Kapitola:
Pridaná: 12.4.2017, 12:29:20
Čítaná: 1700×
Hodnotenie: (počet hlasov: 3)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Tereza, doktor Pearce
Stručný dej: Študentka na výmennom pobyte v Anglicku a doktor histórie. Čudáci, ktorých od seba delia všetky rozdiely sveta, no predsa ich spája jedno - láska k histórii.

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Ak sa modlíš za moju lásku... 2 » Príde čas... 3 » Vo dne v noci ti budem dokazovať...

Za deväť mesiacov som si na londýnske počasie už zvykla, a tak som do nového upršaného dňa nevstávala s mrzutou náladou. Prehrabujúc si strapaté blond vlasy som sa postavila k oknu a chvíľu sledovala ruch dolu na ulici. Pohľad na ľudí, ktorí sa ani neobťažovali vytiahnuť dáždniky a vykračovali si mestom, akoby sa nechumelilo, ma rozosmial. Angličania.

Zrak mi padol na kopec papierov, porozhadzovaných po celej izbe. Včera som nad nimi vysedávala tak dlho, že sa mi ani len nechcelo ísť do postele (a tak som zaspala v hojdacom kresle), nieto ešte po sebe upratovať ten bordel. Vždy som vravela, že spánok je pre slabých, ale tentoraz ma ozaj premohol.

Začala som papiere zbierať a ledabolo ich ukladať na seba. Napokon som ich vhodila do kabelky spolu s tabletom. Vyťahané tričko a šortky som vymenila za bielu blúzku a áčkovú čiernu sukňu. Nemala by mi byť zima, veď už aj do Anglicka pomaly prenikla jar. Na nohy som si ešte rýchlo natiahla čierne silonky a naskočila som do lodičiek. Vyzúvali sa mi. Povzdychla som si.

Nemala som veľmi chuť upravovať sa, a tak som svoju tvár okrášlila len o obyčajnú riasenku. Nechápala som, ako sa mi občas na seba chcelo kydať ešte aj ceruzku, korektor, tiene a rúž. Vlasy som si zaplietla do jednoduchého vrkoča.

Tešila som sa alebo nie? Nevedela som. Tešila som sa na knižnicu, v ktorej som tak dlho nebola. Tešila som sa na nové informácie, ktoré sa dozviem. A hlavne, tešila som sa na doktora Pearcea.

Nevedela som sa ubrániť úsmevu a zas a znovu som premýšľala, prečo nám osud spojil cesty, keď z toho prichádzalo viac strastí ako potešenia. Bola som obyčajná študentka histórie, azda príliš premotivovaná, ktorej sa podarilo dostať na výmenný pobyt do Londýna. A keďže bola tak príšerne premotivovaná, rozhodla sa z pobytu vyťažiť čo najviac a podniknúť v britskej metropole výskum k svojej diplomovke. A keďže osud jej zrejme nedovolil zasvätiť celý svoj život a chladné srdce len histórii, jej koordinátorom sa stal doktor Pearce, vedúci historického oddelenia v Britskej národnej knižnici.

Doktor Pearce bol… nuž, bol divný. Žil vo svojom svete. Vedel byť občas dosť nepríjemný. Často sa zamyslel a zabudol, že sa s ním niekto - ja - rozpráva. Občas to však bolo presne naopak – prenikavým pohľadom svojich čiernočiernych očí sa vedel zavŕtať hlboko na dno duše. Nikdy som jeho pohľad nezniesla. Bol príliš silný. Akoby som sa bála, že ma spáli. Sprvu som ten pohľad neznášala, no teraz som ho skrátka nevydržala.

Ako som si vypchávala lodičky kúskom vaty, spomínala som na naše prvé stretnutie. Často som naň spomínala. Bolo neskutočne trápne.

„Dobrý deň. Ja som… ja som Tereza Hrdličková,“ habkala som, keď som po hodine blúdenia trafila na dohodnuté miesto na námestí Piccadilly Circus, ktorým bola socha bôžika lásky Erosa.

„Hrdli… ako?“

„Hrdličková,“ zopakovala som pomaly a následne som mu to priezvisko vyhláskovala, no on len ledabolo kývol rukou.

„Doktor Scott Pearce,“ jemne mi stlačil ruku.

„Ja viem,“ uškrnula som sa prihlúplo. Bola som príšerne nervózna a navyše mi bola zima. Bol vtedy neskorý august a ja som si obliekla len žlté šaty a silonky, ignorujúc fakt, že v Londýne je chladnejšie ako u nás na Slovensku.

„Našli ste si ma na sociálnej sieti, aby ste zistili, či budem mladý fešák?“ podpichol ma, keď ma viedol prepchatým námestím.

„Čože?“ Musela som byť červená ako paprika. Vždy som hrozne očervenela, keď som sa hanbila. Kto už len, preboha, používa výraz sociálna sieť? Bol divný.

„Sklamal som vaše očakávania?“

Nemala som slov. Hovoril to tak seriózne, ba priam až pochmúrne, bez jediného náznaku úsmevu či úškrnu. Mami, pomoc, kričala som v duchu. Kútikom oka som si ho však prezrela – bol vysoký, veľmi vysoký, mal nevšedne dlhú bradu a vlasy zviazané gumičkou. Prvé, čo mi napadlo, bolo, že by sa mohol oholiť – určite by vyzeral lepšie a mladšie. Mohol mať okolo štyridsiatky? Skrz tú bradu a neskutočne vážny výraz v očiach sa mi to veľmi ťažko odhadovalo.

„A ja vaše?“ spýtala som sa s malou dušičkou, lebo som ozaj nevedela, čo mu na to povedať.

On však neodpovedal, ani len brvou nemihol, len kráčal rovno, akoby úplne prepočul otázku, čo som mu položila. Asi som mu nestála za odpoveď. Obaja sme kráčali v tichosti, keď vtom sa spýtal: „Prečo história?“

„Prosím?“

„Prečo ste sa rozhodli zasvätiť svoj mladý život histórii?“

Zarazilo ma to. „Lebo ju mám rada?“

„Rada môžete mať veľa vecí.“

„Nie tak veľmi ako históriu.“

Odfrkol. „A čo konkrétne? Ospravedlňujem sa, ale vyfučalo mi to z hlavy.“

Zaklipkala som očami, no nenechala som sa vyviesť z miery. „Anna Boleynová.“

„Panebože. Nemohli ste si vybrať niečo originálnejšie?“

„Čo prosím?“ Zastala som. Jeho posh prízvuk mi rezal uši. Mala som sto chutí začať ho priamo tam imitovať.

„Mohli ste si vybrať hocičo, hocijaké iné storočie, hocijakú inú osobnosť, a vybrali ste si práve Annu Boleynovú.“

„Áno, vybrala.“

„Bože, dievča. O pár rokov z toho hádam vyrastiete.“

Nevychádzala som z údivu. Čo to malo dokelu znamenať?! Ako som mala vydržať pol roka s takýmto serióznym zadubencom? Ešte v ten deň som začala odratávať dni do návratu domov.

Nakoniec sa však ukázalo, že sa v epoche Tudorovcov vyznal. A keby len vyznal – zdalo sa, že ho to fascinuje, fascinuje rovnako ako mňa, ak nie aj ešte viac. Ešte nikdy som sa u nikoho nestretla s takým záujmom o históriu, ak nie len pri pohľade do zrkadla, keď som si precvičovala vlastný rečnícky prejav.

„To nie je len o pozeraní dokumentov a čítaní kníh!“ vyhlasoval zakaždým, keď sme mali diskusiu a ja som do nej nevedela priniesť rozumné argumenty. „Vy s tou postavou musíte žiť, predstaviť si, čo cíti, stotožniť sa s ňou.“

„A nakoniec sa z toho zbláznim, nie?“ spýtala som sa.

„A? Azda vám to prekáža?“

Vždy ma dokázal dostať otázkou, na ktorú som nevedela odpovedať, len ma prikoval svojím prenikavým pohľadom a ja som zbabelo sklonila hlavu. Neznášala som ho za to.

Každý deň som sa bála, ako sa zas znemožním a ako veľmi mi dá najavo, že som neschopná. Doteraz ma všetci chválili a obdivovali moju pamäť, zapálenie a inteligenciu, a zrazu sa zjavil niekto, kto to všetko spochybnil. Nebola som zvyknutá na prehry a na pády. Cítila som sa príšerne. Začala som ľutovať svoje rozhodnutie. Každý deň som hodiny skypeovala s mamou a nadávala na toho „arogantného, namysleného, nafučaného idiota“.

V jedno popoludnie ma príjemne prekvapil – rozhodol sa, že ma vezme do historického oddelenia knižnice a ukáže mi knihu, ktorú nazýval „klenotom pre všetkých bláznov do Tudorovcov“. Nepovedal mi, ktorú presne má na mysli, no tušila som, a s detinskou radosťou v srdci som čakala, kým ju opatrne vytiahne z puzdra. Pri pohľade na ošúchaný tmavočervený obal so zlatistým orámovaním vo mne vzrušenie narástlo do rozmerov, v akých som ho necítila ani bezprostredne po tom, čo som zistila, že cestujem do Londýna.

„Je to ona,“ zašepkala som. Hrdlo som mala od dojatia stiahnuté.

Doktor Pearce sa ku mne prekvapene otočil, no ja som si ho nevšímala. Mala som oči len pre knihu. „Poznáte ju.“

„Samozrejme, ja… nemôžem...“ Natiahla som ku knihe ruku, no včas som sa zarazila – smela som sa dotknúť niečoho tak vzácneho, pre mňa až posvätného? „To je...“ Vypadla mi všetka slovná zásoba.

Doktor Pearce knihu veľmi opatrne otvoril, akoby sa mohla každú chvíľu rozpadnúť. Bola stará a stránky v nej zhnednuté, ale obrázky boli stále zreteľné. „Pravdepodobne ju poznáte vďaka tomuto,“ povedal Pearce potichu a nechal knihu otvorenú na stránke, ktorá zobrazovala zakrvaveného Ježiša. Avšak to, čo ma najväčšmi zaujalo, boli písmená pod obrázkom. Neboli veľmi jasné a musela som na ne veľmi žmúriť, no boli tam ako nezvratné svedectvo o tom, že niekto ako Henrich VIII. naozaj žil a nech už bol idiot, aký bol, v tejto knihe ležal dôkaz, že Annu kedysi ozaj ľúbil čistou a úprimnou láskou.

Vedela som po francúzsky len veľmi málo, a Pearce to zrejme vytušil, pretože mi zreteľne v angličtine predniesol (síce ani nebolo treba, keďže dané slová som poznala naspamäť): „If you remember my love in your prayers as strongly as I adore you, I shall hardly be forgotten, for I am yours. Henry R. forever.“

„To je…“ Nemala som slov. Bola som dojatá. Pohľad na túto knihu, pohľad na slová, ktoré samotný Henrich napísal Anne a ktoré dokazovali nehu a lásku vo vzťahu, ktorý napokon tak bolestne skrachoval, mi opäť pripomenul, kto som a aké tu mám poslanie. Opäť ma posadla história a odrazu som vedela, že moja cesta do Londýna bola najlepším rozhodnutím môjho života.

Až po chvíli ticha, kedy som len ohúrene hľadela na ten historický skvost pred sebou, som si uvedomila, že doktor Pearce sa na mňa uprene pozerá. A ako! V jeho pohľade neboli stopy po posmechu, opovrhnutí, zatrpknutí. Zreničky mal rozíšerné… čím? Záujmom? Prekvapením? Nech to bolo, čo chcelo, neubránila som sa širokému úsmevu. A v tej chvíli ma akosi vôbec neprekvapilo, keď sa usmial aj on. Ah, ako ten úsmev rozžiaril jeho tvár… ako veľmi mu pristal!

„Predpokladám, že Annine slová vás dojmú ešte väčšmi,“ skonštatoval, a keď som opäť upäla lačný pohľad na knihu, doktor Pearce s tichým smiechom pretočil stránky.

So zatajeným dychom som sledovala obrázok Márie, ktorej sa prihováral anjel Gabriel a zvestoval jej, že porodí božieho syna. Mykalo mi rukou, ktorou som sa už-už chcela natiahnuť k tej posvätnej stránke, no zakaždým som si uvedomila, že tam mám dozor, ktorý mi to nedovolí. Ah, ako som mu len závidela, že tam pracuje!

„Je fascinujúce vedieť, že sa toho dotýkala Anna, však?“

„To je,“ zašepkala som.

A potom spravil doktor Pearce niečo, čo ma načisto odrovnalo – jemne mi vzal dlaň do ruky a dovolil mi, aby som sa prstami opatrne dotkla krehkej stránky, na ktorú som tak zbožne hľadela. Dotýkala som sa jej minimálne a čo najjemnejšie, aby som ju nepoškodila. Naozaj sa jej takto pred pár rokmi dotýkala ona? Ona, žena, ktorú som vnímala ako historický ženský vzor, žena, ktorej osud ma tak veľmi fascinoval a porovnávala som ho s tým mojím?

By daily proof you shall me find

To be to you both loving and kind.

„Vyzeráte, akoby jediné, čo by vám stačilo ku šťastiu do konca života, bola práve táto kniha,“ poznamel doktor Pearce. Bol taký uvoľnený. Ja som sa z toho však netešila tak, akoby som sa tešila na iných okolností – musel mi to odpustiť, ale Annin rukopis bol pre mňa v tej chvíli ozaj dôležitejší.

Napokon sme z knižnice odišli von na slnkom zaliate námestie. Z tváre mi neschádzal široký úsmev. Kútikom oka som pozrela na doktora Pearca, a keď som videla, že sa s tvárou upretou na mňa tiež usmieva, mala som chuť začať spievať a tancovať.

Odvtedy sa náš vzťah zmenil. Zdalo sa, že mi doktor Pearce začal prejavovať omnoho viac úcty a rešpektu – nieže by predtým bol nejaký hulvát, to vôbec nie, vždy mi otváral dvere, obliekal kabát, ale akonáhle prišlo na zmeranie vedomostí, vedel ma poriadne potopiť – a odrazu už aj moje názory prijímal so zanietením a záujmom. Sem-tam som sa veľmi rozrečnila a ponorila hlboko do úvah, až som si ani nevšimla, ako uprene sa na mňa zahľadel.

„Odkiaľ to vlastne ste?“ spýtal sa ma raz, keď sme prechádzali skrz ulicu Oxford Street. Boli to už skoro štyri mesiace môjho pobytu v Londýne.

„Zo Slovenska,“ odvetila som prekvapene. Nikdy sme sa o ničom inom ako o histórii (a o počasí) nezhovárali.

„Stred Európy, všakže?“

„Áno. Ale nie Československo,“ uškrnula som sa.

„To sa predsa rozpadlo v 1993 a pokiaľ viem, nestihli ste sa znovu spojiť.“

Ohúrene som naňho pozrela.

„No čo?“ mykol plecami. „Nemyslite si, že sa obmedzujem len na históriu svojej krajiny.“

„Väčšina Britov o Európu nestojí,“ odvetila som a dúfala, že ho to neurazí.

„To je fakt,“ prikývol nenútene. „Ale to, že o ňu nestojím, neznamená, že o nej niečo neviem.“

Povzbudilo ma to k tomu, aby som sa začala viac pýtať. „Kde ste vlastne študovali?“

„Na Oxforde. Londýnske univerzity mi neprišli dosť… dobré.“

„Hm. Kto vie, čo by ste povedali na naše univerzity.“

„Zdá sa, že vás tam toho naučili celkom dosť,“ namietol.

Zažmurkala som. Ešte pred pýr týždňami mi dával pocítiť, aká som hlúpa a nevzdelaná, a teraz mi skladá takéto komplimenty?

„Tu som sa naučila za štyri mesiace viac ako za štyri roky strávené tam.“

„Musíme ešte popracovať na tom prízvuku.“

„Ako prosím?“

„Neznášam americký prízvuk.“

„Existuje krajina, ktorú majú Briti radi?“

„Po prvé – neškatuľkujte. Po druhé – ak už chcete škatuľkovať, škatuľkujte Angličanov, nie Britov, pretože Britov zahŕňajú i Škóti, a tí sú od nás teda odlišnejší azda viac ako Európania s Američanmi dohromady.“

Neubránila som sa smiechu. „Dobre, viem, že sa separujete od európskej pevniny, ale deliť vlastný ostrov na dve časti?“

„Ideme sa hádať?“

„Nie, zas by ste vyhrali,“ okamžite som pokrútila hlavou.

„Naučím vás hádať sa.“

„Nechcem sa hádať. Páčilo sa mi, akým smerom sa uberal náš rozhovor.“

„Smerom k hádke?“

„Nie. Subjektívnejším smerom.“

„Takže vám chýba subjektívny rozhovor? Čo chcete vedieť? Aké mám rád jedlo? Koho som volil? Či pijem čaj o piatej?“

Nemala som slov z toho, aký bol zrazu výrečný a komunikatívny. A rovnako ani z toho, aká som bola ja výrečná a komunikatívna.

„Pijete čaj s mliekom?“

„Vyzerám azda tak tradične?“

Pozrela som naňho. „Úprimne? Áno.“

„Máte pravdu. Pijem.“

„Pozeráte každý rok kráľovninu novoročnú reč?“

„Samozrejme, aj vianočnú.“

„Oslavujete každý rok jej narodeniny?“

„Samozrejme. Nech žije kráľovná. Dobre, a teraz ja. Máte rada bryndzové halušky?“

Zalapala som po dychu. „Nie.“

„Čože? Čo ste to za patriotku?“

„Na to, aby bol človek patriot, musí mať rád národné jedlo?“

„A čo Tatry? Chodievate sa lyžovať do Tatier?“

„Nelyžujem, ale chodievam do Tatier na túry... teda, na prechádzky.“

„A čo pivo? Máte rada pivo?“ Pri tejto otázke som sa musela zasmiať, pretože sa ma nepýtal priamo na beer, ale na brown ale.

„Myslíte, že na Slovensku robia anglické pivo?“

„A nie?“

„A v Británii robia bryndzové halušky?“

„Azda si nemyslíte, že nie?“

A v ten deň sme skočili do reštiky, v ktorej podávali bryndzové halušky, a ja som sa napriek mojej averzii voči nim cítila ako doma.

Dni sa míňali a čoraz častejšie som si uvedomovala, že už pri rátaní dní do návratu domov mi hlavou nebehá zúfalý výkrik Ešte toľko?!, ale skôr smutné skonštatovanie Už len toľko? Zamilovala som si život v Londýne – zamilovala som si jeho veľkosť, multikultúrnosť, čudnosť a predsa fascinujúcu inakosť. Zamilovala som si prednášky na univerzite, no ešte väčšmi som si zamilovala čas strávený v Národnej knižnici. Zamilovala som si dokonca aj typický britský dážď a mračná. Netrvalo dlho, kým som si uvedomila, že zo všetkého najviac sa teším práve na stretnutia s doktorom Pearceom, že jeho úsmev mi vie rozjasniť každý deň a že akonáhle sa ku mne nakloní bližšie, aby mi s čímsi pomohol, a mne do nosa udrie jeho záhadná vôňa, ktorá je kombináciou parfému a stránok starých kníh, alebo sa ma nebodaj dotkne, srdce mi na moment zastane.

Hej, zabuchla som sa do muža, čo by mi teoreticky mohol byť otcom. Sprvu mi to vôbec neprekážalo – spríjemňovalo mi to môj pobyt v Londýne a dovoľovalo mi to každé ráno vstávať s úsmevom na tvári. Ale na druhej strane… bolo to detinské a absurdné. Snažila som si to vyhovoriť - je to čudák, je povýšenecký, je arogantný, má predsudky, dlhú bradu a čudnú košeľu… Ale nepomohlo to. Respektívne, áno, pomohlo, pokým som sa s ním znovu nestretla a znovu sme sa nepohrúžili do debaty o histórii, o ktorej sme sa vedeli rozprávať tak zanietene a hĺbavo, až to vyzeralo ako dohadovanie dvoch ministrov na dôležitom rokovaní. Nebola som napokon rovnako čudná ako on? Rovnako ako on som zasvätila svoj život veciam dávno minulým, zabudnutým, zapadnutým prachom, miesto toho, aby som sa sústredila na prítomnosť.

Prečo som sa však musela zaľúbiť? Vždy som vedela rýchlo zabudnúť na chlapcov, ktorí ma zaujali, pretože som si zaumienila, že vzťah nechcem. Zatiaľ. Až neskôr. Lichotilo mi, keď mi niekto dvoril a ľahko som podľahla jeho čaru, no po čase to prešlo. Doktor Pearce mi však nedvoril. Bol pozorný, galantný, inteligentný, no trochu príliš seriózny, nie živelný a životachtivý ako muži, ktorých som poznala. Možno práve preto som sa od neho nevedela odpútať.

„Zo začiatku som si vás zaškatuľkoval ako Janu Seymourovú,“ povedal mi v jeden večer, keď sme odchádzali naraz z knižnice.

„Prečo, preboha?“

„Tichá voda,“ mykol plecom.

Stisla som pery. Nemala som rada tichú a poslušnú Janu. Chcela som byť ako Anna, živelná, prudká, rebelantská.

Aj v dnešné ráno som sa ešte raz pristavila pri zrkadle, aby som zistila, či v sebe náhodou nepobadám Annine črty. Už mi z toho začínalo šibať, prisahám.

A síce som sa tešila na stretnutie s doktorom Pearceom, dnešok bol predzvesťou smutného dňa. Mala som narodeniny – sladkých dvadsaťštyri rokov - a po prvý raz som ich mala stráviť mimo domu, mimo rodiny.

„Meškáte, slečna,“ oznámil mi doktor Pearce, keď som zmoknutá dobehla do knižnice. Pomohol mi zo saka, na ktorom sa usadili dažďové kvapky.

„Prepáčte, boli príšerné zápchy.“

„Nechodíte metrom?“

„Ale áno. No cesta na metro tiež niečo trvá.“

Dnes sme sa rozhodli posvietiť si na mementá, čo po sebe Anna zanechala. Mala som možnosť nazrieť do listu, ktorý údajne Anna pred smrťou písala Henrichovi, na vlastné oči vidieť slová, ktoré si čmárala za okraje strán modlitebnej knižky či básničku, ktorú vraj napísala zavretá vo väzení zmierená so svojím osudom, no predsa hlboko zarmútená a sklamaná z konšpirácií svojho muža.

„Takže bola nevinná,“ uzavrela som presvedčene.

Doktor Pearce pokrčil plecami. „O histórii nemožno nič s určitosťou povedať, pokiaľ nežije súčasník, ktorý v danej dobe žil a všetko videl. Našou úlohou je vybrať zo zdrojov tie najdôveryhodnejšie a snažiť sa z nich poskladať pravdu. Je to ako puzzle.“

„Bola nevinná,“ tvrdila som skalopevne.

„Nesmiete mať taký jednostranný záber. Musíte vedieť prijať všetky možnosti.“

Dnes sme sa rozprávali kratšie ako zvyčajne – približne po dvoch hodinách sa doktor Pearce postavil, na chvíľu zmizol vo veľkých dvojkrídlových dverách, ktoré viedli do historického krídla knižnice, a vrátil sa s akousi knihou.

„Všetko najlepšie,“ natiahol ku mne ruku a zľahka ma objal. Pobozkal ma na líce. Keď ma na tvári pošteklila jeho brada, naskočili mi zimomriavky a srdce vynechalo jeden úder. Skamenela som. Jeho blízkosť ma sparalyzovala. Mala som sto chutí sa k nemu pritiahnuť. Dočerta, Tereza, spamätaj sa! „Nech sa páči.“ Odtiahol sa odo mňa a podal mi knihu. Ako som si ju od neho brala, jemne mi palcom prešiel po chrbte ruky.

Vyjavene som naňho pozrela. „Odkiaľ…?“ Ešte stále som bola úplne dezorientovaná.

„Možno som sa hral na hlúpeho, ale v skutočnosti mám o vás ako o svojej zverenkyni všetky údaje,“ pokrčil plecami nevinne.

„To je… Oh.“ Pýrila som sa. Nikdy som nebola dobrá v prijímaní darčekov. Nevedela som, čo odo mňa druhá strana očakáva – nevedela som ukazovať radosť, i keď som ju cítila. A už vôbec nie v tejto situácii, keď mi to hlúpe srdce bilo ako splašené. Určite to počul.

Bola to kniha. Veľká a hrubá kniha. Trochu rozpadnutá. Okraje mala otrhané. „Čo to…?“

„Nie je to žiaden historický klenot, takú knihu vám, žiaľ, nemôžem poskytnúť,“ vravel doktor. „Je to moja osobná zbierka všetkého, čo som kedy o Henrichovi, Anne a o ich dcére Alžbete našiel, spísal, zhromaždil. Trvalo mi ju dokončiť dobrých… pätnásť rokov.“

„To je...“ Hlas sa mi zasekol v hrdle. Pocítila som príval dojatia a hľadela som na knihu s takou zbožnou úctou, akoby to bola samotná Annina modlitebná knižka. „Nemôžem to prijať.“

„Ale môžete. Písal som ju s pocitom, že raz ju posuniem študentovi, ktorý bude pokračovať v mojom výskume.“

„Myslela som, že Tudorovci sú pre vás príliš neoriginálni.“

„Sú. Ale aj tak ich zbožňujem,“ odvetil ako malý chlapec, ktorý sa hanbí priznať, že sa ešte stále hrá s autíčkami.

„Ja… ďakujem… to je...“

„Nie, nie,“ zastavil ma, keď som knihu chcela otvoriť. „Pozrite si ju až v súkromí.“

Vracala som sa do bytu so zmiešanými pocitmi. Nedokázala som si naplno vychutnať hrejivé lúče jarného londýnskeho slnka. Ruky sa mi triasli a knihu som si celý čas, čo som sedela v metre, tisla k hrudi, akoby som sa bála, že ju čoskoro stratím a zistím, že nič takéto sa nestalo. Naozaj mi práve doktor Pearce zaželal k narodeninám? Naozaj mi práve dal darček? Naozaj ma objal a pobozkal na líce? To miesto ma ešte vždy trochu svrbelo.

„Zas ideš študovať?“ privítala ma pani O'neillová, milá starenka, u ktorej som bývala. „Najprv sa najedz.“

„Ďakujem, dám si neskôr,“ venovala som jej a tanieru s kúskami pečeného mäsa poliatými tmavou omáčkou gravy, hranolkami a zeleninou rýchly úsmev a s dupotom som vybehla hore do svojej izbietky. Hodila som sa do kresla a na chvíľku sa zahľadela na obálku knihy. Jemne som prstom prešla po jej okraji a napokon som ju otvorila na náhodnej dvojstrane. Tvorili ju na prvý pohľad nezrozumiteľné a nejasné zápisky a poznámky, niektoré dopísané iným perom krížom cez preškrtnutý text, niektoré podčiarknuté hrubou čiarou, niektoré s tromi výraznými výkričníkmi, iné obohatené jednoduchými náčrtkami… Keď som sa tomu prizrela bližšie, pripomenulo mi to moje vlastné zápisky a poznámky a musela som sa usmiať. Pretočila som stranu a naskytol sa mi pohľad na nádhernú kresbu Anny. To, že ide o Annu, som spoznala vďaka náhrdelníku s písmenom B, čo jej visel na krku. Prekvapila ma Pearceova predstava Anny – nakreslil jej veľmi jemné črty tváre, takže pôsobila nevinne a zraniteľne, nie ako hrdá, vášnivá žena, za akú som ju vždy mala. V očiach sa jej však zračila veľkoleposť a istota, takmer až pýcha. Pod obrázkom stáli slová: „My time will come.“

Zbežne som prelistovala celú knihu a pristavila sa najmä pri tých jednoduchých, a predsa nádherných kresbách: Henrich s Alžbetou v náručí, Anna zavretá vo väzení, Anna na popravisku. Bezmyšlienkovite som knihu pretočila na úplný začiatok, na úvodnú stranu, ktorá bola až na zopár pozoruhodne ozdobených slov úplne čistá. Zahľadela som sa na text, čo tam stál:

To Tereza,

If you remember my love in your prayers as strongly as I adore you, I shall hardly be forgotten, for I am yours forever. Scott P.

Desaťkrát som si slová prečítala a zakaždým som sa najdlhšie zastavila pri samotnom začiatku – pri mojom mene. Mal to byť vtip? Ako som to však čítala stále dookola, pripadalo mi to stále menej a menej smiešne.

If you remember my love in your prayers as strongly as I adore you, I shall hardly be forgotten, for I am yours forever.

Odtrhla som z knihy zrak a pozrela von oknom na rušnú premávku, či mi azda mesto, ktoré ma už mnohokrát v mnohom uistilo, neodpovie, no nenašla som tam odpoveď na otázky vo svojom srdci. Prečítala som si slová ešte raz. Napokon som knihu zavrela a pritisla si ju k hrudi.

I am yours forever. Scott P.

[ » na začiatok « ]