Fan Fiction

Kapitola:
Pridaná: 19.7.2016, 19:04:22
Čítaná: 891×
Hodnotenie:

(počet hlasov: 1)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Krisztína, András, Lajos, Albert, Géza
Stručný dej: Príbeh o nešťastnej láske, povinnosti a zásadných životných rozhodnutiach, odohrávajúci sa na prelome 19. a 20. storočia na mojich dvoch obľúbených miestach na Slovensku - v betliarskom kaštieli a mojom rodnom meste - Košiciach :)

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika, tragédia

Toto mala byť pôvodne oveľa dlhšia kapitola, ale emočne som to nezvládala napísať :/ Takže zajtra bude ešte jedna a neskôr aj epilóg :)

Betliarsky kaštieľ bol plný detského smiechu. Robko a jeho sestry – Gitka a Ilonka – sa naháňali po schodoch a pretekali sa, ktorý z nich dobehne k vchodu čo najskôr.

“Ocko! Ujo Lajos!” zajačali naraz, keď Krisztínin bratranec vystúpil z kočiara aj s Andrásom a vyobjímal ich. Krisztína im obom vyšla v ústrety, pobozkajúc manžela na obe líca a potom sa nechajúc objímuť svojim najlepším priateľom, ktorý ju tuho vystískal a potom zašepkal: “Musím sa s tebou porozprávať. Hneď.”

Uprela pohľad do jeho veľkých veselých očí a prikývla. Nechala manžela, aby voviedol deti dnu a rovno sa s nimi vybral hrať so spoločenskej miestnosti. Lajosa zaviedla hore do knižnice, kde sa usadili do kresiel oproti sebe.

“Mala by si si ho prečítať,” povedal. “Prišiel mi len predvčerom. Preto som vlastne prišiel.” Smutne sa pousmial a Krisztínu na chvíľu premklo zlé tušenie.

Odkedy sa s Albertom pred takmer ôsmimi rokmi rozlúčili, nikdy si nenapísali. Vedeli o sebe len cez Lajosa, ktorý sa s Krisztínou, odkedy sa presťahoval do Košíc, stretával pravidelne, a s Albertom si vymieňal listy minimálne raz za mesiac. Prečo by teda Albert teraz posielal nejaký jej?

“Nie!” Bolo to skôr iba pootvorenie pier, než skutočné slovo, a predsa sa tá hláska rozľahla celou miestnosťou.

Lajosovi sa v očiach zjavili slzy. “Má rakovinu, Krisztínka. Je na tom… zle. Nevedel som o tom, až kým mi to nenapísal v liste poslanom spoločne s tým pre teba. Prosil ma, aby som ti to nevravel, ale… ja som nechcel, aby si žila v nevedomosti… Asi nechcel, aby si sa trápila…”

Prebodla ho pohľadom, ktorý ho ihneď umlčal. “A… ešte žije?” vytisla zo seba.

“List pre mňa bol písaný v prítomnom čase. Zmieňoval sa v ňom, že mu neostáva veľa času… Ale áno. Je možné, že je ešte nažive.”

Privrela oči a zhlboka sa nadýchla. Po líci jej stihla stiecť jedna, jediná slza, než sa rozhodla. “Idem za ním.”

Vstala, zamieriac za Andrásom. Stretla sa s ním na chodbe – práve vchádzal do svojej spálne.

“Čo sa deje?” opýtal sa, objímuc ju okolo ramien. Neisto si ju premeral, ako to odvtedy, čo si adoptovali, robieval čoraz častejšie, a ona prehltla hrču, čo sa jej nahromadila v hrdle.

Najradšej by ho rovno požiadala, aby jej dovoliť odísť do Anglicka. Lenže musel poznať pravý dôvod – počas uplynulých ôsemich rokov mu postupne odhaľovala každučký kúsok svojej duše a hoci ho stále nedokázala ľúbiť, stal sa jej najbližším človekom. Jediná vec, ktorú mu nikdy neprezradila, bolo, nakoľko boli klebety o nej skutočné a že ten Angličan, ktorého jej predstavili u Grosschmiedovcov v dome, bol pre ňu viac než len obyčajným obchodníkom.

Sadla si do kresla oproti jeho posteli a on klesol na ňu, uvoľniac si kravatu a rozopnúc si manžety.

“Potrebujem od teba tú najväčšiu láskavosť, akú od teba môžem ako tvoja manželka žiadať. Ale preto, aby som mala vôbec šancu na úspech, ti musím povedať o tom, čo sa stalo pred devätnástimi rokmi. Predtým, než som si ťa vzala.”

András stiahol obočie k sebe. Očividne to nechcel vedieť, ale napriek tomu jej dal priestor na to, aby začala rozprávať.

Povedala mu o všetkom – naozaj o všetkom. O jej prvom stretnutí s Albertom v miestnosti len pár metrov odtiaľto, o tom, ako sa ich láska postupne vyvíjala cez nevinné rozhovory o knihách a živote, ako sa jej opýtal, či chce, aby sa z Budapešti vrátil sem… Ako jej otec odmietol jeho prosbu o jej ruku a ako sa potom náhodou stretli vo Viedni a ako dúfali, že po čase Pál ustúpi… Ako sa znova stretli, tu, v Betliari a podľahli láske, ktorá napriek času a vzdialenosti pretrvala, a ako ich delil len krôčik od toho, aby sa mohli vziať. Ako Pál vyzval Alberta na súboj, ktorý ho dostal do ohrozenia života…

Vtedy sa zastavila, ujisťujúc sa, že András nie je z jej rozprávania priveľmi vykoľajený. Napriek tomu, že vedel, akého hriechu sa dopustila, vždy ho slepo ignoroval, pretože bol do nej zaľúbený, istým spôsobom ju považoval za sväticu, hoci si to nezaslúžila.

Rozochveným hlasom sa pustila do popisu tých dlhých troch dní, počas ktorých sa s Albertom opäť videli a dali si definitívne zbohom.

“Celé roky sme si nepísali. Vieme o sebe len cez Lajosa, tiež iba podstatné informácie - ako sa našim rodinám vodí, či sme šťastní a kedy bývame,” dohovorila. Na jazyk sa jej tislo spojenie “či sme zdraví”, ale nedokázala ho vysloviť.

“Pretože Albert zomiera, András. Povedal mi to Lajos.” Posledné slovo ledva vyslovila. Plač sa jej zasekol v hrdle a nie a nie sa dostať von.

Celé telo sa jej triaslo, akoby neznieslo predstavu, že to druhé, jej najbližšie, hoci stovky kilometrov vzdialené, môže trpieť smrteľnou vadou.

Prešiel si dlaňami po tvári a vstal. Vyzliekol si vestu a vyhrnul si rukávy košele, rýchlo a nesústredene.

“Prosím ťa András,” hlesla. “Chcela by som ísť za ním. Poslednýkrát ho vidieť… Možno by som to ešte stihla…”

Prudko sa otočil k nej, otvárajúc ústa zrejme v proteste. Potom ich však zavrel a stisol pery k sebe.

“Ja viem…” šepla. “Nechcem ich tu nechať, ale nemôžem ich so sebou brať na takú dlhú cestu…”

Prikývol a vošiel do kúpeľne, opláchnuc si tvár. Krisztína periférnym pohľadom videla, ako sa oprel rukami o umývadlo a pozrel sa do zrkadla pred sebou.

“Nie. Navrhol to… ale odmietla som,” odpovedala, cítiac, ako jej vlhnú oči pri spomienke na rozhovor v kaplnke Dómu.

Otočil sa a stal si do zárubne dverí. “Dobre,” povedal pevne. Krisztína k nemu zdvihla oči. “Choď za ním. Ostaň tam, kým budeš chcieť. Ak sa nevrátiš do konca mája, pôjdeme za tebou. Aby si nechýbala deťom.” Tentoraz naozaj podišiel k nej a čupol si, pobozkajúc ju na líce. “Dúfam, že to stihneš. Ak by som umieral ja, tiež by som chcel, aby si pri mne počas mojich posledných dní bola.”

“Pobaľ sa. Stihneš nočný vlak do Bohumína. A po ceste mu pre istotu napíš list. Ak by to do tvojho odchodu nevydržal… Bude aspoň vedieť, že naňho myslíš,” poradil jej a pobozkal ju na čelo.

Krisztína sa snažila otvoriť list od Alberta počas celej nočnej cesty vlakom. No bála sa. Príšerne sa bála, že tam bude to jedno slovo, ktoré od neho nechcela počuť. Nie, keď neznamenalo iba neurčitú rozlúčku, ale koniec…

Zároveň však vedela, že András má pravdu. Ak nestihne do Londýna prísť a on zomrie – naozaj si to pripustila? – ako inak sa s ním rozlúči? Ako inak mu povie to jedno slovo, ktorého sa od neho desila, ale ona ho potrebovala vysloviť, aby mala dušu na pokoji? A najmä – ako mu povie, že ho ešte stále ľúbi?

Celá sa trasúc, nalomila pečať na obálke, odklopila jej vrchnú časť a vytiahla dva listy papiera. Položila obálku vedľa seba a meravo ich rozložila, vyrovnajúc ich. Chvíľu prázdno civela na úhľadné Albertovo písmo, než sa odvážila prečítať si, aké slová sa po ňom tiahli.

Určite sa Tvoja krásna tvár stiahla v prekvapení, keď si na papieri zahliadla moje písmo. Hoci to nie je prvý list, ktorý som Ti napísal, je prvým, ktorý Ti posielam. Skutočný dôvod ani nepoznám – hádam sa cítim už starý a nostalgicky spomínam na časy mladosti. Alebo si jednoducho chcem sprítomniť naše spoločné chvíle, ktoré sa zdajú byť tak dávno uplynulé, a predsa ich mám v mysli čisté a čerstvé, akoby sa udiali včera.

Hádam Ťa neprekvapí, že som na Teba nikdy nezabudol – s priateľmi sme mnohokrát žartovali o tom, že čo nestihneme do štyridsiatky, nestihneme vôbec. A ja som dovtedy nestihol prestať ťa ľúbiť. Ostalo mi to až doteraz, a som za to rád. Iste, že mi počas tých rokov chýbal ženský dotyk či pocit dôležitosti alebo ochranárstva, ale neustále som myslel len na Teba.

Rád by som si myslel, že z Tvojej strany je to rovnaké, ale v kútiku duše dúfam, že si po boku svojho manžela našla šťastie. Zaslúžiš si ho a bol by som sebec, ak by som chcel, aby si ho pociťovala len pri mne.

Neľutujem a nikdy som neľutoval ani jednu chvíľu, čo sme boli spolu. Ani vtedy, keď som musel čeliť Tvojmu otcovi a hľadieť Ti do očí, vediac, že môžeš prísť o oňho tak, ako môj Will mohol prísť o mňa.

Čo ma však mrzí – a v poslednej dobe si to uvedomujem čoraz častejšie – je to, že som Ti nesplnil Tvoj najväčší sen. Nie ten, v ktorom si chcela pomáhať slabším a chudobným, pretože ten sa zrodil až potom, čo sme sa stretli. Ani ten, v ktorom si chcela byť navždy so mnou, pretože ten si si tiež vysnívala až po našom zoznámení. Ale ten – a viem, že ho ešte stále v sebe máš, pretože som v Andrásovej knižnici videl desiatky výtlačkov kníh od anglických autorov – v ktorom si túžila navštíviť Londýn. Bola to Tvoja najhlbšia, najvášnivejšia túžba už od malička a ja som si sľúbil, že Ti ju splním. Vravel som si, že keď mi Ťa Pál konečne dá, vezmem Ťa tam ešte pred svadbou. Ukážem Ti všetko – od Parlamentu a Buckinghamského paláca až po najchudobnejšie štvrte, pretože – ako si mi sama raz povedala – bohatstvo a chudoba bez seba nemôžu existovať a sú hnacou silou každého významného mesta. “To však neznamená, že proti tej chudobe nemusíme bojovať,” doplnila si vzápätí a to bola zrejme chvíľa, v ktorej som sa do Teba definitívne zaľúbil.

A preto Ťa prosím – splni si ten sen. Možno sa Ti zdá byť pri tých predchádzajúcich dvoch maličký a bezvýznamný, no oba sú už naplnené. Vezmi svoju rodinu do Londýna a ukáž im miesta, ktoré poznáš lepšie než akýkoľvek Londýnčan, pretože si si ich vysnívala a pretože majú pre Teba čaro, ktoré nik iný nevníma. Choď do Londýna a prejdi sa popri Temži. A keď si uprostred toho šťastia nájdeš chvíľku času, spomeň si na mňa. A vedz, že i ja som sa mnohokrát prechádzal popri nej s londýnskym Towerom po ľavici a spomínal na Teba.

Jej slza dopadla na kraj papiera. Rýchlo ju utrela, ostatné však nechala rinúť sa dole lícami a kvapkať na saténovú bordovú sukňu.

Písal tak, akoby boli doteraz stále spolu a on sa rozhodol prepustiť ju a dať jej šancu byť šťastnou s iným mužom… A predsa pri vedomí, že toto sú jeho posledné slová adresované jej, nadobúdal jeho odkaz úplne iný význam...

To osudové slovo tam však nebolo a ona sa usmiala. Možno veril, že sa ešte stretneme, napadlo jej. Možno napriek všetkému veril, že bez ohľadu na to, či Lajos vyhovie jeho prosbe alebo nie, bol presvedčený, že sa do Londýna vyberie. Aby si splnila sen, svoj detský sen, ktorý však neskôr nabral väčšie, špecifickejšie rozmery. Už nechcela navštíviť Londýn iba preto, aby videla to nádherné, majestátne mesto, ktoré si – ako napísal – vysnívala podľa vlastných predstáv. Chcela ho navštíviť preto, aby bola s ním. Iba po jeho boku by si ho vychutnala úplne, iba po jeho boku by ho spoznala dokonale; pretože tak, ako bola ona súčasťou Betliara, tak bol on súčasťou Londýna. On bol Londýn. Až po stretnutí s ním sa jej idey o meste prehĺbili. Iba vďaka nemu nabralo na elegancii, kráse, zvorilosti i vznešenosti. Iba vďaka nemu nikdy neprestala túžiť navštíviť hlavné mesto Spojeného kráľovstva.

Tlak času – jeho nedostatku a zároveň rýchlosti – na ňu neznesiteľne doliehal. Želala si, aby už bola na Queenstown Road a videla Alberta. A napriek tomu cítila neodbytné nutkanie napísať mu. Bez ohľadu na to, že slepo verila, že ho ešte stihne živého…

Napokon sa jej ruka vypustila slová jej srdca na papier nadránom asi hodinu pred príchodom do Bohumína. Nebol to dlhý list a nevravel takmer nič z toho, čo mu chcela povedať osobne, ale bol písaný s rovnakou láskou, s kú k nemu vždy cítila.

Lajos mi povedal, že si chorý. Viem, že si nechcel, aby som za Tebou išla, ale nie je Tvoj list na rozlúčku aj prosbou, aby som tak urobila? Možno si si to ani neuvedomil. Tvoje nesebecké srdce, ktoré vždy uprednostnilo moje dobro pred Tvojim vlastným, aj teraz myslelo len na mňa. No som presvedčená, že kdesi v hĺbke, v podvedomí, si želáš, aby som pri Tebe bola. A želám si to aj ja. Prosím Ťa, počkaj ma. Už som na ceste. Počkaj ma.

Navždy Tvoja, s láskou neporovnateľnou so vzdialenosťou napriek ktorej pretrvala,

Krisztína zišla do haly už o tretej. Nervózne sa prechádzala a čakala na ocka. Hanba, ktorej sa tak bála, že sa vráti, keď ho uvidí, bola pochovaná pod nánosom obáv, ktoré pociťovala. Bolo toľko možností, ako sa tento súboj mohol skončiť – zmierlivých, nie smrteľných možností – a jej predsa len po mysli chodila tá najhoršia alternatíva. Nechcela stratiť ani jedného z nich. Nechcela, aby Pál zabil Alberta, pretože ho beznádejne milovala – bezhlavo a oddane a vášnivo a nežne a starostlivo… A nechcela ani, aby Albert zabil Pála, pretože ten pre ňu predstavoval domov – pevnú náruč, vrúcnosť a pochopenie, ktorého sa jej nedostalo od nikoho iného.

Keď sa päť minút po tretej zjavil jej otec v hale s Lajosom po boku, nasilu zo seba vytisla: “Ocko… nerozmyslel si si to? Prosím?”

Lajos ju objal okolo ramien. “Pôjdeme napred. Počkáme ťa na poli,” oznámil mu sucho a viedol ju von z kaštieľa na horúce slnko.

“Ideš ako rozhodca?” opýtala sa ťažko, vymámiac sa spod jeho ochrany a kráčajúc sama.

“Je mi to ľúto. Cítim sa ako ten najväčší pokrytec. Predstav si, povedal mi, že mi dôveruje.” Skľúčene sa pousmial. “A pritom ja som umožnil, že ste s Albertom boli spolu za jeho chrbtom... “

“To nič,” povedala. “On o tom nevie… Nevie, čo sa stalo vo Viedni… Ostane to naším tajomstvom, za ktoré ti budem navždy vďačná,” pípla a do očí sa jej natisli slzy.

Lajos sa prerývane nadýchol. “Nevidela si Charlesa? Zmizol hneď potom, čo ťa Pál odviedol do kaštieľa.”

“Možno má tiež výčitky. Aj keď nemá prečo. To ja som bola taká hlúpa, že som nezamkla. Ach… ako som len mohla?” Zaborila si tvár do dlaní a rozvzlykala sa.

“Už je neskoro si to vyčítať…” chlácholil ju nežným hlasom. “Vtedy bolo dôležitejšie, že ste spolu než to, čo by sa mohlo stať… Netráp sa tým… Tie spomienky ti ostanú. Nech sa stane čokoľvek, tie nádherné spomienky ti ostanú.”

Jemu samému sa chvel hlas, akoby on sám absolútne rozumel každej jej emócii.

Krisztína nesmierne dúfala, že keď prídu na lúku, Albert tam už bude. Chcela sa s ním rozlúčiť. Chcela mu povedať, ako veľmi ju to mrzí.

No stráň bola prázdna a po chvíli sa k ním pridali Pál s dvoma panošmi – presne tými istými, ktorí ich ráno prichytili v Rotunde.

Mlčky postávali uprostred žltej trávy, čakajúc na súpera. Ten sa nakoniec zjavil sedem minút po pol štvrtej. Nekráčal však sám. Po svojom boku mal sekundanta, a keď ho Krisztína s Lajosom zbadali, obaja zo seba vydali prekvapený vzdych.

Krisztína pociťovala takmer nezvládnuteľnú túžbu vrhnúť sa Albertovi okolo krku, stála však vzadu, za panošmi, a tak mohla len opätovať jeho priamy, nič nevraviaci pohľad.

Pál i Albert si vzali jednu zbraň a kým sa oboznamovali s pravidlami, Lajos odtiahol Charlesa nabok. “Ako to, že si…”

“Ako to, že ja som jeho sekundant? Pomáhali sme im obaja. Ja sa za to, narozdiel od teba, nehanbím,” zavrčal Charles nezvyčajne chladne. Krisztína sa mykla. “Prestaňte. Prestaňte sa kvôli mne hádať,” poprosila ich. Naozaj bolo možné, že sa nejakou krutou vývrtkou osudu môžu okrem jej ocka a najväčšej lásky proti sebe postaviť aj jej najlepší priatelia, ktorí sú do seba zaľúbení?

Obaja na ňu pozreli s nehou, s akou sa k nej vždy správali. Každý jej zovrel jednu ruku. “Nič sa netráp. Bude dobre,” ubezpečil ju Charles a pozrel na Lajosa. “Mrzí ma to.”

“Choďte ku kraju lesa, Krisztínka,” požiadal ju Pál. Lajos sa vybral naľavo, ale Krisztína ostala stáť, hľadiac na Charlesa. Potom vykročila s ním k pravému koncu lúky. Nechcela otca uraziť ani sa ho doknúť, ale dusil ju nevysvetliteľný pocit, že toto je posledný krát, čo Alberta uvidí. A preto sa naňho chcela dívať tak dlho, ako to bolo možné. Aj keď to bolo len počas počítania dvesto krokov, po ktorých sa mal otočiť čelom k jej otcovi a vystreliť.

Charles ju ojbal okolo ramien, dívajúc sa na Lajosa na opačnom konci, kde sa začínal les.

Keď zaznelo “Dvesto!” Albert i Pál sa naraz zvrtli. Tichom preleteli dva výstely, oba krátko po sebe.

Necítila, ako ju Charlesove ruky pustil, iba videla, ako sa náhli k nemu. Až po pár sekundách jej napadlo rozbehnúť sa za ním, kým však bol v polovici cesty, okolo pása ju schytili Lajosove ruky. “Počkaj… nechceš to vidieť,” zavrčal jej do ucha od snahy udržať ju, čo sa tak vzpierala.

“Ale chcem!” zrevala a driapala mu po rukách, hľadiac na miesto, kde sa Albert stratil.

“Je v poriadku! Je v poriadku! Pozri!” kričal Lajos. Až vtedy si uvedomila, že má pravdu. Albert sa posadil, držiac sa za rameno. “Nechcel ho zabiť. Len ho zraniť. Poď.”

Prestala sa brániť, ale predsa chvíľu ostala stáť na mieste. Albert zachytil jej uslzený pohľad a s výrazom plným sklamania sklopil oči do zeme.

Takto si ho sa dlhé roky zapamätala. Ako muža porazeného láskou a raneného guľkou cti, ktorý riskoval všetko, len aby mohol jej splnil všetko, čo si zažiadala.

To, čomu sa hovorí splnený sen...