Kapitola:
Pridaná: 14.4.2017, 22:28:28
Čítaná: 1885×
Hodnotenie: (počet hlasov: 2)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Tereza, doktor Pearce
Stručný dej: Študentka na výmennom pobyte v Anglicku a doktor histórie. Čudáci, ktorých od seba delia všetky rozdiely sveta, no predsa ich spája jedno - láska k histórii.

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Ak sa modlíš za moju lásku... 2 » Príde čas... 3 » Vo dne v noci ti budem dokazovať...

Dlho som len chodila hore-dolu po izbe a premýšľala, čo mám spraviť. Dokonca som sa už aj pohrávala s myšlienkou, že sa vrátim do knižnice a spýtam sa priamo doktora Percea, čo to má znamenať. Napokon som sa však rozhodla ostať na byte a čumieť do svetlofialovej steny až do úplného osprostenia. Vyrušila ma však pani O'neillová, ktorá nakukla do mojej izby. Prekvapilo ma to. Doteraz vždy klopala.

„Klopala som trikrát,“ ohradila sa. „Neotvárala si mi. Bála som sa.“

„To je v poriadku,“ usmiala som sa.

„Pôjdeš teda jesť?“

„Teraz nie, teta,“ mala som na jazyku, no miesto toho som povedala: „Áno, teta, umieram od hladu.“

V skutočnosti som chuť jedla, ktorá bola určite lahodná, vôbec nevnímala a len mechanicky som do úst vkladala šťavnaté kúsky mäsa a chrumkavé hranolčeky.

„Vyzeráš zamyslene. Je všetko v poriadku?“ spytovala sa pani O'neillová starostlivo.

„Jasné.“

„Darí sa ti v škole?“

„Áno.“

Moja stručnosť ju odradila spytovať sa ďalej, čo ma na jednej strane potešilo, no na druhej strane ma to zamrzelo. A napokon, nemala som dôvod pred ňou niečo tajiť – v Anglicku bola mojím jediným blízkym človekom, pretože za deväť mesiacov som si nebola schopná nájsť poriadnych kamošov. Áno, na škole som spoznala kopec super ľudí s podobnými záujmami, ale predstava, že by som s nimi mala tráviť čas alebo im nedajbože vešať na nos svoje problémy, ma desila. Pekne som sa na nich usmiala, prehodila s nimi pár slov, popriala im veľa šťastia pred skúškou, a tam to haslo. Nikdy som nestála o kvantá priateľov. Dá sa dokonca povedať, že som nikdy nestála o ľudskú spoločnosť. Bolo to azda tým, že som jej mala vždy až priveľa? A keby som raz osamela, zatúžila by som po ľudskom teple?

„Zamilovala som sa do staršieho muža,“ hlesla som napokon, pretože som sa s tým niekomu potrebovala zdôveriť. Toto moje „tajomstvo“ ma pomaly začínalo zožierať.

Pani O'neillová ostávala pokojná. Ako pravá dáma. „Do svojho učiteľa?“

„Dá sa to tak povedať.“

„To sa stáva často.“

Pozrela som na ňu. Toto bolo iné, bola som presvedčená, že toto bolo iné a chcela som jej to dokázať. Ale… bolo to iné?

„Netvár sa tak nešťastne, Terezka,“ chlácholila ma. „Buď šťastná, že si zaľúbená.“

„Radšej nebyť zaľúbená ako byť zaľúbená do nesprávneho.“

„Prečo by mal byť nesprávny?“

„A prečo by mal byť správny?“ zasmiala som sa, a potom som tichšie dodala: „O tri mesiace sa vraciam domov.“

„Tri mesiace je ešte dlhá doba. Povedz mi, Terezka, aký je? Čím si získal tvoje vzácne srdce?“

„On…“ Postavila som sa, aby som si po sebe umyla tanier a príbor, hoci to chcela urobiť pani O'neillová. Potom som sa oprela o kuchynskú linku a s rukami založenými na hrudi som premýšľala. „Je čudný. Naozaj. Je strašne pyšný, a predsa na mňa už pár mesiacov pôsobí pokorne, nie pyšne. Keď rozpráva o histórii, vie sa zapáliť, akoby hovoril o najdôležitejšej veci na svete. Má také hlboké oči. Nezvykne sa usmievať ústami, ale očami, no je to jeden z tých najkrajších a najúprimnejších úsmevov, aké som kedy videla. Viete, zo začiatku na mňa pôsobil ako muž, čo nemá dôvod sa usmievať. Ale teraz… vždy, keď sa pomýlim, v celej svojej nekonečnej trpezlivosti ma opraví, keď začnem pochybovať o svojom tunajšom posolstve, pripomenie mi hoc aj tisíckrát, prečo tu som, a keď padnem, postaví ma na nohy. Samozrejme, metaforicky. A to všetko len silou vo svojich očiach a jemnosťou v rukách. No a...“ Zarazila som sa. Do tváre mi stúpla červeň. Povedala som až príliš.

„Ty ho naozaj ľúbiš, Terezka,“ povedala pani O'neillová. Zdalo sa mi, že sa usmieva, no neodvažovala som sa na ňu pozrieť.

„Čože, ľúbim? Nie, nie, len… sa mi páči.“

„Keby sa ti len páčil, nehovorila by si takéto veci.“

„Ja… neviem. Možno. Je to jedno. Aj tak to všetko vyjde nazmar.“

„Žiadna láska nevyjde nazmar.“

„Láska?“ vyprskla som. Musela som byť červená ako paprika. Prečo mi to Pearce spravil? Ako som teraz mohla vydržať v jeho prítomnosti a tváriť sa, že som si nič nevšimla? Ako som mohla vstávať s úsmevom na tvári? Ako to, že miesto toho, aby som sa tešila, som pociťovala len trpkú zlosť?

Nemohla som však byť zbabelá a vyhnúť sa stretnutiu s ním – o tri dni na to som znovu napochodovala do knižnice. Hlavu som mala vysoko zdvihnutú a pery stisnuté a bola som odhodlaná, že mu nič nedám najavo. A čo som mala robiť? Hodiť sa mu okolo krku a zašepkať mu, ako vrúcne ho milujem? Z mojej strany to celé bola len ilúzia. Bol fascinujúci, to áno, ale... Preboha, veď bol o dvadsať rokov starší. Určite mal manželku a tri deti. Štvrté možno na ceste. Vlastne som ho mala preklínať za to, že sa ma snaží chytiť na lep. Istotne si všimol, ako z neho padám do kolien, a tak to chcel zneužiť. Chlap.

Keď som však vošla do knižnice a on sa vysloviac moje meno postavil, všetka zlosť a neoblomná tvrdohlavosť zo mňa vyprchali, a ja som sa začala topiť v jeho temných očiach.

Náš dnešný rozhovor bol akýsi… čudný. Chladný, odmeraný, akoby sme sa jeden druhému vzdialili na stovky storočí a vrátili sa do čias, kedy som prišla do Londýna a my sme si k sebe ešte nevedeli nájsť cestu. Nedokázala som mu pozrieť do očí a akonáhle sa na mňa pozrel, sklopila som tvár. Neznášala som sa za to. Mala som sa mu vyznať zo svojich citov, no ja som miesto toho hrala slečnu nedostupnú a urazenú na nevedno čo. On bol tiež akýsi posmutnelý. Možno ľutoval slová, čo mi napísal do knihy. Možno ľutoval, že sa so mnou vôbec stretol.

Zdalo sa, že naše stretnutie sa skončí rovnako chladne, ako sa začalo, no keď som sa postavila na nohy a zamierila smerom dverám, zaskočil ma otázkou: „Nechceli by ste dnes večer skočiť von?“

Najprv som asi desaťkrát udivene zažmurkala, kým som sa k nemu otočila. „Von?“ Von? Ja a on? Doktor Pearce a von?!

„Von,“ pritakal. Tváril sa neistejšie ako kedykoľvek predtým. „Mohli by sme… mohli by sme ísť na kávu. Alebo do kina. Alebo na zmrzlinu, ak vám teda na ňu nie je ešte príliš zima.“

„To… Dobre,“ prikývla som ohúrene.

„Kde vás vyzdvihnem?“

„Myslela som, že máte všetky moje údaje,“ mala som chuť poznamenať uštipačne, ale miesto toho som povedala: „Ulica Regent Street číslo 22.“

Mala som z večera zmiešané pocity. Bolo to azda rande? Ako sa dievča oblieka na rande? Vlastne som bola stará dievka – mala som dvadsaťštyri a za sebou presne nula vzťahov. A bolo mi fajn. Teraz som sa však zaľúbila a miesto toho, aby som sa tešila, že to zrejme bolo obojstranné, som sa cítila úplne zúfalo. Čo keby som to zrušila? Určite sa strápnim. Nemala som však ani len jeho mobilné číslo. Má vôbec mobil? Hádam mu nebudem písať mail. Nemám si ani čo obliecť do toho debilného londýnskeho počasia. No moment, ešte pred pár dňami som sa z toho počasia tešila.

Na dne zúfalstva som do rúk vzala knihu, čo som od neho dostala, a prečítala si slová, čo mi v nej adresoval. Dúfala som, že mi to pomôže zahnať obavy a tešiť sa na večer. Avšak opak bol pravdou, bola som ešte nervóznejšia.

Nakoniec som si obliekla vzdušné svetloružové šaty zviazané v páse bielou stuhou. Ráno som vstala s celkom normálnymi vlasmi, a tak som po nich len zopárkrát prebehla hrebeňom a nechala ich rozpustené. Navoňala som sa parfémom. Potrebovala som sa cítiť sebavedome.

Bola som taká nervózna, že odrazu som si i v lodičkách, v ktorých som sa inak cítila ako v papučkách, pripadala totálne nemotorne a mľandravo. Napokon som si však cez ruku prehodila sako a pomaly zišla dolu po schodoch. Päťkrát som sa zhlboka nadýchla, kým som otvorila vchodové dvere.

Stál tam. S rukami zaborenými do čierneho saka sa opieral o vysokú lampu a hľadel na rušnú premávku pred sebou, no zdalo sa, že ju vôbec nevidí. Bol to čudný pohľad. Zdalo sa i, že hľadím na dva samostatné výjavy – na doktora Pearcea opierajúceho sa o lampu a na rušnú londýnsku ulicu.

„Meškám,“ povedala som, keď som k nemu pristúpila.

Pozrel na mňa. „To je v poriadku, aj ja som prišiel o tri minúty neskôr.“

Nadvihla som obočie a neubránila sa úškrnu.

„Navštívili ste už niekedy hrad Winsdor Castle?“ spýtal sa Pearce.

„Myslím, že som ani len okolo neho nešla.“

„Čože? To musíme napraviť.“

„Ehm, ale… pán doktor. Je päť hodín. Väčšina múzeí a hradov je už asi zavretá. A navyše… kým sa tam dostaneme...“

„Byť pracovníkom Národnej knižnice má svoje výhody,“ pousmial sa. „Ako veľmi nemáte rada cestu vlakom?“

„Kto povedal, že nemám rada cestu vlakom?“

„Neviem, nepripadáte mi ako človek, čo má rád cestu vlakom.“

„To sú ale predsudky,“ pokrútila som hlavou. „Ale odhadli ste ma. Neznášam cestovať vlakom. No anglický vlak si určite vyskúšam,“ dodala som rýchlo, keď som videla, ako mu poklesli kútiky úst. „Ideme na metro pešo?“

„Ako len chcete.“

Pozrela som na zápchy, ktoré sa ťahali smerom od ulice Oxford Street. „Pešo, pochopiteľne.“

„Dobre. Nechcete sa ísť prezuť?“ zamračil sa na moje lodičky.

„Nie.“

„Dobre. V prípade, že by vás boleli nohy, zoberiem vás na rukách.“

Keď sme na stanici, na ktorú sme sa dopravili extraprepchatým metrom, nastúpili do vlaku a usadili sa na vcelku príjemných sedačkách, pocítila som príjemnú nervozitu a vzrušenie. Za deväť mesiacov môjho pobytu v Londýne som ani raz neprekročila hranice centra. Vyzerala som von oknom a užívala si pohľad na mesto, ktoré sa postupne menilo na zelenú prírodu. Cítila som nadšenie ako malé dieťa bezprostredne pred rozbaľovaním vianočných darčekov.

Bol to jeden z najkrajších výletov môjho života. Jeden a pol hodinová cesta s úchvatnou scenériou, návšteva úplne prázdneho a tichého hradu Winsdor Castle, kde sa mi naskytol pohľad nielen na nádherné kráľovské priestory, ale aj na fascinujúce obrazy všetkých Henrichov okrem IV. a VI., ďalej na obraz Alžbety I., Eduarda III., Jakuba I., Viktórie… Čo ma však nadchlo ešte viac, bola návšteva školy Eton College. Vpustili nás síce len do areálu, no bohate mi to stačilo na to, aby som takmer každú minútu ohúrene híkala či zatajovala dych.

„To bolo… neskutočné. Neskutočné. Milujem Londýn,“ opakovala som stále dookola vo vlaku, vyčerpane sa opierajúc o mäkké sedadlo. Doktor Pearce sa len usmieval.

Napriek pokročil večernej hodine sme si vykračovali Londýnom pomaly, akoby sme vôbec nemuseli skoro ráno vstávať.

„Viete o tom, že som nikdy nejedol kebab?“ ozval sa znenazdajky doktor Pearce, keď sme míňali fastfoodovú štvrť.

„Čože? To nemyslíte vážne!“

„Vy ste ho jedli?“

„Žartujete?“

„Tak vás pozývam na kebab.“

Padol mi veru dobre, pretože po výlete na hrad mi stihlo dobre vytráviť (a hlavne som zo stresov z večera celý deň poriadne nejedla).

Na Londýn bolo počasie neobvykle príjemné a teplé, a tak sa mi vôbec nechcelo vracať sa domov, naše kroky tam však smerovali. Čím bližšie sme boli, tým smutnejšie som sa cítila. Bol to príjemný večer. Schyľoval sa však ku koncu.

„Tak teda… dovidenia,“ lúčil sa so mnou už pred vchodom.

„Dovidenia. A ďakujem za výlet.“ Ešte chvíľu som naňho hľadela, ani neviem prečo, no potom som sklonila tvár a pomaly vykročila hore po schodíkoch. Práve keď som premýšľala, či dnes vôbec z toľkých protichodných emócií, čo som cítila, zaspím, zastavil ma jeho hlas:

„Tereza… tú knihu ste čítali?“

Zhlboka som sa nadýchla a otočila sa k nemu. Pozrela som mu do očí. Zopäla som ruky ako v modlitbe. Prestala som dýchať. „Áno.“

Nastalo ticho. Doktor Pearce na moment pozrel na cestu, no potom späť na mňa: „Potom asi viete, čo vám chcem povedať.“

„Ja… neviem. Nie som si istá,“ zažmurkala som. Opäť som jeho pohľad nezniesla.

„Mrzí ma, že som to spravil tak staromódne, ale skrátka… neodolal som.“ Bol rovnako nervózny ako ja. Keď však podišiel tesne ku mne, neustúpila som, ale keď mi vzal ruku do dlaní, vyplašene som naňho pozrela. „Netvárte sa ako vtáča lapené do klietky. Chcem vám len niečo povedať. Už nemôžem dlhšie mlčať.“

Srdce mi bilo až kdesi v krku. Odrazu som však nevedela spustiť zrak z jeho tváre.

„Už dlhšie vás vnímam inak, ako by sa mi samému páčilo. Nemôžem vás pustiť z mysle. Nemôžem si nahovoriť, aby som na vás zabudol. Ešte nikdy mi na nikom nezáležalo tak, ako mi záleží na vás. Chcem… chcem vás učiť, dávať na vás pozor, ochraňovať vás. Tereza, obávam sa, že… že som sa do vás neodvratne a šialene zaľúbil.“

Civela som naňho ako teliatko na nové vráta. Dočerta. On to fakt povedal. Dočerta. Zrealizoval môj sen, moju túžbu, niečo, čo malo navždy ostať len jednostrannou a nevyslyšanou túžbou, no znenazdajky to bolo reálne a ja… som mala chuť zutekať. Ale štýl, akým to povedal, slová, ktoré vybral… dočerta, bola som v tom až po uši.

„Pán doktor,“ povedala som zachrípnutým hlasom.

„Mrzí ma, ak vás mätiem,“ pokračoval Pearce. Odrazu už v očiach nemal obavy, ale odhodlanie. „Ak vás to desí, povedzte mi to a ja sa stiahnem. Na ničom inom mi nezáleží viac ako na vašom pohodlí. Bol by som i svoje city zatĺkal dlhšie, ale viem, že...“ Zavrel oči. „Viem, že v Anglicku už nebudete dlho...“

Mimovoľne som ho prstom pohladkala po chrbte ruky. Vyzeral utrápene.

„Ono… nie je to také jednoduché," šepkala som. „Nie je to len o tom, čo cítite vy… alebo ja. Nebudem tu už dlho a… bolo by to ťažké… už teraz to je ťažké a...“

„Tereza,“ stisol moju ruku silnejšie. „Dávate mi nádej, ktorej som ochotný sa chytiť.“

Do očí sa mi nepochopiteľne hrnuli slzy. Dokelu, bol starý, určite bol ženatý alebo rozvedený, a navyše žil na míle ďaleko odo mňa. Prečo som si nemohla vybrať niekoho iného?!

Keď mi položil dlaň na líce, nebránila som sa, práve naopak, sama som nechala ruku na jeho pleci. Na moment som zavrela oči. Neskutočne ma priťahoval. Priblížila som sa k jeho tvári a perami som sa veľmi nepatrne dotkla tých jeho. Zaváhala som. On sa ani nepohol. Zatajil dych. Stisol mi ruku. Čakal, čo spravím. Povzdychla som si a chcela som sa k nemu pritlačiť ešte bližšie, no zvuk šťuknutia zámky spoza mňa ma vyrušil. Vyplašene som od neho odskočila a neisto som pozrela na jeho tvár. Oči mal rozšírené očakávaním.

„Do-dobrú noc,“ zašepkala som zlomeným hlasom a tackavo som vybehla po schodoch dnu do domu. Po tvári mi tiekli slzy.

[ » na začiatok « ]