Kapitola:
Pridaná: 23.1.2018, 22:27:58
Čítaná: 846×
Hodnotenie: (počet hlasov: 1)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Remus Lupin, June Evansová, Dumbledore, Snape
Stručný dej: Krátke pokračovanie k mojej poviedke "Rozhodnutie, ktoré všetko zmenilo". Sú to vlastne kapitolky, ktoré som chcela dať do príbehu, no napokon sa mi nehodili O:)

Literárna forma: próza
Žáner: (nedefinovaný)

Kapitola: 1 » Patronus 2 » Žabka 3 » Mamka 4 » Rokfort 5 » Laň 6 » Vlkolak 7 » Darčeky 8 » Epilóg - Objatie

Remus netušil, či za ním June ešte niekedy príde na hodinu. Skutočne nikomu neprezradila, že je vlkolakom – ak by to tak bolo, už by si bol všimol zmenu na tvárach študentov. Mohla sa ho však strániť, pretože jej to prekážalo. Nemohol jej to vyčítať, nie každý bol ochotný niekoho ako on považovať za osobu, do ktorej by vložil svoju dôveru. Keď si však predstavil, že by sa s ňou už nikdy nemal možnosť porozprávať sa, srdce mu stislo ľútosťou. Zvykol si na ich rozhovory, na hodiny, počas ktorých sa jej zmocňovalo nadšenie z pokrokov a jeho zase hrdosť na to, ako rýchlo sa učila. Mal pocit, že konečne plní Sheillinu prosbu a to ho napĺňalo zvláštnym teplom, ktoré doteraz nepoznal.

Tieto myšlienky ho zamestnávali väčšinu splnu, ktorý ho priveľmi vyčerpal, no v podstate vďaka nim spal celý víkend tak dobre. V pondelok bol znova na nohách a učil, hoci nedosahoval takú úroveň sústredenia a entuziazmu ako obvykle, a v utorok, keď mal mať hodinu s tretiakmi, si musel sám pred sebou priznať, že si June obľúbil natoľko, že ak by ho odsúdila, bolelo by ho to. Uvažoval, či za ním po hodine príde, alebo sa mu vyhne, a ani z jej správania počas vyučovania nebol múdrejší – zahanbene sa dívala do knižky a vôbec nebola aktívna, až na ňu Harry, s ktorým sedela, párkrát nechápavo pozrel.

Len čo zazvonilo a on im zadal domácu úlohu, dostal na svoju otázku odpoveď – June zamierila priamo k jeho stolu.

„Pán profesor?“ oslovila ho nesmelo a pokúsila sa o úsmev, keď k nej zdvihol oči.

„Áno?“ Napätie v jeho hlase sa nedalo poriadne zakryť; priveľmi ho zatláčal do úzadia celých päťdesiat minút.

„Mohla by som za vami dnes večer prísť?“

„Mohla.“

„Dobre,“ kývla hlavou. „Tak… dovidenia.“ Stratila sa na konci radu spolužiakov vychádzajúcich z triedy skôr, než sa jej stihol odzdraviť.

Zdalo sa mu, alebo sa ho bála? A možno si to len zle vysvetlil, aj Sheilla predsa po tom, čo jej povedal, že je vlkolak, utiekla. No nebolo to preto, že by ho považovala za nechutného, ale preto, že ho nechcela obťažovať vlastným smútkom. Doteraz si veľmi dobre pamätal tú chvíľu, keď mu povedala, že jej neprekáža, kým je raz za mesiac, keď inokedy je tým, koho miluje.

Na večeru nešiel; nemal chuť. Radšej sedel v kresle a podriemkaval, pripomínajúc si, June môže kedykoľvek prísť a tak by nemal zaspať. Napokon mu však hlava predsa len odkľucla na rameno a prebral sa až na neisté zaklopanie na dvere. Tie sa otvorili skôr, než stihol vôbec zaostriť – bol to Junin reflex; automaticky považovala každé dvere na Rokforte za otvorené, hoci sa od začiatkov svojho štúdia musela naučiť tento zvyk potlačiť.

„Och, prepáčte,“ hlesla a zaspätkovala. „Prepáčte,“ zopakovala, keď sa prirýchlo postavil a zatackal sa.

„To nič. Len som driemal.“

„Ak ste unavený, prídem inokedy, nechcem vás obťažovať...“

„Neobťažuješ ma. Sadni si, prosím ťa.“ Ukázal na stoličku a on sám si zvolil druhú.

Neisto sa usadila a vložila si jednu dlaň do druhej, zabodnúc svoj prenikavý pohľad do jeho očí.

„Mrzí ma, že som sa správala nemiestne. Je to len vaša vec a… mňa premohla zvedavosť, prepáčte.“

„Zvedavosť nie je nič, za čo by si sa mala ospravedlňovať,“ odpovedal pokojne. Vôbec sa tak necítil – avšak ešte stále sa prebúdzal zo spánku a tak bral všetko akosi miernejšie.

„Ale predsa… Asi ste si mysleli, že mi to vadí.“

„Napadlo mi to.“

„Nevadí,“ potriasla hlavou. „Netuším, ako sa to mohlo stať práve vám, a je mi to ľúto, ale nevadí mi to. Ste veľmi dobrý človek a ak vás profesor Dumbledore zamestnal, verí vám.“

Cítil, ako sa mu z hrude zdvihla ťažoba, čo tam sedela celý týždeň. Dokonca sa mu podarilo usmiať. „Ďakujem.“

„Nemáte mi za čo ďakovať,“ pokrútila hlavou.

„Ako si na to prišla?“

„Profesor Snape nám zadal tú úlohu o vlkolakoch. Spojila som si symptómy, vašu absenciu a prízrak… A potom – keď som odpadla na dvore, vyčarili ste iba hmlistého Patronusa, hoci som si bola istá, že dokážete vytvoriť aj materiálneho. Napadlo mi, že ak sa najviac bojíte mesiaca v splne, vaším Patronusom bude tvor, ktorého nemáte rád.“

„Si veľmi múdra, June,“ pochválil ju.

„Bola to len zhoda náhod.“

„Vie to ešte niekto iný?“

„Nemyslím si. A ak na to aj prišli… asi majú dosť slušnosti, aby o tom nikomu nepovedali.“

„Ako ty.“

„Odo mňa sa to nik nedozvie,“ potriasla hlavou. „Vlkolakov… veď asi viete,“ pozrela naňho neisto.

„Áno, viem,“ prikývol skľúčene.

Chvíľu premýšľala. Napokon sa opýtala: „Mohla by som sa na niečo spýtať? Súvisí to s lykantropiou.“

„Pokojne sa pýtaj. Koniec koncov, aj to patrí do tvojich osnov.“ Povedal to, aby situáciu odľahčil, no vedel, že to nešlo tak ľahko. June prejavovala nezvyčajnú dávku taktu, akú u nej zatiaľ ešte nezažil, a hoci mala štrnásť rokov, po prvýkrát v nej videl kúsok z toho, čo sa z nej o pár rokov stane – dobrú, ohľaduplnú ženu, skúsenú v obore, ktorý si vyberie za svoju ďalšiu kariéru.

„Ako dlho?“

„Od troch rokov.“

„Pre Merlina,“ zhíkla. „Prepáčte. Len…“ Oči jej blyšťali takou ľútosťou, že ju takmer začal pociťovať voči samému sebe i on.

„Neľutuj ma, June. Neumieram, dá sa s tým žiť.“

„Pomáha vám protivlkolačí elixír?“

„Neviem si predstaviť, že by som sa bez neho ešte niekedy premieňal,“ priznal.

„A… predtým?“

Povzdychol si. „Dáš si medovinu?“

„Áno.“

Privolal ich zo skrine a jednu zlevitoval priamo June do rúk. Sám si odpil a pokračoval v načatom rozhovore: „Predtým to bolo bolestivé. A hrozivé. Fyzická bolesť, keď sa mení anatómia tela, je jedna vec. No myseľ… ľudská myseľ sa úplne stráca a nahrádza ju zvieracia. Protivlkolačí elixír mi však pomáha udržať si ľudskú myseľ, takže spln prežijem tu, v kancelárii.“

„A predsa sa toho stále bojíte?“ opýtala sa krehkým hlasom.

„Ten strach je vo mne zakorenený od malička.“

Nachápavo sa zamračila.

„Kým som nepožíval elixír, bol som počas splnu izolovaný. A keďže som nemal nikoho, na koho by som mohol útočiť, útočil som na seba,“ vysvetlil potichu.

„Už ako dieťa?“

„Už ako dieťa.“

Nastalo dlhé ticho. June spracovávala všetko, čo sa dozvedela, no najmä hrôzu, ktorú to v nej vyvolalo, a on pomaly popíjal medovinu, ktorá bola príjemne sladká a vlievala mu do žíl potrebnú energiu na ďalšie rozhovory.

„Vedia to všetci učitelia?“ prelomila napokon ticho.

„Áno.“

„A… moja mamka? Vedela to?“

„Áno. Vedela.“

Usmiala sa. Nepýtala sa ho, či ho za to neodsúdila – zrejme to už tušila; uplynulé týždne získala voči Sheille vieru, ktorá sa odzrkadlila aj v jej Patronusoch.

Vtom sa jej zreničky rozšírili úžasom. „Premieňali ste sa v Škriekajúcej búde?“

Užasnuto si oprel fľašku o stehno. „Ako si na to prišla?“

„Hagrid mi o nej kedysi rozprával. Povedal, že ju postavili, keď už učil na Rokforte, a dedinčania vravia, že nepočuť zavýjanie už celé roky. V hrade by vás asi boli počuli. A… ak by ste sa aj boli vyslobodili, ostatní by boli v bezpečí,“ dodala zahanbene.

„Si rovnako brilantná ako James,“ pochválil ju. „Aj on prišiel na to, kto som. A rovnako ako ty, ani on ma neodsúdil.“

„Rada by som ho poznala.“

„Vychádzali by ste spolu dobre. Rád priťahoval problémy.“

„Tie priťahuje hlavne Harry,“ ohradila sa. „Ja sa len pripletiem do cesty.“

Zasmial sa.

Obaja chvíľu sŕkali medovinu, až sa napokon ozval: „Premýšľal som nad tvojím Patronusom. Ten Jamesov mal podobu jeleňa. A keďže jeho sestra bola tvojou mamkou, je možné, že si tvar Patronusa zdedila po nej – hoci ten sme nepoznali.“

„Och...“ usmiala sa dojato. „To… môže byť,“ pripustila. „Viete, bola som sklamaná, že to bola len laň, ale… teraz som rada. Ak by to bol had, asi by som… neviem,“ mykla plecami. O Voldemortovi sa rozprávali čoraz menej a jemu sa zdalo, že June postupne vystupuje z tieňa svojho otca a dištancuje sa od neho, a stáva sa sama sebou.

„Ak by to aj bol had, nebolo by na tom nič zvláštne. Tvoje obrovské nadanie zrejme pochádza práve od neho.“

Šibla po ňom očami a pokrútila hlavou. „Dúfala som, že sú to skôr potterovské gény.“

„Je to možné.“

„No nemyslíte si to.“

„Nemá zmysel utekať pred tým, kto si. Môžeš sa toho jedine chytiť a… využiť to najlepšie ako vieš. Bez ohľadu na to, po kom si zdedila talent na čarovanie, oplývaš ním.“

Dlho rozmýšľala. „Temná mágia ma vždy zaujímala,“ priznala potichu. „No nie preto, aby som ju skúšala,“ dodala rýchlo. „Ale preto, aby som sa pred ňou vedela brániť...“ Bola to úvaha, ktorú povedala skôr sebe než jemu, no bol rád, že bol pri tom, keď sa tak stalo.

„Tak vidíš,“ pousmial sa.

„Vy ste sa vyrovnali s tým, že ste vlkolakom?“

Povzdychol si. „Nedá sa s tým vyrovnať. Iba to akceptovať.“

„Nie je vám smutno, keď žijete sám? Žijete sám, či nie?“ uistila sa.

Smutne sa zasmial. „Áno. Žijem sám. No… je to údel, ktorý musím niesť. Mal som priateľov, ktorí to akceptovali, a to je viac, než dostane väčšina vlkolakov. Stále mám otca. A teraz prácu, ktorú mám rád a skvelých študentov.“

„Teraz nemáte priateľov?“

„Nie takých, ktorí by o mojej identite vedeli.“

Ľútostivo odvrátila pohľad. Chápala jeho osamelosť, hoci bola od neho o dvadsať rokov mladšia. Hraničilo to až s nezmyselnosťou, no predsa ich práve toto spájalo – strach z toho, kým v skutočnosti boli, podpora priateľov, no i osamelosť, ktorej čelili. Remus sa však so samotou naučil vyrovnať, pretože v jej veku mu boli oporou najlepší priatelia. Našťastie aj June mala v tomto veku priateľov, mala bratranca, ktorého stále nazývala bratom, a vedela, že sa na nich môže spoľahnúť.

„To, že som vlkolakom, nerozhoduje o tom, kto som. Omnoho viac pre mňa znamená to, že na moje hodiny chodíte s radosťou,“ snažil sa ju povzbudiť.

Opäť naňho pozrela. V jej srdci sa miešalo dojatie so smútkom, no i vďaka s obdivom. Profesor Lupin bol jeden z tých vzácnych ľudí, ktorí skutočne učili – nielen v triede, ale i v živote. Doteraz poznala z profesorského zboru iba dvoch takých pedagógov – profesora Dumbledora a profesorku McGonagallovú. Oboch si vážila a obdivovala ich, no azda preto, že profesor Lupin poznal jej mamu, pociťovala aj akúsi spätosť, náklonnosť, možno túžbu občas zažehnať jeho chvíle osamelosti tým, že sa s ním porozpráva o ničom a o mnohom.

„Chystáte sa pred Vianocami do Rokvillu?“ zvrtla reč na najkrajšie sviatky v roku.

„Ešte si nie som istý. Možno zájdem do Šikmej uličky nakúpiť nejaké darčeky. Hoci… Zo Zonkovho obchodu som stále nevyrástol,“ myklo mu kútikmi.

„Neviem si predstaviť, kto by z neho vyrásť mohol,“ pokrútila hlavou.

„Priznám sa, že ani ja.“

Obaja sa potichu zasmiali a zadívali sa na horizont. V diaľke sa leskli hviezdy; prichádzala zima, no najmä noc.

„Mala by som ísť,“ zdvihla sa. „Ďakujem, že ste si na mňa našli čas.“

„Ja ďakujem, že si za mnou prišla. A že… že mi stále veríš.“

„Čo by som to bola za človeka, ak by som vás súdila podľa toho, kto ste raz za mesiac a nie podľa toho, aký ste po zvyšné dni?“ usmiala sa vľúdne, jemu však na okamih zovrelo hrdlo. Veľmi podobné slová mu kedysi povedala Sheilla a on náhle pocítil vďaku za to, ako Albus June vychoval. Vedel, že je to sčasti aj jej povahou, no nebyť Albusovej láskavosti, June by nebola takáto tolerantná.

„Práve preto,“ pousmial sa. „Dobrú noc, June.“

„Dobrú noc, pár profesor.“

[ » na začiatok « ]