Kapitola:
Pridaná: 23.1.2018, 09:33:36
Čítaná: 1796×
Hodnotenie: (počet hlasov: 1)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: pred dejom kníh JKR
Postavy: Tom Marvolo Ridlle, Ava Smith, Stan, Mike, Kevin a mnoho ďalších žiakov
Stručný dej: Tom sa v šiestom ročníku spozná s neznámou Avou. Zažijú spolu chúlostivé momenty, ale chvíľky, pre ktoré by nejedno dievča zabíjalo. Zamilujú sa?

Literárna forma: próza
Žáner: romantika

Kapitola: 1 » Štuchnutie 2 » Kto to je?

Tom

,,Ďakujem, profesor," poďakujem a vyjdem z jeho pracovne. Byť nesmrteľný by sa mi nesmierne páčilo. Žiť večne. To by bola iná paráda. Vládnuť svetu ako najsilnejší kúzelník. Čo to ešte vravel? Že prídem o svoj život? Nevadí. Veď prečo by aj malo? Nemám priateľov, rodinu a žiadny profesor ma nemá rád. Vlastne nemám nikoho. Prechádzam po hrade s hlavou ponorenou do svojich vlastných myšlienok. Ani si nevšimnem, kedy som sa dostal na prízemie.Prejdem okolo Veľkej siene, keď z nej niekto vyjde. Nestihnem sa uhnúť a tak obaja letíme na zem. Začujem dievčenský ston.

Pozriem sa pod seba a uvidím peknú dievčinu, vekom odhadujem moja rovesníčka. Bez ospravedlnia sa postavím, upravím si hábit a odídem preč. Načo by som sa ospravedlňoval? Je to jej vina. Nemala letieť ako zmyslov zbavená zo siene. Zraziť ju mohol ktokoľvek. Ale šťastie sa usmialo na mňa.Začujem, ako sa niekto za mnou ponáhľa.

,,Hej! Stoj!" zvolá jemný dievčenský hlas.Zastanem a pozriem sa na dotyčnú osobu. Je to to dievča a rýchlimi, ale krátkymi krokmi sa blíži ku mne. Ruky sa hej hompáľajú vedľa tela v rytme jej chôdze. Má krátke čierne vlasy s ofinou, ktoré sa jej pod svetlom lesknú na modro. Srdcová tvár, na ktorej svietia modré oči, sa mračí mojím smerom. Založím si ruky na hrudi a čakám, kým sa nedostane ku mne. Mám také tušenie, že sa so mnou nebude zhovárať ako s kamarátom. A moje tušenie sa naplní v okamihu, akonáhle sa dostane na dva metre odo mňa.

,,No čo by si rada?" spýtam sa ironicky a tým ju predbehnem. Len na prázdno otvorí a zatvorí ústa. Nahodím posmešný úškrn a ďalej ju pozorujem. Zodvihne jedno obočie, ale takmer okamžite ho zasa spustí.Skenujem ju od hlavy až po päty. Je docela vysoká a už má takmer ženské krivky.

,,Tak za prvé. Nevšimol si si, že si ma len tak náhodou zhodil na zem?" povie naštvane. Len pokrútim hlavou a uchechtnem sa, keď zbadám ako sa jej obočie ešte viac zvraští.

,,Je ti na tom niečo smiešne?" vyhŕkne nahnevane. Popravde, vyzerá smiešne. Ale zároveň je aj strašne rozkošná. Pre Merlina, čo to trepem?

,,Nie. Vlastne hej. Ty si smiešna," poviem na rovinu a otočím sa na odchod. Spravím dva kroky, keď ma znenazdajky chytí za pažu a otočí ma na seba. Teda aspoň sa o to pokúša. Od šoku vytiahnem prútik z cédrového dreva a namierim hi na ňu. Mykne ňou a pustí ma. Pristúpim k nej tak, aby sa jej prútik dotýkal hrude. Zapichnem ho na miesto, kde by mala mať srdce. Popri tom si všimnem jej prsia. No, nie je to žiadna sláva, ale nie sú ani najhoršie.

,,Už nikdy sa ma nedotýkaj a nepokúšaj sa ma sledovať, lebo to s tebou dopadne nie dobre," zasyčím jej do tváre. Zbadám, že má strach. Zaspätkuje a ustúpi. ,,Pochopila si?" položím jej otázku a ona jemne prikývne. Odložím prútik a zasa sa otočím, aby som sa konečne dostal do spoločenskej. V tom ucítim na chrbte jemný tlak. Uškrniem sa sám pre seba. Takže soplaňa sa chce hrať? Budiš. Pomaly sa otočím usmejem sa na ňu. V pravej ruke drží prútik. Ruka sa jej jemne chveje. Možno od strachu, možno od zimy a možno od adrenalínu. Ktohovie.

,,Nikto sa mi nebude vyhrážať," zašepká takmer nečujne, ale ja to predsa len zachytím.

,,Takže vravíš, že nikto čo? Ale čo ak sa ti budem vyhrážať ja? Čo ty na to?" poviem povýšenecky a zasa na ňu vytiahnem prútik.

,,To určite nie. Expeliarmus!" zvolá. Čakal som to, tak to iba odrazím.

,,Myslíš si, že ma porazíš? Maličká, odlož ten prútik, lebo si ublížiš," poviem a následne odrazím ďalšie jej kúzlo.

,,To ani náhodou," povie vzdorovito a vyšle ďalšie kúzlo. S ľahkosťou ho odrazím. A potom ďalšie a ďalšie. Ešteže sme v dosť odľahlej časti hradu, kde nie sú žiadne obrazy a chodí tadeto málo žiakov. Zväčša aj tak slizolinčania. Prejde okolo nás jeden starší zelený, ale ani brvou nemyhne a ide ďalej.

,,Takže si nedáš povedať, čo?" osopím sa na ňu a pošlem smerom k nej spŕšku kúziel. Pod ich náporom spadne na zem a prútik jej vyletí z ruky. Dokotúľa sa až ku mne, tak ho zodvihnem. Dubové drevo. Pekný na takú babu.

,,Máš dosť, alebo pokračujeme?" spýtam sa s úškrnom a opriem sa o najbližší stĺp. Sledujem, ako sa nemotorne stavia zo zeme. Po lícach jej stekajú slzy. Vzdorovito sa na mňa pozrie, podíde ku mne a vytrhne mi prútik z ruky. Opakom druhej ruky si zotrie slzy z líc. Nepatrnú chvíľu na mňa mieri prútikom, ale nakoniec si ho schová. Zahľadí sa mi do očí. Všimnem si, že tie jej nie sú modré, ale skôr také azúrové.

,,My dvaja sme ešte neskončili," povie, podíde ku mne, je o pár centimetrov nižšia než ja a zapichne mi prst do hrude, ,,Ak si myslíš, že sa tak ľahko vzdám, tak si na omyle," dokončí a prudko sa otočí a odíde preč. Zasmejem sa a odídem do spoločenskej. Po ceste premýšľam, čo sa to pred chvýľou stalo. Vážne som sa pustil do súboja s dievčaťom? A ešte k tomu z druhej fakulty. Čo ak bude žalovať? Kľudne mohla byť aj mladšia ako vyzerala. Neublížila si náhodou? Neublížil som jej? Popadne ma strach, že som jej niečo urobil, ale takmer okamžite ma ten pocit opustí. Veď ona si začala. Ja za to nemôžem.

Vojdem do miestnosti a sadnem si za jeden zo stolov, čo tu máme. Z tašky, ktorú som mal celý čas zavesenú na pleci si vytiahnem pomôcky na písanie a pustím sa do úlohy z elixírov. Všimnem si, ako ku mne niekto podíde. Nezodvihnem zrak, nech sa ozve prvý. Dotyčný si sadne za stôl po mojej ľavici.

,,Kevin vravel, že si sa bil s jednou babou. Ako to dopadlo?" spoznám Stanov hlas a pozriem na neho. Zbadám jeho vždy usmiatu tvár, ako sa škerí od ucha k uchu. Zasa sa pozriem do papierov. Nasledne odložím pero a znova na neho pozriem.

,,Ak nechceš dopadnúť ako ona, tak by si sa mal vzdialiť a už sa na ňu nepýtať," šepnem. Zodvihne ruky v obrannom geste a stavia sa zo stoličky. Ako ja milujem svoju povahu a povesť. Keď som si istý, že už ma nebude otravovať, tak sa znova pustím do úlohy. Ešteže elixíry mi idú a nemusím všetky informácie hľadať v knihách. Nakoniec sa zodvihnem, odložím úlohu do tašky a poberiem sa do spálne. Tam sa prezlečiem a ľahnem si do postele. Ešte hodnú chvíľu premýšľam nad tým dievčaťom, ale nakoniec ma predsa len unesie vlna spánku.

[ » na začiatok « ]