Kapitola:
Pridaná: 2.2.2018, 15:24:53
Čítaná: 941×
Hodnotenie: (počet hlasov: 1)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: pred dejom kníh JKR
Postavy: Mnoho známych z HP
Stručný dej: Príbeh jedného animága....

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, horor

Kapitola: 1 » Začiatok 2 » Andrew Mack 3 » Rokville 4 » Návšteva 5 » Kameň Mudrcov 6 » Svedectvo 7 » Stret 8 » Následky 9 » Pôvod 10 » Koniec

„Celé vyšetrovanie je zbytočné, nikam sme sa neposunuli.“

Andrew Mack a Alastor Moody stáli v kancelárií ministra mágie priamo pred ministrom. Bolo to pár hodín po tom ako skončili s Quirrellom.

„Ak mi dovolíte poznamenať,“ začal sa obhajovať Alastor, „toto si na seba nezoberieme, nech sa nám to aj samotný Merlin pokúsi dať za vinu. Urobili sme čo sa dalo a vy to viete.“

„Určite ste niečo prehliadli!“ rozohnil sa Fudge. „Nejaké svedectvo muselo byť hodnotné. Nejaké vodítko, nejaká stopa...veď sa prvýkrát po celých stáročiach stretávame s vampírom a nemáme v rukách nič, pri Merlinovej brade!“

„Ak sa môžem opäť obhájiť,“ znova sa ozval Moody a vyzeralo to, akoby sa na ministrovi zabával, „ten prvý svedok, Quirrell, tvrdil, že si je istý, kto to je. Spozoroval behom niekoľkých nocí na ceste pohybovať sa veľký tieň. Keď sme sa opýtali na presnejšie detaily, opakoval, že bol veľmi veľký.“

Minister ho prebodol pohľadom.

„Môžeme sa spoľahnúť len na jedinú vec,“ ozval sa Andrew, ktorý bol celý čas ticho, „a teda na to, že toho vampíra niekto prichytí pri čine. Síce pôjde len o náhodu, ak sa tak stane, ale nič iné v rukách nemáme.“

Fudge si zo skrinky nalial brandy.

„Sme si istí jediným,“ pokračoval Alastor a túžobne sa zahľadel na ministrov pohárik, „sústreďuje sa zrejme len na zvieratá. To muklovské dievča bol podľa mňa iba chvíľkový skrat, potreboval sa nasýtiť a naokolo nebolo žiadne zviera.“

„Pokračujte,“ vyzval ho Kornelius.

„No a,“ auror sa poškriabal na hlave, „možno budem znieť kruto, ale pokiaľ ten netvor má nejaké sebazaprenie, bude loviť ďalej len zvery. A tie za sebou nechajú len skormútených pánov. Nemyslím si, že by sme mali robiť paniku, pokiaľ jeho vinou neumrie ďalší človek.“

„Celá pointa vyšetrovania,“ nadviazal Andrew a oprel si hánky o ministrov stôl, „spočívala v tom, že vampírom bol zabitý človek. Dievča, navyše s muklovským pôvodom. Od tej vraždy ubehlo už vyše mesiaca a nikto iný nezomrel. Okrem tých zvierat, samozrejme. A tieto obete nepredstavujú pre nás dôvod na paniku, nech to znie akokoľvek kruto. A muklovia nad žiadnymi nadprirodzenými bytosťami nepremýšľajú. Viem to, veď som to dievča vyšetroval spolu s nimi.“

„A čo ten nápis? To varovanie, o ktorom ste vraveli, že vám tam nechal?“

„Nechcel nás tam, lebo sme mu boli na stope.“

„Horelo mu pod zadkom,“ lepšie to zhodnotil Moody.

Andrew pokračoval: „Akurát sa mu splní prianie. Nemáme sa čoho chytiť. Nikto ho nevidel, nik ho nevedel opísať.“

„Ehm, tieň, ehm,“ podrýval Moody.

„Nepáči sa mi to,“ zhodnotil Fudge. „Je viac ako pravdepodobné, že sa ten netvor nachádza blízko Rokfortu, miesta plnom detí. Nie je veľmi zodpovedné, že to necháme ležať.“

Chvíľu na seba len ticho pozerali.

„Na druhej strane,“ pokračoval Fudge, „faktom ostáva, že sa nemáme čoho chytiť. Buď sa budeme motkať okolo Rokvillu a školy, čím tú beštiu len vyprovokujeme a ešte sami zaviníme niečiu smrť. Alebo to necháme tak a uvidíme, ako sa situácia vyvinie.“

Minister ich napokon z prípadu odvolal.

„Ja sa ešte vrátim na Rokfort,“ začal Andrew za dverami, keď im minister nariadil odchod. „Ešte mi ostáva jeden deň, ktorý môžem stráviť so synom.“

„Uži si ho, priateľu,“ odvetil mu Moody.

Andrew a Alastor sa rozlúčili a každý si šiel svojou cestou.

Severus Snape sa prechádzal po Šikmej Uličke a nazeral do výkladov jednotlivých obchodov. Síce potreboval nutne navštíviť len jeden, aj tak sa rozhodol prezrieť si to tu celé.

Bol víkend, a tak sa tu nachádzalo mnoho rodín s malými deťmi. Tie si žiadali zmrzlinu, taký alebo hentaký koláč. Rodinná idylka.

Napokon vošiel do obchodu s názvom PREDAJ KOTLÍKOV A PRÍSAD. Nachádzalo sa tu len veľmi málo ľudí, zvyčajne sem chodili len odborníci v tomto obore.

Zabočil doľava k regálu s prísadami. To, čo potreboval, poľahky našiel. Niekomu by sa zdalo, že prísady potrebné na prípravu elixíru života sa nebudú dať zohnať tak jednoducho. Avšak bez toho predmetu, ku ktorému sa on len ťažko dostal, by mu aj tak boli na nič.

Všetko rýchlo pobral a zamieril k pokladni. Tú obsluhovala zavalitá ryšavá staršia pani, ktorá tu pracovala už v časoch, kým on ešte len prvý raz navštívil Šikmú Uličku. Dnes ju síce nevedel vnímať ako atraktívnu, ale počas jeho študentských čias mu veľmi pripomínala Lily.

„Bude to 28 galleónov.“

Severus jej peniaze podal. Rozlúčili sa a on zamieril k východu. Už je všetko tak, ako má byť. Nesťažoval si, stálo ho to veľa síl, aby sa dostal do cieľa. Potreboval od povinností tohto typu oddych.

S týmito myšlienkami sa premiestnil do Rokvillu.

Igor Mack si s ockom vymenil rolu. Zatiaľčo predtým mu Andrew ukazoval svoje miesta na Rokforte, dnes mu pre zmenu on ukázal všetky zaujímavé veci, ku ktorým sa on a Marcus spolu počas minulého týždňa dopracovali.

„Tak v tejto tajnej chodbe,“ sprisahanecky začal Andrew šepkať synovi, „som dal svojej prvej frajerke prvý raz pusu. Ale mame ani muk.“

Zasmiali sa.

„To záleží od toho,“ zamyslene mu odvetil syn, „či ma ešte raz zoberieš do Rokvillu na tú vynikajúcu cukrovú vatu u Medových Labiek.“

Andrew predstieral šok: „Tak toto bol poriadne zákerný ťah. Až by som ťa na mieste Triediaceho klobúka zaradil do Slizolinu.“

So smiechom opustili chodbu a pobrali sa do dediny.

Už boli na polceste, keď sa opäť stretli. Vyzeral presne ako v ten deň, keď dorazil do Rokvillu vyšetrovať. Celý v čiernom a pokožka bola rovnako bledá, ak nie bledšia. Mieril opačným smerom, k hradu a v ruke zvieral tašku. Andrewa ani teraz neminul ten nepríjemný pocit, akoby sa mu niekto snažil dostať do hlavy. Presne ako vtedy, keď s Minervou opúšťal Tri Metly. Najviac ho ale vyviedlo z miery to, že keď sa minuli, kývol hlavou na Igora. Ten si zrejme niečo všimol, lebo hneď ako sa ten muž vzdialil, pustil sa do vysvetľovania.

„To je profesor Snape, nastúpil len tento rok. Učí elixíry.“

„Ozaj? A aký je?“ Andrew sa snažil pôsobiť normálne.

„Nuž, má rešpekt,“ začal Igor, „a nepríde mi, že by bol veľmi spravodlivý. Dosť nadržiava Slizolinčanom. Ale tak, zatiaľ som sa s ním ani poriadne nerozprával.“

Kým si Igor v Rokville pochutnával na cukrovej vate, Andrew toho profesora elixírov stále nevedel pustiť z hlavy.

„Nemal by si pokračovať.“

Severus sa v kabinete strhol a obzrel. Pri náprotivnej stene stál profesor Dumbledore a upieral naňho oči.

„Viete, že sa nepatrí zakrádať do súkromných komnát profesorov, ak v nich nie sú prítomní?“

Dumbledore sa robil, že nepočuje. Vykročil smerom k nemu.

„Nemal by si pokračovať,“ zopakoval. „Hrnieš sa do záhuby, Severus. Takej, z ktorej niet konca. Už si sa v nej raz temer ocitol a len tak-tak si z nej vyviazol. Neurob tú istú chybu.“

„Dohodli sme sa, že toto nebudeme nikdy vyťahovať,“ ohradil sa Severus a na tvári mu spočinul hnev.

„Ani by som to nevyťahoval, keby mi nešlo o tvoje dobro.“ Dumbledore sa zahľadel do zeme. „Ale nech už si myslíš o mne čokoľvek, mne na tebe stále záleží.“

Snape sa ohradil: „Citového vydierania som si v detstve užil od otca viac než dosť. Chcete azda prevziať jeho žezlo?“

Dumbledore si vzdychol.

„Nemienim sa zapodievať tým, prečo si sa rozhodol slúžiť Voldemortovi. Sem si prišiel učiť a túto povinnosť si zatiaľ plniš dobre. Do tvojich rozhodnutí nemám čo zasahovať, nech si o nich myslím čokoľvek.“

„Tak potom?“ Severus zvýšil hlas.

„Nedovolím ti, aby si mu pomohol získať vlastné telo. Tá skaza, ktorú tým prinesieš na celý svet, bude zničujúca. Už sa tak raz stalo a ty si bol pri tom. Stál si pri ňom a trpel si. Ty a mnohí jeho oddaní s tebou.“

Severus sa odvrátil.

Dumbledore pokračoval: „Nemusím nad tým nijako rozmýšľať. Viem dobre, prečo si sa rozhodol takto konať. Chceš sa pomstiť.“

„Mlčte!“ zreval Severus a opäť sa k riaditeľovi otočil.

„Lilino dieťa ale za nič nemôže, Severus. Musíš si to uvedomiť, inak sa sám zničíš. Ono nemôže za to, čo ti spôsobila. Za to prekliatie, ktoré na teba preniesla.“

V Severusovi kypela zlosť. Dumbledore ku nemu podišiel bližšie.

„Viem o tom, Severus. Aj o tých mŕtvych zvieratách v Rokville, veď si zabil psov môjho brata. Nemám ti to za zlé, viem, že tvoje druhé ja má vlastné potreby.“

Snapeova tvár neprezrádzala nijakú emóciu.

„Ale odpovedz mi na jedinú otázku, Severus. Skutočne chceš byť súčasťou toho, aby celý svet opäť trpel? Skutočne si praješ, aby Voldemort znova povstal? Len preto, aby on mohol dokončiť to, o čo sa neúspešne už raz pokúsil? Aby mohol úspešne zabiť Lilino dieťa? Aby tak on uhasil tvoju túžbu po pomste?“

„Neviete o tom nič,“ zúril Snape. „Neviete, aké to je prekliatie. Netušíte, čo to je, žiť ako netvor. Keď musíte vraždiť aby ste sa nasýtili.“

Uprel zrak na svoje päty: „Bože, hnusím sa sám sebe. Vždy. Každou jednou obeťou.“

„Máš pravdu, neviem. Ale sú ľudia, ktorí žijú s niečim podobným ako ty. A vedia ísť ďalej. Napríklad taký Remus Lupin sa nevzdal a-“

„CHOĎTE PREČ!“ vrieskal Snape. „NEPRIPOMÍNAJTE MI NIKOHO Z TEJ ZBERBY!!!“

Dumbledore poslúchol. Medzi dverami ale ešte dodal:

„Pomsta ťa zničí, Severus.“ A odišiel.

V Severusovi hnev ale ďalej vrel. Musel niečo urobiť. Musel ho nejako zo seba dostať, inak by sa od jedu zbláznil. A vtom mu čosi napadlo. Ten auror. Minimálne jeden z tých dvoch, čo vyšetrujú tie zvieratá v Rokville, je ešte stále tu. Dnes mu opäť pri stretnutí nazrel do mysle, ale nestihol sa dostať k tomu, čo potreboval. No nevadí, to nič, už mal plán.

Andrew Mack odprevadil syna ku klubovni, pred ktorou sa dlho objali. Igor mal slzy na krajíčku, nechcel, aby odchádzal. Andrew mu ale pripomennul talizman, cez ktorý sa spolu môžu rozprávať.

Sľúbil mu, že pozdraví a vybozkáva zaňho mamu. S týmito slovami sa Igor sám odobral do klubovne. Vo dverách portrétu otcovi ešte rýchlo zamával a zmizol.

Andrew zišiel schodiskom a mieril k bráne. Už bol len niekoľko desiatok metrov od nej, keď zrazu ucítil akýsi zápach. Najprv nevedel úplne identifikovať, čo to je a skade sa zápach šíri. No netrvalo mu dlho, kým si spomenul, že presne takto cítiť unikajúci plyn a že sa to šíri zo žalárov. Nedalo mu to, išlo predsa o bezpečnosť žiakov. Pobral sa teda do žalárov skontrolovať to.

Keď nad tým neskôr dumal, uvedomil si, že zápach ho navádzal na konkrétne miesto. Vtedy ho ale bez váhania nasledoval. Prišlo mu to čudné až vtedy, keď sa ocitol v miestnosti plnej skúmaviek, čudných vecí v nádobach a kotlíkov naskladaných v kúte na seba. Po zdroji zápachu nebolo ani stopy. Počul, ako sa za ním zabuchli dvere.

„Neodišiel si,“ počul za sebou hlas. Obzrel a spoznal toho, kto prehovoril. Ten nový profesor elixírov. „Mal som to srdce varovať ťa, upozorniť ťa, že sa do mňa nemáš starať. Chcel som ti dobre, dostal si možnosť aj s kolegom vypadnúť a prerušiť vyšetrovanie. Aby si vedel, nemám vo svojej povahe veľkorysosť. Mal si si ju vážiť a využiť to. Lebo teraz sa už s tebou maznať nebudem.“

Profesor elixírov vytiahol prútik a vykríkol: „Crucio!“

[ » na začiatok « ]