Kapitola:
Pridaná: 30.1.2017, 21:36:19
Čítaná: 860×
Hodnotenie: (počet hlasov: 2)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Rasťo, Tereza
Stručný dej: Občas sa s nami život zahrá krutú hru, občas si ho skomplikujeme sami. Občas prežijeme niečo krásne, občas sami zničíme to, čo mohlo byť naším šťastím.

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, romantika, tragédia

Kapitola: 1 » Mrazivý bozk 2 » Mrazivý bozk 3 » Mrazivý bozk 4 » Mrazivý bozk 5 » Mrazivý bozk 6 » Mrazivý bozk 7 » Mrazivý bozk

Ja som pri písaní počúvala toto:

https://www.youtube.com/watch?v=hn3wJ1_1Zsg

:)

***

Noc som strávila v jeho izbe. Sledovala som, ako spí, pohrávala som sa s jeho chĺpkami na hrudi a uvažovala, ako bude náš vzťah teraz pokračovať. Bolo to plné vášne, náboja, ktorý nás pohltil, no zajtra sa budeme musieť vrátiť do reality. Napriek tomu som sa rozhodla, že si užijem túto chvíľu najviac, ako sa dá, aj keby sa už nemala zopakovať.

„Prečo nespíš?“ pootvoril oko a privinul si ma bližšie.

„Neviem sa na teba vynadívať.“

„Ani ja. Bolo to...“

„Pst,“ priložila som mu prst na pery, „nepokaz to slovom, ktoré by to i tak nevystihlo. Stačí mi tvoj pohľad. Oči vravia za všetko.“

Privrel viečka a črty mu zjemnil úsmev. O chvíľu už pravidelne dýchal. Uvelebila som sa na jeho hrudi a tiež som si trochu zdriemla. O piatej som sa však vykĺzla z izby, aby ma niekto zo súťažiach nevidel.

Raňajky prebehli v živej debate, niektorí si vymieňali e-mailové adresy či telefóny, rozhodnutí ešte prísť. O dve hodiny sme už s Rasťom cestovali. Nemohli sme sa však mať príliš k sebe, pretože v našej tesnej blízkosti sedeli kolegovia z Bratislavy a ja som nechcela, aby na mňa padol tiež podozrenia, že za posteľné radovánky som získala druhé miesto. Keď však na Hlavnej stanici vystúpili a my sme prestúpili, nadšene sme si preplietli prsty a kde-tu ukradli jeden druhému bozk.

„Pochádzaš priamo zo Zvolena?“

„Hej, mám tam mamu,“ prikývol, hľadiac von z okna.

„Hm, ja len... ako si predstavuješ náš vzťah teraz?“ váhavo som zo seba vytisla. Samej mi to slovo „vzťah“ znelo čudne, veď sme sa spolu len vyspali, inak nás nič bližšie nespájalo.

Zamyslel sa a pozrel na mňa. „Už som nad tým rozmýšľal. Musíš bez problémov zoštátnicovať. A ak chceš na tejto škole aj pokračovať, nemôžeme sa producírovať po chodbách.“

Čakala som to. A predsa na mňa sadol smútok, keď som si uvedomila, že tak či tak bude náš vzťah v tajnosti. Ak teda pretrvá.

„Ale neboj sa, niečo vymyslíme,“ pobozkal ma a pohodlnejšie sa usadil.

Vymysleli sme. Po prednáškach či cvičeniach som ho počkala v odľahlej uličke a spoločne sme šli autom na prechádzku. Ekologické. Občas sme skončili u neho, no zdalo sa mi, že tým nie je veľmi nadšený. Mohlo to však byť spôsobené aj tým, že oproti bývala mimoriadne zvedavá susedka, ktorá vždy, keď sme prišli k dverám, akoby náhodou vyšla von, či už so smeťami, alebo si vyložiť topánky, alebo Rasťa o niečo poprosiť. Ani mne to nebolo veľmi príjemné a vedela som, že jemu záleží na dobrej povesti, pretože mal svoju prácu na univerzite rád. Preto som občas zostala cez víkend na priváte, aby sme mali voľný byt a užili si jeden druhého.

„Milujem čokoládu a sladké Salco,“ odpovedala som mu na otázku, čo z jedál mám najradšej. Sedeli sme u mňa na gauči, len pri svetle sviečok. Hlavu mal položenú v mojom lone, ja som mu ískala vo vlasoch a on mi kládol rozličné otázky.

„A čo ty?“

„Ja milujem len teba,“ uškrnul sa a stiahol ma k sebe. „Ale inak mám rád špagety s cesnakovou omáčkou.“

„Možno ti ich skúsim niekedy pripraviť.“

„A ja možno raz kúpim čokoládu na telo,“ zaiskrilo mu v očiach.

„A čo by si nikdy nedokázal odpustiť?“

„Tuším si s otázkami pritvrdila.“

„Nebudem ťa predsa šetriť. Na to si tu ty.“

„Čo by som nedokázal odpustiť? Hm... neviem, ťažko sa odpovedá na otázku, ktorej odpoveď sa aktuálne nedeje,“ pohrával sa mi s prstami. „Možno neúprimnosť. Pretvárku.“

„Nikdy si sa nepretvaroval?“

„Ale áno,“ zatiahol. „Ty si sa však pýtala, čo nemám rád, nie či som to nikdy neurobil. No a ty? Čo by si nikdy nedokázala odpustiť?“

„Neveru,“ vybafla som, pretože sa mi pred očami okamžite zjavili spolužiačky, rozprávajúce o tom, ako ho videli s nejakou ženskou.

„Aha.“

Nič viac. Strašne som sa ho túžila spýtať, či je to jeho sestra, alebo kamarátka, s kým ho to videli. Zožieral ma strach, že o neho prídem. Ak som šla do nejakého vzťahu, tak naplno. No nedokázala som to. V niektorých veciach som zbabelec.

„Čoho sa najviac bojíš?“ prešla som na ďalšiu otázku na telo.

„Ty teda dávaš, Terka, robí ti to dobre?“

„Som zvedavá.“

„Bojím sa, že nezaplatím nájom, že mi nevyjde na jedlo, že nebudem stíhať platiť lízing...“

„Toho sa bojíš? Veď sa ti darí dobre.“

„Áno, ale to neznamená, že sa tam nevyskytne strach. Kdesi vzadu. Uvedomujem si, že ako učiteľ na výške na tom nie som bohvieako a niekde vo firme by som sa mal lepšie. Ak raz budem musieť živiť aj deti, bude to ťažšie.“

Deti... Fantázia sa mi rozbehla na plné obrátky. Naše deti... Krásne hnedooké a tmavovlasé...

„A ty?“

Zamyslela som sa. Pri tejto otázke som sa už tak komfortne necítila. „Asi... odmietnutia. Toho, že zostanem sama. A chladu.“ Odkedy som sa starala o otca, každý deň som prežívala strach, že v ten deň zomrie. Že zostanem sama, že ma opustí a ja už nebudem mať nikoho. Alebo že sa o neho nepostarám dostatočne a on odíde smutný. A mne ostane len chlad. A výčitky.

Párkrát som zažmurkala, vytesňujúc dotieravé myšlienky. Rasťo mi s tým ochotne pomohol. Chlad zahnal svojimi bozkami a horúcimi dlaňami. A ja som aspoň na chvíľu zabudla na minulosť, ktorá ma občas dobiehala.

Bakalársku prácu som obhájila na výbornú. Ako inak, veď vyhrala druhé miesto v medzinárodnej súťaži, musela som za ňu dostať A. Štátnicové otázky mi padli tiež ako uliate. S ľahkosťou na duši som oslávila so spolužiačkami, večer aj s Rasťom a tešila som sa na nasledujúce dni. Cestu domov za bratom som odložila na neskôr, rozhodla som sa počas skúškového zostať vo Zvolene, aby som bola pri Rasťovi, kým bude trápiť chudákov študentov.

V jedno poobedie, počas sprchovania a následného prezretia celého tela, ako som to mala vo zvyku už celú večnosť, som si v podpazuší nahmatala niečo, čo ma vystrašilo. Bola to zdurená uzlina. Necítila som sa zle, netrápili ma horúčky ani zhoršená imunita. Tá guľka však bola pomerne pevná. Pozrela som na svoj odraz v zrkadle, dúfajúc, že to nie je to, čo mi napadlo. No nech som sa akokoľvek snažila, nevytesnila som tú predstavu z hlavy. Po skúsenostiach s otcom som bola príliš naviazaná na túto konkrétnu alternatívu.

Ľadovými rukami som si pretrela oči. Tereza, nepanikár, je to len malá hrčka, ktorá môže značiť zápal. Infekciu. Nič viac. Skočíš k doktorovi, predpíše ti antibiotiká a všetko bude tak, ako predtým. Napriek tomu sa ma zmocňovala úzkosť, myšlienky mi lietali ako splašené. Stretnutie s Rasťom som zrušila. Nedokázala by som sa pretvarovať a nemala som mu to prečo vravieť, keď nič neviem.

Na druhý deň som išla za doktorom, povedala mu o svojom objave a ten ma hneď poslal na vyšetrenia. Cítila som sa stratená v neosobných priestoroch, pri množstvách pacientov, ktorí tu čakali na svoj ortieľ. Sestry na mňa pôsobili ako automaty, doktori tiež.

Dni čakania na výsledky z biopsie boli peklom. Rasťovi som sa vyhýbala, pretože v noci som nemohla spávať, znovu a znovu sa mi pred očami vynáral otec, ako to s ním išlo dolu vodou, čo všetko musel absolvovať a ja som sa nedokázala zmieriť s tým, že aj mne hrozí práve toto ochorenie. Prečo nie tiež infarkt ako mame? Prečo nie obezita, mozgová porážka... Toto sa mi zdalo najhoršie zo všetkých. Pomalé vyčkávanie...

„Terezka, čo je s tebou?“ počula som Rasťov hlas v telefóne, keď som kráčala k doktorovi po výsledky. Nohy som len ťažko niesla, vnútro mi brnelo od strachu. Ledva som sa prinútila zdvihnúť telefón. Bála som sa, že rozpozná môj roztrasený hlas, vnútorné rozorvanie, no nemohla som sa mu vyhýbať stále. Začal by sa hnevať, možno ma podozrievať. Hoci aj on sa posledné dni ozýval akosi menej frekventovane, čo som si však ani neuvedomila, keďže som bola zamestnaná svojimi myšlienkami.

„Nič, len... mám nádchu,“ zasmrkala som, aby som dodala svojím slovám vážnosť. „Nechcem ťa nakaziť, necítim sa dobre. Nemusíš sa o mňa báť. O pár dní budem ako... rybička.“ Zhlboka som sa nadýchla. Bodaj by.

„Ak si naozaj chorá, tak prídem. prinesiem ti nejaké ovocie...“

„Nie, naozaj, nemusíš. Musím končiť, prepáč. Už som skoro u lekára, predpíše mi niečo, ahoj.“

Zaklapla som mobil, celkom ho vypla, aby mi náhodou nevolal nazad. Usadila som sa na tvrdú oranžovú sedačku v čakárni, schúlila som sa do seba, aby ma tu niekto, nedajbože, nespoznal.

Keď som vchádzala do ordinácie, kolená sa mi doslova podlamovali. Celé vnútro mi zmrazoval ľad strachu. Tento doktor rozhodne o mojej budúcnosti.

„No, slečna Rybanská, mám pre vás dve správy,“ vzhliadol ku mne malý plešatý pán.

„Najskôr tú zlú!“ vyhŕkla som.

Premeral si ma. „No, tak zlá je, že budete musieť podstúpiť chemoterapiu. Ale vaša hrčka nie je zhubná, no tým, že je to v lymfatických uzlinách, musíme podstúpiť túto liečbu...“

Ďalej som nevnímala ani slovo, len som registrovala, že otvára a zatvára ústa. V ušiach mi brnelo len jedno slovo. Chemoterapia. To, že hrčka nemala byť zhubná mi do mozgu vôbec nedošlo. Aj keď nie je, môže sa takou stať. Inak by mi predsa nenastavovali takúto agresívnu liečbu! Vnímala som šum, automaticky som prikyvovala, odpovedala na otázky, hoci po východe z ordinácie som si nedokázala spomenúť, o čom sme sa zhovárali. Keby mi nenapísal na papierik, kedy začínam s liečbou, netušila by som.

Ako v mrákotách som vyšla z nemocnice a až teraz som si všimla, ako je dnes krásne. Slnečno. No ja som cítila len chlad. Mráz, ktorý mi sťahoval vnútro, nedovoľoval nadýchnuť sa, len plytko lapať po dychu. Maľoval na steny môjho vnútra tmavé obrazce.

Pred očami som mala otcovu prepadnutú tvár, záchvaty kašľu, zvracanie, ktoré mu rozožieralo pažerák a ničilo zuby. Jeho lesklú hlavu bez jediného vlasu, neschopnosť udržať stolicu. Akoby z diaľky som sa dívala sama na seba ako ho umývam, prebaľujem, nútim niečo zjesť, ako bojujem s jeho hnevom a sťažovaním sa, aké je všetko na nič. Vidím, ako plačem, ako sa snažím pôsobiť silne, no vnútro mi krvácalo. Ešte som sa s tým nezmierila, neprešlo toľko času a už mám bojovať s tým istým? Ako mám Rasťovi vysvetliť, že teraz, keď by sme si konečne mohli užívať jeden druhého, budem chodiť na chemoterapiu, ktorá ma pravdepodobne položí? Že v čase, keď by som mala prekvitať a vyvolať v ňom myšlienku na spoločný život v budúcnosti, budem ošpatnievať a bojovať každý deň s nechuťou vstať? Čo ak to nezaberie a moje lymfatické uzliny si povedia, že majú všetkého dosť a nechajú ma v štichu? Čo potom? Mám ho nechať uviazať si na krk dievča, ktoré... Ani neviem. Nedokázala som tú vetu dokončiť. Vedela som len jedno. Že z lásky k nemu ho musím uchrániť. A seba tiež . Chcela som si na ten vzťah zanechať len tie najkrajšie spomienky, ničím ich nepoškvrniť. Netúžila som, aby sa cítil rovnako, ako občas ja, keď mal otec zlé dni a ja som v duchu nadávala. Aby bol so mnou z povinnosti či z výčitiek. Ten strach bol silnejší.

Ľadovými rukami som siahla do vrecka a zapla mobil. Našla som si niekoľko správ, oznamujúcich mi zmeškané hovory. Rýchlo som ho vytočila. Skôr, než si to rozmyslím. Skôr, než mi dôjde, k čomu sa odhodlávam. Skôr, než šok vyprchá a ja budem schopná racionálne uvažovať. Nie, to sa nedá. Toto je predsa racionálne, nie?

Dohodli sme sa, že sa stretneme v parku. Zdalo sa mi to ako dobrý nápad. Potrebovala som sa zohriať. Nasať slnečných lúčov, lebo vnútro mi mrzlo, akoby na mňa Ľadová kráľovná uvrhla kliatbu.

„Terezka!“ objal ma, pritisnúc pery na moje. „Vyzeráš... choro,“ skonštatoval váhavo, sledujúc zvláštny tieň v mojich očiach. „Ak ti je zle, mohli sme zostať doma. Uvaril by som ti čaj, nakrájal jablká, alebo čo ja viem...“

„Nie, tu je to dobre,“ pokúsila som sa usmiať, no vyšla zo mňa len krivá grimasa. „Len chvíľku si posedíme a pôjdem domov.“

„No ako myslíš, ty vieš najlepšie,“ pristal a usadil ma na lavičku. Objal ma okolo ramien.

„Porozprávaj mi niečo,“ poprosila som ho.

„A čo také?“

„Čokoľvek. Ako sa máš, čo si dnes robil, ako si sa mal predošlé dni. Chcem len počúvať...“

Pozrel na mňa zvláštne, asi som sa mu nevidela, ale neriešila som to. Emócie vo mne vreli, myseľ začínala pracovať, ale asi opačne, ako mala. Nepočúvala som ho. Len som nechcela, aby sa pýtal on.

„Terka, myslím, že si riadne unavená, poď, odprevadím ťa domov. Nie je dobre, aby si v takomto stave chodila po vonku. Tuším máš aj horúčku,“ skonštatoval ustarostene, keď mi siahol na čelo. Horúčku? Ako môžem byť rozpálená, keď vnútro je zľadovatelé?

„Dnes mi jedna žiačka odpadla aj na skúške, museli sme jej volať záchranku, vraj bola zo mňa taká vystresovaná, že to nezvládla. Vari som také strašidlo?“ spytoval sa ma, keď sme kráčali po schodoch k môjmu bytu.

Nie, ale ja budem...

„Ďakujem, že si ma odprevadil,“ pokúsila som sa vylúdiť úsmev na tvári, keď sme už stáli pri dverách do môjho bytu. „Ale teraz už pokojne choď. Potrebujem si ľahnúť. A pospať.“

„Si si istá, že to zvládneš? Pokojne môžem zostať do zajtra.“

„Nie, nie, netreba.“

„Máš celkom studené ruky a pritom ti čelo a líca horia...“

„Lebo ťa ľúbim.“

„Aj ja ťa ľúbim,“ pobozkal ma.

„Rasťo, ľúbim ťa,“ pridržala som si jeho tvár pri svojej, vážne mu hľadiac do očí. „A som šťastná, že aj ty mňa.“ Na pery som mu vtisla posledný bozk. Mrazivý, vychádzajúci z môjho chladného srdca, a predsa plný lásky. Robím to pre teba, láska.

Usmial sa a odišiel.

To bola moja posledná spomienka na neho. Po zabuchnutí dvier som sa pustila do balenia. To najnutnejšie som nahádzala do kufra, ktorý bol svedkom môjho zblíženia sa s Rasťom v Prahe. Prezliekla som sa, vzala kabelku a vyšla von, zamieriac na stanicu. Bezmyšlienkovito som si vypýtala lístok do Bratislavy a schúlila som sa na stanici, čakajúc na vlak.

„To bolo vážne brutálne. Keď odpadla, úplne Michalčin zbledol,“ začula som rozhovor dvoch dievčat za sebou. Mierne som sa pootočila, aby som na ne dovidela. Boli mladé, zrejme študentky. Rasťove študentky.

„Asi si spomenul na svoju ženu, keď odpadla. Barča ich vraj vtedy videla. Zostalo jej zle na stanici, omdlela a on bol celý bez seba. Asi mu to pripomenula, keď tak stresoval. Ale priznám sa, že ani mne nebolo všetko jedno.“

Prišiel vlak.

Ľudia vystupovali a ja som si prehrávala to, čo som počula. Videli Rasťa s inou ženou. Na stanici. Niekedy nedávno. Keď sa neozýval. Keď ja som riešila doktorov. A vystrašilo ho, keď jej prišlo zle.

Nastúpila som.

Možno ma klamal. Možno som ja niektoré veci nepochopila. No určite som spravila dobre.

Usadila som sa do voľného kupé.

Má inú. Preto nemal toľko času posledné dni. Bude rád, ak sa ma zbaví. Ak sa zbaví záťažovej ženy, ktorú čaká liečba.

Vlak sa pohol.

V tej chvíli mi konečne vytryskli slzy. Horúce, spaľujúce moje líca, plné bolesti a sklamania zo všetkého. A akejsi úľavy, že môj útek bol to najlepšie, čo som mohla spraviť. Plecia sa mi otriasali od vzlykov, vo vnútri sa mi rozlievala bolesť, ktorá akoby doteraz čakala na správnu príležitosť, kedy budem najslabšia, aby ma zranila a rozdupala.

***

A je po tuctovke. :D

[ » na začiatok « ]