Kapitola:
Pridaná: 28.7.2018, 23:21:30
Čítaná: 4621×
Hodnotenie: (počet hlasov: 2)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Shaniya Waissová, Severus Snape, Albus Dumbledore...
Stručný dej: Prebudila sa v tmavej miestnosti, nevládna a bezmocná. Nedokáže si vybaviť jedinú vec z minulosti. Nevie, kto je, kde je, ani čo sa jej prihodilo. Je vydaná napospas Severusovi Snapovi - jedinej osobe, ktorá by jej, podľa nej, mohla dať odpovede na všetky otázky. Jeho odpovede sa jej však vôbec nepozdávajú. Začína pátranie.

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Kto som? 2 » Polievka 3 » Zmena 4 » Dobrú noc, Severus Snape 5 » Prvá časť minulosti 6 » Chcem si vôbec spomenúť? 7 » Aj bez pomoci 8 » Nečakaná žiadosť 9 » Najsilnejší elixír lásky 10 » Ďalší sľub 11 » Brána spomienok 12 » Niečo temné 13 » Najhoršia spomienka 14 » Osudný deň 15 » Budeš mojou súčasťou

Po prvotnom šoku som sa fyzicky pozbierala veľmi rýchlo. Už na druhý deň som sa smela vrátiť na fakultu, kde ma čakali netrpezliví Harry, Ron aj Hermiona. Už všetko vedeli - buď od Severusa alebo od Dumbledora.

„Ako sa cítiš?“ chcel vedieť Harry.

„Už lepšie,“ slabo som sa pousmiala.

„Mrzí ma to. Cítim sa zodpovedný za to, čo sa ti na Ministerstve stalo. Keby si nebola išla s nami...“

„Išla by som s vami tak či tak. Ty s tým nič nemáš, Harry, necíť sa previnilo. Nemôžeš za to, že moji...“ zahryzla som si do pery a zadržala slzy.

„Dumbledore nám zakázal niečo ti povedať, práve preto, aby... no aby sa ti nič nestalo.“

„Netráp sa tým. Možno nám obsah toho proroctva na niečo bude.“

„Dumbledore mi už prezradil, o čom bolo. Je poistený pre každý prípad,“ chabo sa uškrnul Harry. „Nie je to bohvieaké vedomie... ani jeden z nás nemôže žiť, kým žije ten druhý.“

„So Shaniyou ste na tom podobne,“ ochotne sa zapojil Ron, za čo si vyslúžil od Hermiony drgnutie lakťom. „Čo je?!“ namosúrene si ho pošúchal, „veď je to pravda. Aj Harry to už povedal.“

„To nič. Aspoň sa nebudeme nudiť,“ pokúsila som sa to obrátiť na žart, aj keď mi bolo jasné, že všetci vedia, že ide o všetko. A bolo len otázkou času, dokedy ma dokáže Dumbledore ukrývať na Rokforte. Raz prídu prázdniny, keď budem musieť odísť domov. Respektíve niekam. A aj keby nie, nemôžem sa doživotne vyhýbať rodičom. Raz ich stretnem. Možno si ma počkajú. A možno ma nebudú potrebovať, zariadia sa inak. Alebo prelomia Imperius. Ktovie. Predstava budúcnosti ma však v tejto chvíli desila.

Vianoce som prežila v Rokforte. Dumbledore ma ani len nenechal dohovoriť, vraj kam by som išla, len nech pekne zostanem s nimi. A tak som sa opäť prechádzala po vyprázdnených chodbách, zhovárala sa s duchmi, kamarátmi z Chrabromilu, ktorí sa rozhodli tiež zostať a najmä... zmena oproti letu nastala v tom, že Severus sa mi už nevyhýbal. Opäť sme trávili voľný čas spolu - uňho, vonku za hradom, mimo očí ostatných, občas v Rokville. Užívala som si dotyk jeho dlaní, ktorý ma ako jediný dokázal upokojiť, priviesť na iné myšlienky, pretože tie, ktoré sa mi preháňali hlavou v jeho neprítomnosti, mi nedávali spávať. Občas som sa budila spotená, s výkrikom, dožívajúc emócie z drsnej nočnej mory. Bála som sa toho času, keď sa opäť stretnem s rodičmi.

Harry nás pravidelne oboznamoval s informáciami, ktoré mu odovzdával Dumbledore. Zdal sa mi čoraz väčšmi unavený, Severus sa často naňho znepokojene díval, občas som zachytila ich výmenu názorov a potom sa rozčuľoval v žalároch. Zdalo sa mi, že ho trápili aj iné veci, o ktorých mi nepovedal. Dialo sa toho veľa, ľudia mizli, preklínali ich, niektorí sa dostali k svätému Mungovi, okolo Harryho sa diali čudné veci a on neustále tvrdil, že treba sledovať Draca. Pracovali sme na tom, no ten slizký had bol, merlinžiaľ, šikovnejší.

Preletel aj druhý polrok a po mojich rodičoch nebolo ani chýru, ani slychu. Nenapísali, nevyhľadali ma, nijako ma nekontaktovali. Netušila som, či mám byť tomu rada, alebo sa znepokojovať. I tak vyhrávala druhá možnosť. Hnevalo ma tiež, ako Severus nevychádzal s Harrym, obaja bývali maximálne zúriví, keď sa stretli, keď strávili chvíľu vo svojej blízkosti a ani jeden nechápal, ako môžem s tým druhým tráviť čas. Bolo to vyčerpávajúce, ale občas som bola podobnému vzrušeniu vďačná. Aspoň som nemyslela na nič.

V ten deň sa nad hradom vznášala zvláštna atmosféra. Akoby čosi viselo vo vzduchu, čosi temné a ničivé, vzduch bol ťažký, ľudia boli akýsi unavení a Harry odišiel s Dumbledorom. Pri rozlúčke bol rozčúlený, takmer po nás štekal príkazy, nakázal nám sledovať Malfoya a prinútil nás vziať si od neho Felix Felicis. Celé ma to desilo, Hermionu tiež. Nedokázali sme Malfoya na mape nájsť, nič zvláštne sa však nedialo.

A potom sa zrazu nad hradom zjavila zelená lebka. Sprvoti sme na ňu vydesene civeli, neschopní slova, a hneď na to sme sa rozbehli na miesto, kde sa zjavila. Dobehli sme pod vežu a ocitli sme sa uprostred boja. Zahliadla som Severusa, ako beží spolu s ostatnými smrťožrútmi. A hneď na to som začula, ako Harry kričí, že zabil Dumbledora.

„To nie!“ vykríkla Hermiona a vytiahla prútik.

„Severus!“ Len ja jediná som vedela, prečo to urobil, hoci som netušila, ako k tomu prišlo a prečo práve teraz. Rozbehla som sa za ním, pretože Harry sa náhlil za ním. Priam sálal navôkol nenávisť. V tej chvíli boli obaja rovnako silnými protivníkmi, pretože Harryho očividne poháňala zlosť, bolesť a najmä obrovská nenávisť, ktorú k mojej láske prechovával. Vrieskal po ňom, pálil zaklínadlá, kliatby...

„Severus! Harry! Nie!“

Zakopla som, odrela si dlane, ale rýchlo som vstala a bežala ich smerom. Rútila som sa medzi smrťožrútov, v ušiach sa mi otriasali piskľavé tóny Bellatrixinho hlasu, začula som autorov z Fénixovho rádu, ako pália zaklínadlá, občas som sa niektorým horko-ťažko vyhla, zopár som vypálila i ja, ale najmä som neustále hľadela na tmavú postavu. Bála som sa, že mu Harry skutočne ublíži. Vypálil po ňom neodpustiteľnú kliatbu, ale Severus ju takmer lenivo odvrátil.

„Severus!“

„Stoj!“ začula som za sebou. Neposlúchla som, ale v behu som sa obrátila. V tej chvíli som sa potkla, zrútila sa na zem a stratila pri tom prútik. Opäť som sa dívala do očí vlastných rodičov. Vydesená som šmátrala v tme po úzkej paličke...

„Accio, Shaniyin prútik,“ zavelila matka so skleným pohľadom a prútik, ležiaci len kúštik odo mňa, zablikotal a vletel jej do rúk. „Dlho si sa skrývala a využívala Albusovu ochranu. No toho už niet. Už ťa nemá kto chrániť.“

„Odmietla si nám pomôcť, odmietla si sa pridať na stranu Temného pána. Varovali sme ťa, čo ťa čaká, ak nám nepomôžeš. Ale už si pre nás bezcenná. Už nepotrebujeme to proroctvo,“ doplnil otec.

„Mama... otec... to nemôžete... nesmiete... to... to som ja, vaša dcéra,“ habkala som a srdce mi tĺklo tak veľmi, až som nepočula žiadne zvuky, nevnímala som Hagridovu horiacu chalupu, výkriky z boja, nič. Chcela som preniknúť cez Imperius, dotknúť sa rodičovského srdca a opäť v ňom prebudiť lásku... ale márne. Dokazoval mi to ich prázdny pohľad, ich presvedčenie, že robia správnu vec. Bolo neskoro. Pre nás. Pre mňa.

„Shaniya!“ začula som Severusov hlas vo chvíli, keď otec zdvihol prútik a vyslovil to osudové Avada Kedavra. Z konca prútika mu vyletel ostrozelený pás svetla a zasiahol ma priamo do hrude.

„Nie! Shaniyu nie!“ zreval Severus. Akoby som sa dívala na film, videla som, ako zúrivo odhodil Harryho, ako preletel cez všetkých smrťožrútov, vyhol sa kliatbam, ktoré naňho pálili tí, ktorí boli presvedčení, že zabil Dumbledora, pretože je nepriateľ.

„Shaniyu nie!“ vykríkol opäť, zastal s meravými plecami a vytreštenými očami na moje telo, prútik mu ochaboval v dlaniach... Chcela som naňho skríknuť, nech si dáva pozor, nech sa mnou nezaoberá, teraz už nie, ale nech sa stará o seba a o to, čo musí teraz urobiť... Naťahovala som k nemu ruku a predsa sa nič nedialo. A zrazu sa zvrtol a s pohľadom plným nemej bolesti sa rozbehol preč.

***

No, pred nami je asi len jedna kapitola, ak sa hecnem tak dve. Uvidíme. Želám vám dobrú noc. :-*

[ » na začiatok « ]