Kapitola:
Pridaná: 17.7.2016, 17:47:50
Čítaná: 2808×
Hodnotenie: (počet hlasov: 5)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: po poslednom boji
Postavy: Draco a ženy :D
Stručný dej: Stručná dvojkapitolovka, napísaná z totálnej nudy, bez vopred premyslenej pointy. Ani sama netuším, čo som týmto chcela povedať - ak vôbec niečo :D :D O:)

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, romantika

Kapitola: 1 » Prvý i posledný raz 2 » Raz a navždy

Z tohto vznikol pri písaní strašný gýč, takže na to radšej vopred upozorňujem, lebo sa až sama pred sebou hanbím :D :D O:) A zároveň je to aj ukončenie dvojkapitolovky :D Už nič ďalšie, vďaka Bohu, v tejto „sérii“ nebude O:)

----------------------------------

Raz a navždy

If you listen to your fears, you will die never knowing what a great person you might have been. (Robert Schuller)

Kto by si bol kedy pomyslel, že za poslušnosťou sa môže skrývať odvaha? Poslúchnuť bolo predsa najjednoduchšie: ktosi iný niesol zodpovednosť za jeho konanie, niekto, kto mu rozkázal a koho on poslúchol. A predsa, v tom kroku, ktorý spravil v ústrety Astorii, bolo toľko odvahy, koľko v sebe nenazbieral predtým za celý život.

Pritom to bol iba obyčajný obrad, nič výnimočné – dodržali všetky tradície, ako sa patrilo na čistokrvné čarodejnícke rodiny, prijali gratulácie a dary, posedeli si na strohej luxusnej večeri. A zrazu sa všetka tá paráda skončila; samozrejme, musel absolvovať aj zopár povinných tancov, no zistil, že s Astoriou to nie je až také utrpenie. Niežeby sa dokázal skutočne uvoľniť, ale... prežil to. Dokonca i s nenápadným úsmevom na tvári, ktorý patril jej.

Potom sa však ich rezervované rodiny rozišli do svojich domovov a oni osameli, odoberúc sa do súkromia drahého hotelového apartmánu. Pociťoval nervozitu – nie však z toho, čo malo prísť bezprostredne; na to sa tešil, tešil sa, že sa po celom dni konečne poriadne uvoľní. Nervozita prichádzala pri predstave, že vstúpil do úplne neznámych vôd a na ktoromkoľvek mieste sa mohol pošmyknúť, urobiť chybu, všetko pokaziť. Utopiť sa.

Prišiel zvláštny, nečakaný pocit zodpovednosti za krehký vzťah s inou bytosťou, aký nikdy nemal v takejto hĺbke, vo vidine spoločnej budúcnosti. Bolo toľko vecí, ktoré mohol urobiť zle.

Manželstvo. Veď to bola taká obrovská zodpovednosť. Prečo mu to nedošlo skôr?

Pozrel na ňu so stiahnutým hrdlom a povolil si kravatu, v ktorej nejakým zázrakom vydržal až doteraz. Astoria mu venovala sladký úsmev, nezvyčajne sladký, a sňala si z hlavy striebornú korunku. I jej šaty mali striebornú farbu, vlastne celá výzdoba mala akýsi slizolinský nádych, ktorý pripadal Dracovi trochu detinský. Neprotestoval však, on bol len ženích, tak čo by mal čo vravieť k výzdobe?

„Hádam nie si nervózny,“ podotkla a podišla k stolíku, kde stála nádoba plná suchého ľadu – a dvoch fliaš šampanského. „Ak áno, môžeš sa trochu uvoľniť.“

„Nervózny? Nie,“ zavrtel hlavou. „Teda, áno, ale nie z tohto.“

„A z čoho? Otvoríš to, prosím?“ podala mu fľašu, ktorú si vzal. Po chvíľke zaznel miestnosťou tlmený výbuch a Dracovi zaliala prsty pena, no stihol rýchlo preliať časť šampanského do dvoch vysokých pohárov. Následne fľašu vrátil medzi ľadové kocky a utrel si ruku. „Pripijeme si?“ Astoria nadvihla jeden z pohárov jeho smerom.

Ako na ňu hľadel, napadlo mu čosi šialené: Žeby bola nervózna ona? Vtom si uvedomil, že sa nikdy nezamyslel nad jej minulosťou, nad možnými minulými vzťahmi, nad prípadnými skúsenosťami s mužmi. Nenapadlo mu spýtať sa jej, veď ako by sa vôbec spýtal čosi také? A teraz, teraz to už bolo vrcholne nevhodné.

„Iste. Na nás,“ navrhol, štrngol pohárom o ten jej a s úsmevom sa napil. Šampanské mu nikdy špeciálne nechutilo, ale bola to prosto ďalšia z tradícií.

Astoria vypila pohár až do dna a odložila ho, no poškuľovala ešte po fľaši. Draco sa zamyslel, dopil i on svoj pohár a obom dolial. Nenechá ju piť samu, ak je skutočne nervózna. Nevedel, ako na nervózne ženy; k jeho jediným skúsenostiam patrili zadychčané chvíľky s Pansy Parkinsonovou kdesi v tajných kútoch rokfortských chodieb, na ktoré bol síce v daných časoch patrične hrdý, ale teraz, keď sa pozrel spätne... Možno by bol radšej rovnako nervózny ako Astoria, aspoň by si boli rovní.

„Nie je obzvlášť chutné, ale...“

„Dá sa,“ doplnil ju a nalial jej tretí pohár.

„Chceš ma opiť?“ prebodla ho naoko podozrievavým pohľadom.

Usmial sa. „Ak mi to uľahčí dobývanie, prečo nie?“

„Máš pocit, že ma musíš dobývať?“ našpúlila krátko pery a Draco neodolal a na okamih si ich privlastnil. Od bozku medzi dverami Astoriinho bytu, keď si dovolil pocítiť čosi nové a nepoznané, ich vzťah nabral sčasti iné rozmery, ale zároveň mali jasne stanovené hranice. Astoria bola tá, ktorá ich stanovovala, a on ich musel rešpektovať.

„Rád ťa budem dobývať aj ako tvoj manžel,“ poznamenal potom. I keď vo svojom živote nebol zvyknutý bojovať o niečo, zväčša dostal, čo len chcel, vďaka svojim rodičom, ale pri Astorii, respektíve pri ženách sa mu páčilo, keď boli výzvou. Keď boli nedosiahnuteľné, bol v bezpečí: mohol obdivovať a túžiť z diaľky, bez hrozby trvalého vzťahu a blízkosti. Ibaže teraz...

„Som iba tvoja, môžeš si so mnou robiť, čo len chceš,“ objala ho okolo krku a pokúsila sa o zvodný úsmev, avšak Dracovi neušlo, že sa jej mierne zachveli dlane.

Pobozkal ju opäť. „Budem robiť iba to, čo chceš i ty.“

Zrejme naňho vplývala atmosféra celého romanticky ladeného dňa, keď mu z hrdla vychádzali takéto patetické reči. Myslel ich však úprimne a bolo až uvoľňujúco príjemné, že si nemusel nič z toho predstavovať. Už žiadne hry mysle, už žiadne fantázie. Už ho čakala iba skutočnosť.

Skutočnosť v podobe Astorie.

„Tak by sme mali... spečatiť naše svadobné sľuby, pán Malfoy,“ pristúpila k nemu bližšie.

Dracove ruky sa ovinuli okolo jej pása. „Mali by sme.“

Zhlboka sa nadýchla – niekoľkokrát, o čom ho presvedčil pohľad na jej hruď; biela čipka, ktorá jej pokrývala takmer celý dekolt, pritiahla jeho zrak počas dňa viackrát. „No...“ trošku sa spamätala, „asi by som sa mala ísť prezliecť do čohosi pohodlnejšieho.“

Ostal trochu zarazený – načo by sa prezliekala, keď sa aj tak bude vyzliekať? –, no prikývol a pustil ju, pričom trochu bezradne sledoval, ako vbehla do kúpeľne. Prehrabol si vlasy a nalial si ďalšie šampanské, ktoré s pohľadom upretým do prázdna bezmyšlienkovito vypil. Dobre, čím viac sa to naťahuje, tým nervóznejší som i z tohto, musel si priznať.

Ak to bude pre ňu skutočne po prvýkrát, mal by byť predsa extrémne opatrný. Aké zvláštne bolo uvedomiť si, že mu záleží na tom, aby jej neublížil. I keď sa čiastočne spriatelili a nebrali sa ako úplne cudzí čarodejníci, Draco si nebol istý tým, že by jej videl do duše či do mysle a že by dokázal odhadnúť, čo Astoria skutočne cíti.

Bola milá v rámci slušnosti, občas bola k nemu i milšia než k ostatným, ale nezdalo sa mu, že by ju stihol spoznať. Napriek tomu... mali spolu prežiť a pravidelne prežívať čosi výnimočné, čosi, čo by azda malo stáť práve na tom, že sa dvaja spoznajú. No teraz sa to už nedalo odkladať. Tak sa spoznajú i takto a... potom sa uvidí. Na spoznávanie majú predsa celý život.

Netušil, koľko času prešlo, kým vyšla z kúpeľne. Až keď pozrel priamo na ňu a jej postavu, teraz už iba z malej časti skrytú pod hodvábnou košieľkou v jemnej zelenej, došlo mu, že sviečky osvetľujú miestnosť omnoho matnejšie než predtým. I keď mu Astoria pripadala dokonale krásna ako bohyňa, tlmené svetlo mu viac-menej vyhovovalo. „Myslela som, že ťa nájdem už v posteli,“ pousmiala sa.

Krátko sa zasmial – veď on stál celý ten čas nehybne na mieste. „Nestihol som.“

„Tak poď so mnou,“ natiahla k nemu ruku, Draco jej podal svoju a nasledoval ju, až sa obaja usadili na okraji veľkej manželskej postele. Manželskej. Dnes to bol skutočne vhodný a náležitý výraz. Astoria sa naňho usmiala a uprela zrak na jeho hruď, pričom mu začala rozopínať gombíky na košeli.

„Tory...“

„Nemusíš nič vravieť.“

„Ale chcel by som.“

Dvihla pohľad k jeho očiam. „Čo také?“

„Ja... netuším,“ priznal a opäť sa zasmial.

„Dáme si ešte šampanské?“

„Vyzerám tak vyplašene?“

„Trošku. Ale neboj sa... cítim sa podobne.“

Natiahol ruku k jej tvári a zľahka ju pohladil. Takéto gestá mu vôbec neboli blízke, a predsa ju chcel nimi zahrnúť. Privrela oči a pousmiala sa. „Nemáme sa čoho báť, že?“ ozval sa do ticha.

„Báť? Máš z niečoho strach? Nebodaj... že by som mohla otehotnieť?“

V bledých lícach pocítil horúčosť. „To som tým nechcel povedať.“ Hoci nemal ani poňatia, akým otcom raz bude, akosi vedel, že ním bude. Vstup do manželstva predsa znamenal aj povedať áno rodičovstvu.

„A čo teda?“ spýtala sa s náznakom úľavy.

„Popravde...“ vzdychol. „Posledné mesiace som strašne zmätený. Ja som nikdy nebol naozaj zaľúbený, Tory. A viem... neočakávam od teba nejaké hlboké city... Ja len dúfam, že vieš, za koho si sa vydala. Nechcem byť pre teba sklamaním.“

„Tiež dúfam, že vieš, koho si si vzal. A tiež nechcem byť sklamaním, Draco. A už vôbec nie pre teba. Celý život plním očakávania druhých, a teraz... teraz chcem plniť tie tvoje. No z iných dôvodov. Nejde o tradície, poslušnosť či čosi podobné. Ja... prosto potrebujem cítiť, že – i keď to bolo všetko dohodnuté prakticky bez nášho súhlasu – sme sa obaja rozhodli pre toho druhého.“

„Rozhodol som sa pre teba, áno,“ potvrdil.

„Ja viem. Viem. Ukázal si mi to v tú noc, keď sme sa prvýkrát pobozkali. Myslím – naozaj pobozkali,“ perami jej preletel zvláštny úsmev, trochu zasnený, trochu melancholický.

Draco si vychutnával pohľad naň, až takmer zabudol, čo vravela. No než sa nadýchol, aby jej odpovedal, Astoria pokračovala:

„Ja chcem – potrebujem, aby si vedel, Draco, že i ja som sa rozhodla pre teba. Dobrovoľne,“ podobne ako on predtým, dotkla sa jeho tváre.

Povedala to síce veľmi jednoducho, priamočiaro, no jeho sa tie slová až zarážajúco hlboko dotkli. A vážne to bola pravda? Mohla to byť pravda? Že sa preňho sama od seba rozhodla? Pre neho? Pre zradcu, pokrytca? Pre toho, kto nemal vlastnú tvár? Pre toho, ktorý by zaprel kohokoľvek, ak by v tom videl vlastný zisk, prospech, úžitok? Necítila k nemu odpor? Nepohŕdala ním tak, ako sebou pohŕdal on sám?

Skrýval to – a skrýval to dobre. Skrýval to za aroganciu, povýšenectvo. Presne ako jeho otec. Vtedy, keď zomrel Dumbledore, si však Draco uvedomil mnohé veci. A keď došlo k bitke o Rokfort a keď bolo po nej... keď spoznal vlastných rodičov z úplne inej stránky, z takej, z akej ich nikdy spoznať nechcel, až vtedy o sebe zistil všetko to, čo si tiež nikdy nechcel pripustiť.

Pravda však bola jasnejšia, priezračnejšia a silnejšia než jeho vôľa. Jednoducho jej musel čeliť. Prišiel o všetko: prišiel aj o to, čo nikdy nemal. Stratil aj túžbu po tom, čo chcel a nikdy si to sám pred sebou nepriznal. Prestal chcieť priateľstvo, lásku, oddanosť. Veď to beztak nikdy nemohol mať – nezaslúžil si to. Tak načo za tým zbytočne bažiť?

Preto sa mu možno aj trošičku uľavilo, keď mu rodičia spomenuli Greengrassovcov a Astoriu. Aspoň čosi by získal, čosi by mal isté; a nemusel kvôli tomu ani pohnúť prstom. Súhlasil – jednak musel, jednak... vlastne, chcel. Chcel mať v živote aspoň čosi isté.

A týchto pár slov, ktoré teraz vyriekla jeho manželka, to bolo to najkrajšie vyznanie, aké kedy počul. Neľúbili sa, na to sa poznali príliš málo, ale on už niekoľko mesiacov dúfal, že ju ľúbiť bude. A že snáď aj on... bude ľúbený. Pri pohľade do jej očí akosi vedel, že ak ho niekto dokáže skutočne milovať, jedine ona. Poznala jeho chyby, poznala jeho minulosť, poznala všetko a neodmietla sobáš s ním.

Priložil ruku k jej dlani a nakloniac sa k nej ju namiesto slovnej odpovede pobozkal. Každý bozk, ktorý jej venoval od toho prvého, sa mu vkladal do pamäti. Boli zväčša (na rozdiel od toho osudného prvého) jemné, letmé, krátke, dnes však nabrali iný nádych. Boli manželské. A tento, ktorý si od nej vyžiadal a ktorý jej zároveň daroval teraz, spôsobil v jeho mysli a srdci výbuch.

Pritiahol si ju bližšie a bozk prehĺbil, pýtal si viac a ona mu viac zo seba odhaľovala, doslova. Postupne a pomaly, v jej očiach však videl namiesto strachu odovzdanie a dôveru. Nebol ale jediný, kto si bral. Aj on jej dával veľa zo seba, všetko, čo dať vedel. Ukázal jej svoje vnútro, svoju zraniteľnosť.

Manželmi sa stali v zvláštnom rozpoložení sŕdc a myslí, nie cudzí, ale stále trochu neznámi, nie zamilovaní, ale predsa naklonení jeden druhému; vzali si a dali si navzájom všetko a všetko od toho druhého aj prijali. Zosynchronizovali sa ako členovia orchestra, ktorí sa pripravujú na veľký koncert, najväčší koncert svojej kariéry. Ibaže toto bol ich prvý koncert. Ešte nemusel byť dokonalý.

Všetka tá úľava, ktorou sa nechal úplne opantať, prišla náhle a opadol z neho stres, nervozita, strach. Všetko to bolo preč a ostala iba Astoria, jej jemná, sladko-korenistá vôňa, jej vyčerpaný úsmev. Ona sa k nemu ani nestihla pritúliť – urobil to skôr, nepúšťajúc ju z náručia. Celý život musel vyhovovať podmienkam, plniť nároky, vykonávať príkazy, dodržiavať dekórum... ale pri nej, ktorá si prešla veľmi podobným detstvom a podobným dospievaním, sa tak vôbec necítil.

Obaja boli celí život zviazaní a teraz akoby ich prepustili na slobodu. Zvláštne, že vstupom do manželstva objavil slobodu. No tá sloboda chutila omamne sladko. Aspoň zatiaľ. Chutila nádherne.

[ » na začiatok « ]