Fan Fiction obsahuje diela usporiadané podľa dátumu ich odoslania
do databázy. Poviedky sú kreatívnym výtvorom fanúšikov založeným na ich
fantázii. Dejovo alebo postavami nadväzujú na príbeh chlapca, ktorý prežil,
ale aj na mnohé iné, viac či menej známe príbehy.
Pre lepšie hľadanie neváhajte použiť Vyhľadávač poviedok, v ktorom
môžete nájsť príbeh podľa vašich náročných požiadaviek a želaní.
V prípade pridávania, či úpravy poviedok odporúčame najskôr naštudovať
Sprievodcu Fan Fiction.
Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Shaniya Waissová, Severus Snape, Albus Dumbledore...
Stručný dej: Prebudila sa v tmavej miestnosti, nevládna a bezmocná. Nedokáže si vybaviť jedinú vec z minulosti. Nevie, kto je, kde je, ani čo sa jej prihodilo. Je vydaná napospas Severusovi Snapovi - jedinej osobe, ktorá by jej, podľa nej, mohla dať odpovede na všetky otázky. Jeho odpovede sa jej však vôbec nepozdávajú. Začína pátranie.
Nikdy som sa nezamýšľala nad tým, aké to bude zomrieť. Nikdy som nad vlastnou smrťou neuvažovala. Iste, táto téma bola často ústredná v rozhovoroch medzi mnou, Harrym, Ronom a Hermionou, ale vždy sa týkala Harryho alebo Voldemorta. V posledných týždňoch o niečo viac Dumbledora. A hoci som už vedela, ako sa moji rodičia zachovali na Ministerstve, nepripúšťala som si možnosť, že by sa mi niečo takéto mohlo stať.
A zrazu som sa dívala na vlastné telo, ochabnuto ležiace v tráve, vnímala som svoj vlastný prázdny pohľad, počula zvuky z končiaceho sa boja, pretože smrťožrúti sa dali na ústup na Severusov pokyn. Videla som, ako sa odmiestnil, zmizol v temnote bez toho, aby sme sa naposledy rozlúčili. Aby mi naposledy povedal, ako ma ľúbi.
Lenže prečo som si toto všetko ešte stále uvedomovala? Nemala by som už o sebe nevedieť? Nemal sa môj život skončiť, akoby som skočila hlavičku do čiernej diery?
Natiahla som pred seba ruku a zhíkla. Dlaň mi tvorila striebristá hmla. Nohy tiež. Nie, to nie je možné. Jednoducho nie. Alebo žeby...?
Chcela som sa rozbehnúť do hradu za tým jediným, ktorý mi zrejme mohol dať v tej chvíli odpoveď, ale miesto toho sa moje telo pohlo bez jediného zapojenia svalu. Vznášala som sa nad areálom, kĺzala sa ovzduším k množstvu žiakov, ktorí teraz srdcervúco plakali nad stratou najlepšieho riaditeľa, akého Rokfort kedy mal. Zazrela som svojich priateľov, ale nechcela som ísť za nimi a spôsobiť im ďalší šok. Nie teraz, keď som ešte ani ja nechápala, čo sa vlastne stalo. I tak som už za sebou začula zhíknutie a nejaké dievča po vyslovení môjho mena odpadlo. So stisnutými očami som radšej preletela múrmi hradu. Nič sa mi nestalo. Skutočne všetko nasvedčovalo tomu, že som sa stala duchom.
„Nick! Nick!“ vykríkla som, keď som ho konečne zazrela. Smutne sa díval na zničené veci na chodbách. Na môj hlas sa strhol a vytreštil na mňa oči.
„Shaniya! Ty si... zomrela? To je strašné!“
„Nick!“ priletela som priamo k nemu. „Čo sa mi stalo? Prečo sa mi to stalo? Prečo som tu zostala trčať?“ spýtala som sa plačlivo. Všetko mi začínalo dochádzať. Najradšej by som skutočne viac nedýchala, necítila, nevedela o všetkom, nežila s vedomím, že to skutočne spáchal otec, či už bol pod vplyvom kliatby alebo nie.
„Ach, Shaniya, to je strašné, taká veľká strata, ale si tu. Zrejme máš ešte nejakú úlohu na tomto svete, ešte musíš niečo urobiť,“ prikyvoval, aby ma uistil o svojich slovách. „Ach, prečo sa niečo také nestalo aj Dumbledorovi? Prečo? Bol to ten najlepší riaditeľ, úžasný človek, mocný čarodejník... Ach, aká je to strata pre svet mágie... A ten odporný slizký...“
„Čiže som sa stala duchom a neprešla celkom na druhú stranu, pretože mám na svete ešte nejakú úlohu?“ prerušila som ho skôr, než by som mu musela vraziť za slová, ktoré chcel uštedriť Severusovi. Ja jediná som zrejme vedela, že Dumbledorovi i tak nezostávalo veľa času, možno by mal pred sebou i tak len pár dní, veď kliatbu mohol Severus pozastaviť len na rok. A že boli so Severusom dohodnutí. Zrejme to však nevypálilo tak, ako plánovali. Všetci Seva teraz nenávideli, z vonku som počula zúrivý rev a kliatby sypané na jeho hlavu. Teraz ho mohli hanobiť, keď sa nemal ako brániť. Ktovie, kde bol. Ktovie, čo bude teraz. To som skutočne netušila. Nevedela som, čo náš čaká, čo sa zmení, či k lepšiemu alebo k horšiemu. Ale vedela som, že musím počkať na Seva. Áno, to je ono. Začínala som chápať, prečo som stále na zemi. Pretože Severus má pred sebou ešte povinnosti. A Harry tiež. Ich osudy boli, napriek ich vôli, prepletené so mnou a ja som musela obom pomôcť. Jednému z lásky, druhému z priateľstva.
„Áno, zrejme to tak bude. Ak si sa teda nerozhodla dobrovoľne, čo predpokladám, že nie, keď si z toho taká vykoľajená. Ja som si vybral sám, pretože...“
„Áno, viem,“ opäť som ho prerušila. Nemienila som počúvať obohratú historku. Počula som ju už viackrát, viedla som s ním viacero rozhovorov o duchoch a druhom svete. A teraz... musela som sa pripraviť. Nájsť Harryho a... A čo? Sľúbila som, prisahala, že mu nepoviem nič z toho, čo viem. Nechcela som zradiť Severusa a prispieť k tomu, že by mu Voldemort ublížil, alebo ho nebodaj zabil. Ale trhalo mi srdce pri predstave, že by Harry nenávidel Severusa do konca života za niečo, za čo ani nemohol.
„Dobre, ďakujem ti, Nick, teraz musím ísť, musím nájsť Harryho, uvidíme sa neskôr,“ zamávala som mu a rýchlo sa kĺzala k zhromaždeniu. McGonagallová pomáhala raneným.
„Slečna Waissová!“ zhíkla s bledou tvárou, keď ma zbadala. Až doteraz netušila, že i ja som sa zaradila k padlým. Po jej výkriku sa mojím smerom pozreli azda všetci, začula som ďalšie výdychy. Ja som však hľadala len mojich priateľov. Mojich jediných priateľov. Neváhala som za nich obetovať i seba, svoju bezpečnosť i život. Nikdy by som sa nepridala na druhú stranu, aj keby som už na začiatku tušila, ako skončím. Pretože priateľstvo tých troch mladých ľudí bolo pre mňa tým najcennejším, čo som v živote mala.
„Harry!“
Harry, doteraz silno zvierajúci Dumbledorovo telo, plačúci, zrazu zdvihol vlhký zrak a díval sa na mňa. Spočiatku akoby mu nedochádzalo, čo vidí. A zrazu vstal, utrel si oči a podišiel ku mne bližšie. „Kto ti to...“
Jednoduchá otázka a toľko bolesti dokázala spôsobiť. Prečo i duchovia musia cítiť? Prečo nie sme len povievajúci záves schopný komunikácie?
„Rodičia,“ šepla som takmer nemo a sklonila hlavu. V tej chvíli mi napadlo, že možno som tu nezostala preto, že treba niekomu pomôcť a že moja púť ešte neskončila. Možno to bolo moje prekliatie, budem tu už navždy s vedomím, že za moju smrť sú zodpovední rodičia.
„Zabijem ho,“ prehltol Harry. „Raz ho chytím a zabijem.“
„Harry, nerieš to, sústreď sa na svoje povinnosti, moji rodičia za to nestoja...“
„Nemyslím tvojich rodičov, ale Snapa! Zabijem ho, dostanem ho, nech by sa skrýval kdekoľvek!“
„Harry...“
„Nie! Nechcem od teba počuť nič. Spolčila si sa s nesprávnym človekom. Pozri, ako si dopadla. Za všetko môže on. Bol to obyčajný podlý zradca. Zbabelec! VRAH!“ zreval Harry, až z neďalekých korún stromov v Zakázanom lese vyletelo niekoľko vtákov.
„Harry...“ ocitla som sa medzi dvomi kameňmi. Nesmela som urobiť nič. Mohla by som Harrymu len uškodiť, neovládal dobre legilimenciu, nesmel kvôli mne zomrieť. Radšej som prehltla slová, derúce sa mi na jazyk, bolesť, ktorú mi spôsoboval vyjadrovaním sa o Severusovi. Odletela som pomáhať ostatným a keď sme konečne skončili s kontrolovaním zranených i napáchaných škôd, vrátila som sa do klubovne. Harry sa zaprisahal, že sa do školy nevráti. Bol rozhodnutý ísť hľadať zvyšné horcruxy, pomstiť Dumbledora a raz a navždy skoncovať s Voldemortom. Dohodli sme sa, že ja budem dávať pozor na hrade, kontrolovať, ako sa tam študentom darí, či je niečo nové a ak sa mi nejako podarí, pošlem im správu. Boli to veľmi vágne plány, ktoré sa napokon znemožnili príchodom smrťožrútov na školu. Stali sa z nich učitelia a zo Severusa riaditeľ. Dlho som sa pripravovala na chvíľu, keď sa pred neho postavím. Bola som presvedčená, že netuší, že som „nažive“. Celé dva mesiace tu nebol. A teraz sa mal vrátiť. Doteraz bolo vždy zvláštne vidieť ľudí ako vnímajú moju smrť. Ako plačú za mnou i tí, ktorých som dobre nepoznala. Ako prekvapene sa dívajú, keď som sa pred nimi zjavila priesvitná a poletujúca. No najmä som k nim už celkom nepatrila. Už som nebola živý človek, ktorý s nimi mohol vyvádzať rôzne veci. Už som sa nepripravovala na najhoršie. Bola som už len odtlačkom duše, ktorému nemohol nikto ublížiť. To, že mne bolo ublížené na večné veky nikoho netrápilo. Ale dúfala som, že Severus to bude chápať. Že sa poteší.
V ten deň, keď mal nastúpiť, som sa premiestnila do riaditeľne a dívala sa na Dumbledorov portrét. Podriemkaval v kresle. Keď som za ním prišla predtým, usmieval sa na mňa ako obvykle. Akoby ho ani neprekvapilo, čo sa mi prihodilo. Prikývol a skonštatoval: „Vždy som tvrdil, že láska v akejkoľvek podobe premôže všetko.“ Bol presvedčený, že v mojom srdci bolo toľko lásky, že som musela zostať na zemi, i keď iba ako duch, len aby som pomohla všetkým, ktorých mám rada. Len láska ma tu udržala. Pretože Severus i Harry ma určite budú potrebovať. Takže som trafila. Ale teraz ma čakala náročná úloha.
Začula som, ako sa otvárajú dvere. Dnu vstúpil zachmúrený vyziabnutý muž v čiernom plášti. Zdal sa mi zanedbanejší ako predtým, smutnejší ako doteraz. Meravo si prezrel celú riaditeľňu a pohľadom zastavil na Dumbledorovom portréte. Tvár mu zvraštil hnev. Mňa si zatiaľ nevšimol. Podišiel bližšie, mávol prútikom, aby jeho kufre vleteli dnu a zatvoril dvere. A vtedy sa nám stretli pohľady. Môj ligotavý striebristý s jeho ligotavým čiernym.
Nehybne, akoby i z neho vyletela duša, na mňa civel. Nepohol sa mu na tvári jediný sval, nepohol ani jednou končatinou. Nedalo sa mu z tváre ani z tela vyčítať nič.
„Shaniya,“ zachripel. „Shaniya?“
Slabo som sa usmiala, pokĺzla bližšie k nemu a natiahla k nemu ruku. „Áno, som to ja.“
„Prečo?“
Nepýtal sa ako, chcel len vedieť prečo. Vedel, že to muselo mať dôvod.
„Nerozhodla som sa, stalo sa tak. Zrejme... zrejme ťa ľúbim viac, ako som si vedela priznať. A Harryho tiež.“
Nemihol ani brvou, len plecia spustil o kúštik nižšie.
„Nenávidí ma.“
„Tak ako ty jeho.“
„Kiežby som ťa bol zachránil...“
„Hlavne, že sa nič nestalo tebe.“
Zlostne sa zasmial, znelo to skôr však ako rykot raneného zvera. „Načo mi je takýto život? Stratil som všetko, čo som mal. Nemám už nič...“
„Máš mňa...“
„Si mŕtva. Neuchránil som ťa. Čo na tom, že si duch?“
„Teraz si sa ma dotkol,“ odstúpila som. „To už vari nie som ja? Som tu s tebou, môžem sa s tebou zhovárať, plánovať, podporovať ťa. Môžem sa ťa i dotknúť,“ natiahla som opäť dlaň a jemne ju priložila k jeho bledému lícu. Na tom mieste, kde sa moja ruka dotkla jeho pokožky, som pocítila teplo. „Vidíš? Nie som celkom mŕtva. Môžem ťa ľúbiť. Môžem s tebou stráviť celý svoj život. Ak budeš chcieť.“
Chvíľu sa na mňa díval a opatrne sa dotkol mojej ruky. Zrejme ju necítil, ale videl naše spojenie. Zahľadel sa naň a potom zdvihol zrak. V kútiku očí sa mu leskla slza. „Nikdy som si nič neprial viac.“
Šťastne som sa naňho usmiala. „Máme pred sebou celý život. A ktovie, možno raz, keď budeš zomierať, si i ty budeš smieť vybrať, že tu chceš zostať navždy. Budeme sa túlať Rokfortom...“
„Povzbudivá predstava. Stanem sa nenávidenejším duchom ako Zloduch.“
„Pre mňa by si bol vždy tým najúžasnejším a najstatočnejším duchom, aký chodil po zemi. Nie každý dokáže hrať na dve strany bez toho, aby to niekto zistil.“
Severus si vzdychol a prešiel okolo mňa k portrétu predošlého riaditeľa. „Keby nebolo môjho niekdajšieho sľubu, nebol by som tu. Toto bude náročný rok. Ako pre mňa, tak i pre Pottera. Ale urobím, čo budem môcť. Je načase skončiť toto šialenstvo.“
„A ja ti pomôžem,“ podišla som k nemu.
Tento školský rok bol najťažším v mojom živote. Hoci mňa sa už netýkalo nič, Severusove starosti som prežívala ako vlastné. Byť riaditeľom na mieste, kde vás nenávidia azda aj steny, bolo vyčerpávajúce a hoci to Severus nikdy nepriznal, trápilo ho to. Nielen že musel sledovať, kde sa Harry nachádza a občas mu s odporom pomáhať, bolo potrebné, aby sa pravidelne stretával s Voldemortom a zároveň udržiaval v rámci neodhaliteľnej miere na uzde smrťožrútov na hrade. Niekoľko študentov ušlo, ukrylo sa, medzi nimi aj Neville, a mne umieralo srdce pri pohľade na to, čo sa stáva z Rokfortu, toho najúžasnejšieho miesta na svete.
Až raz prišiel deň, keď sme nevedeli o trojici mojich kamarátov nič. Zrazu nám zmizli z dohľadu, stratili kontakt s Phineasovým portrétom. Odvtedy sme často sedeli so Severusom zatvorení v riaditeľni s hlavou v dlaniach, občas sa prechádzajúc po miestnosti, kde-tu v rozhovoroch s Albusom. Napäto sme čakali, kedy k tomu príde.
V jeden deň priletela tmavá sova s novinami. Severus si ich prevzal, preletel pohľadom, zrazu na mňa pozrel a následne sa opäť tváril, akoby sa nič nedialo.
„Čo je tam?“
„Nič. Len hlúposti, fabulácie, konšpirácie, ako vždy.“
„Ukáž, pozriem sa aj ja.“
„Neveríš mi?“
„Čoby nie, len som zvedavá,“ natiahla som sa k novinám, ktoré som i tak nemohla otvoriť ja, musel tak spraviť Severus. S povzdychom sa odtiahol a ja som si smela prečítať krátky článok o tom, ako našli mŕtvy smrťožrútsky pár. Muž sa volal George Waiss a žena Lurlene Waissová.
„To nie je možné,“ klesla som na stoličku oproti Severusa a meravo hľadela pred seba. „To nie je možné,“ opakovala som šeptom.
Moji rodičia boli mŕtvi. Bezpečnosť a dlhý život im nezabezpečilo ani pridanie sa na temnú stranu. Ktovie, kto ich zabil a ako zomreli. Ľudia na strane dobra, ak to nebolo absolútne nevyhnutné, nevyužívali neodpustiteľné kliatby. Ani sa nesmelo. Zo sveta ich mohli zniesť iba vlastní. Strašne to bolelo. Asi ešte väčšmi ako to, čo urobili mne. Pretože za to nemohli. Ovládli ich najtemnejšie čary, poplietli im hlavu, boli presvedčení, že konajú správne, možno ich ovládal i strach. Kto by ho nepociťoval v prítomnosti jedného z najhorších a zároveň najmocnejších čarodejníkov! Snažili sa, vykonávali všetky príkazy, aj tie najhoršie, ktoré im ničili duše a predsa skončili takto. Jediné, čo ma potešilo, hoci len veľmi málo, bola skutočnosť, že zomreli spolu, bok po boku. Vždy to bol ich sen, odkedy sa pamätám, nesmierne sa ľúbili. Ale i napriek tomu ma to bolelo. Chcela som byť pri nich. Chcela som byť ako ich dcéra s nimi aj ďalšie roky, stretávať sa, zhovárať, podporovať sa, pomáhať im. Môj život mal byť celkom iný. Ja som mala byť iná.
„Kiežby ho Harry zabil,“ zasyčala som plná zlosti. „Kiežby konečne padol, kiežby sme už mali naveky pokoj! Nemôžem pochopiť, ako si mohol podľahnúť jeho idei, Severus!“ skríkla som. „Ako si mohol byť taký hlúpy a zrádzať všetkých, zradiť Lily, keď si ju tak ľúbil! Až tak veľmi si si chcel niečo dokazovať? Tak veľmi?!“ kričala som naňho. Túžila som niekomu ublížiť, len aby som sa zmierila s bolesťou, ktorú som cítila po správe o smrti mojich rodičoch.
Severus neodpovedal, hoci mi bolo jasné, že som ho zasiahla na citlivom mieste.
„Nikdy som si to neodpustil, to mi môžeš veriť,“ prehovoril napokon. „Lily bola prvá žena, ktorú som miloval a bola ňou veľmi dlho, až kým si sa neobjavila ty. Aj napriek tomu zostane v mojom srdci navždy. A ani nevieš, ako ma to všetko trápi. Len preto teraz hrám na dve strany, riskujem svoj život. Ale to všetko vieš, Shaniya. Chápem tvoju bolesť. Pokojne krič, plač, nič ma. Len chcem, aby si vedela, že som to oľutoval hneď v tej chvíli a teraz robím všetko preto, aby som im pomohol. A keby som mohol, vrátil by som ti život. Viem, že je to moja chyba...“
„Sev, nie... tak som to nemyslela, prepáč,“ spustila som plecia. „Nemôžeš za to, ja len...“
Chabo sa na mňa usmial. „Potter to dokáže, uvidíš. Dumbledore mu stále verí, budem i ja. A potom už budú všetci pomstení. A nastane pokoj. Možno aj v mojom srdci...“
„Je to pre mňa šok... Dúfala som, že budú aspoň chránení, že im nemá kto ublížiť, keď sa pridali na najhoršiu stranu a predsa padli medzi prvými... Bez toho, aby som im mohla odpustiť...“
„Odpustiť môžeme vždy, Shaniya,“ ozval sa Dumbledore z portrétu. „Ak to odpustenie pocítiš v srdci, nepotrebuješ na to druhú stranu. Uľaví sa tebe. Tvojej duši. Oni by ho i tak nevnímali. Už to neboli oni. Zapamätaj si ich takých, akí boli predtým.“
„A čo ak... čo ak sú duchmi aj oni?“
Dumbledore sa zhovievavo pousmial. „Nemyslím si to.“
Nepáčila sa mi tá definitívnosť v jeho hlase, ale verila som, že ak by nimi boli, raz sa stretneme. Svet duchov predsa nemôže byť taký obrovský, aby sa už žiaden z nich nikdy nezazrel so svojou rodinou.
„Ak mi neveríš, spýtaj sa potom Nicka, majú presné zoznamy tých, ktorí sa stali duchmi.“
„Ďakujem!“
Nestali sa nimi. Musela som sa s oboma rozlúčiť len slovne, pohľadom upretým na modré nebo, dúfajúc, že už im je lepšie.
Dni plynuli ďalej. Ako sa blížil koniec školského roka, všade nastávali čoraz častejšie vzbury. A v jeden deň mi Severus povedal: „Musím ísť za Temným pánom. Shaniya, prosím ťa, dohliadaj tu na situáciu. Dokážeš sa rýchlejšie presúvať, ak by sa čosi dialo a niekto potreboval pomôcť alebo len informovať, buď im na blízku. Opatruj sa.“
Pozrel na mňa a chcel odísť.
„A kam ideš?“
„Do Škriekajúcej búdy. Temný pán tam chce so mnou niečo prejednať. Vrátim sa hneď, ako sa mi bude dať. Potter tu bude každú chvíľu.“
„Ale...“
„Shaniya, všetko dobre dopadne.“ Jeho tmavé oči sa vpili do mojich, prudko sa zvrtol a priam utiekol. Chcela som splniť to, o čo ma prosil, ale v okolí srdca sa mi ovíjal zvláštny a nepríjemný pocit. Akoby sa čosi malo stať. A tak som sa radšej náhlila za ním. Prišla som práve vo chvíli, keď sa Voldemort rozhodol odmeniť svojho najvernejšieho.
Keď sa guľa s Nagini vzniesla nad tú Severusovu, hrôzou som vykríkla a predsa mi z pier nevyšiel ani hlások. Rovnaký šok sa odrážal i v Severusovej tvári. Nečakali sme to. A mohli sme. Tak ako padli moji rodičia, hoci boli na strane silnejšieho, tak to čakalo i ostatných.
Severus klesol na kolená, klietku sa mu nepodarilo odtisnúť.
„Je mi to ľúto,“ povedal Voldemort, no v jeho hlase nebolo badať jediného citu. Zrazu odišiel, zmizol, akoby tam nikdy nebol a ja som priletela k Severusovi.
„Sevie!“ pokúsila som sa ho chytiť za ruku, ale vykĺzaval mi z dlaní. „Sevie! No tak!“ z očí sa mi rinuli slzy, nemala som mu ako pomôcť, nemohla som ho odniesť, upchať mu ranu, nemohla som čarovať. „Nesmieš zomrieť, nesmieš...“
„Shaniya!“
„Harry, čo tu robíš?“
Vnímala som obrovský šok, ktorý sa zračil v jeho tvári.
„Vezmi... si to... vezmi...“ zachripel zrazu Severus a ja som si všimla, ako mu z očí, úst i uší vyteká striebristá tekutina.
Hermiona rýchlo vyčarovala fľaštičku, do ktorej ukryli dôležité spomienky.
„Pozri sa... na mňa,“ pritiahol si Harryho golier bližšie. Zelené oči našli čierne, aby si vymenili posledný odkaz, aby čierne oči našli konečne pokoj a odpustenie, po ktorom túžili už mnoho rokov.
„Sev,“ šepla som, zdesená tým, ako z neho unikal život.
„Shaniya,“ našiel i moje oči. „Ďakujem, že si... ma ľúbila... Bola si mojím... lepším... ja,“ zachripel, z posledných síl sa načiahol a chladnou, takmer bezvládnou dlaňou sa dotkol môjho líca. „Budem... žiť... v tvojich snoch...“ V tej chvíli sa z jeho tela navždy vytratil život.
„Severus! SEVERUS!“
Dívala som sa na bezvládne telo muža, ktorého som ľúbila viac, ako by som si kedy myslela, že dokážem. Takmer som nevnímala, keď Hermiona popohnala Harryho, aby rýchlo išli, že nemajú čas, nevnímala som jej slovko spoluúčasti. Zhrozene som sa dívala na Severusa, na jeho pootvorené pery, čakala som, vyzývala ich pohľadom, aby z nich vyšla tá striebristá para, aby tu zostal navždy so mnou. No nič sa nedialo.
„Naozaj ma tu necháš samu?“ šepla som a moje striebristé slzy mu dopadali na bledú pokožku. No proti osudu sa nedalo nástojiť. Severus nebol zbabelec, ktorý by sa smrti bál. A jeho úlohy na tomto svete sa naplnili. Nechal ma tu navždy samu, poletovať si po Rokforte, zhovárať sa so študentmi, ak vôbec škola prežije. Netušila som, ako toto celé dopadne, či Harry svoju úlohu zvládne, hoci som mu verila. Ale ja už navždy zostanem sama. Bez Sevieho. Možno keby to nebol taký šok, keby Voldemort nespravil takúto nečakanú vec, možno by mal Severus možnosť premyslieť si, že tu chce zostať so mnou. Ale takto... musel odovzdať posledné spomienky, príkazy a nápovedy pre Harryho, nemal čas ani sily na čokoľvek iné.
„To ja ďakujem tebe, že si ma ľúbil. A že si mi dovolil ľúbiť ťa,“ šepla som po chvíli, keď mi vyschli slzy, keď už som nemala viac síl. Jemne som ho pohladila po tvári a sklonila sa k jeho perám. Zľahka som pritisla svoje na jeho a darovala mu posledný bozk na rozlúčku. „Ďakujem, že som mohla stráviť časť svojho života v tom tvojom. A že si ma do toho svojho pustil. Navždy ťa budem ľúbiť. Nebudeš žiť len v mojich snoch, už navždy budeš mojou súčasťou, Severus.“
K O N I E C
***
Znovu som si uvedomila, ako sa na Jo hnevám, že Severusa zabila. Revala som ako decko, už dávno som túto scénu nečítala a nepísala. No posledná veta mi išla asi zo srdca. Severus nebude žiť len v mojich snoch, navždy bude mojou súčasťou.
A vám, drahé babuľky, ďakujem, že ste ma čítali, aj keď viem, že toto bolo jedno zo slabších diel, ale bavilo ma, tak dúfam, že ste si ho užili. Ďakujem vám za každý jeden komentár, sovičku, za to, že ste vyčkávali na ďalšie kapitoly, motivovali ma. Bolo super sem opäť čosi pridávať. Mám vás rada. :)
Priori-Incantatem.sk nie je majiteľom autorských práv Harryho Pottera, je iba sprostredkovateľom informácií ohľadom Harryho Pottera pre fanúšikov. Tento dokument však nesmie byť kopírovaný, či už v častiach alebo celý, bez súhlasu Priori-Incantatem.sk.
Dodnes smútite, že vám na 11. narodeniny sova nepriniesla vytúžený list do Rokfortu? Tak už nemusíte! Už čoskoro sa totižto vybrané slovenské centrá kultúry ako mávnutím prútika zmenia na Rokfortskú strednú školu čarodejnícku. Mladí divadelníci Katarína Gurová, Kristóf Melecsky a Peter Pavlík, na čele s režisérom Pavlom Viechom, budú v jedinečnom predstavení žonglovať ikonickými postavami všetkých siedmich kníh, aby nám dokázali, že fantázii sa medze nekladú. Aj keby sa možno mali.
Celú tl...