Kapitola:
Pridaná: 21.7.2016, 00:00:03
Čítaná: 2940×
Hodnotenie: (počet hlasov: 3)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: joj, všelijaké :D
Stručný dej: Je možné zaradiť sa po traume opäť do spoločnosti? ; prvý pokus o obyčajnú fiction bez prímes fantasy a sci-fi... :)

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, romantika, tragédia

Kapitola: 1 » Prvá kapitola 2 » Druhá kapitola 3 » Tretia kapitola 4 » Štvrtá kapitola 5 » Piata kapitola 6 » Šiesta kapitola 7 » Siedma kapitola 8 » Ôsma kapitola 9 » Deviata kapitola 10 » Desiata kapitola 11 » Jedenásta kapitola 12 » Dvanásta kapitola 13 » Trinásta kapitola 14 » Štrnásta kapitola 15 » Pätnásta kapitola 16 » Šestnásta kapitola 17 » Sedemnásta kapitola 18 » Osemnásta kapitola 19 » Devätnásta kapitola 20 » Dvadsiata kapitola 21 » Dvadsiata prvá kapitola 22 » Dvadsiata druhá kapitola 23 » Dvadsiata tretia kapitola 24 » Dvadsiata štvrtá kapitola 25 » Dvadsiata piata kapitola 26 » Dvadsiata šiesta kapitola 27 » Dvadsiata siedma kapitola 28 » Dvadsiata ôsma kapitola 29 » Dvadsiata deviata kapitola 30 » Tridsiata kapitola 31 » Tridsiata prvá kapitola 32 » Tridsiata druhá kapitola 33 » Tridsiata tretia kapitola 34 » Tridsiata štvrtá kapitola 35 » Tridsiata piata kapitola 36 » Tridsiata šiesta kapitola 37 » Tridsiata siedma kapitola 38 » EPILÓG

“Suffering has been stronger than all other teaching, and has taught me to understand what your heart used to be. I have been bent and broken, but - I hope - into a better shape.”

- Charles Dickens

***

Zbraň vypadla z Fabiánových rúk hneď po tom, ako jeho stretla zasiahla Riša. Ostal hľadieť na jeho telo, pár sekúnd dozadu ešte živé, akoby nemohol uveriť tomu, čo vidí. V tvári sa mu miešala zmes ohromenia a zdesenia.

„Nie!“ vykríkla Lucia, keď naňho kapitán namieril svoju pištoľ a už-už stláčal spúšť. Priskočila k nemu a sotila ho do steny, takže stratil kontrolu nad zbraňou. V tej istej chvíli ktosi vpálil dnu a zreval čosi po nemecky. Kapitán sa narovnal a vystrel ruky na znak rezignácie, hľadiac na mŕtveho Riša.

Lucia vzhliadla k dverám, cez ktoré sa dnu nahrnuli piati policajti a mierili na všetkých prítomných. Vymenila si s Vyšným pohľad – nepatrne prikývol. Vyzeral byť vysilený. Opieral sa o stenu a pridržiaval si zranenú ruku. Z čela mu stekal pot. Odtrhol zrak od Lucie a pozrel na Fabiána. Lucia sledovala jeho pohľad a stihla k Matúšovi priskočiť prv, než sa po zatackaní zrútil na zem. Bol veľmi ťažký a Lucia sa pod ťarchou jeho tela podlomila, on sa však snažil udržať na nohách. Nedokázala zabrániť tomu, aby sa jej oči nezvrtli smerom k Rišovi. Odrazu jej bolo na zvracanie.

Policajti čosi bľabotali, vykrikovali, prikazovali, no nezdalo sa, že by ich niekto v miestnosti počúval. Nakoniec sa im však veľmi pomaly a sekane prihovoril Vyšný.

„Poďte,“ obrátil sa Peter na Luciu, keď policajti spútali kapitána i tučka. Ich zbrane si starostlivo uložili do vreciek. Potom pristúpili k nehybnému Rišovi, skúsili mu pulz a vymenili si dlhý pohľad.

„Matúš,“oslovila ho Lucia zachrípnutým hlasom, no nezdalo sa, že by ju vnímal. Nestŕhal oči z Riša, nad ktorým polemizovali dvaja ochrancovia poriadku. „Matúš...“

Pomaly k nim pristúpil Vyšný. Mračiac sa na Fabiána ho rukou objal okolo pliec a viedol ho von. Sám bol veľmi slabý, no napriek tomu našiel zvyšky síl na to, aby svojho najlepšieho priateľa vyviedol von z tohto prekliateho miesta.

Do čaju mu primiešala prášky na spanie a prinútila ho aspoň polovicu zo šálky vypiť. Netrvalo dlho a jeho hlava odkvicla na operadlo gauča. Dokonca aj ten napätý výraz v jeho tvári sa trochu uvoľnil. Prikryla mu nohy dekou, aby neprechladol z klimatizácie, čo bola v tento horúci augustový deň zapnutá. Pohladkala ho po líci a chvíľu sledovala jeho tvár. Aspoň počas spánku vyzeral pokojne a bezstarostne. Tak, ako muž v jeho veku mal vyzerať.

Potichu vyšla z bytu, nechávajúc pre každý prípad odomknuté. Mala približne dve hodiny času, takže sa ponáhľala na zastávku, aby stihla prvý bus idúci na Kramáre.

Vyšný nevyzeral tak zle ako naposledy. Zdalo sa, že trochu pribral a aj jeho pokožka nabrala zdravší odtieň. Stále bol však napojený na infúzie a postrelenú ruku mal obviazanú hádam aj troma obväzmi. Ten pohľad Luciu nútil pozerať sa kamkoľvek inam, len nie naňho, no vedela, že to by bolo od nej absolútne apatické a sebecké.

„Vravel som, aby ste nechodili,“ vzdychol si, keď vošla dnu. „Vyzerám ako troska.“

„Nemôžem vás len tak obchádzať.“

„Presne to by ste mali.“

„Ako sa cítite?“ spýtala sa, ignorujúc jeho poslednú poznámku.

„Žijem. Ako je vám?“

„V rámci možností.“

„Stále bývate u Fabiána?“

Pomaly prikývla. „Potrebuje ma.“

„Bude sa z toho dlho spamätávať.“

„Viem,“ vzdychla si. „Ale ja mu pomôžem… rovnako ako on pomohol mne.“

„Už by ste si zaslúžili trochu pokoja, Lucia.“

„To my všetci,“ smutne sa pousmiala.

„Do súdu musí vydržať,“ vravel Vyšný, odpijúc si z pohára s minerálkou.

„Vy tiež,“ zašepkala, pričom pri pohľade na jeho ruky dopichané od infúzií jej bolo opäť do plaču. Nikdy by si nebola pomyslela, že by raz videla práve jeho v takomto stave…

„Ja tam pôjdem, aj keby som tam mal prísť napojený na prístroje,“ vyhlásil. „Treba tým sviniam ukázať, čo si zaslúžia.“

„Stále nestrácate optimizmus.“

„Mýlite sa. Už som ho dávno stratil.“

Preglgla. „Ak ste ho stratili vy, ako ho môžem mať ja?“

„Pravdepodobne vás život zlomil skôr ako mňa.“

„Nehovorte tak… Všetko bude dobré. Raz.“

„Je to začarovaný kruh. Príde problém, ktorý sa vyrieši a ste šťastná, no potom príde ďalší, ešte väčší problém.“

„Budete v poriadku. Vyzdraviete.“

Odfrkol si. „Kiežby bolo zdravie to jediné, čo ma trápi.“

Mlčala. Dlaňou prikryla jeho ruku, bezvládne položenú na posteli. Mierne mu ňou myklo.

„Myslím, že je načase,“ ozval sa odrazu, „aby sme si potykali.“

„Čože?“ zamračila sa.

„Poznáme sa už dlho. A myslím, že dosť dobre.“

„Ale stále ste môj učiteľ.“

„Už viac nie.“

„P-prosím?!“ naliehavo naňho hľadela. Venoval jej dlhý pohľad.

„Odchádzam.“

„Ako od-odchádzate? Kam?“

„Do Ameriky.“

„Čo?!“

„Za novým životom. Za lepším životom.“

„Čo to…?“

„Na Slovensku som šťastie nenašiel. Možno ho nájdem tam.“

Lucia mlčala. Netešila sa z jeho odchodu, vôbec nie. Prežili toho spolu priveľa na to, aby ho len tak ľahko nechala ísť.

„Hádam ti za mnou nebude smutno?“ spýtal sa Vyšný posmešne, elegantne prejdúc k tykaniu, akoby si to nacvičoval už dlho.

„Bude,“ odvetila úprimne.

„Máš Matúša. Musíš sa oňho postarať.“

„Potrebuje aj v… teba.“

„Nie, keď má teba. Je do teba blázon.“

„To ale nie je dôvod na to, aby ste… si odchádzal.“

„Ale je. Nechcem vám brániť v šťastí.“

„Čože?“ vyhŕkla. „Obávam sa, že my už nikdy nebudeme šťastní. Nikto z nás troch.“

„Ale budete.“

„Nie, keď sa rozdelíme.“

„Bude to tak lepšie.“

Smutne naňho pozrela, skúmajúc jeho bledú, no odhodlanú tvár. Nevedel sa ani postaviť z postele, nieto ešte cestovať do Ameriky! „Takže predsa ste optimizmus nestratili.“

„Hovoríte k nám viacerým? Kde sú tí zvyšní?“ poobzeral sa, no potom sa zahľadel opäť na ňu. „Veru nie. A teraz by som si rád zdriemol,“ pozrel na ňu ospravedlujúco.

Chvíľu ho sledovala. „Viete… vieš, že som do teba bola platonicky zaľúbená?“

„Naozaj?“ tváril sa prekvapene.

„Totálne,“ prikývla.

„To ma prekvapuje. I keď to bolo len platonicky.“

„Máš niečo do seba.“

„Ďakujem.“

„I keď je ozaj čudné ti tykať.“

Postavila sa, pretože jej začalo byť až príliš clivo. A prášky na spanie mali prestať účinkovať už o trištvrte hodinu. „Dovidenia, Peťo.“

„Dovidenia, Lucia. Bolo mi cťou.“

„Snáď sa ešte uvidíme,“ povedala, síce o tom pochybovala. Amerika je Amerika. Sklonila sa k nemu a vtisla mu bozk na studené líce, venujúc mu posledný úsmev. Prv, než sa stihla otočiť, jej schytil ruku, pobozkajúc jej chrbát.

Ako tak sedela v autobuse, vracajúc sa domov za Matúšom, premýšľala o tom, že je zrejme po všetkom. Všetky problémy vyvrcholili do toho najväčšieho, vďaka ktorému skončil Vyšný v nemocnici a Fabián v absolútnych depresiách, no bolo ticho. Klasické ticho po búrke. Sladké ticho. Jediné, v čo v tej chvíli dúfala, bolo, že raz nadíde deň, kedy sa oni traja – ona, Fabián a Vyšný – postavia vedľa seba, budú ochotní sa chytiť za ruky a usmiať sa na seba ako trojica, ktorá si prešla spoločným veľkým trápením, príliš veľkým na napísanie jedného románu. Trojica, ktorá mala byť napriek všetkým nezhodám zocelená. Trojica, ktorej uzol sa momentálne roztrhol, no ešte vždy ho bolo možné zviazať.

Dúfala, že ten deň raz príde. Musel prísť. Raz.

***

Nuž, ešte je pred nami epilóg a po ňom sa s príbehom rozlúčime. O:)

[ » na začiatok « ]