Fan Fiction

Kapitola:
Pridaná: 13.7.2017, 13:28:56
Čítaná: 777×
Hodnotenie:

(počet hlasov: 4)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Sheilla Potterová, Remus, James, Sirius, Tom Riddle/ Voldemort, Dumbledore
Stručný dej: Príbeh ženy, ktorá milovala tak oddane, že pre tých, ktorých ľúbila, sa dokázala vzdať i vlastného života. Príbeh o výnimočnom pute matky a dcéry, oboma nedobrovoľne zviazanými s Voldemortom, a ich vzťahu k mužovi, čo sa neznámym javil ako zviera, no pre ne sa (aspoň na niekoľko chvíľ) stal najdôležitejším človekom na svete. *Tento príbeh mi ležal na srdci už dlho, ale nejako nešiel na papier (hoci len vo worde). Teraz to konečne vyšlo :) Dúfam, že budete mať z čítania tejto poviedky takú radosť, s akou ju ja píšem :)

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dráma, dobrodružstvo, romantika, tragédia

Kapitola:

Hranice sa uzavreli týždeň po tom, ako sa vrátila do Paríža. Sheilla bola však pevne rozhodnutá stretávať sa s Remom vždy, keď to bude možné, a ak jej v tom zdĺhavé cestovanie zabráni, tak aspoň si s ním písať. Vedela, že hoci bude mať v auguste týždeň počas výcviku voľno, pripadne rovno na spln, a tak si nerobila nádeje, že za ňou príde. A jej bolo zrazu ľúto, že súhlasila s odučením letného kurzu pre nádejných maliarov, hoci v januári sa s Tomom tešili, že budú celé leto spolu, pretože sa mu zvoľní tempo.

Pracoval však čoraz viac a i ona sa utiekala k maľovaniu; no jej diela už neboli veselé a plné farieb, ale temné, vyjadrujúce smútok za rodičmi a i strach z rozchodu s Tomom. Niekoľkokrát mu napísala sovu ohľadom toho, že sa s ním potrebuje stretnúť, no vždy jej odpovedal (ak vôbec odpovedal) iba tým, že má teraz veľa práce, a že keď bude môcť, zastaví sa za ňou. Ona však už nechcela čakať, nemohla čakať. Hoci mala dojem, že s ňou ostával iba zo zvyku (nebolo to hrozné, byť s niekým zo zvyku, iba kvôli telesným pôžitkom, a neľúbiť hlbšie?), chcela sa k nemu zachovať čestne.

Rozhodla sa preto vybrať sa za ním do bytu, v ktorom prespával, keď bol v Paríži – mali sa stretnúť až o tri dni, no už nemohla čakať. Zbytočne by bol plánoval ich spoločné stretnutie, keď s ním už nechcela byť.

Kým premýšľala nad tým, čo mu povie, uvažovala, prečo sa jej v prvom rade zapáčil. Bol galantný a pozorný, a neskutočne nádherný. S odstupom času si musela zahanbene priznať, že jej imponoval práve jeho vzhľad, hoci vzhľad bol poslednou vecou, ktorý ju na ľuďoch, či mužoch, zaujímal. Potrebovala sa však od Rema odpútať, a kým on to dokázal sám, ona na to využila Toma. Znelo to príšerne a ona sa pre to cítila príšerne, no bolo to tak. Nech ju Tom akokoľvek priťahoval, premietala naňho pocity, ktoré stále prechovávala voči Removi, hoci bez toho, aby si to uvedomovala. A hoci bola rozhodnutá povedať mu o tom, kým za ním išla, vystresovala sa natoľko, že jej ráno prišlo zle od žalúdka. Uvažovala, že to nechá tak, no naozaj už nechcela čakať, a tak sa ešte pred začatím školy vybrala k Tomovi do bytu.

Býval na druhej strane Seinny v nízkom muklovskom paneláku, a hoci uňho bola iba dvakrát (ešte pred Vianocami a potom tesne pred Lilinou a Jamesovou svadbou), poznala cestu dokonale.

Výnimočne si privolala výťah, a keď sa kovové mreže zavreli a ona stlačila gombík označený číslom 6, sadla si na sklápacie sedadielko, predýchavajúc opätovnú nevoľnosť. Mala pocit, že pri rozchode s Tomom bude musieť byť silná; že ju bude presviedčať, odhovárať... Keď si vybavila niektoré chvíle ich vzťahu, uvedomila si, že mnohokrát konala úplne proti svojej vôli iba preto, aby mu vyhovela. Až chorobne mu chcela vyhovieť, vo všetkom, čo si zaželal, a azda i preto sa jej náklonnosť k nemu, a tá jeho k nej, vytratili.

Otvorila mreže a vyšla von, mieriac na koniec chodby, kde sa nachádzal Tomov byt. Než však natiahla ruku ku kľučke, zmocnil sa jej obrovský strach a ona zastala, úplne paralyzovaná. Na okamih si myslela, že je to jej intuícia, no potom si uvedomila, že ten strach sa stupňoval, a že nepatril jej, ale niekomu, kto bol tesne v jej blízkosti.

Než si uvedomila, že je to zrejme Tom, zaznel z izby vysoký, hoci čiastočne tlmený prosebný výkrik. „Prosím, môj pane, nebola to moja chyba!“

Strach, ktorý sa Sheilly tentoraz zmocnil, patril jej. Ten hrozivý hlas, plný ľadového chladu, jej kohosi pripomínal, a keď prehovoril znova, prišla na to, že to bol zrejme Tom.

„Sú príliš efektívni! Potrebujem ich mŕtvych! Buď rád, že si k nim budujem inú cestu.“

Nech muž za dverami poskytol akúkoľvek odpoveď, Sheilla ju nepočula. Nie preto, že by odišla, ale preto, že zreteľne počula, ako Tom uvalil na celú miestnosť Silencio.

Nemohla uveriť tomu, čo počula, a predsa... Hovoril o Potterovcoch a... o nej. Existovala len jedna možnosť, kto ten muž bol; a na okamih jej prišla priveľmi hrozná na to, aby ju pochopila. A potom jej začalo dochádzať; všetky malé náznaky, informácie, ktoré sa jej pýtal, moc, ktorú nad ňou mal, otázky, ktoré jej kládol – to všetko nasvedčovalo tomu, že ten starší muž, ktorého za dverami počula rozprávať, ktorého ten vystrašený človek nazval „môj pane“ a ktorého prízvuk znel presne tak isto ako Tomov, je Voldemort.

Nevedela, ako k tomuto záveru došla takto rýchlo, no vedela, že je správny.

Od zdesenia a znechutenia sa jej zdvihol žalúdok a podvedome siahla po prútiku, ktorý nosila so sebou vždy, keď sa išla s Tomom stretnúť.

Musí utiecť. Hneď teraz. Lenže kam pôjde? A záleží na tom? Kamkoľvek pôjde, ak ide po Jamesovi a Lily, nájde si ju. Má vôbec nejakú šancu na útek? Je to predsa Voldemort, čarodejník, ktorého sa všetci boja, vrátane jej. Musí sa o to však pokúsiť, musí sa odmiestniť hneď teraz, nech to bude kdekoľvek.

Bez ohľadu na to, že jej bolo zle, a že mala na mysli iba obyčajný prístav na severe Francúzska, sa spolovice otočila na mieste; zvyšok kruhu však už nestihla opísať. Dvere Tomovho – nie, Voldemortovho – bytu sa otvorili a ona zamrzla na mieste, hľadiac do červených očí Lorda Voldemorta. Reagovala skôr, než zdvihol prútik. Vyslala naňho zaklínadlo, ktoré raz začula v knižnici povedať Severusa v časoch, keď sa jeho priateľstvo s Lily definitívne skončilo – Sectumsempra. Netušila, či zaberie, temná mágia jej nikdy nešla, no zdalo sa, že Severusovo kúzlo ju poslúchlo. Na Voldemortovej tvári i tele sa objavili hlboké, krvavé rany a ona zhíkla, no hoci čakala, že sa ho týmto oslabí, mýlila sa. Iba sa zasmial a vyslal neverbálne kúzlo, ktoré ju úplne ochromilo, prikovalo ju na miesto a nestihla vydať ani hláska, než k nej pristúpil, stále krvácajúc, a zasmial sa: „Čakal som, že sa to skôr či neskôr dozvieš.“ Skutočnosť, že sa nachádzali v muklovskom paneláku, ráno, keď sa všetci chystali do práce, a on stál na chodbe, krvácajúci a víťazný, ju desilo o to viac, že ak by nejaký mukel šiel okolo, bez mihnutia oka by ho zabil.

„Ty o svojom bratovi a ráde nevieš nič,“ skonštatoval, pomaly sa liečiac. „Dokonca som si myslel, že sa na teba vykašlem. Čarodejnica, ktorej sa páči žiť ako mukelke. Z čistokrvnej rodiny. Taká hanba,“ vyprskol. Podišiel k nej bližšie, prechádzajúc špičkou prútika po jej líci. „Ale si mocná. Si cenná. Si čistokrvná. A napriek svojej vôli mi poslúžiš.“

Vnútri sa zachvela a znova sa jej zmocnil závrat, nevedela však nič urobiť, pretože sa stále nemohla pohnúť.

„Čo asi povie tvoj braček, keď ťa použijem na to, aby som sa k nemu a jeho ženuške dostal? A nielen k nemu? Ale aj k Blackovi... Pettigrewovi. A tvojmu vlkolačiemu priateľovi?“ V duchu zaúpela. Chcela žobroniť, chcela ho prosiť, sľúbiť mu čokoľvek na svete, i vlastný život, len aby nechal jej rodinu, to čo z nej ostalo, na pokoji, no on jej to nedovolil.

Líca jej zaliali horúce slzy a vzápätí zamrela hrôzou; z dverí z druhej strany chodby vyšla von rodina s dvoma deťmi. Na chvíľu sa všetci štyria zastavili, dívajúc sa na Sheillu a Voldemorta a potom sa štyrikrát zablesklo zelené svetlo a oni padli na zem, mŕtvi.

Sheillin nemý výkrik sa stratil v zdesení, ktoré sa jej zmocnilo. Všetko videla iba periférne, no vedela, že to boli deti... len malé, nevinné deti...

Zdvihla sa v nej vlna výčitiek, strachu, hrôzy, nešťastia a odporu. A lásky. Lásky ku všetkým, ktorí ju stoj čo stoj chceli držať mimo Anglicka, aby sa jej nič nestalo, k tým, ktorí ju učili a pomáhali jej, ktorí ju podporovali.

„Sklamala si. Nemáš ani štipku z chrabromilskej odvahy, ktorou sa tá fakulta tak pýši.“

Pri tých slovách sa všetky jej pocity pretavili v hnev. Taký obrovský, zúrivý hnev, že akýmsi spôsobom sa jej stuhnuté končatiny uvoľnili a než si Voldemort uvedomil, čo robí, vrhla po ňom Relacio, ktoré ju Remus tak dobre naučil a odmiestnila sa do Le Havre.

Oprela sa o zábradlie a vyvrátila celý obsah žalúdka, celá sa chvejúc. Dusila sa emóciami, ktoré jej sťahovali žalúdok i srdce, a predsa akýmsi spôsobom nevyvierali z oblasti hrudníka, ale z podbruška; z maternice.

Vydesene zhíkla, upútajúc na seba pozornosť niekoľkých okoloidúcich a kolená sa jej podlomili, no potreba utiecť v nej zvíťazila a tak sa, sama nevediac, odkiaľ sa v nej zobrala toľká sila, rozbehla k lodi, na ktorú nastupovali poslední cestujúci.

„Počkajte!“ zavolala na mladého chlapca, ktorý čakal, kým poslední ľudia zmiznú z mostíka a bude ho môcť zdvihnúť. „Musím sa dostať do Anglicka! Je to súrne!“

Sheilla si kúpila lístok a vrhla sa na loď, schovajúc sa v tieni komína, ktorý vydal chrapľavý výkrik a po chvíli sa loď pohla, vzdialiac sa od francúzskeho pobrežia. Vedela, že nie je v bezpečí, vedela, že Voldemort si ju nájde; no nič iné jej v tej náhlivosti nenapadlo. Musela sa však dostať do Anglicka, musela utiecť, schovať sa a už nikdy sa s nikým z tých, ktorých milovala, nestretnúť. Ak mala zomrieť, zomrie sama, radšej sa zabije, no nedovolí Voldemortovi, aby ju zneužil na to, aby našiel Jamesa, Lily, Siriusa, Rema a Petera a zabil ich...

No teraz tej nevoľnosti už rozumela. A možno rozumela i nárastu empatie voči ostatným. Bola tehotná, zrejme sa to stalo po Lilinej a Jamesovej svadbe, keď sa vrátila do Paríža a hoci bola na Toma nahnevaná, nechcela sa s ním hádať, a tak u nej prespal... Možno na ňu vtedy použil Imperius. Možno ho na ňu používal už dlho...

Skrčila sa do klbka a objala si bruško. Mohla byť tak v treťom mesiaci. Nemala však žiadne príznaky, menštruáciu síce nedostala, ale pripisovala to stresu, ktorým si kvôli Tomovi prechádzala a potom smrti rodičov...

Ak čakala jeho dieťa, nemohla sa zabiť. To maličké... to maličké bolo aj jej dieťaťom. A vtedy jej zišla na um hrozná myšlienka, taká príšerná, až sa jej zatmelo pred očami – že Voldemort možno chcel, aby s ním otehotnela. Bol predsa posadnutý čistou krvou a ona pochádzala z jednej z mála čistokrvných čarodejníckych rodín v Británii.

Cesta do Anglicka netrvala dlho, do troch hodín by tam mala byť. Doklady mala pri sebe, mala všetko čo potrebovala. Jediné, čo nevedela, bolo, kam pôjde.

Nie, to mu nemôže urobiť. Sľúbil jej, že bude s ňou, no to ešte nevedel, že je zrejme tehotná. A ak po nej Voldemort pôjde – čo bolo úplne isté – nemôže ho vystaviť nebezpečenstvu. Remus... jej drahý Remus. Vydrankala z neho nádej a teraz mu ju vezme...

Kam len pôjde? Čo urobí? Ako sa zachráni? A omnoho dôležitejšie bolo to, ako ochráni svoje dieťa pred jeho otcom. Nech boli Voldemortove zámery akékoľvek, nehodlala sa dieťaťa vzdať bez boja a bez vzdoru. Vedela, že sa o ňom dozvie, a ak sa ona dostatočne rýchlo neschová, stane sa to v dohľadnej dobe.

Má ísť za bratom? Čo jej povie, keď zistí, že sa spustila s Voldemortom? Ako sa na ňu pozrie? Odvrhne ju, zavrhne ju, vydedí... Všetci to urobia... Zradila ich, zlyhala...

A kvôli čomu? Kvôli láske. Vlastnej, nevysporiadanej, potlačenej. Ako len mohla? Ako si nemohla nevšimnúť, čo je Tom zač? Ako to nemohla vidieť?

Mala chuť sa okamžite udať na Ministerstve. No ak by ju poslali do Azkabanu, čo by bolo s jej dieťaťom?

A vtom v nej svitla nádej. Rozliala sa jej žilami, akoby jej do nich pichli novú, cudziu, nepoškvrnenú krv, a jej sa na chvíľu zmocnil pokoj.

Albus Dumbledore. Jeho jediného sa Voldemort vždy bál. On jediný jej mohol poskytnúť ochranu, ktorú potrebovala, v škole, ktorú predčasne nechala.

Ak sa jej podarí dôjsť do Rokfortu, požiada ho, aby tam mohla ostať. Nevedela, či jej to dovolí, no musela dúfať.

O seba sa nebála. No o tých, ktorých milovala, áno. A bola ochotná urobiť čokoľvek, aby ich ochránila.

Rozhodnutie, ktoré všetko zmenilo