Kapitola:
Pridaná: 16.7.2016, 22:58:32
Čítaná: 2450×
Hodnotenie: (počet hlasov: 4)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: po poslednom boji
Postavy: Draco a ženy :D
Stručný dej: Stručná dvojkapitolovka, napísaná z totálnej nudy, bez vopred premyslenej pointy. Ani sama netuším, čo som týmto chcela povedať - ak vôbec niečo :D :D O:)

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, romantika

Kapitola: 1 » Prvý i posledný raz 2 » Raz a navždy

Prvý i posledný raz

The best teachers are those who show you where to look, but don't tell you what to see. (Alexandra K. Trenfor)

Nenapadlo by mu, že ju ešte uvidí po odchode z Rokfortu. Samozrejme, jeho rodina nemala dobrú povesť, no on nemohol vydržať doma, a tak radšej chodil do spoločnosti. Zväčša muklovskej, čo si ani príliš neuvedomoval.

Muklovský alkohol síce nemal až taký šmrnc, ale on nechodieval vyslovene piť. To bolo pod jeho úroveň, chcel sa iba trochu zabaviť, zabudnúť – zapadnúť. Nájsť si priateľov, niekoho, koho nebude trápiť, čo spravila jeho rodina. A medzi muklami sa priatelia hľadali omnoho ľahšie, keďže o ničom nemali ani poňatia.

Raz tak sedel v jednom z mnohých londýnskych pubov, popíjal gin s tonicom a zvažoval, ku ktorej partii zabávajúcich sa mladých mužov sa pripojí – či k tým, čo sledovali futbal v telke, alebo k tým, ktorí sa dohadovali, ako pôjdu baliť baby. Ani do jedného sa mu nechcelo, preto zatiaľ ostával pri bare sám.

Vošla akási väčšia skupina a podvedome sa obzrel. Samé nudné tváre, až mu zrazu zrak padol na čokoládovú krásku, z ktorej mu žalúdok spravil salto. Vážne sa mohla detská platonická zamilovanosť zmeniť z tínedžerskej telesnej príťažlivosti až na čosi... hlbšie? Čosi stále, čoho sa nedokázal zbaviť?

Jeho niekdajšia profesorka astronómie, ktorú si pamätal od prvého ročníka. Bola azda jediná, na ktorej hodinách dával rád pozor: jej éterický hlas ho upokojoval, avšak nikdy neuspával, hoci hodiny astronómie prebiehali neskoro v noci; vždy ju obklopovala záhadná vôňa, matne pripomínajúca čokoládu; spôsob, akým hovorila, ho dokázal vždy zaujať, i keď sa nedalo povedať, že by až tak zodpovedne vnímal obsah jej prednášok.

Teraz tu bola s priateľmi, po prvý raz ju nevidel v typickom čarodejníckom habite: zrejme mala priateľov muklov, čo ho, napodiv, vôbec nepohoršilo. Smiala sa, na perách sa jej trblietal ružový lesk, ktorý k jej černošskej pleti dokonale pasoval. Namiesto habitu si obliekla jemné svetložlté šaty na ramienka a vyzerala... čarovne. Ako dievča. Mladé černošské dievča. Nie ako bývalá profesorka dospelého muža.

„Zdravím, tri veľké pivá a tri malé,“ objavila sa zrazu pri bare, „všetko na mňa.“ Jej priatelia zajasali, Draco si ich len zbežne prezrel a jeho oči sa upierali prevažne na Auroru Sinistrovú. Stále sa smiala, podpichovala svojich priateľov a už-už by si bola s nimi pripila, no práve v tom okamihu jej padol zrak naňho. „Malfoy? Pán Malfoy?“

„Pani profesorka,“ mávol rukou so zdanlivo ľahostajným výrazom, pričom srdce mu išlo vyskočiť z hrude. Prečo ju len musel stretnúť? Prečo tie „city“ museli ožiť? Čakala ho predsa zodpovednosť, svadba, manželstvo. Dohodnutý sobáš, spojenie dvoch čistokrvných rodín. Samozrejme, ako inak. No Astoria Greengrassová ho najmenej nezaujímala, iba si musela splniť povinnosť, rovnako ako on. Obaja to vedeli.

„Ah, prosím vás, Aurora.“

„V tom prípade – Draco.“

Pokynula mu hlavou a venovala sa ďalej priateľom. On z nej však nestŕhal pohľad, akosi to nedokázal urobiť. Tá exotická čokoládová krása ho opantala už ako malého chlapca; ako by teda mohol odolať teraz, keď ako muž hľadel na ženu?

„Ako sa vám darí?“ ozval sa po chvíli, len čo dal barmanovi pokyn, že si praje ďalší gin.

„Mne?“ otočila sa k nemu a keďže priateľky do nej dobiedzali, aby ich predstavila, presadla si o pár sedadiel a ocitla sa zrazu priamo vedľa neho. Dracovo srdce vynechalo úder. „Veľmi dobre. Ale čo vám?“

Ďalšie mávnutie rukou, tentoraz nie pozdravné, skôr ľahostajné. „Nič zaujímavé.“

„Pokračujete v štúdiu mimo Rokfortu?“

„Kdeže, načo? Nepotrebujem sa v ničom kvalifikovať, keďže si nepotrebujem zarábať.“

„Ah... iste.“

„Prepáčte, asi to vyznelo povýšenecky.“

„Nie, nie. Ani nie. Skôr smutne.“

„Smutne?“ nadvihol obočie.

„Pre mňa je práca naplnením, poslaním. A vy žiadne necítite? Nejaké volanie, čo by ste mali v živote robiť?“

Udivene zažmurkal: na to, že spolu počas siedmich rokov jeho štúdia v Rokforte rozoberali akurát polohy súhvezdí a podstatu hmlovín či supernov, išla na vážne témy akosi zhurta. „Vôbec nie,“ priznal pri pohľade do jej očí tmavších než bezhviezdna nočná obloha. Akoby bolo prirodzené odhaliť jej vlastné temné vnútro.

„Možno by ste sa nad tým mali zamyslieť.“

„Moja rodina má bohatstvo a majetky. Nepotrebujem pracovať.“

„Možno to nepotrebujete kvôli peniazom, ale kvôli sebe.“

„Pani profesorka...“

„Rory, prosím. Keď ma niekto volá profesorka mimo Rokfortu, pripadám si strašne staro,“ uškrnula sa.

Draco sa len slabo pousmial. „To sú vaši priatelia?“

„Nuž, áno,“ obzrela sa ponad plece, „radi sa bavia.“

„A vy s nimi. Nepovedal by som to na vás.“

„V Rokforte všetci pôsobíme tak suchopárne, však?“ zasmiala sa krátko. „Ah, Draco, vy sa ale vôbec nebavíte.“

„No, možno...“ otočil sa k nej celým telom, len čo pustil svoj pohárik, „možno by som si s vami mohol zatancovať – a to už bude zábava.“

Vyzerala prekvapene, veľmi prekvapene. Zaskočene a zarazene, ako keby jej čosi podobné ani nezišlo na um. Na okamih sa cítil príšerne hlúpo: veď v ňom musela vidieť stále toho malého rozmaznaného chlapca s ulízanými zlatými vlasmi, nie dospelého muža, ktorý by jej vedel ponúknuť... čo vlastne? Svoje peniaze? Zdedené peniaze, ktoré ani len nezarobil? Astorii to stačilo, no nebola pre čosi také Aurora Sinistrová až pridobrá? Bola dospelá, zrelá, ozajstná žena. A on, vo vnútri bol stále tým chlapcom. Chlapcom, ktorému vlastne nedovolili byť chlapcom a musel priskoro dospieť.

„A viete čo, fajn. Poďme,“ prikývla zrazu a dotiahla ho na parket.

Tentoraz prekvapenie a mierny šok prežíval Draco: jednak zo svojej ponuky na tanec, jednak z černoškinej reakcie. Okrem toho, v živote netancoval na muklovskú hudbu, ktorá sa rozliehala pubom, a nemal poňatia, aké kreácie by mal na parkete vytvárať. Sinistrová ho chytila okolo krku a jeho ruky sa automaticky ovinuli okolo jej pása, no nepripadalo mu to... správne.

Zblízka bola príťažlivejšia, než si ju pamätal z hodín. Vídal ju zväčša za tmy (či v svetle sviec vo Veľkej sieni), v pube taktiež vládlo prítmie, no modrý nádych špeciálnych svetiel dodával černošskej tvári zvláštne čaro. A jej vôňa, čokoláda a drevo, zem... Pristihol sa pri tom, že sa len zhlboka nadychuje a vydychuje – až mu zrazu z tanca, ktorým napodobňoval muklov na parkete, dochádzal dych.

„Zrejme nie ste zvyknutý tancovať,“ podotkla, keď zastali, avšak z nejakých podivných dôvodov ostali v akomsi poloobjatí stáť na parkete medzi ostatnými dvojicami. Hudba hrala ďalej, takže to vyzeralo, že pokračujú v tanci, aj keď to tak celkom nebolo. „Trochu ste sa zadýchali.“

„Zvyknutý nie som,“ potvrdil, lapajúc po dychu. „Vlastne, vôbec netancujem.“

„Mali by ste začať. Je to príjemné, nie?“ usmievala sa. Modré svetlá, ku ktorým sa zrazu vo veselej melódii pridali zelené a ružové, hrali na jej krásnej tvári podivnú hru.

„Istým spôsobom,“ prisvedčil a mimovoľne si ju pritiahol bližšie.

„Draco...“ zvážnela zrazu. „Ste asi ten posledný z mojich študentov, koho by som očakávala v muklovskom pube.“

„Nečudujem sa vám.“

„Čo vás sem privádza?“

„Samota.“ Čo to vravel? Prečo jej vravel pravdu? Prečo jej veril? Prečo jej vešal na nos svoje vnútro, ktoré tak zriedka odhaľoval sám pred sebou, nieto pred inou ľudskou bytosťou?

Jej oči boli hlboké a videli azda až do jeho duše. Do jeho čierneho srdca. Do srdca pokrytca, zradcu, do srdca toho, ktorý ani sám netušil, kým vlastne je – kým má byť. „Ste príliš mladý na takéto reči.“

„Možno na pohľad.“

„Viem, že ste si prešli všeličím, avšak...“

„Budem sa ženiť. Asi i preto by som si mal zistiť čo-to o tanci,“ podotkol akoby mimochodom. Cítil, že jej to nemôže tajiť.

„Ženiť?“ prekvapene zažmurkala. „Tak to gratulujem. Potom nie ste sám.“

„Som a po svadbe sa na tom nič nezmení. Nie je to z lásky.“ Snažil sa vyriecť posledné slovo s odporom, ale zistil, že pri pohľade do jej očí mu nepripadá také gýčové a umelé.

„Oh...“ zvraštila obočie. „Radšej by som bola navždy sama, než by som sa mala vydať bez lásky.“

„Vravíte, aby som sa neženil?“

„To by som si netrúfla, Draco.“

„Ale mohli ste,“ poznamenal sklamane. Naozaj to chcel počuť? Povzbudenie od nej, aby nerobil chybu? „Mohli sme spolu ujsť. Kamsi ďaleko. Do Ameriky, napríklad.“

„Čože?“ zarazene sa zasmiala. „My dvaja?“

„My,“ zopakoval a objal ju ešte pevnejšie, pritlačil ju k sebe, hruď na hruď, a jeho pery sa zmocnili tých jej skôr, než si to stihol premyslieť – než by stihla ona zareagovať. Bol to divoký bozk, vášnivý, bozk, v ktorom prejavil zmes všetkých tých citov, čo sa v ňom za tie roky voči jej osobe nahromadili. Prejavil jej všetku tú detinskú dôveru a obdiv, telesnú túžbu, až pudovú chtivosť, no i vlastnú prázdnotu a hlbšiu túžbu, než bola tá telesná – túžbu po skutočnej láske.

Vedel, že ju nedostane ani od Sinistrovej, ani od Astorie. Vedel, že ani on sám necíti skutočnú lásku. Vedel, že Astoria ho tiež bude priťahovať, bola predsa krásna, síce chladná, ale krásna ako socha gréckej bohyne. Sinistrová, tá pôsobila živočíšne, divoko, a predsa dokázala jeho srdce upokojiť, keď mu počas bozku priložila dlaň na hruď. Tým akoby prehĺbila ich chvíľkové spojenie, ale zároveň stanovila jasnú hranicu.

Napodiv, bozk mu opätovala. Teraz už vážne netušil, koho v ňom vidí: dieťa, chlapca, chalana, muža? Alebo všetkých? Všetci boli on. On bol všetkými. Všetci v ňom zanechali stopu, i to dieťa, aj dospievajúci chalan – učinili ho takým mužom, akým bol dnes. Mužom, ktorý mal snúbenicu a bozkával inú ženu s vášňou, akú nepoznal. Jeho prsty zablúdili do jej hustých čiernych vlasov a Sinistrová sa dotkla jeho sánky.

Bol to divoký a vášnivý bozk, aký môže byť iba jeden v živote. Iba s jednou osobou – iba prvý a posledný raz.

Keď sa ich pery oddelili, Draco otvoril oči a uvedomil si, že ešte vždy sedí pri bare, že Sinistrová sa naďalej baví so svojimi priateľmi a jemu nevenuje žiadnu pozornosť. Že ho vlastne nepobozkala a ani on ju. Že jediné, čo mu v ten večer skutočne, nahlas povedala, bolo: „Malfoy? Pán Malfoy?“ a: „Ah, prosím vás, Aurora.“ Potom sa odvrátila a on bol naďalej vzduchom.

Bodli ho výčitky voči Astorii, že si predstavoval takéto veci – s inou ženou. So svojou bývalou profesorkou. Nebolo to až príliš povrchné? Až príliš gýčové? Priťahovala ho staršia žena, áno, pretože jeho matka si svoju úlohu neplnila ktovieako dobre a on chcel zaplniť prázdne miesto.

Ibaže to prázdne miesto nemohla naplniť ani profesorka, ani Astoria. To, že jeho matka v ňom zanechala dieru, lebo sa k nemu chovala vždy zdržanlivo, sa jednoducho nedalo vrátiť späť a nemohla to zmeniť žiadna ďalšia osoba.

Tieto hlúpe úvahy nechal tak, zaplatil barmanovi všetky giny a odkráčal do noci. Smeroval za svojou chladnou, zdráhavou snúbenicou, ku ktorej ani raz nezahorel takým plameňom, aký v ňom prebudila obyčajná predstava bozku s profesorkou astronómie. Načo takto trápiť seba samého? Jeho budúcnosťou bola Astoria, manželstvo s ňou. Načo snívať o inej, keď si potreboval nájsť cestu práve k Astorii?

Až prineskoro si uvedomil, že sa pešo dostal k jej bytu a dokonca skutočne použil klopadlo. Dvere sa onedlho otvorili a v nich stála rozospatá Astoria so strapatými vlasmi, zahalená v hodvábnom župane. Preľaknuto sa zadumal, koľko je asi hodín – určite bola hlboká noc a on sa dopustil takého príšerného faux pas. „Draco?“ nechápavo naňho žmúrila.

„Tory... ja...“ zvesil plecia. Zrejme zo seba nedostane žiadne zmysluplné slovné vyjadrenie, veď ani nemal čo povedať. „Len...“ spravil krok k nej, až zastal priamo na prahu, a pritiahol ju k sebe. Venoval jej presne ten bozk, ktorý dal v predstave Sinistrovej: hlboký, dlhý, odvážny, vášnivý. A sám sa neskutočne zarazil, keď mu ho Astoria vrátila, dokonca s rovnakou, ak nie väčšou túžbou a odhodlaním.

Teraz sa jeho srdce chovalo ako splašené vtáča, ktoré sa zo všetkých síl túži dostať zo svojej klietky a búši na všetky jej mriežky. Uvedomil si, že Astoria je tá, s ktorou má šancu spoznať lásku. Mohol byť jej priateľom, jej spoločníkom, jej ochrancom, jej manželom. Jej partnerom na celý život. Bolo iba na ňom, nakoľko jej odhalí svoje vnútro, nakoľko jej prejaví dôveru.

A ten bozk, jeden jediný, ich prvý skutočný bozk ho utvrdil v tom, že sa nemusí oženiť s cudzou ženou. Ten jeden hlboký bozk mu dal pocítiť, že možno predsa len raz lásku skutočne spozná, pocíti a prežije.

[ » na začiatok « ]