Kapitola:
Pridaná: 22.1.2017, 21:23:41
Čítaná: 1762×
Hodnotenie: (počet hlasov: 1)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Diana, Adam, Ema, Natália
Stručný dej: Občas sa minulosť vráti. História sa zopakuje. Otvoria sa staré rany. Vyliečia sa drobné začervenania. A človek má nádej prežiť niečo dávne znovu, v inom odtieni, a zistiť, ako sa odvtedy všetci zmenili.

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, romantika

Kapitola: 1 » Znovu po prvýkrát 2 » Znovu po prvýkrát 3 » Znovu po prvýkrát 4 » Znovu po prvýkrát

Pred 12 rokmi

Ďalšia hodina slovenčiny. Dlane sa mi potili, žalúdok mi zvieralo, ráno som nedokázala do seba dostať ani hlt. Netušila som, prečo som taká nervózna, no opakovalo sa to každý deň a najesť som sa dokázala, až keď sa skončila slovenčina. Najhoršie to bolo vtedy, keď sme mali literatúru až štvrtú či piatu hodinu. Občas mi i zaškvŕkalo v bruchu, no bolo to silnejšie ako ja.

Dnes som však nesedela vzadu vo svojom rade. Presunula som sa k oknu, aby sa mi lepšie dýchalo, keďže sa sychravé počasie pričinilo o to, že sa mi zapálili dutiny. Trochu som sa obávala, že ma Bezecný nenájde, hoci na druhej strane som tomu neverila. Uplynulé dni som ho testovala. Z rozmaru som si na ďalšiu hodinu sadla do stredného radu a keď prišiel, najskôr nakukol dozadu.

Nenašiel ma.

„Kde máme mozog triedy?“

Spolužiaci sa zachichotali a Bezecný pátral po laviciach.

„Á, tu sa nám skrýva. Už som sa bál, že chýbaš.“

Cítila som, ako mi zakvitajú líca. Nečakala som, že by si hneď všimol, že sedím inde a ešte by ma aj hľadal. A počas celej hodiny sa premával popri mojej lavici, vysvetľoval nám gramatiku a hľadel na mňa. Na ďalšiu hodinu som sa pokúsila experiment zopakovať. Sadla som si celkom dopredu, aby som si overila, či sa naozaj prechádzal povedľa mojej lavice kvôli mne, alebo je to jednoducho jeho obľúbené miesto na dva kroky dopredu, jeden dozadu.

Prišiel do triedy a hneď spozoroval, že sedím celkom vpredu. Usmial sa. V tej chvíli som si v duchu vynadala. Ako to muselo vyzerať? Vtieram sa už aj ja, sadám si celkom dopredu, div nie jemu pod nos. Nebol to dobrý nápad. Celý čas som hľadela na lavicu, zahanbená svojím testovaním.

„Počúvaš ma?“ dotkol sa mi ruky a prinútil ma pozrieť na neho.

„Áno.“

„Dobre, takže aké vzory prídavných mien poznáš?“

„Pekný, cudzí. Matkin, otcov, páví.“

„Vynikajúco,“ obdaril ma vycerením zubov a znovu sa pustil do vysvetľovania. Akonáhle som uhla pohľadom a neudržiavala očný kontakt, už som cítila jeho dlaň na ramene či lakti. Ani raz sa poriadne nevzdialil od mojej lavice, vôbec mu nenapadlo ísť dozadu, či do stredu triedy.

Keď konečne odišiel, odfúkla som si.

„Tuším z teba nevedel odtrhnúť zrak,“ uškrnula sa Ema.

„Tiež som vedela odpovedať na všetky jeho otázky a nespýtal sa ma. Toľko som sa hlásila!“ zavrčala Natália.

Až do tejto chvíle som nebola nadšená tým, že som mu musela odpovedať na každú druhú otázku, pretože pre mňa to znamenalo stres navyše a ďalšie a ďalšie hodiny štúdia doma, keďže som sa nechcela nechať zahanbiť tým, že by som nevedela odpovedať, ako sa mi to stalo na prvej hodine. No keď sa preto Natália durdila, vo vnútri sa ozvala škodoradosť. Už len preto by som sa doma učievala až do polnoci, len aby som ju vytočila!

Na ďalšiu hodinu som sa musela znovu presadiť, no tentoraz nechtiac. Triedna nás rozsadila a mne sa ušlo miesto znovu v strednom rade. Nedivila by som sa, keby mu to bolo divné, že stále cestujem po triede, no nespýtal sa nič. Hlavne, že na mňa videl. Písali sme vstupný diktát. Celý čas sa orientoval podľa toho, či mám ja zapísané.

„Nestíhame!“ hundrali chalani vzadu.

„Keď to stíha mozog triedy, musíte aj vy.“

Nebola som dvakrát nadšená pomenovaním „mozog“, ale nebol schopný zapamätať si moje meno, hoci som mu ho už dvakrát povedala.

Doľahlo ku mne zlostné šomranie. No vari ja môžem za to, že dokážem písať rýchlo a bez chyby?

No a dnes, keď som sedela pri okne a nasávala svieži vzduch, ktorý mi aspoň trochu sťahoval napuchnutú sliznicu v nose, treskli dvere a mne až prišlo zle od žalúdka. Toto sa mi nepozdáva, tento stres sa mi akosi vymyká spod kontroly.

Radšej som sa utiahla tak, aby ma nebolo vidno. Dnes som nevyzerala veľmi vábne. Nie že by to inokedy bolo inak, no dnes som mala aj kruhy pod očami, čo som sa nevyspala kvôli kašľu, a nos červený z neustáleho utierania. Okrem toho mi vlasy ráno neskutočne elektrizovali, tak som ich najedovaná ulízala do vrkoča, čo v kombinácii s mojím vysokým čelom a hustým obočím nebola dobrá voľba. Dúfala som, že mi bude venovať čo najmenej pozornosti. Nechcela som pred ním vyzerať tak nedokonalo.

„Kde je Lady Diana?“ rozhliadol sa Bezecný po triede, len čo položil diktátové zošity na stôl.

Stihla som si len sťažka povzdychnúť a prevrátiť očami. Ema do mňa náležite drgla a ja som neochotne zdvihla ruku.

„Vždy sedíš inde,“ pokrútil hlavou, no hneď pokračoval ďalej. „Musím vám povedať, že som bol sklamaný, ako strašne ste napísali diktát. Tie známky boli neskutočné! A nie v dobrom slova zmysle,“ nešťastne rozhodil rukami. „Jedine Lady Diana ich dokázala napísať bez chyby.“

Všetky oči sa otočili na mňa.

„Pán učiteľ, a ja som čo dostala?“ nenechala sa zahanbiť Natália, zrejme presvedčená, že nastala chyba a aj ona musí mať bezchybný diktát.

„Ako sa voláš?“

„Natália Benková.“

„Dačo sa mi marí,“ zamyslel sa. „Tuším si mala jednotku, ale jednu chybu.“

Natáliin výraz ma pobavil. Nie že by bola rada, že má jednotku. Rozhorčene zalapala po dychu, akoby to bola jeho vina.

„No, rozdám vám zošity, aspoň sa pri tom naučím vaše mená. Nachystajte si aj žiacke knižky, pozapisujem vám známky.“

Keď prečítal moje meno, zasa raz mnou hrklo.

„Lady Dianka Šulová, jednotka s hviezdičkou!“

S úsmevom mi podal zošit a ja som skoro odpadla. Naozaj som tam mala jednotku s hviezdičkou! Vyvaľovala som oči na červenú známku, cítiac na sebe viaceré pohľady dievčat, ktorým sa neušlo toľko pozornosti a už vôbec nie dobrá známka. Už to vidím, že ma o chvíľu začnú obviňovať z protekcie!

„No bol som príjemne prekvapený, že aspoň jedna skvelá známka,“ povedal, keď stál pri našej lavici a zapisoval nám známky. „Lady Diana. Krásne meno, aspoň si ho konečne zapamätám.“

V očiach sa mu zjavilo hrejivé teplo a mňa znovu obliala horúčava. Ešte nikto moje meno nevyslovil tak krásne. Znelo inak. Mal iný podtón, hoci ma ktokoľvek nazýval Diana. No z jeho úst bolo krajšie, hrejivejšie. Iné. Nedokázala som to identifikovať, len som vedela, že by som ho dokázala počúvať od rána do večera.

Prečo zrovna dnes musím vyzerať ako Popoluška?! pomyslela som si nešťastne.

„Ďakujem,“ vzala som si žiacku a pozrela mu do očí. Nemala som to robiť. V tej chvíli som sa stratila v roztopenej čokoláde a už nebolo cesty späť.

***

Usmievam sa na okolostojacich kolegov, dúfajúc, že zakrývam vnútorné chvenie. Obávam sa, že sa zasa raz stratím v čokoláde.

Nemusím sa báť.

Adam Bezecný v zborovni nie je.

[ » na začiatok « ]