pre mňa niekoho, alebo nie? Bezradne som stála bokom od múra a pomaly sa lúčila so svojím novoobjaveným svetom, keď sa odrazu pri mne zjavil približne rovnako starý chlapec ako ja s čiernymi dlhšími vlasmi a vcelku peknými črtami tváre. Hneď mi bolo jasné, že aj on je čarodejník, na vozíku vedľa kufra mal totižto klietku so sovou a díval sa na tu bariéru rovnako ako ja. On, ale očividne vedel čo robiť, tak na čo čaká prečo niečo nespraví. Aha, no jasné dívam sa naňho a on predsa ani len netuší, že aj ja som čarodejnica. Pootočila som sa a začala som pomaly ustupovať, predstierala som, že sledujem vlak na 9-tom nástupišti. Kútikom oka som chlapca však neustále pozorovala, porozhliadal sa okolo a kráčal oproti múru(Okey čo spravíš ďalej?)......BÁC narazila som do vozíka stojaceho za mnou, ten letel ďalej, zhodil na zem sprievodcu pískajúceho na vlak, moje nohy vyleteli do vzduchu, ja som sa rozpľaštila na zemi a ťažký kufor mi pristál rovno na bruchu. Rýchlo som pohľadom hľadala chlapca, zatiaľ čo mi výpravca nadával(ale toto bola možno moja posledná šanca zistiť ako cez ten múr). Zazrela som ho ako sa v kŕčoch drží vozíka a div ho nešlo rozpučiť od smiechu(hlupák)ako sa na mne rehotal. (ÓÓÓÓ, nie , čo to robí, prečo kráča ku mne, iď, nedívaj sa na mňa, bože veď ja stále ležím na zemi, a ten výpravca nemohol by byť už ticho, trááápne).

„ Si v poriadku“ hlas mu ešte stále preskakoval, čo sa snažil zadržať smiech „ tak to bol ukážkový pád. To máš tak, keď hľadíš po chlapcoch a nedívaš a pred seba.“ dokončil s poloúsmevom, teda nie skôr s odporným úškľabkom na tvári a podal mi pomocnú ruku.

„Hádam si len nemyslíš, že potrebujem tvoju pomoc vstanem aj bez teba“ horkoťažko som zo seba zosunula kufor a postavila sa na nohy. „ A čo si to vôbec o sebe myslíš, na teba sa dívať no asi! Pch, čo nemáte doma zrkadlá, keď si myslíš, že si niečo extra, spamätaj sa“ vmietla som mu do tváre, idiotovi.

„ Tak ja som chcel byť slušný, hlúpa chyba, takej ryšavej a pehatej xantipe, ako veľmi sa mi uľavilo, že si na mňa nehľadela. To by mi tak chýbalo, obyčajná mukelka a ešte s takým výzorom.“ Otočil sa a odkráčal. Ja som urobila to isté, a len vďaka sebazapreniu som sa v poslednej chvíli trocha pootočila, aby som uvidela ako sa ľahostajne oprel o múr a zmizol za ním.

Prečo práve ja mám vždy takú smolu, že robím takéto kraviny, strápniť sa pred novým spolužiakom, ktorý to všetkým vykecá a celou londýnskou železnicou, no super. Aspoň, že už viem ako sa dostanem na to sprosté nástupište 9 ¾. Prešla som cez bariéru rovnako ako on a okamžite som zamierila k purpurovému vlaku, nastúpila som a hľadala som si voľné kupé a dúfala, že až do vystupovania nikoho nestretnem. Smola, po chvíli sa otvorili dvere a objavili sa v nich 2 vysmiate dievčatá.

„ Máš tu voľno?“ opýtala sa tá vyššia s červenými vlasmi( červenými, nie ryšavými ako sú tie moje) a zelenými očami.

„ Jasné prisadnite si“ zdali sa mi milé a navyše predsa videli, že tu nik nesedí, tak som súhlasila.

„ Ja som Lilli“, ozvala sa znovu, „ a toto je Alice“. „Ahoj“, pozdravilo nesmelo hnedovlasé dievča s jamkami na lícach a okrúhlou tvárou.

„ Ja sa volám Anna“, predstavila som sa. „Aj vy ste prváčky?“ Obe prikývli.

„ Moji rodičia sú muklovia, tak sa v čarodejníckom svete veľmi nevyznám, hoci Alice mi už čo to povedala, jej rodičia sú čarodejníci, obaja.“ rozhovorila sa Lilli.

„ Ja som tiež v tomto svete len krátko. Ja, ale neviem kto sú moji rodičia, či čarodejníci alebo muklovia, ani len netuším či vôbec ešte žijú. Vyrastala som v sirotinci a len pred dvoma týždňami som sa dozvedela, že som čarodejnica.“

S Lilli a Alice sa mi tak skvelo rozprávalo, hovorila som o Grace, o Hagridovi, ba dokonca som sa im priznala aj s tým trapasom na stanici. Aj ony sa smiali, nie škodoradostne, ale tak z chuti a ja som sa smiala spolu s nimi, teraz mi ten pád už prišiel vtipný. Obe so mnou súhlasili, že ten chlapec je totálny idiot a určite aj veľký namyslenec. Keď sme naňho spoločne ponadávali hneď sa mi zlepšila nálada. Alice nám hovorila o svete mágie a my s Lilli sme so zatajeným dychom hltali každé jej slovko. Myslím, že som si práve našla veľmi dobré kamarátky, nie ako tie v sirotinci s nimi dvoma som si tak skvele rozumela, a to ich poznám len krátko. Cesta nám ubiehala veľmi rýchlo, ani sme sa nespamätali a už sa za oknami vlaku rozprestierala tma.

„Myslím, že by sme sa mali už obliecť do habitov“ navrhla Alice. A tak sme ich vybrali z kufrov a prezliekli sme sa práve včas, lebo vlak o chvíľu zastal. Vystúpili sme a spolu s ostatnými prvákmi( aj tým čiernovlasým chalanom, „dúfam“ , že to stihol vyrozprávať aspoň polovici školy) a Hagridom sme sa preplavili cez jazero. Rokfort vyzeral ako zámok, rozprestieral sa na obrovskom pozemku, ktorý na jednej strane ukončoval tmavý a hustý les. Vošli sme dnu cez ťažké dubové dvere tam už nás, prvákov čakala staršia žena, ktorá sa predstavila ako profesorka McGonagallová. Previedla nás cez ďalšie dvere, do veľkej miestnosti so štyrmi stolmi, za ktorými sedeli ostatní študenti. Za stolom v prednej časti sály sedel Dumbledore, Hagrid a pravdepodobne ostatní členovia učiteľského zboru, pred nimi stála stolička so starým klobúkom položeným na nej. Profesorka McGonagallová nám vysvetlila, že ten klobúk sa volá triediaci, a že nás zaradí do jednej zo štyroch fakúlt (Bifľomor, Bystrohlav, Chrabromil a Slizolin- ich mená som už poznala, Alice o nich hovorila vo vlaku), keď si ho položíme na hlavu. McGonagallová začala čítať mená podľa abecedy, od posledného písmena Z ( Evelyn Zellová- „BYSTROHLAV“...potom Matthias Zigo- „ BIFĽOMOR“)........................ pokračovala Alice Wrightová-„ CHRABROMIL“ ( tak sa jej to splnilo, presne do tejto fakulty chcela ísť)..........Lilly Evansová- „ CHRABROMIL“ ( paráda ešte, aby som sa tam aj ja dostala a budeme spolu)..............Sirius Black( z radu prvákov sebavedome vystúpil čiernovlasý chlapec, ktorý sa na mne rehotal na stanici, óóó nech len neskončí v Chrabromile, keď tam je Lilli a Alice aj ja tam chce ísť, ale on čo sa na mne tak zákerne smial, on tam nepatrí ešte by každému roztrúbil aké som nemehlo)- klobúk na moje nešťastie vykríkol „ CHRABROMIL“, no super. Všetci už sedeli pri svojich stoloch len ja som ešte stála, McGonagallová konečne povedala moje meno, tak som podišla ku stoličke, položila som si klobúk na hlavu a sadla si na ňu.

Pri uchu sa mi v tom okamihu ozval tichý hlások: „ Tak čo s tebou moja milá, hmm? Odvážna si dosť, pre priateľov by si neváhala hoci i život obetovať. Ale na druhej strane si pomstychtivá, výbušná, malicherná a tvrdohlavá. Túžiš byť úspešná, známa chceš sebe i tým čo tebou pohŕdali, ukázať ako veľmi sa mýlili. Schopností na to, aby sa ti to podarilo máš tiež dostatok. Kam ťa len dať?.................Nuž väčšina tvojich vlastností by sa páčila drahému Salazarovi. Tak..................“

To be continued

Takže ste práve dočítali môj prvý, vážnejší, spisovateľský pokus. Ak vás zaujal natoľko, že chcete vyjadriť svoj pozitívny alebo negatívny názor, tak píšte na: foxy13@zoznam.sk alebo sovou poštou. Budem veľmi rada.

[ » na začiatok « ]