Kapitola:
Pridaná: 11.9.2017, 19:30:31
Čítaná: 946×
Hodnotenie: (počet hlasov: 1)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Synea, Roy, Maximus...
Stručný dej: Pokračovanie historickej romance Miluj ma navždy. Synea ešte donedávna mala milujúcich rodičov a žila v prepychu. Jej srdce napĺňala láska a nádej, že raz stretne muža, ktorý ju bude milovať rovnako ako jej otec matku. Dnes však žije ako posledná slúžka len so svojím mladším bratom. Rodičia sú mŕtvi, svadba zostala len v snoch. Jediné, čo Synea má, je srdce naplnené nenávisťou voči Maximovi Wingatemu. Túži mu oplatiť všetku bolesť, čo jej s bratom spôsobil. Prichádza s jediným úmyslom. Zabiť.

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Nenávisť v hodvábe 2 » Nenávisť v hodvábe 3 » Nenávisť v hodvábe 4 » Nenávisť v hodvábe 5 » Nenávisť v hodvábe 6 » Nenávisť v hodvábe

A dnešná kapča č.2 špeciálne pre Mariku.

„Kamže sa zberáš?“ zastavil ju, keď si spôsobne utrela ústa a zdvihla sa na odchod. „Ešte nás čaká druhý chod. Prepeličky plnené pečienkou a ovocím.“

„Už mi stačilo. Ďakujem za vašu pohostinnosť.“

„Lisa... sadni si. Nechcem od teba, aby si tú prepelicu zjedla sama, ale aspoň zobnúť si môžeš. Ešte stále sa chveješ.“

Prudko zdvihla hlavu. „To je len preto, že som dlhšiu dobu nejedla. Nezvládnem toľko naraz, zdvíha sa mi žalúdok, hoci polievka bola chutná.“

„Aha,“ vyskočil zo stoličky. „Som ja hlupák, samozrejme. Dobre, tak ti ju dám priniesť neskôr?!“

Nedôverčivo sa naňho zahľadela a o krok ustúpila. „O čo vám ide?“

„O čo by mi malo ísť? Starám sa o blaho svojich poddaných.“

Synea si odfrkla. Keby len vedel, kto ona je!

„Ďakujem, ale nepotrebujem vaše milodary. Na jedlo si zarobím poctivou prácou.“

Maximovi stvrdla tvár. „Milodary? Na slúžku si akási príliš pyšná, nemáš ten pocit?“

Synea stuhla. Mal pravdu. Nedokázala sa celkom zžiť so svojou rolou, nikdy sa v nej neocitla. Ak sa kvôli svojej neobratnosti prezradí...

Pokorne sklonila hlavu. „Ospravedlňujem sa. Vážim si vašu pohostinnosť, iste to myslíte dobre, ale mamička ma vždy učila, že na všetko si treba zarobiť vlastnými rukami a...“ zadrhol sa jej hlas, premýšľajúc nad tým, na čo sa ešte vyhovoriť, „mám trochu obavy, čo by ste potom... žiadali.“ Ani veľmi neklamala. Naozaj mala strach, že by od nej chcel, aby mu zohrievala lôžko. A to by nikdy neurobila. Hnusil sa jej.

Maximova tvár sa uvoľnila, podišiel k nej bližšie a natiahol ruku k jej lícu, nedbajúc, že sa odťahuje. „Moja sladká, toho sa báť nemusíš. Hoci máš skutočne krásne oči, patríš do skupiny žien, s ktorými si žiadne romániky nevytváram, pre vlastnú bezpečnosť.“

Na okamih sa Synea urazila. Nikdy dovtedy jej muž nepovedal, že by po nej netúžil a teraz sa cítila nesmierne nepríťažlivá. Kde boli tie časy, keď jej dvorili desiatky mužov?! Obľúbila si najmä jedného, Wiliama, s ktorým by sa isto o pár dní zasnúbila. No zaútočilo na nich vojsko, jej matku zajali a otec sa pustil do boja. O tri dni jej prišiel telegram s oznamom, že obaja rodičia sú mŕtvi a ak neprenechá spustošený zámok Wingatemu, zabije aj ju s bratom. Musela ujsť. Nesmela svojich rodičov ani len pochovať. Jediné, čo ju držalo pri živote, bola nenávisť voči spomínanému mužovi.

Znovu jej vzbĺkol v hrudi, ničil ju, pálil... Keby mohla, zapichla by mi hneď v tej chvíli nôž do hrude. Ale nesmela si dovoliť jedinú chybu.

„Ďakujem,“ vytisla zo seba a ušla. Už s ním nemohla zostať ani chvíľku.

Maximus zostal stáť na mieste a zamyslene za ňou hľadel. Vyvolávala v ňom veľmi zvláštne pocity a zatiaľ nevedel identifikovať, či sú pozitívne alebo nepriaznivé.

„Že sa nehanbíš, takto si hneď obmotávať pána okolo prsta!“ nadávala jej kuchárka, keď sa zjavila vo dverách. „Marš zametať, nech ťa tu už nevidím! Celé zadné krídlo, Lolo ti už ukáže čo. V kuchyni si mi momentálne nanič.“

Zahanbená Synea v tichosti vykročila za komorníkom. Pevne verila, že zadné krídlo zámku je niekde poriadne ďaleko a nikoho tam nestretne, nech konečne nadobudne rovnováhu. Netúžila po zlej povesti. Určite nie hneď po príchode.

„Vyzametať, vyutierať všetky škáročky. Čo nestihneš do zotmenia, urobíš zajtra,“ prikázal jej Lolo stroho a nechal ju v chladnej miestnosti. Cestou stretli niekoľko chichotajúcich sa slúžok. Dve z nich boli naozaj príťažlivé, nečudovala by sa, ak by učarovali aj pánom. Myslel Wingate ženy im podobné? Mal s niektorou niečo? Sú jeho slabou stránkou? Musí ho spoznať. Zistiť, čo má rád, čo nie, na čom mu záleží. Ako trávi čas. Možno jej plán hneď zabiť nebol dokonalý. Mala by mu spôsobiť rovnaké muky, aké prežívala ona, keď celé noci plakala a prázdno sa dívala do stien. Duše jej rodičov nenájdu pokoj, kým nebudú pochovaní. Vedľa seba. A ona musí zistiť, kde sú. Potom môže Maxima zničiť navždy.

Sťažka si vzdychla a pretrela si spotené čelo. Nebola zvyknutá na toľko práce, hoci za posledné mesiace jej dlane podstatne zdrsneli. Aspoň že ju v žalúdku zohrieval vynikajúci vývar. Skutočne bol famózny, tá uhundraná kuchárka mala zlaté ruky. Mrzelo ju, že si nevzala aspoň do vrecka z núkanej prepelice, ale hrdosť bola silnejšia.

Usadila sa na zem, vymetajúc kozub. Ktovie, na čo využívajú túto miestnosť. Ďaleko od všetkých, obrátenú ku kraju nádvoria, vysoko od zeme. Nebyť nepriateľského nastavenia zhodnotila by miestnosť ako príjemne pôsobiacu, s mäkkou pohovkou v rohu s ťažkými hnedými závesmi, ktoré v prípade potreby mohli zabezpečiť dokonalú diskrétnosť. Plánovali tu bojové výpravy? Stretávali sa tu milenci alebo tu intrigovali dámy z vyššej spoločnosti?

Zvonku k nej doľahlo rinčanie zbraní. Vykukla z okna. Po nádvorí sa pohybovali traja muži, jednoducho oblečení, bez brnenia, a útočili jeden na druhého. Synea fascinovane civela na ponúkané divadlo. V jednom z mužov spoznala lorda Maxima a neochotne musela uznať, že mu to ide najlepšie z nich troch. Nebude ľahké prekvapiť ho a zabiť. Vzdychla si. Musí si to premyslieť, aj Roy ju potrebuje.

O hodinu už padala únavou. Čoraz častejšie sa v myšlienkach vracala k bratovi. Bol to dobrý nápad nechať ho u Ireny? Ako prežil prvý deň? Kým bola vo svojom zámku, i na ceste sem, bola presvedčená o správnosti a úspechu svojho plánu. No keď sa už ocitla na zámku, zdalo sa jej to ako najťažšia vec na svete. Zmocňovala sa jej únava i slabosť, zúfalstvo.

Netušila, kedy zaspala, ani ako dlho. Zrazu však precitla, uvedomujúc si, že má zatvorené viečka a ktosi na ňu hľadí. Otvorila oči a zhíkla. Vo dverách postával lord Maximus a so záujmom na ňu hľadel. Rýchlo si vyhrnutú sukňu po kolená stiahla a sadla si, upravujúc si strapaté vlasy.

„Prepáčte,“ uhládzala si sukňu a líca jej zalievala červeň. „Už sa to viac nestane.“

„Pokojne seď,“ pokynul jej, urobil krok dnu a nehlučne privrel dvere. V rukách zvieral vrecúško.

Tlkot Syneinho srdca sa zrýchlil. Neodvážila sa však nič spýtať.

Maximus sa nenútene obzeral okolo. „Sem ťa poslali, Lisa? Chúďa moje, čo také si vykonala, že si dostala hneď takú ťažkú prácu?“

Synea ho aj naďalej bez slova pozorovala. Keď neodpovedala, podišiel k nej. Vyskočila. Netúžila po tom, aby sa nad ňou týčil ako obor a dával tak najavo svoju silu. Budú si ako rovní hľadieť priamo do očí.

„Je v tebe niečo zvláštne, Lisa. V tvojom pohľade sa mieša množstvo emócií a ja ich neviem rozpoznať. Každý na mňa hľadí jasno. Buď ma nenávidí, alebo miluje. Buď po mne túži, alebo chce, aby som sa v jeho živote už viac neobjavil. Ale ty... Svojím pohľadom mi dávaš najavo, že by sme sa mali poznať, ale ja si... nespomínam.“

Stál len dva kroky od nej. Aj naďalej si ju skúmavo prehliadal, snažiac sa prísť na odpoveď.

„Nemyslím si, že by sme sa niekedy stretli osobne, pane.“

„Tak prečo na mňa tak hľadíš?“

„Neuvedomujem si, že by som tak na vás hľadela. Ak je to tak, ospravedlňujem sa vám, nechcela som vo vás vyvolať otázky, na ktoré vám neviem dať odpovede. Ak dovolíte, pôjdem si dorobiť prácu,“ chcela okolo neho prejsť, no zastavil ju dotykom na zápästí.

Synea sa mykla.

„Pokoj, nechcem ti ublížiť. Doniesol som ti z tej prepeličky,“ vložil jej do dlane batôžtek. „Určite budeš ešte hladná.“

„Ďakujem,“ nedôverčivo prevracala vrecúško v rukách. Maximovi to neušlo.

„Prečo stále očakávaš to najhoršie? Nie je to otrávené. Mám si pred tebou odhryznúť, aby si mi verila?“

„Nie...“

„Pokojne to môžem urobiť. Nie som nadšený predstavou, ak si moje služobníctvo myslí, že sa ho chcem zbaviť týmto spôsobom. Zvyčajne mi stačí ich vyhodiť. Ale ani to nie je potrebné, tu všetci pracujú takmer s radosťou.“

Pochybovačne naňho pozrela. Čierne oči sa zavŕtali do jej modrastých. Zrazu jej palcom prešiel po líci.

„Máš tam sadzu,“ oznámil jej pokojne a skôr než sa nazdala, vyšiel z miestnosti.

[ » na začiatok « ]