Kapitola:
Pridaná: 23.3.2018, 21:11:43
Čítaná: 2409×
Hodnotenie: (počet hlasov: 1)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: pred dejom kníh JKR
Postavy: Salazar Slizolin, Avina Imoreová, Corvinus Gaunt, Former Gaunt
Stručný dej: Štyri otvorenia Tajomnej komnaty, traja Slizolinovi potomkovia, jeden bazilisk :) Táto poviedka mi zišla na um ešte keď išla v januári v telke Tajomná komnata, no akosi sa mi ju nechcelo písať :D Dnes som dokončila prvú kapitolu :) Hádam sa bude páčiť :)

Literárna forma: próza
Žáner: dráma

Kapitola: 1 » Otvorenie prvé 2 » Otvorenie druhé - časť prvá 3 » Otvorenie druhé - časť druhá

Dobre, oficiálne vyhlasujem, že neviem napísať štvorkapitolovú povieku, v ktorej by boli približne rovnako dlhé kapitoly :D No nič, tak bude o jednu kapitolu viac - smejo sa aspoň poteší :D

A chcela by som ju venovať Tyrui, lebo mi trošku pripomenula jej Po stopách škorpiónov :D

***

„Nemôžem uveriť, že ideš na Rokfort ty a nie ja,“ zamrmlal Wortigen a podal sestre ruku, aby sa jej po schodoch kráčalo ľahšie. Boli zľadovatelé a ona mala na sebe muklovské oblečenie, aby bola jej cesta na Rokfortskú školu bezpečnejšia.

„Vieš, ty sa musíš starať o majetok,“ pripomenula mu znova. Veď práve on zdedí celý majetok ich otca, ktorý zachránil rodinu Slizolina pred krachom. Darmo, obrovská čarodejnícka moc nebola vždy zárukou šetrného zmýšľania. Ich starý otec premrhal takmer celý ich majetok, čím uvrhol svojich synov do chudoby. A potom, z ničoho nič, prišiel Ullen Imore a zobral si Imogen Slizolinovú za ženu. Odkedy Avina tento príbeh počula – jej stará matka z octovej strany si našla niekoľko príležitostí vyhodiť svojej neveste tento fakt na oči – upodozrievala svoju mamu z toho, že využila všetok svoj šarm na to, aby Ullena zviedla. Nebola náhoda, že sa Avina narodila iba sedem mesiacov po ich svadbe, no keďže bola Imogen mocná čarodejnica a kolovala jej v žilách Slizolinova krv, rodina Imoreovcov sa s týmto faktom viac-menej zmierila.

„Radšej by som sa učil čarovať,“ odvetil Wortigen.

„Chápem ťa, brat môj,“ povzdychla si a zastala uprostred schodiska. „No keď sa vrátim, svet bude čistejší. A ja ťa naučím všetko, čo budem vedieť.“

Wortigen zaťal sánku a prikývol. Závidel svojej sestre rovnako ako ona jemu. Mala väčšiu čarodejnícku moc ako on, a predsa ju rozširovanie majetku a starostlivosť oň napĺňali viac, než učenie sa. Wortigen, naopak, študoval sám i so starými rodičmi, každý deň si vymedzil čas na to, aby si zopakoval už naučené kúzla a vyskúšal nové, no od neho rodina požadovala správu dedičstva. Napriek tomu sa mali radi a v konečnom dôsledku snívali o rovnakej veci – o svete bez muklov; čistom svete. A zdalo sa, že sa ich sen konečne naplní.

„Nezabudni na Slizolinov odkaz,“ pripomenul jej znova.

„Nezabúdam,“ pripomenula mu i ona.

Pomohol jej nastúpiť do koča a zavrel dvere. Vyklonila sa cez okienko a chytila ho za ruky. „Napíšem ti, len čo ju nájdem.“

„Budem čakať na správy, Avina,“ kývol hlavou a pobozkal jej chrbty oboch dlaní. Potom pobúchal po boku kočiara, pustil sestrine ruky a nechal ju odísť do školy, na ktorú nastúpi ako prvá z generácie Salazara Slizolina.

***

Bola takmer polovica veľkonočného mesiaca, keď sa jej konečne podarilo nepozorovane sa dostať na druhé poschodie. Hoci jej pra-pra-starý otec nechal podrobné inštrukcie, kadiaľ sa do jeho tajnej komnaty vstupuje, nebolo jednoduché uniknúť očiam učiteľov a strážcov, ktorí mali bezpečnosť školy na starosti. Samozrejme, že navonok vyzerala ako obyčajný hrad, no muklovia do nej nemali prístup, a keďže tu študovalo niekoľko prominentných čarodejníkov, bolo potrebné držať ich pod drobnohľadom.

V jednu noc sa však vykradla zo svojej komnaty a zahalená do čierneho plášťa popamäti kráčala po chodbe k ošúchaným mahagónovým dverám, ktoré všetci zvyčajne prehliadali, pretože predpokladali, že sú iba obyčajnou kuticou. Vo svojej podstate aj boli – od Salazara tu nebol nik, kto by vedel, čo sa za nimi schováva.

Otvorila ich a vstúpila dnu, cítiac hrdosť na to, že je prvou z línie, ktorej sa dostane tej cti otvoriť Slizolinovu tajnú komnatu. Pocítila ľútosť nad tým, že sa toho jej pra-pra-starý otec nedožil. Zomrel, ešte keď bol jej starý otec malý, no chýry o jeho moci sa v celej rodine tradovali ako legenda, rovnajúca sa tým o Merlinovi. Tiež bol reálnou osobou, ktorá po sebe zanechala odkazy premenené na rozprávky, povery a mýty, hoci tí zasvätení vedeli, aká pravda sa za každou z legiend schováva.

Zažala koniec prútika a podišla k vitrážovému oknu pokrytému pavučinami. Niekto by tu mal upratať, pomyslela si znechutene. Potom si čupla, hľadajúc dvierka premenené na falošný kameň, lenže všetky kocky jej pripadali rovnaké. Zavrela preto oči a šťastná z toho, že môže opäť použiť jazyk, ktorým sa dorozumievali doma, šepla: „Otvor sa.“

Zdvihla viečka. Chvíľu sa nedialo nič, no než si dovolila zapochybovať, dlažobná kocka pod jej topánkou, ktorú prikrývala takmer celá jej sukňa, začala meniť farby. Z čiernej sa stala tmavohnedá a keď Avina zdvihla nohu, uvedomila si, že opätkom stála presne v kruhu, ktorým mala dvierka podvihnúť. Odstúpila a zastrčila si prútik do záhybov šiat, ktoré ukrývali hlboké vrecko. Zohla sa a s vervou potiahla. Dvere však boli zaseknuté, nepovolili ani o kúsok. Zaprela sa pätami o kamene a potiahla znova; stále bez výsledku.

Vylovila preto zo šiat prútik a namierila ho na dvere. „Alohomora!“

Čakala, že dvierka vyletia nahor, lenže ony ostali nehybné. Žeby sa mýlila? Alebo žeby ona nemala právo objaviť komnatu, pretože je žena?

Nie. Salazar predsa povedal, že ktokoľvek, komu koluje v žilách jeho krv, sa dokáže do komnaty dostať. Tak prečo nie ona?

„Zdravím vás, spanilá dáma.“

Ten hlas ju vydesil tak veľmi, až naslepo vrhla na jeho majiteľa kúzlo. Ten ho však odrazil a v tej krátkej oranžovej žiare spoznala Trancea Gaunta, ktorý sa sem dostal... netušila ako.

„Čo tu robíte?“ opýtala sa a zažala koniec prútika. Posunula sa ponad dvierka, takže ich úplne prikryla svojou širokou sukňou zo zeleného hodvábu a vzdorovito zdvihla bradu. Tranceove plné pery sa roztiahli do namysleného úsmevu. Veľmi dobre ho poznala, venoval ho každému, čí pohľad na ňom spočinul. Inak sa usmievať ani nevedel. Z celej jeho bytosti vyžarovala rýdza arogancia, hraničiaca s posadnutosťou vlastným majetkom, vlastnými vedomosťami, vlastnou mocou a vlastnou krásou. Málokto si ho totiž pri prvom pohľade spojil s rodinou Gauntovcov; až keď ich zaujali jeho tmavozelené oči, výrazné lícne kosti, hranatá sánka a čierne kučeravé vlasy, široké ramená a hrdý postoj, spojili si jeho vzhľad s tým Tranceom Gauntom, ktorý bol dedičom tej najbohatšej čarodejníckej rodiny v celom Anglicku.

„Bol som zvedavý, čo robí mladá študentka ako vy osamote v takúto hodinu.“

„Nič vás do toho nie je,“ odvrkla.

„Vlastne je. Ak vás niekto prichytí, strhnú našej fakulte body. A keďže som najstarší zo žiakov, je mojou povinnosťou dohliadnuť na to, aby som tomu zabránil.“ Navzdory svojim slovám však ostal stáť na mieste, dokonca sa oprel od dvere, ktoré sa s hlasným šťuknutím zatvorili.

„Tak čo chcete?“ opýtala sa, pridobre si vedomá jeho povesti. Nejedenkrát sa dostal do problémov preto, akým spôsobom jednal so svojimi spolužiačkami. Aj preto si nevedela predstaviť, ako mohol práve on dohliadať na poriadok v škole.

„Vedieť, čo tu robíte.“

„Nemusím vás informovať o každom mojom kroku,“ odvetila.

„Nie,“ kývol hlavou súhlasne. „Iba o tom jednom, ktorým ste stúpili na tie padacie dvere.“ Očami pomaly klesol k jej nohám.

Snažila sa zachovať si bezvýraznú tvár, no vedela, že si jej náhly nepokoj, prejavený iba nepatrným záchvevom ruky, v ktorej držala prútik, všimol.

Urobil krok k nej. Mykla sa, no neodstúpila. Radšej by skamenela na mieste, než by mu dala za pravdu.

Tvárou sa mu mihol spokojný úsmev. Podišiel bližšie. Podozrievavo si ho obzrela a vystrčila pred seba prútik.

Pokrútil hlavou. „Hádam ma prekľajete? Ani som sa vás nedotkol,“ zasmial sa. Jediným prostým pohybom ju schmatol za zápästie, nie silno, ale dosť pevne na to, aby sa zľakla.

„Pustite ma,“ prikázala mu, on sa však iba naďalej usmieval.

„Pomôžem vám ich otvoriť. Len odstúpte.“

„Čo mi pomôžete otvoriť?“ hrala sa na hlúpu.

Pustil jej zápästie a čupol si k nej. Hrubými prstami chytil lem jej sukne a podvihol ju. Opäť chcela odstúpiť, lenže prevládol v nej rozum. Namierila prútik na jeho hlavu, ale v tej chvíli k nej zdvihol oči. „No tak. Nenarobte si ešte viac problémov. Nechcem vám zle.“

„Tak potom mi pustite šaty a odíďte.“

„Neodídem,“ vyhlásil. V očiach sa mu šibalsky zablyslo. „Chcem vedieť, čo tu dedička Salazara Slizolina robí.“

„Do toho vás nič nie je.“

„Ale je. Myslím si, že tu sa nachádza vchod do legendárnej komnaty, ktorú kedysi postavil.“

Tentoraz Avina už nedokázala zakryť šok. Nemusela sa však pýtať, odkiaľ o nej Trance vie, odpovedal jej sám: „Váš pra-pra-starý otec nebol jediný, kto bol presvedčený o tom, že svet treba zbaviť muklov. Môj pradedo s ním súhlasil. No bol iba študent, vďaka takým názorom ho po Slizolinovom odchode mohli ostatní zakladatelia Rokfortu vykopnúť.“

„A odkiaľ viete o komnate?“ spýtala sa, uprúc pohľad na jeho dlaň, ktorou jej ešte stále zvieral sukňu. Nepohol sa, iba sa na ňu díval a prvýkrát nadobudla dojem, že sa usmieva inak. No možno za to mohlo iba svetlo jej prútika.

„Môj dedo ostával so Salazarom v kontakte. Nikdy mu neprezradil detaily, no o komnate a o beštii, ktorá v nej prebýva, mu povedal.“

Avina prižmúrila oči. „Prečo by to robil?“

„Aby zabezpečil, že jeho idea neumrie.“

„Neumrie,“ odvetila Avina horlivo. „Nikdy neumrie. Rodina Slizolinovcov bude navždy prechovávať vo svojom srdci ideu čistokrvnosti a sveta bez muklov.“

„Tomu verím,“ kývol hlavou vážne. Potom vstal a natiahol k nej dlaň. „Tak odstúpite?“

Premerala si ho a urobila krok nabok. Nadvihol obočie, sklonil sa a potiahol za železný kruh. Po chvíli zaseknuté dvierka povolili. Nečujne ich otvoril a vyklopil na podlahu.

„Nech sa páči,“ ponúkol Avine ruku znova.

„Nie. Vy pôjdete prvý.“

Jeho obočie znova vyletelo nahor. „Čo ak ma napadne Slizolinovo monštrum?“

Tentoraz sa usmiala ona. „Napáda iba špinavokrvých. Vy ste v bezpečí. Ak sa vám to nepáči, odíďte.“

„Tak to v žiadnom prípade,“ vyhlásil odhodlane, tiež zažal koniec prútika a vykročil po vlhkých klzských schodoch ako prvý. Avina počkala, kým sa žiara jeho prútika úplne stratí a až tak sa vybrala za ním; hoci jeho pomoc odmietla, obávala sa, že sa v dlhých šatách potkne – nechcela sebe alebo jemu spôsobiť úraz. Navyše, čím bude od neho ďalej, tým väčšiu šancu bude mať sa v prípade útoku z jeho strany brániť. Niežeby to čakala, zdalo sa, že jeho záujem je úprimný. Lenže nemohla si byť úplne istá.

Schádzanie jej pripadalo neskutočne dlhé a značne nebezpečné. Slizolin očividne nepočítal s tým, že by ženy jedného dňa začali nosiť habity do širokými sukňami a krinolínami, a tak pri každom kroku vynakladala všetko úsilie na to, aby sa nepotkla o šifón alebo nevyvrtla si nohu na mokrom kameni.

Keď Tranceove kroky z ničoho nič ustali, potešila sa. Konečne sú na dne!

Lenže potom ju osvetlila žiara z jeho prútika a doľahol k nej jeho hlas: „Počkajte, pomôžem vám.“

Prekonal pár schodov, ktoré ich od seba delili a do tretice jej ponúkol dlaň. Zdráhavo sa na ňu zamračila.

„Kráča sa vám ťažko. Nesotím vás, nebojte sa.“

„Toho sa nebojím. Ak spadnem ja, spadnete aj vy,“ odvetila, zakryjúc trošku vďaky, ktorá sa do jej slov vlúdila, značnou dávkou opovržlivosti. Môže sa tváriť ako gavalier, no ona veľmi dobre vie, aký je všivák.

„Je to vyhrážka, varovanie alebo sľub?“

„Ktoré z odpovedí by ste chceli počuť?“

„Sľub,“ odvetil hlbším hlasom.

Prevrátila oči stĺpkom a vložila svoju jemnú dlaň do jeho drsnej. Bola úplne ľadová, rovnako ako tá jej, no ihneď sa cítila bezpečnejšie. Zhlboka vydýchla, vďačná náhode, že sa práve v tej chvíli otočil a pustil sa do neznámeho podzemia.

Po niekoľkých minútach sa konečne ocitli v dlhej chodbe, vlniacej sa v zdanlivo nekonečných záhyboch.

„A teraz kam?“ opýtal sa Trance. Sám od seba jej pustil ruku a obzrel sa.

„Zatiaľ rovno,“ odvetila. „A potom uvidíme. No choďte prvý.“

„Ešte stále mi nedôverujete?“

„Nie,“ odvetila priamo.

„Škoda,“ povzdychol si naoko tragicky. Prevrátila oči stĺpkom, čo neuniklo jeho pozornosti. „Na to, že máte štrnásť, sa tvárite naveľa.“

„Na to, že máte osemnásť, sa správate náramne nezodpovedne,“ vrátila mu to.

„Odprevádzam predsa mladú dámu do najhlbších hlbín zeme, pripravený brániť ju pred všetkými nástrahami,“ vyhlásil nonšalantne.

„Zahŕňajú tie nástrahy aj vaše prázdne slová?“ spýtala sa drzo.

Zarazene sa zasmial. „Už mlčím. Ak ma budete potrebovať, len povedzte a ja prehovorím znova.“

„Ďakujem,“ usmiala sa, rada, že ho bez násilia a jedinou vetou primäla zdržať sa jeho domýšľavých poznámok a počkala, kým vykročí ako prvý.

[ » na začiatok « ]