Kapitola:
Pridaná: 17.7.2018, 13:30:24
Čítaná: 2423×
Hodnotenie: (počet hlasov: 1)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Shaniya Waissová, Severus Snape, Albus Dumbledore...
Stručný dej: Prebudila sa v tmavej miestnosti, nevládna a bezmocná. Nedokáže si vybaviť jedinú vec z minulosti. Nevie, kto je, kde je, ani čo sa jej prihodilo. Je vydaná napospas Severusovi Snapovi - jedinej osobe, ktorá by jej, podľa nej, mohla dať odpovede na všetky otázky. Jeho odpovede sa jej však vôbec nepozdávajú. Začína pátranie.

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Kto som? 2 » Polievka 3 » Zmena 4 » Dobrú noc, Severus Snape 5 » Prvá časť minulosti 6 » Chcem si vôbec spomenúť? 7 » Aj bez pomoci 8 » Nečakaná žiadosť 9 » Najsilnejší elixír lásky 10 » Ďalší sľub 11 » Brána spomienok 12 » Niečo temné 13 » Najhoršia spomienka 14 » Osudný deň 15 » Budeš mojou súčasťou

Zdalo sa mi, že za mnou prišla aj madam Pomfreyová a podala mi nejaký elixír. Následne som znovu upadla do nevyžiadaného spánku plného svetiel, srdce ničiacich slov a nepochopiteľných situácií. Keď som konečne prišla k sebe a dokázala rozoznať prítomnosť od spomienok, zazrela som konča postele Dumbledora. V modrých očiach sa mu zračili súcit i nepokoj. Keď si všimol, že ho vnímam, podišiel bližšie.

„Ako sa cítiš, Shaniya?“

Ťažká otázka, na ktorú bolo ešte zložitejšie nájsť správnu odpoveď.

„Kde je Severus?“

„Hneď príde, musel niečo vybaviť. Ale celý čas tu bol pri tebe. A čakajú na teba aj tvoji priatelia,“ usmial sa na mňa. „Ale teraz potrebujem, aby si mi povedala, čo sa stalo.“

Vpíjala som sa do láskavých očí starého muža pred sebou a tvár mi krivila bolesť odrážajúca citové rozpoloženie. Nemusela som viac vravieť, Dumbledore pochopil.

„Takže si si spomenula.“

Meravo som prikývla. Posledné spomienky mi lámali srdce na kúsky, pustošili všetko, čo ma tvorilo mnou. Napriek snahe vydržať to mi po líci stiekla slza. A za ňou ďalšia.

„Mrzí ma to, Shaniya,“ vyriekol tíško riaditeľ, pritiahol si stoličku k posteli a otcovsky ma chytil za ruku. „Chcel som ťa od toho uchrániť čo najdlhšie, ale raz to muselo prísť. Aby si sa mohla brániť...“

„Brániť?“ preskočil mi hlas a prudko som sa posadila. „Ako sa proti tomuto môžem brániť? Veď je to choré! Absolútne nepochopiteľné, neuveriteľné! Ako... ako môže byť moc nejakého čarodejníka mocnejšia ako čokoľvek prirodzené, dané prírodou?!“ rozkričala som sa.

„Slečna Waissová, nesmiete sa rozčuľovať!“ pribehla madam Pomfreyová. „Prežili ste veľký duševný otras, potrebujete pokoj. Pán riaditeľ, mali by ste odísť,“ nekompromisne povedala.

„Ale ja nechcem, aby odišiel! Ja potrebujem odpovede! Ak... ak sa to vôbec dá,“ trpko som sa zasmiala.

Otvorili sa dvere a dnu vošiel Severus. Jediným pohľadom obsiahol miestnosť a ihneď pochopil, že sa deje niečo vážne.

Dumbledore vstal. „Severus, spomenula si na všetko.“

Snape meravo prikývol a skĺzol pohľadom na mňa.

„Nechám vás, myslím, že Shaniya teraz potrebuje pri sebe niekoho blízkeho, niekoho, kto ju má rád,“ potľapkal učiteľa elixírov po pleci, venoval mi posledný smutný pohľad a pobral sa preč.

„Ako ti je?“

„Prečo?“ kŕčovito som mu zovrela ruku. „Prečo?“

„Čo prečo?“

„No ale toto je už priveľa!“ zvolala madam Pomfreyová. „To ma tu nikto nepočúva?! Pacientka musí odpočívať! Príďte za ňou večer!“

„Toto odklad neznesie,“ prerušil ju Severus, neodtŕhajúc zrak od mojej tváre. „Len čo vyriešime podstatné veci, nechám ju odpočívať. Ale teraz musíme vyriešiť niekoľko problémov. Ide o jej život.“

„Pche, to viem aj bez vás,“ odfrkla si sestra, ale predsa len namosúrene odpochodovala preč.

„Prečo si nechcel, aby sa mi vrátila pamäť?“ vrátila som sa k téme. „Dobre si vedel, že sa inak nebudem môcť brániť. Čo to trepem, brániť sa ani nedá! Ja... ja tomu nerozumiem. Ako sa to mohlo... ako sa to mohlo stať?! A prečo práve mne?! Prečo?!“

„Shaniya,“ jemne ma pohladil po vlasoch. „Chcel som. Niekde hlboko vnútri som chcel, ale nechcieť bolo jednoduchšie. Takto som ťa mohol chrániť oveľa viac. Kým si nemala spomienky, kým si mala prázdnu myseľ, nikto na teba nemohol použiť legilimenciu, nikto nezistil, kde si, čo vieš. Samozrejme, nemohlo to tak byť donekonečna, ale kým som si držal odstup, mohlo to pomôcť.“

„Ja som vás počula! Počula som, ako Dumbledore povedal, že jedine ty mi môžeš pomôcť spomenúť si.“

„Áno, tvrdil to. Podľa riaditeľa je láska najsilnejší cit na svete a bol presvedčený, že keď si spomenieš na to, čo si cítila pri mne, keď sa obnoví náš vzťah, pamäť sa ti vráti. Ts... vraj láska všetko premôže...“

„Ale veď mal pravdu. Je síce pravda, že som pri tebe stále cítila niečo... niečo nepochopiteľné, ale nerozumela som tomu. A potláčala som to, pretože ty si sa správal naozaj odporne.“

Severus sa zatváril previnilo. „Ani nevieš, ako som trpel. Netúžil som po ničom inom, len ťa vziať do náručia, pevne držať a chrániť pred všetkými, zažívať opäť ten nadpodzemský pokoj, ako kedysi, keď si mi dokázala, že život môže byť aj krásny.“

Krivo som sa usmiala. „Aké smiešne, že história sa takto opakuje. Opäť prišiel ples, opäť sme sa vtedy pobozkali...“ pokrútila som hlavou. „Kiežby som mohla vrátiť čas.“

Nastalo ticho. Chvíľu som bojovala sama so sebou. Aspoň na pár minút som zabudla, ale spomienky na ten najhorší deň v mojom živote opäť dobiedzali.

„Severus,“ zašepkala som, „mám strach. Obrovský strach...“

Upokojujúco mi stisol dlaň. „Aj ja. Ale my to zvládneme. Nič sa ti nestane.“

Strach až panika mi zaliezali pod kožu a zmrazovali mi vnútro na ľad.

„Oddýchni si. Madam Pomfreyová mala pravdu, potrebuješ si odpočinúť, toto bol priveľký otras. Tvojim priateľom poviem, aby prišli večer,“ kyslo sa zatváril pri predstave, ako bude musieť viesť rozhovor s Harrym.

„Ďakujem. A... Sev... čo ak... čo ak prídu? Teraz, keď som si spomenula?“

„Budem tu s tebou a budem strážiť teba aj tvoje sny.“

Slza vďačnosti mi opäť stiekla po líci. Obavy však nezahnala.

***

„Nikdy sa k vám nepridám!“ zhrozene som zvolala a o krok ustúpila. „Mama, ako takéto niečo vôbec dokážeš vypustiť z úst? Ako ti také čosi vôbec napadlo! Zbláznili ste sa?“ striedavo som sa dívala na otca aj mamu.

„Shaniya, to nie je ponuka. To je jasná požiadavka, ktorú musíš splniť,“ predniesla mama pokojne.

„Ale mama!“

„Dcéra, musíš. Najlepšie poznáš Harryho Pottera. Si jeho priateľka, je tvojou povinnosťou oznámiť Temnému pánovi všetko, čo vieš,“ vysvetľoval mi otec, rovnako pokojne ako mama. Takto nezvyčajne sa správali už dlhšie. Odkedy prišiel otec neskoro domov a mama z prechádzky. Zvláštne pohľady sa preklenuli do zvláštneho správania a teraz vyvrcholili do absurdnej požiadavky. „Idea Temného pána je vznešená. Ja s ňou súhlasím, ale najskôr musí zistiť, čo ukrýva proroctvo. A ty nám musíš pomôcť.“

„Otec...“ zašepkala som neveriaco. Nerozumela som ničomu. Nikdy predtým som ich nepočula povedať, že by čo i len uvažovali nad tým pridať sa na temnú stranu. Vždy boli rázne proti, nadržiavali Dumbledorovým rozhodnutiam, dušovali sa, že ako čistokrvní by sa nikdy neznížili k niečomu takému a teraz toto...

„Urobíš to.“ Povedal to s takou platnosťou, akoby už skutočne bol nad mojou hlavou vyrieknutý ortieľ. Priam som začula tikať stopky, ktoré odpočítavali čas, ktorý mi zostáva, pretože som tušila, že každý, kto sa vzprieči Voldemortovi, skončí rovnako.

V tej chvíli som bola vďačná za možnosť vrátiť sa z Rokvillu späť na hrad. Otrasená, neschopná slova. Bez slova som sa odmiestnila a zamierila k Severusovi, nech mu všetko vyrozprávam.

„Možno sú pod vplyvom Imperia,“ nadhodil po mojom rozprávaní. Tváril sa vážne.

„Čože? Myslíš... myslíš, že ich niekto...“

„Nie niekto, podľa mňa to bol priamo Temný pán.“

„Nevolaj ho tak!“ skríkla som. „Nie je to žiaden pán! Je to obyčajný...“

„Ale ovláda najmocnejšiu temnú mágiu, Shaniya, darmo sa tomu budeš brániť. On pozná každú slabosť človeka, vie, ako narábať so slovami, aby človek urobil to, čo chce, ani nezbadáš a dokáže uvaliť kliatbu aj na toho najšikovnejšieho čarodejníka... tvoji rodičia sú podľa mňa naozaj v jeho područí. A z tvojho opisu ich správania to naozaj nebol len bežný rozhovor.“

„Pre Merlina... a čo mám teraz robiť?“ prikryla som si dlaňou ústa.

„Musíme to povedať riaditeľovi. Poď.“

***

Na ministerstve bolo ticho. Až príliš ticho. Nikde nikoho, akoby bolo na celú budovu uvalené spiace zaklínadlo. Harry by sa bol najradšej rozbehol priamo do oddelenia záhad, ale Hermiona ho brzdila. Všetci sme mysleli na to, aby sme stihli Siriusa vyslobodiť. Nedokázala som sa spojiť so Severusom skôr, netušila som, čo sa stalo. A on to predsa musel vedieť, patril k Fénixovmu rádu!

„Harry, tu je tvoje meno,“ ozval sa Ron a o chvíľu sme sa už dívali na maličkú guľu plnú prevaľujúcej sa hmly, ktorú zvieral v rukách, napriek tomu, že ho Hermiona od toho odhovárala. A v tej chvíli som zistili, čo naši mysleli svojimi rečami o proroctve. Prečo som len o tom nikomu nepovedala? Myslela som len na to, čo odo mňa rodičia chcú, ako sa zmenili a čo sa im asi stalo. Slová o nejakom proroctve mi úplne vyfučali z hlavy. Keby som na ne myslela, možno by to dopadlo celkom inak. Možno by sa nič z tohto nebolo stalo.

„Výborne, Potter, a teraz mi to proroctvo pekne podaj,“ ozval sa za nami hlas Dracovho otca. „Daj mi ho,“ natiahol pred seba ruku.

Strhli sme sa. Okolo nás sa zjavilo niekoľko postáv v plášti. Uzavreli nás v kruhu, dívali sa na nás spoza masiek, počuli sme vzrušený šepot...

„Kde je Sirius?“ spýtal sa Harry, hoci sme už všetci vedeli, že tu nie je. Bola to pasca. A dokonalo sme do nej spadli.

Krátko na to sa strhla mela. Navôkol sa blýskali tisícky farieb, hviezdy, police rinčali a my sme bežali. Kde-tu sme vypálili zaklínadlo do tmy, podrazili nohy niektorému zo smrťožrútov. Za nami sa niesol šialený smiech Bellatrix. Až mi tuhla krv v žilách. Pevne som dúfala, že moji rodičia sa nezapojili do tejto akcie, z celého srdca som v to dúfala. Boj nebol vyvážený. Deti unikali pred šialenými čarodejníkmi s mnohoročnou praxou. Pálili na nás neodpustiteľné kliatby, robili všetko preto, aby získali malú guľu, ktorú Harry ešte stále zvieral v rukách. Za nami zostávala spúšť, ničili sme celé oddelenie a dúfali, že vyviazneme živí a uchránime proroctvo. Panika ma začínala prešpikovávať, Hermiona bola v bezvedomí, Neville neustále krvácal z nosa a Ginny sme zanechali so zlomeným členkom. Bellatrix po nás opäť vypálila šialeným hlasom kliatbu.

„Ron!“ začula som kričať Harryho. „Ron, nie!“

Vo chvíli, keď sa už zdalo, že sme v koncoch, keď nás smrťožrúti zahnali do kúta, miestnosť ožiarili záblesky svetiel a prišli nám na pomoc aurori. Strhla sa ešte väčšia mela. A zrazu, akoby v spomalenom filme, som videla, ako proroctvo padá k zemi. Bola som jediná najbližšie k nemu, jediná, ktorá začula, čo ukrýva, jediná, ktorá sa v tej chvíli stala terčom útoku dvoch najbližšie stojacich smrťožrútov.

„Varovali sme ťa!“ zhúkla na mňa statnejšia postava. „Varovali sme ťa, žiadali! A ty si si vybrala!“ Maska zmizla a ja som vydesene hľadela do očí svojho otca. Do prázdnych sklených očí vlastného rodiča!

Zaspätkovala som. Sánka mi padla, na okamih utíchlo všetko navôkol, nepočula som jedinú kliatbu, žiadny krik. Vnímala som len šum v ušiach a šok a hrôzu, ktoré sa mi zahrýzali do srdca, keď som zbadala aj matkinu tvár. Obom sa v tej chvíli zračila v očiach jediná túžba - zabiť ma. Chceli zabiť vlastné dieťa!

Vedeli, že som počula proroctvo? Nedokázala som z ich tváre vyčítať nič.

„Ava...“ zahnala sa mama prútikom.

Bola som taká paralyzovaná, že som takmer nestihla vyhŕknuť cloniace zaklínadlo. V tej chvíli mi do uší udrelo plnou silou to, čo sa dialo navôkol. Čarodejníci sa prekrikovali, vzduch bol presiaknutý túžbou zabiť a zničiť.

„Crucio!“

„Expelliarmus!“ zvreskla som a rýchlo odskočila pred otcovou kliatbou. „Protego!“

„Shaniya!“ začula som za sebou. „Ani hnúť!“

„Petrificus Totalus!“

„Obliviate!“

„Protego!“

Dve kúzla sa stretli a ja som pocítila náraz do chrbta. Sila kúziel ma odhodila do steny a mňa pohltila tma.

***

S výkrikom plným hrôzy som sa prebudila uprostred noci, úplne spotená a vystrašená. Ako môžem žiť s vedomím, že ma chceli zabiť vlastní rodičia? Ako dokážem žiť s tým, že sa o to zrejme naďalej pokúšajú, keď ma Dumbledore tak úzkostlivo chránil? Ako sa mám zmieriť s tým, že to najprirodzenejšie na svete, rodičovský cit, bol v mojich rodičoch zahubený a stal sa z nich vraždiaci stroj?

Roztrasenou rukou som schytila Severusovu, ktorý sa hneď po mojom výkriku prebudil. Mala som naozaj už len jeho. Jeho a obrovský strach. O seba, o Harryho, o všetkých.

[ » na začiatok « ]