Kapitola:
Pridaná: 17.1.2017, 21:36:19
Čítaná: 815×
Hodnotenie: (počet hlasov: 3)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Raven Girardová, Severus Snape
Stručný dej: Raven Girardová, popredná liečiteľka a odborníčka na choroby a zranenia spôsobené temnou mágiou, žije už celé roky odrezaná od diania vo Veľkej Británii. Od skončenia Prvej čarodejníckej vojny nie je v kontakte s nikým okrem Dumbledora, až kým sa v roku 1995 Voldemort nevráti. Vďaka svojím vedomostiam sa Raven musí teraz postarať o človeka, ktorého nenávidí z celého srdca, pretože ju pripravil o jej niekdajšiu najlepšiu priateľku a sestrenicu - Lily Potterovú.

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika, tragédia

Kapitola: 1 » 1. kapitola 2 » 2. kapitola 3 » 3. kapitola 4 » 4. kapitola 5 » 5. kapitola 6 » 6. kapitola 7 » 7. kapitola 8 » 8. kapitola 9 » 9. kapitola 10 » 10. kapitola 11 » 11. kapitola 12 » 12. kapitola 13 » 13. kapitola 14 » 14. kapitola 15 » 15. kapitola 16 » 16. kapitola 17 » 17. kapitola 18 » 18. kapitola 19 » 19. kapitola 20 » 20. kapitola 21 » 21. kapitola 22 » 22. kapitola 23 » 23. kapitola 24 » 24. kapitola 25 » 25. kapitola 26 » 26. kapitola 27 » 27. kapitola 28 » 28. kapitola 29 » 29. kapitola 30 » 30. kapitola 31 » 31. kapitola 32 » 32. kapitola 33 » 33. kapitola 34 » 34. kapitola 35 » 35. kapitola 36 » 36. kapitola 37 » 37. kapitola 38 » 38. kapitola 39 » 39. kapitola 40 » Epilóg

Ľavá strana tela ma neznesiteľne bolela. Pálenie a kŕče sa tiahli od môjho krku až kdesi do mozgu, do ramena, do špičky nechtov na rukách, a občas aj na nohách. Akoby sa niekto rozhodol priložiť mi k nemu rozžeravenú azbestovú sieť pokrytú ihlami, ktoré mi do kože vstrekovali paralyzujúci elixír.

Všade okolo mňa bolo ticho a asi tma. Nebola som si však istá. Každú chvíľu sa žiara za mojimi zavretými viečkami menila, a ja som sa bála skúsiť ich zdvihnúť - čo ak by to znamenalo ďalšiu bolesť?

...Ale veď som ich predsa už otvorila, či nie? Alebo sa mi to len snívalo? Ostré svetlo ma už predsa oslepilo - najprv biele a potom zelené. Ale to ma nič nebolelo… Nie.

Bola som akási pokojná. Šťastná. Spokojná. Ale prečo…? Ako?

V duchu som sa zamračila… Obočím mi prenikla bodavá bolesť. Možno som sa zamračila aj navonok…

Nad sebou som začula nejaké hlasy. Nepýtali sa, iba diskutovali. A potom kričali. A potom stíchli. A mňa si opäť podmanil spánok.

Nebolelo ma už nič. Iba som sa cítila strašne vyčerpaná. Telesne. Myseľ som však mala jasnú takmer ihneď. Útržky toho, čo sa stalo, sa mi vracali závratnou rýchlosťou - odchod do Škriekajúcej búdy, rozhovor s Voldemortom, jeho vyhrážky, moja smrť, Harryho tvár, Severusove prosby, moje prosby… Nástupište 9 a 3/4;, Albus, Harry…

Otvorila som oči. Ten strop som poznala. Pod ním som kedysi praxovala, možno dokonca v tejto izbe. Rolety na oknách boli zatiahnuté. Potešilo ma to - zrejme vonku svietilo slnko a zrak som mala ešte príliš prispôsobený tme. Na krku som cítila čosi cudzie. Než sa toho moje prsty dotkli, uvedomila som si, že to je obväz. Predsa som ho však ohmatala - pohryzla ma predsa Nagini. Rany mi možno ešte stále krvácali. No bol suchý.

Zavrela som oči a s úľavou si vydýchla. Potom som sa znova obzrela po izbe, hýbajúc iba očami. Nevedela som, nakoľko vážne to so mnou je a nechcela som si nedajbože otvoriť stehy alebo rany. Ako som prežila? Keď som stratila vedomie, zrejme som naozaj umrela. Ako ma dostali späť?

Vtom sa mi odpoveď zjavila, akoby som ju mala naučenú naspamäť. Nebola som prvý človek, pri ktorom Severus bol, keď ho Nagini uhryzla. Spolu sme predsa zachránili Arthura Weasleyho. Vtedy mi s Kingsleym pomohli zhustiť mu krv a spomaliť jeho životné funkcie, kým ho dopravili do nemocnice… A potom som objavila protijed. Recept naňho bol zapísaný v mojom pracovnom denníku u mňa v laboratóriu…

Dvere sa otvorili. Žmúrila som do diaľky, dúfajúc, že to bude práve Severus. Na moje prekvapenie to však bol môj ocko. Keď zbadal, že sa naňho pozerám, na okamih zastal, potom šepol moje meno a vrátil sa k dverám, aby zavolal na sestričky. Vbehli rovno tri, nasledované Jean-Pierrem, ktorý sa tváril šokovane i uradostene naraz.

“Och, prebrala si sa,” hlesol s úľavou. “Ako sa cítiš?” Začal mi kontrolovať zdravotný stav; najprv oči, potom dýchanie a tlkot srdca a napokon mi prútikom urobil kompletnú diagnostiku, pričom ja som zo seba chrapľavo súkala odpoveď. “Nebolí ma nič. Len som slabá.”

“Stratila si veľa krvi. Nebyť Snapa a jeho inštrukcií, nebola by si prežila.”

“Kde je?”

“Myslím, že otec ti povie viac. Môžeš sa posadiť, ak budeš vládať,” navrhol a ja som ho nechala, nech mi podoprie chrbát a upraví vankúše, takže som videla na ocka, stojaceho na opačnej strane miestnosti a s očakávaním si ma prezerajúc.

“Tu máš.” Jean-Pierre mi podal pohár so slamkou. “Musíš veľa piť. Každých päť minút aspoň jeden hlt,” prikázal mi vážne. Vďačne som prikývla, dostala cez svoje stiahnuté hrdlo dva hlty a pohľadom ho vyprevadila.

Keď sme s ockom osameli, rýchlo podišiel ku mne a so slzami v očiach si sadol na stoličku vedľa mojej postele. “Tak veľmi som sa o teba bál, dievčatko,” šepol, vzal moju dlaň medzi svoje a pobozkal ju.

“Prepáč mi, ocko. Nevyšlo to tak, ako sme chceli… Nič z toho. Ale som nažive. Mrzí ma, že som ti nedala vedieť, kde som, ani to, že máš vnučku…”

“To nič, moja, to nič. Hlavné je, že budeš v poriadku,” ubezpečoval ma dojato. “Dahlia je momentálne u Weasleyovcov. Prichýlili aj mňa, staráme sa o ňu vo Vydrom Svätom Drábe. Ale už som im poslal správu, privedú ju.” Nedočkavo som sa zasmiala.

“A Severus?”

“Ten má domáce väzenie. Aspoň kým nepôjde pred Wizengamot.”

Porazene som vydýchla. Samozrejme, že som to čakala - veď som to spomenula aj Harrymu - ale predsa len som dúfala, že pochopia jeho čin.

“Kedy bude mať súd?”

“Pozajtra.”

“Nemá nijakých svedkov.”

“No, vlastne… Iba Harryho, ktorý má jeho spomienky. No podľa toho, čo tvrdí Arthur, niektorí si myslia, že taký šikovný čarodejník ako on, si ich mohol upraviť.”

“Ale veď na to by prišli!” zvolala som, takže som sa rozkašľala. Ocko mi podal vodu, ja som si odchlipla a zavrela oči, zhlboka dýchajúc.

“To ja posúdiť neviem. Ty to možno budeš vedieť lepšie. A nech boli jeho úmysly akokoľvek ušľachtilé a Dumbledore umieral, svojím spôsobom vykonal eutanáziu.”

“Och, prepána, to je šialené!” rozčúlila som sa.

“Upokoj sa, Raven, prosím ťa. Stále si veľmi slabá.”

“Ja viem. Napriek tomu, čím so rozčúlenejšia, tým silnejšia sa cítim,” odsekla som a tresla som pohárom o nočný stolík.

“Ako to vyzerá? Úprimne, ocko, aké má šance?”

“Najlepšie - tri roky v Azkabane. Najhoršie - dvanásť rokov.”

“Oni…” Neveriacky som si povzdychla. “To nemôžu myslieť vážne.”

“Nanešťastie myslia,” povedal ocko súcitne.

“A čo moja výpoveď?”

“Nečakali, že sa zobudíš tak rýchlo. Tvoj stav bol vážny… Prebrala si sa v podstate z kómy.”

“Ako dlho po bitke?”

“Štyri a pol týždňa.”

“Prosím?”

“Ty si umrela, Raven. Prekonala si klinickú smrť. Ale Severusovi sa podarilo oživiť ťa. Aspoň tak to tvrdia on a slečna Grangerová, ktorá pri tom bola. Hovoria o zázraku. Keď ťa doviedli do nemocnice, tvoj stav bol stále vážny. Mala si v sebe toho jedu priveľa. Trvalo, kým protilátka zaúčinkovala.”

“Sev už vie, že som hore?”

“Aj jemu som poslal sovu.”

“Ale nebude sem môcť prísť…”

“To neviem. Ministerstvo ešte stále nemá určené priority. Dočasným ministrom je Kingsley Shacklebolt. On Harrymu verí. Ale stále sú tam ľudia, ktorí sú jednoducho…”

“Zadubení,” dokončila som zaňho.

Súcitne sa pousmial. “Áno. Oddychuj, moja. Idem ich čakať pred nemocnicu.”

“Dobre.”

Napriek jeho prosbe som sa nedokázala upokojiť. Myslela som iba na Severusa a na to, že ani po Voldemortovom páde nemá zaslúžený pokoj. On sa mal predsa starať o našu dcéru, nie Weasleyovci. On tu mal byť, keď sa preberiem, nie môj ocko. Bola som za nich rada, ale… znova sa k nemu svet správal ako k poslednému zločincovi. A to, prečo to bolo nesprávne, nemohol pochopiť nik, kto ho dostatočne dobre nepoznal. Iba ja.

Keď som na chodbe začula niekoľko párov krokov, podvedome som sa napäla. Vzápätí vošli dnu môj ocko a Harry, ktorý na rukách držal Dahliu. Radostne som si vzdychla a natiahla som ruky, aby mi ju podali. Spinkala. Za tie štyri týždne tak veľmi vyrástla!

Pri srdci ma bodli výčitky. Ako som mohla byť vyrovnaná s tým, že ju opustím? Ako by som to bez nej tam niekde, na mieste po smrti, prežila?

A vtom mi napadla bolestná myšlienka, ktorá mi predtým, v tom zhone a nebezpečenstve, v ktorom sme počas Voldemortovej vlády boli, ani len nezišla na um. Celé dva a pol mesiaca poznala iba Asmatinu tvár. Tá moja jej bola neznáma. Čo ak ma nepríjme za svoju mamu? Ak pre ňu budem cudzia?

“Mám vás nechať?” Harryho nežné slová ma vytrhli z mojich obáv a vrátili späť do skutočnosti, v ktorej vedľa mňa sedel môj krstný syn a na prsiach mi ležala moja dcéra.

“Nie.”

“Určite? Nie ste unavená?” uisťoval sa.

“Nie. Práve naopak.”

Akoby sme sa zosynchronizovali, obaja sme sa naraz, rovnako krátko nadýchli a usmiali sa na seba. Nepovedali sme však nič. Iba sme sa dívali tomu druhému do očí, mlčky v nich čítajúc vzájomné emócie, až som sa napokon opýtala: “Si v poriadku?”

Bála som sa, že mi neporozumie, ale mýlila som sa. Presne vedel, ako túto otázku myslím a keď odpovedal, zdalo sa, že dlho čakal, kým bude môcť tieto slová vysloviť nahlas. “Nie. Teda… som rád, že je po tom. Ale…” odmlčal sa a sklonil hlavu. Bola som rada, že má také krátke vlasy, pretože mi nezacláňali vo výhľade do jeho tváre, teraz skrčenej citmi, ktoré sa mu slovami ťažko vyjadrovali. “Tie smrti, ktoré som zapríčinil... Viem, že všetci, ktorí sa rozhodli bojovať, tak urobili dobrovoľne, ale aj tak sa za ne cítim zodpovedný.” Hlas sa mu zlomil a po nose mu stiekla slza.

Nevedela som, prečo sa zdôveruje práve mne. Mal predsa najlepších priateľov, aj dospelých, s ktorými sa mohol porozprávať. No odpoveď sa mi vynorila v mysli takmer okamžite - možno bolo napokon pokrvné puto silnejšie než puto lásky, alebo aspoň rovnako silné. Nepoznal ma, a predsa sme si rozumeli bez slov. Na King’s Cross, aj tu. Vedela som, že to tak bude vždy. Že tá láska, na ktorú som sa celé roky upínala, nebola iba ilúziou, ani márnou nádejou. Bola faktom. Neuchopiteľným, nelogickým, a predsa správnym. Skutočným.

“Myslím, že tie výčitky nikdy úplne nezmiznú, Harry, hoci by som ti práve to chcela povedať,” začala som opatrne. “Ale časom sa zmiernia. No nemôžeš sa na ne upínať, pretože ťa budú iba zožierať, ťahať ťa späť do minulosti, ktorá z teba urobila to, čím si teraz. Ale nerozhodla o tom, kým sa od tohto bodu staneš. O tom sa rozhodneš iba ty sám. A myslím si, že to pre teba nebude ťažké. Pretože v sebe máš jednu dôležitú vec, ktorú som ja - nieže by som za sebou mala toľko, čo ty - hľadala nesmierne dlho. Lásku.”

Harry zdvihol hlavu a zažmurkal. “Asi máte pravdu.”

“Určite mám pravdu,” kývla som hlavou. “A ty to vieš. A keď si to aj priznáš, začneš znovu pociťovať pokoj,” sľúbila som mu, natiahnúc k nemu ruku. Stisol mi ju a s úsmevom mi kývol hlavou, pochopiac a ďakujúc.

***

Vôbec neviem, či som chcela túto kapču takto zakončiť :D Ale strašne sa mi páčilo takto ju ponechať, takžeeee buď tú ďalšiu roztiahnem ešte nejako, alebo bude extrémne krátka O:) A potom nás hádam bude čakať ešte epilóg :) ;)

[ » na začiatok « ]