Kapitola:
Pridaná: 3.9.2016, 13:48:11
Čítaná: 1601×
Hodnotenie: (počet hlasov: 2)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Aileen, Everard, ...
Stručný dej: Rok 1296, Škótsko v područí anglického kráľa Edwarda I. Príbeh škótskej dedinčanky a anglického lorda. Historická poviedka s prímesou fikcie.

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika, tragédia

Kapitola: 1 » I. 2 » II. 3 » III. 4 » IV. 5 » V. 6 » VI. 7 » VII. 8 » VIII. 9 » IX. 10 » X. 11 » XI. 12 » XII. 13 » XIII. 14 » XIV. 15 » XV. 16 » XVI. 17 » XVII. 18 » XVIII. 19 » XIX. 20 » XX. 21 » XXI. 22 » XXII. 23 » XXIII. 24 » XXIV.

Dunbar, Škótsko

Morven si užívala vánok v tvári, prekvapivo teplý vzhľadom na chladné počasie. Zdalo sa, že maličkému pod jej srdcom sa to páči, pretože sa jej na bledú tvár zakrádali tajomné úsmevy zakaždým, keď jej vietor fúkol vlasy do očí. Zostávala vonku čo najdlhšie, až dovtedy, dokým jej pod plášť nezačala prenikať zima. Utiahla si kožušinu tuhšie ku krku a chcela sa vrátiť dnu, no vtom jej pohľad padol na pohybujúcu sa škvrnku na ďalekej hradskej, miznúcej v lese. Prižmúrila oči, akoby mohla lepšie dovidieť na približujúcu sa postavu, a už-už otvárala ústa, aby varovne zavolala na Latharna – čo ak to bol anglický vojak? Postava však šla pešo, nie na koni, a navyše bola na vojaka priveľmi útla. Azda sa k nim blížila nejaká zblúdilá cudzinka?

Morven bez žmurkania sledovala zväčšujúcu sa škvrnku, skusmo kráčajúcu po kľukatej hradskej dolu do dediny. Zatajila dych a zdalo sa jej, že i maličké je napäté a zvedavé. Netrvalo dlho, a keď sa dievčenská postava dostala do stredu hradskej, kde na malú chvíľu zastala a zahľadela sa dolu na pokojnú dedinu, Morven uzrela záblesk zlatistých vlasov, aké nikto iný nemal – čosi v nej sa pohlo, a nebolo to dieťa.

„Aileen!“ zvolala, akoby ju dievčina mohla počuť, a rýchlymi krokmi sa vydala priamo k nej, nestŕhajúc z nej oči, akoby mohla každú chvíľu zmiznúť, vypariť sa. „Aileen...“

Bola to ona. Napriek honosným červeným šatám, čo mala na sebe a v ktorých na prvý pohľad vyzerala inak si Morven bola istá, že je to ona, a tak opakovala jej meno, náhliac sa k nej a snažiac sa upútať jej pozornosť, až si ju Aileen napokon všimla. Obe zastali, nespúšťajúc oči jedna z tej druhej. Prvá sa pohla Morven – spravila k nej pomalý krok a natiahla k nej ruku, akoby tak mohla prekonať diaľku, čo ich ešte delila. Usmiala sa. Po Aileeninej tvári sa tiež rozlial úsmev. Opäť sa pohla, tentoraz omnoho rýchlejšie, potkýňajúc sa o dlhú sukňu, ktorá ničím nezapadala do dedinského prostredia.

„Morven...“ zastala kúsok od nej, hľadiac na ňu neisto, ba priam až placho, akoby sa bála, že ju Morven odmietne, vyhreší, udrie.

„Aileen,“ usmiala sa tá, spravila posledných pár krokov a tuho Aileen objala, snažiac sa presvedčiť samu seba, že to je skutočnosť, nie prelud.

Morven ju prijala s úsmevom na tvári a s otvorenou náručou, bez zbytočných otázok či odsúdenia, skrátka ju prijala ako svoju milovanú rodinu a viedla ju domov, tam, odkiaľ prišla, tam, kde vyrastala, tam, kde žila. Avšak, patrila tam ešte?

Ako sa blížili k domu, neistota v Aileeninom srdci rástla. Vyplašeným pohľadom hľadela po tvárach, čo sa k nej na námestí otáčali a častovali ju prekvapenými pohľadmi plnými zvedavosti, no jej nohy kráčali po boku Morven priamo k jej domu.

Ako v sne vkročila dnu a párkrát zažmurkala, kým si privykla na nevšednú tmu, čo v dome panovala, postupne však začala rozoznávať obrysy stola, stoličiek, prázdneho vedra, dokonca i slová, čo boli vyryté v stene. Bodlo ju pri srdci.

„Aileen… Aileen?!“ Zrak jej zastrela mocná mužská postava.

„Latharn,“ vyriekla šepotom, sledujúc jeho tvár, ktorá vyzerala rovnako ako v jej predstavách, a predsa inak. Jeho oči boli ostražitejšie, živelnejšie, azda i útočnejšie…? „Latharn...“ Mimovoľne k nemu natiahla ruky, nestŕhajúc z jeho tváre previnilý pohľad, celkom akoby jej mohol vidieť na dno duše a odhaliť, ako veľmi ho zradila.

„Aileen… čo ti spravili?“ Obzeral si ju od hlavy po päty, akoby nemohol uveriť tomu, čo vidí.

„Ja… nič.“

„Na otázky bude dosť času potom, Latharn,“ zasiahla Morven a položila Aileen ruku na plece. „Tvoja sestra sa vrátila – teš sa.“

Latharnovi akoby až vtedy došlo to, čo povedala – po tvári skrivenej čudesným napätím sa mu roztiahol široký úsmev a tuho svoju stratenú sestru objal. Aileen si zaborila nechty do jeho košele a dovolila slzám, aby jej stiekli po tvári. Nechcela nič skrývať, nič dusiť, mala skrátka chuť plakať, a tak plakala, vediac, že ak ju nemôže utešiť Everard, uteší ju aspoň jej brat.

Večerali mlčky – Aileen sa chcela spýtať, ako sa im vodí a ako sa vodí Eóranovi a Shone, avšak bála sa, že keď preruší ticho, začnú sa pýtať aj oni jej, a tak radšej nehovorila nič, len si mlčky kládla do úst jednu lyžicu kaše za druhou. Nakoniec však ticho prerušil na jej obrovské zúfalstvo Latharn. „Ako ti je, Aileen? Boli k tebe zlí? Ublížili ti?“

Preglgla. „Nie. Neublížili mi.“

„Čože?! Bola si tam toľko dní... Aileen, nemusíš otáľať… pomstím ťa.“

Vyľakane naňho pozrela. „Nie… prosím. Naozaj mi je dobre. Možno Angličania sú krutí… ale iba ako vojaci. Ako ľudia sú nám veľmi podobní.“

„Čože?!“ Latharn skoro vykríkol, našťastie sa však rýchlo stiahol, keď videl, ako vystrašene sa Aileen zhrbila. „Aileen… chápem, že si prežila peklo. Prepáč, že ti to takto sťažujem.“

Neodpovedala. Namiesto nej sa ozvala Morven, pokojná a láskavá ako vždy: „Aileen nám o tom porozpráva sama, keď bude chcieť. Určite si potrebuje oddýchnuť. Konečne je doma.“

Aileen jej venovala vďačný úsmev a odvážila sa spýtať: „Ako… ako sa vám vodilo? Morven, čo dieťa?“

„Rastie,“ usmiala sa šťastne, pohladiac sa po brušku. „A navyše, zdá sa, že má veľmi rado zimu.“

„Čože? Po kom to len je?“

„No dovoľ, ja proti zime nič nemám,“ ohradil sa Latharn a jemne pobozkal Morven na nos. Aileen si zahryzla do spodnej pery a sklonila tvár. Prstami si opatrne prešla po zamatovej látke honosných šiat, čo mala ešte vždy na sebe.

Prv, než sa ktokoľvek stihol spýtať dačo ďalšie, na dvere sa ozvalo rázne zaklopanie. Latharn vyskočil od stola, otvoril a so slovami: „Mám pre teba prekvapenie!“ vpustil dnu Eórana s akousi drobnou dievčinou s hrdzavými vlasmi.

Eóran sa sprvu nechápavo mračil, keď mu však zrak padol na Aileeninu tvár, zažmurkal a od samého údivu otvoril ústa. „A-Aileen…?“

Tá nezniesla dlho pohľad na jeho prekvapenú tvár. Spomenula si na Everardove bozky a bodli ju silnejšie výčitky svedomia, aké bola schopná zniesť. Nezaslúžil si to, muž ako Eóran si nezaslúžil bolesť a odmietnutie, a predsa mu Aileen niečo iné nedokázala ponúknuť. Od ich posledného stretnutia sa toho udialo príliš veľa.

„Vrátila si sa,“ vravel, akoby stále nemohol uveriť tomu, čo vidí.

„Vrátila,“ prikývol Latharn a spokojne sa usadil na svoje miesto. „Dnes sa šermovanie ruší.“

„Rada ťa spoznávam, Aileen,“ priskočila k nej neznáma dievčina a krátko ju objala. „Počula som o tebe veľa.“

„Ja ťa nepoznám,“ povedala Aileen neisto.

„Som Kyla. Učím tvojho brata a tvojho… priateľa... šermovať.“

„Šermovať?“ Aileen pozrela najprv na Latharna, potom na Eórana, ktorý z nej stále nespúšťal udivený výraz.

„Áno. Títo mladí statoční muži si ťa chceli vybojovať naspäť.“

„Prosím?“ Aileen na nich vyvalila oči. Zakrútila sa jej hlava. Chvalabohu, že sa stihla vrátiť prv, než sa bezhlavo pustili do boja… Chvalabohu…

Edinburgh, Škótsko

Boj trval nekonečne dlho. Everardovi po tvári stekali horúce pramienky potu a krvi. Cez prach, čo sa mu usádzal v očiach, takmer nič nevidel, a tak sa mečom zaháňal naslepo, len podľa sluchu a čuchu. Hruď mu prebodávala ostrá bolesť a cítil, že tuniku pod prederavenou železnou košeľou má nasiaknutú krvou. V ústach mal horkú pachuť. Podlamovali sa mu kolená a po ničom netúžil väčšmi ako po mäkkých perinách a Aileeninej spoločnosti. Nevedel sa už dočkať, kedy sa vráti domov a ona ho objíme, spýta sa ho, ako sa cíti, no nebude mu klásť ďalšie zbytočné otázky, len mu pomôže vyzliecť sa, umyť sa, prstami mu jemne prejde po hlbokej rane na hrudi a potom zaspí v jeho náručí. Len táto predstava ho držala pri živote a nútila ho útočiť, vraždiť, brániť sa, prežiť, vrátiť sa domov za ňou živý a zdravý.

[ » na začiatok « ]