Kapitola:
Pridaná: 21.10.2018, 17:11:32
Čítaná: 5327×
Hodnotenie: (počet hlasov: 3)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: po poslednom boji
Postavy: Dudley Dursley, Charity Dixonová, Jimmy Dursley, Petunia a Vernon Dursleyovci, Harry Potter
Stručný dej: Dudley Dursley vyrástol, dospel a svoj život má pevne v rukách. Aspoň si to myslí – no osud si preňho pripravil zopár väčších-menších prekvapení.

Literárna forma: próza
Žáner: komédia

Kapitola: 1 » Šok prvý 2 » Šok druhý 3 » Šok tretí

Ako Dursley bol majstrom v predstieraní, že nevidí očividné. Roky sa snažil nepripúšťať si realitu, Jimmyho prejavy mágie však boli čoraz zreteľnejšie a zrozumiteľnejšie aj pre oddaného mukla, akým bol práve Dudley. Roky si kládol otázku, ako je možné, že jeho syn je... nenormálny. Mal byť normálny! Všetko v jeho živote malo byť normálne.

Keď sa nad tým zamyslel, to on musel byť nositeľom čarodejníckeho génu – ak čosi také jestvovalo. On a jeho matka, ktorej sestra bola ozajstná čarodejnica. Čo bolo najhoršie, nemal si s kým o tom pohovoriť. Charity bola na také reči príliš veľká realistka a v synovi videla nádejného iluzionistu. Navyše mu kupovala rôzne kúzelnícke sady, čarovné paličky a klobúky s plášťami. A všetko najmä naprotiveň svojej svokre.

Jimmy mal desať a Dudleymu pretiekol pohár trpezlivosti. Nebolo to pre konkrétnu udalosť či niečo povedané, ale jednoducho cítil, že už nemôže mlčať. Potterovi začali po jedenástych narodeninách chodiť listy – dosiaľ si pamätal, ako trhal na kusy obálky, ktoré si našiel v trenírkach ešte aj o tri mesiace neskôr. Veľmi sa bál, čo bude, ak sa čosi také prihodí aj Jimmymu.

Nesmierne ho to hnevalo, no čo mal robiť? Musel kontaktovať Pottera.

A tak sa vybral na stretnutie s bratrancom, ktorého nevidel dvadsať rokov, od toho dňa, čo si z nejakého zvláštneho popudu podali ruky a rozlúčili sa takmer ako... rodina. Vošiel do kaviarne, kde ho takmer hneď zbadal pri stole popíjať čaj. Spoznal ho v prvom rade vďaka okrúhlym okuliarom, ktoré sa mu očividne stále zdali módne, a, pravdaže, jazve na čele.

„Ahoj,“ podišiel k stolu.

„Dudley,“ Harry mu kývol hlavou a položil šálku s čajom na tanierik.

Dudley sa usadil a vyžiadal si od čašníčky espreso a krémový zákusok s marcipánom. „Ehm... vďaka, že si prišiel.“

„O čo ide?“

Bol rád, že Harry sa nezdržiava zdvorilostnými rečami – boli rodina, ale nikdy nie priatelia. A aj pokrvné puto si obaja priznávali len ťažko. „O môjho syna,“ vzdychol. „Neviem, za kým mám ísť, s našimi sa o tom nedá hovoriť – mama vždy začne šalieť, keď si na to čo len spomenie...“

„Čo sa deje?“

„Jimmy... on... asi je...“ stisol pery, zagánil na čašníčku, ktorá mu priniesla objednávku, a stíšil hlas, len čo sa vzdialila: „Čarodejník.“

Harry nadvihol obočie. „Ako prosím? Stretli sme sa po rokoch, aby si si zo mňa strieľal?“

„Nestrieľam si. Myslíš, že by som o čomsi takom žartoval?“ zamračil sa.

„No... pochybujem. Ale uznaj, že pri tebe človek nikdy nevie.“

Prekrútil očami. „Čo mám robiť?“

„Ako to myslíš?“

„Mal som mať normálneho syna!“ zasyčal a na vidličku si nabral kúsok koláča. Vložil si ho do úst a bezmyšlienkovito prehltol. „Nepošlem ho do tej šibnutej školy!“

„Prišiel mu list?“ prekvapil sa. „Koľko má vlastne rokov?“

„Bude mať jedenásť,“ zaškrípal zubami. „Práve o to ide.“

„A... jeho mama?“

„Charity? Tej sa to snažím naznačiť celé roky. Mal dva, keď sme si s rodičmi všimli prvé prejavy, ale Charity to vidí ako iluzionistické triky. A ešte ho v tom aj podporuje.“

„Tak má snáď nádej, že aspoň jeden rodič bude preňho oporou.“ Aj keď to vyriekol pokojne, Dudleyho do krvi urazil.

„Čo si to dovoľuješ, Potter?“

„Dudley, ty si ma sem zavolal – a ja vážne neviem, čo chceš odo mňa počuť. Ak je tvoj syn čarodejník, ja to nedokážem zvrátiť.“

„Dobre, ale... nie je predsa povinný ísť na ten... Camembert!“

„Rokfort,“ uškrnul sa Harry zľahka. „Nie, povinný nie je, ale je v jeho záujme, aby sa učil čarovať. Dudley, hádam ho neokradneš o všetky tie čarovné veci spojené s čarodejníckym svetom. No tak, je to tvoj syn!“

„A presne preto nemôže patriť do sveta, s ktorým ja nemám nič spoločné!“

Harry sa naňho zahľadel a pomaly pokrútil hlavou. „Buď tu preňho, Dudley. To je to najcennejšie, čo mu môžeš dať.“

„Ale ja ani neviem, ako mu to povedať!“

„V prvom rade to musíš povedať svojej... Charity, nie? Povedzte mu to spolu.“

Dudley vzdychol a dvomi ďalšími hltmi dojedol zákusok. „Musíš ma poučiť, lebo ja ani netuším, ako začať.“

Harry sa pousmial a pozrel na svoje náramkové hodinky. „Ešteže na najbližšie tri hodiny nemám program.“

OoO

Nakoniec sa zarozprávali tak intenzívne, že Dudley prichádzal pred dom až dve minúty po jedenástej večer. V Jimmyho izbe bola tma, dole sa svietilo v obývačke, avšak nie veľkým lustrom, iba malou stolovou lampičkou, ktorá nenápadne presvitala cez zastreté tyrkysové závesy.

Dom zariaďovala z veľkej časti Charity, Dudley sa výrazným farbám nebránil, jej vkus mu vyhovoval. Nevyhovovalo mu však nájsť ju o takomto čase rozospatú v kresle, keď sa vrátil tak neskoro ako ešte ani raz doposiaľ. Pomrvila sa pod dekou a otvorila oči, keď ho začula. „Kde si bol?“

„Stretol som sa s bratrancom,“ odvetil a šiel si sadnúť do kresla vedľa nej. Vzal do ruky ovládač a vypol televízor, kde policajti prenasledovali v akčnom filme akýchsi bankových zlodejov.

„S bratrancom? S tým... ktorý nebol ani na svadbe?“

„Iného nemám,“ pokrčil plecami.

„A prečo ste...“

„Charity, musíme sa porozprávať,“ zahlásil do ticha.

Jeho manželka ho dlhší čas neprerušovala, len naňho mlčky hľadela a Dudley sa radšej nesnažil prísť na to, čo sa odohráva v jej mysli. „Duds...“ oslovila ho napokon a natiahla k nemu ruku, „ja viem, že nemáme dobré obdobie, ale...“

„Čo?“ nadvihol obočie. „Nemáme?“ Ak nemali, tak už od svadby – a na to si privykol. Už dávno mu prestala liezť na nervy jej povaha.

„No...“ zažmurkala. „O čom si to chcel hovoriť?“

„Ide o Jimmyho,“ vzdychol. „Ja... ani neviem, ako ti to povedať. Jednoducho... on... on nie je normálne dieťa. On je... vieš, má... schopnosti. Čarodejnícke schopnosti. Jimmy je čarodejník.“

Charity myklo kútikmi úst a vzápätí sa rozosmiala. „Tak ty si prišiel domov s lepšou náladou, než som čakala. Alebo ste s bratrancom pili, čo?“

„Nie... nie, nepili. Charity...“ uchopil jej dlaň a pustil sa do vysvetľovania. Vravel jej všetko, čo mu povedal Harry, snažil sa jej vysvetliť fungovanie čarodejníckeho sveta – školstvo, ministerstvo, zdravotníctvo.

Charity ho každú chvíľu prerušila smiechom, postupne však znel čoraz pochybovačnejšie a neistejšie. „Čo mi to vravíš, Dudley?“ spýtala sa nakoniec. Počas jeho rozprávania nielenže zmenila polohu, ale začala sa aj prechádzať po obývačke sem a tam a zastala pri kozube, o ktorý sa opierala.

„Naozaj to nie je vtip. A my... musíme sa rozhodnúť, čo s Jimmym urobíme. Ako to celé vyriešime. Snáď ho nepošleme na tú šialenú školu...“

„Nie, toto... toto nemôže byť pravda. Stále spím, v tom kresle,“ ukázala na pokrčenú deku, ktorú tam po sebe zanechala.

„Nespíš,“ Dudley sa postavil a podišiel k nej. „Harry mal však pravdu. Musíme mu byť oporou.“

„Náš syn...“ zadívala sa mu vydesene do očí a tvár sa jej pretiahla v údive. „Náš syn... je nenormálny,“ zašepkala zdesene. „Čo budeme robiť? Čo budeme... Duds, čo budeme robiť?“ opakovala čoraz hysterickejšie a vzápätí sa k nemu pritisla a skryla si tvár na jeho hrudi. „Je nenormálny... Ako to vysvetlíme priateľom? A čo si pomyslia susedia? Náš syn je nenormálny...“

Dudley ju objímal, nechal ju spracovať to po svojom. Ani nevedel, vďaka čomu mu vlastne uverila. Jej reči ho však znepokojovali.

A vtedy si to uvedomil: veď on si vzal za ženu osobu, ktorá bola takmer vernou kópiou jeho matky. Len krajšou. A občas milšou. Ale rovnako tvrdohlavou, rovnako upätou a rovnako... predpojatou.

[ » na začiatok « ]