Kapitola:
Pridaná: 22.3.2018, 17:02:25
Čítaná: 2036×
Hodnotenie: (počet hlasov: 6)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: pred dejom kníh JKR
Postavy: Salazar Slizolin, Avina Imoreová, Corvinus Gaunt, Former Gaunt
Stručný dej: Štyri otvorenia Tajomnej komnaty, traja Slizolinovi potomkovia, jeden bazilisk :) Táto poviedka mi zišla na um ešte keď išla v januári v telke Tajomná komnata, no akosi sa mi ju nechcelo písať :D Dnes som dokončila prvú kapitolu :) Hádam sa bude páčiť :)

Literárna forma: próza
Žáner: dráma

Kapitola: 1 » Otvorenie prvé 2 » Otvorenie druhé - časť prvá 3 » Otvorenie druhé - časť druhá

Dlhý čierny plášť za ním nečujne vial, jeho rýchle kroky sa ozývali prázdnou chodbou. Občas sa obzrel – iba pre istotu – či ho Richard nesleduje. Hoci neočakával, že by sa k niečomu takému znížil, ich konflikty prerástli do takej podoby, až sa to podobalo paranoji. Brigita i Brunhilda sa ich snažili zmieriť, nájsť kompromis, lenže v tomto prípade kompromis preňho znamenal vyhovieť zvrátenej idei o prijímaní špinavokrvých do školy, ktorú vybudovali vlastnými rukami. A tento kompromis – ústupok, zradu čistej čarodejníckej krvi – nemohol prijať.

Zastal pred lesklými drevenými dverami a ešte raz sa poobzeral, či sa v blízkosti nenachádza niekto z jeho kolegov alebo nebodaj žiakov. Potom stisol vyleštenú mahagónovú kľučku a vstúpil dnu, rýchlo za sebou zavrúc. Malá miestnosť bola úplne bez svetla i bez vybavenia. Bola to jedna z kutíc, kde si budú školníci odkladať svoje náradie, no ktorá zatiaľ nebola potrebná – Rokfort mal sotva štyridsať študentov a školníčka, pani Mothronová, mala všetky svoje veci uložené v miestnosti pri jedálenskej sieni. Táto podkrovná izba bola iba náhradou, ktorú navrhol on sám, a ktorá sa ujala, pretože inak by musela byť chodba na tejto strane širšia ako jej zvyšok (na spodnom poschodí sa nachádzala najväčšia z tried, v ktorej sa cvičila obrana proti temným silám).

Pre istotu zabezpečil dvere Colloportom, aby ho ktosi neodhalil. V posledný deň jeho fyzického pôsobenia na škole by na tom síce až tak nezáležalo, no Richard bol bystrý – a určite by mu pripadalo podozrivé, čo robí v nevyužívanej miestnosti, o ktorú nemal nikto záujem.

Zažal koniec prútika a prešiel k opačnej stene miestnosti. Zastal nad drevenými dvierkami, ktoré svojou farbou i veľkosťou pripomínali kamenné kocky naokolo, no ktoré mohol otvoriť iba on – a, čo bolo dôležitejšie, o ktorých vedel iba on. Než sa k nim sklonil, zachytil svoju tvár vo farebnom skle. Bola takmer neviditeľná, no predsa ju dokonale poznal – z tej tváre bola unesená nejedna vznešená čarodejnica. Jeho pevná sánka, dlhé vlnité čierne vlasy, sýtozelené oči a najmä hrdý pohľad z neho činili najpopulárnejšieho starého mládenca v celom Norfolku. Lenže on stále čakal – čakal na tú jedinú, čistú, ktorá by mu dala potomka. Medzi jeho študentkami sa nachádzalo niekoľko vhodných adeptiek – avšak ani jedna sa nevyznačovala všetkým, čo od nositeľky svojho dieťaťa očakával. A jemu nestačilo iba niečo. Aj preto postavil komnatu. Ak on nezbaví svet všetkých nečistých čarodejníkov, postará sa o to jeho potomok.

Čupol si k dvierkam a zavrel oči tak ako vždy, keď používal vznešený jazyk. „Otvor sa.“

Farba dvierok sa pomaly začala meniť – z čiernej sa stala tmavohnedá, ryhy sa zmenili na letokruhy, v ich strede sa zjavil kovový kruh. Potiahol zaň a dvere povolili. Odstúpil, sledujúc, ako sa odkrývajú kamenné schody, ktoré tu vytvoril na začiatku, ešte kým veril, že Richard, Brunhilda a Brigita pochopia logiku jeho tvrdení. Táto skrytá časť hradu mala slúžiť iba ako poistka pre prípad, že ostane nepochopený. Aspoň tými, kto jeho názorov nie je hoden. A, nanešťastie, ani jeden z ľudí, ktorých považoval za svojich kolegov a spojencov, sa ako hodný neukázal.

Než stúpil na prvý schod, tesnejšie si privinul malého hada, schovaného v košíku pod plášťom, k hrudi. Odkedy opustili Grécko, narástol aspoň o pol metra. Teraz sa nepokojne mrvil a sipel, no Salazarovi stačilo jediné slovo – „Prestaň“ – a bazilisk sa upokojil.

„Toto bude tvoj domov,“ povedal mu parselčinou. „Tu počkáš, aby si mohol dokonať moje dielo.“ Had sa spokojne pomrvil.

Bolo to zvláštne, no za tú krátku cestu z Grécka do Škótska si k nemu vytvoril vrelý a blízky vzťah. Vždy mal rád hady – ich elegancia, majestátnosť, nedotknuteľnosť, no najmä nekompromisnosť ho fascinovali – veď práve preto si zvolil hada za symbol svojej fakulty.

Chcel mu dať aj meno, zaslúžil si ho. Lenže nijaké dostatočne vznešené, ktoré by sa k jeho pôvodu hodilo, mu neschádzalo na um. Až doteraz. Keď si tak v duchu premietal svoje plány, uvedomil si, že meno pre baziliska, ktorý ponesie časť jeho dedičstva, sa skrýva v samotnom názve jeho druhu – kráľ hadov – a tak ho v duchu označil presne takto – cyng.

Stúpil na prvý schod, vystrúc ruku so zažatým prútikom, aby sa nepotkol a opatrne sa vybral do svojho cieľa. Tajná komnata ešte nebola hotová, nebola ničím viac, než väčšou dierou v zemi s oválnymi drevenými dverami, no stačila na to, aby sa stala Cyngovým domovom. Viedli k nej desiatky tunelov, ktoré sa pod Rokfortom vlnili a točili pre prípad, že by sa do nich zatúlal nejaký neželaný návštevník. A aj keby ten vchod do komnaty našiel, cestou späť by zablúdil určite a umrel by v podzemí od hladu. Niežeby na tom záležalo – každý, kto by našiel cestu sem dole omylom, a nebol by Salazarovým potomkom, by tu nemal čo hľadať, a tým pádom by jeho života ani nebola škoda.

Ostatní – hodní – si však všimnú malé značky na stene, na ktorých sú vyryté hady, a tie ich bezpečne dovedú do cieľa. I Salazar ich nasledoval, spomínajúc na to, ako ich tu kedysi kúzlami vytesal, uvažujúc, ako ďaleko ich má od seba rozmiestniť, aby jeho potomkovia nezablúdili. Hady však zakaždým ukázali správny smer a po niekoľkých minútach chôdze po vlhkej a neforemnej podlahe sa pred ním vynorili kruhové dvere s veľkým hadom vypáleným v strede.

„Otvor sa,“ zopakoval znova.

Prešiel cez prah a zostúpil ešte niekoľkými ďalšími schodmi. Mávol prútikom a vzápätí sa komnata zaliala svetlom. Každá fakľa, hoci stará a zvlhnutá, vzbĺkla a vrhla na kamenné steny oproti dlhú zlato oranžovú žiaru. Salazar sa spokojne usmial, hoci v duši ho bodol osteň ľútosti. Táto komnata nemala byť jeho veľdielom. Mal ním byť Rokfort, škola, v ktorej nájdu útočisko prenasledovaní, v ktorej sa čistokrvní naučia ako byť mocnými a pochopia, že ich miesto nie je pod muklami ani vedľa nich – ale nad nimi. Lenže jeho sen sa nesplnil. A tak si našiel nový.

Vybral košík, v ktorom Cyng pokojne ležal, a položil ho na zem. „Môžeš vyjsť von,“ povedal mu. Malý had sa spokojne pomrvil a pomaly, obzerajúc sa okolo, sa vyplazil na studenú podlahu.

„Toto bude tvoj nový domov,“ oznámil mu Salazar a čupol si k nemu. Had sa posunul k nemu bližšie a uprel naňho svoje oči. Boli plné hrdosti i strachu. „Dokonáš moje dielo, priateľ môj,“ dodal a pohladil ho po hlavičke.

Vybral z vrecka svojho habitu rodinnú dýku, ktorú používali pri lovení magických zverov, a roztiahol ľavú dlaň. Len čo lesklá čepeľ prenikla jeho mozoľnatou kožou, na podlahu začala stekať krv. Salazar posunul ruku nad Cynga a zovrel päsť, nakvapkajúc odkaz svojej rodinnej línie priamo hadovi do úst.

„Táto krv je moje dedičstvo. Cíť ju. Zapamätaj si ju. Iba toho, komu v žilách prúdi, počúvať budeš.“

Bazilisk spokojne zasyčal, pričom odhalil krvou pokryté malé tesáky. Ešte neboli smrteľné, a Salazar tušil, že dlho ani nebudú. Potrvá roky, kým sa sem niekto vráti a prikáže Cyngovi, aby zabil. On sám sa toho možno ani nedožije. Ale čo na tom záležalo? Jeho cieľ bol dlhodobý. A dôležitý – vlastne natoľko dôležitý, že ak raz umrie, bude cítiť v duši pokoj, pretože bude vedieť, že jedného dňa sa nájde mocný čarodejník, ktorý jeho ušľachtilé dielo dokončí.

Ostávali iba tri veci. Rozlúčiť sa s Cyngom, uspať ho a odísť. Prvá a posledná boli preňho najťažšie, no odložil všetky emócie bokom a opäť sa sústredil na želaný výsledok. Každý boj si predsa vyžaduje obete nielen zo strany porazených, ale aj zo strany víťazov.

„Musím ísť, priateľ môj,“ povedal baziliskovi. „Ulož sa do košíka a spi dlhým spánkom, kým ťa môj potomok neprebudí.“

Had zasyčal a vrátil sa do košíka.

„Ypnos aionos méhri na xypniso,“ prikázal mu.

Cyngovo telo prestalo dýchať, prestalo žiť. Uložil sa na tvrdý spánok, z ktorého ho preberie iba jeho ďalší pán, ďalší priateľ. Dovtedy tu bude ležať, nevedomý si toho, ako sa svet, z ktorého pochádza, postupne mení. Keď ho Salazarov vnuk, či pravnuk, či ďalší potomok nájde, bude ho musieť vykŕmiť a dať mu priestor, aby rástol. Na to bude Cyng však potrebovať niekoľko rokov. Pretože až dieťa, ktoré sem o niekoľko desaťročí či storočí nastúpi, sa oňho bude môcť tak dlho starať. Potomok prvého majiteľa – a zároveň stvoriteľa – baziliska, Helpo Odporný, mu tvrdil, že baziliskovia sa dožívajú takmer deväťsto rokov. Zároveň mu poradil aj kúzlo, ktorým Cynga uspí, kým sa nenájde niekto, kto by sa oňho staral a kŕmil ho – koniec koncov, ešte stále bol mláďa.

Vstal, poslednýkrát a obzrel po komnate a vrátil sa po schodoch do chodby. Zavrel a zamkol dvere, mieriac k schodom, ktorými sa sem dostal. Neobzeral sa, no nehľadel ani pred seba. Díval sa na zem pod svojimi nohami, ktorá tvorila základ jeho zašlého sna i čarodejníckej budúcnosti. Sna, ktorý sa premenil na skutočnosť, len aby ho potom niekto rozdrvil; a budúcnosti, ktorá mu vynahradí roky hádok a rozporov s ľuďmi, ktorých považoval za svojich spojencov.

Keď dosiahol vrchol schodiska a zavrel za sebou padacie dvere, spokojne sa uškrnul. Toto Richard nedokázal predvídať. Nech si pozve do školy akokoľvek veľa špinavokrvých, jedného dňa sa aj jeho sen zosype. Ani on tu vtedy už nebude, no budú tu jeho potomkovia. A tí pocítia, aké je to nahnevať Salazara Slizolina.

On sa len tak nevzdáva. Neodchádza bez boja, so zvesenou hlavou.

A predsa, keď o niekoľko hodín opustil múry malého hradu, zmocnila sa ho melanchólia. Na tomto mieste predsa spoločne s Brigitou, Brunhildou a Richardom stál a nadchýnal sa voľným priestorom, kde by mohla ich škola stáť. Tu položili prvé stavebné kamene čarodejníckeho vzdelávania, prvé kamene vyučovania, ktoré mladí i starší čarodejníci tak potrebovali. Tu verbovali svojich následníkov, tu sa stávali svedkami divov, tu vymýšľali nové zaklínadlá a elixíry. Tu si stavali veľký sen, ktorý ich všetkých štyroch zjednotil, a ktorého kúsky ich nakoniec rozdelili.

Neobzrel sa, hoci vedel, že niekoľkí jeho študenti vyšli na dvor, aby sa s ním rozlúčili. Pri kočiari ho čakali Brigita i Brunhilda, no neodhovárali ho. Iba sa im obom uklonil, necítiac voči nim takú zášť, ako voči Richardovi, a pobozkal im ruky.

„Zbohom, dámy. Bolo mi cťou s vami spolupracovať.“ Bola to pravda iba spolovice, no myslel to úprimne. Bez ohľadu na ich názory boli obe výnimočne nadané čarodejnice, hoci ich povahy im nedovoľovali vidieť, ako by mohli svojou mocou prispieť k ukončeniu sveta riadeného muklami.

„Zbohom, Salazar,“ kývla hlavou Brunhilda chladne. V jej očiach sa však na chvíľu mihla ľútosť. Bola tvrdá, no i ona sa dlho snažila vyhovieť obom stranám. Kedysi veril, že ak mu niekto porozumie, bude to práve ona. Dokázala byť rovnako nekompromisná ako on. Vedela, prečo sa čarodejníci musia ukrývať, a že ak by prebrali nad svetom vládu, žilo by sa im jednoduchšie. No aj tak sa spolčila s Richardom.

„Zbohom,“ šepla i Brigita. V očiach sa jej zrkadlili slzy. Salazarovi to prišlo úprimne ľúto – Brigita ho trpezlivo vypočula zakaždým, aj keď s ním nesúhlasila. Stála po jeho boku, keď jeho sestra umrela na dračie kiahne, strávila na jeho hrade niekoľko dní, kým nezariadil pohreb a sám sa nerozhodol, že je čas vrátiť sa do školy... Pomáhal prísť na svet jej prvej dcére... Také veci spoja dvoch ľudí navždy.

Nastúpil do koča a keď kočiš zavrel dvere, oprel sa dozadu, nehľadiac ani na Brigitu a Brunhildu, ani na hrad, ktorý sa stal jeho domovom. Hľadel pred seba, do budúcnosti.

Nájde si manželku. Splodí synov. A ich potomkovia jedného dňa dokončia, čo on začal.

Usmial sa.

Áno. Raz sa jeho cieľ splní. Svetu budú vládnuť čarodejníci. A budú za to vďačiť jemu.

[ » na začiatok « ]