Fan Fiction

Kapitola:
Pridaná: 12.7.2016, 13:32:48
Čítaná: 874×
Hodnotenie:

(počet hlasov: 3)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Severus Snape, Harry Potter, Albus Dumbledore, Hermiona Grangerová, Ron Weasley, Ginny Weasleyová
Stručný dej: Medzi láskou a nenávisťou je veľmi tenká čiara. Ako sa zachovať, keď dvaja ľudia, ktorí sa z duše nenávidia, zistia, že majú toho spoločného viac ako si myslia? Odhalené tajomstvo minulosti, ktoré malo ostať skryté, im obráti život hore nohami a ich vzťahy prejdú tvrdými skúškami....

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola:

priatelia, ideme do finále... Ešte nás (okrem tejto) čakajú tri kapitoly a finito....

.....................................................................................................

Rýchly pohľad na očarované hodiny v riaditeľni mu ukázal, že Voldemortom daná hodina takmer uplynula. Ostávalo mu zhruba pätnásť minút. Najvyšší čas začať konať. Po uplynutí hodiny Voldemort začne svoj masaker. A to nemôže dopustiť.

Otrasený tým, čoho bol práve svedkom si zhlboka vzdychol a s odhodlaním pomstiť otca i ďalších nevinných ľudí, ktorí zomreli kvôli zvráteným chúťkam smrťožrútov na čele s Bellatrix Lestrangeovou, a túžbou porátať sa s Voldemortom sa vybral do Zakázaného lesa v ústrety smrti.

Hrad bol stále prázdny a na chodbách vládlo zlovestné ticho. Chodby boli netypicky tiché a prázdne, aj portréty z obrazov niekam zmizli. Harrymu to nevadilo, aspoň sa nikomu nemusel vysvetľovať, prečo sa cíti pod psa a kam má namierené. A čeliť prosbám aby sa nevzdal a nešiel do lesa, či naivným uisteniam, že všetko bude dobré.

Dúfal, že cestou nenatrafí na nikoho, kto by ho mohol od jeho odhodlania odradiť. Hoci zúfalo túžil po tom, ešte raz vidieť svojich priateľov a môcť sa s nimi rozlúčiť, vedel, že jeho odhodlanie ísť do Zakázaného lesa by to pochovalo.

Najviac zo všetkého však túžil po Ginny. Objať ju, pobozkať, vnímať jej vôňu. Zovrieť v náručí a viac nepustiť. Do očí sa mu tisli slzy pri spomienke na ich posledný bozk v núdzovej miestnosti, no nemohol si dovoliť plakať. Musí sa vzchopiť a čeliť svojmu osudu.

Prehodil si na seba neviditeľný plášť a ako v mrákotách zostupoval dolu mramorovým schodiskom až do vstupnej haly.

Harryho odhodlanie bolo podrobené skúške už po príchode do vstupnej haly. Medzi ľuďmi čo na nosidlách nosili zvonka telá a sústreďovali ich vo Veľkej sieni spoznal Nevilla. Srdce mu splašene bilo a silno odolával nutkaniu ísť za ním. V snahe nedívať sa na Nevilla a upokojiť sa odvrátil pohľad a od zdesenia takmer skolaboval. Pri pohľade na telo, ktoré niekoľko členov Fénixovho rádu nieslo dnu, zamrzol na mieste. Podlomili sa mu kolená a mal pocit, akoby ho niekto udrel do žalúdka. Hagrid. Stálo ho obrovské sebaovládanie aby nahlas nevykríkol. A hoci mu práve mozog vypovedal službu, uvedomoval si, že by tým na seba zbytočne pútal pozornosť, čo naozaj nepotreboval... Musel sa čo najrýchlejšie a nebadane vytratiť, pokým do neho niekto nenarazí. No akoby vrástol do zeme. V hlave mal úplne prázdno, a jediné na čo sa zmohol bola otázka prečo práve Hagrid? Nie... Takto to byť nemalo... Voldemort mu vzal ďalšiu blízku osobu. Toto musí skončiť!

S vypätím síl sa odlepil od zeme a rozbehol sa von. Na jeho veľkú smolu sa vo vchodových dverách zrazil s Nevillom, ktorý práve vchádzal dnu. Našťastie sám a s prázdnymi rukami.

„Čo to...?“ zamrmlal, keď zacítil náraz, ale nikoho nevidel. V tvári sa mu odrážal zmätok, no po chvíli neveriaco vyvalil oči.

„Áno,“ šepol Harry, nahnevaný sám na seba, že sa takto hlúpo odhalil. Že si nevie dávať väčší pozor... Mal sa obzerať okolo seba a nie sa bezhlavo, hlava-nehlava rútiť von. No odrazu dostal nápad. Zamaskuje to, čo sa chystá urobiť a možno tým odvedie Nevillovu pozornosť od prípadných otázok a prehovárania Harryho. Odtiahol Nevilla bokom, do malého výklenku, kde boli ukrytí pred neželanými svedkami. On bol pod plášťom krytý spoľahlivo, ale Neville rozprávajúci sa sám so sebou by pôsobil dosť podozrivo. No i tak musel konať rýchlo, lebo naokolo ľudia stále chodili a navyše, nemal čas.

„Neville? Poznáš Voldemortovho hada? Volá sa Nagini,“ opýtal sa a veril, že sa kamarát chytí.

Nedokázal pokračovať. Priznať nahlas to, čoho sa desil najviac na svete? Že jeho dvaja najbližší priatelia by mohli pri plnení tej úlohy zomrieť? Ale musel Nevillovi vysvetliť, čo od neho potrebuje. Zhlboka sa nadýchol a pokračoval.

„Nemôžem ti teraz viac povedať, ale je to dôležité. Ten had musí zomrieť.“

„Dobre, Harry,“ súhlasil Neville po chvíli, ktorá Harrymu pripadala ako večnosť. „Pokúsim sa, hoci netuším ako.“

Harry bol Nevillovi neskutočne vďačný. Iný na jeho mieste by sa vypytoval neskutočné množstvo otázok počnúc tým, prečo ho nemôže zabiť Harry sám, až po to, ako zabiť obrovského hada len tak, bez zbrane. Aj malé dieťa by vedelo, že Nagini sa nedá zabiť iba s prútikom.

Harry sa akurát chystal nadýchnuť a rozlúčiť sa s Nevillom, keď ho ten predbehol.

„Harry?“ ticho sa opýtal. „Neviem čo plánuješ, ale buď opatrný, dobre? Nevzdávaj sa, bojuj.“

„Hmmmm,“ zamumlal Harry. Šťastie, že mal na sebe plášť, inak by sa Nevillovi nedokázal pozrieť do očí. „Vieš, že budeme za tebou vždy stáť a bojovať až do konca,“ pokračoval Neville a Harrymu vyhŕkli slzy z očí.

A doslova ušiel. Musel. Ak by sa zdržal čo i len o sekundu dlhšie, už by nenašiel silu odísť za Voldemortom. Nevillove slová boli príliš lákavé aby sa dal na zbabelý ústup. Ale on už nemohol dopustiť ďalšie straty na životoch. Už nemohol ohrozovať ďalších ľudí a vystaviť ich zdĺhavému mučeniu, zakončenému krutou smrťou.

Kráčal pomaly a snažil sa pripraviť na to, čo ho čaká. Chladný ranný vzduch upokojoval jeho rozdrásané nervy, no i tak bol preňho každý ďalší krok čoraz väčším utrpením.

Je zvláštne kráčať v ústrety istej smrti. A Harry vedel, že to, čo ho na konci cesty čaká, je smrť. Definitívna a nezvratná. Smrť, pred ktorou ho už nikto neuchráni. Už unikal Voldemortovi pridlho. Také šťastie, aby vyhral aj túto bitku, jednoducho nemá. Ani sa len neodvažoval veriť, že by to mohol prežiť.

Uvedomil si, že vlastne nemá žiadny plán. Čo urobí? Bude sa brániť a vzdorovať do posledného dychu, kým nepríde smrť? Alebo sa jednoducho poddá svojmu osudu a vzdá sa bez boja?

Tak veľmi ho lákalo poddať sa, prijať smrť ako vykúpenie, ale nemohol. Dlhoval toho otcovi toľko, že pokúsiť sa zničiť Voldemorta bola tá posledná vec, ktorú preňho mohol urobiť. Preňho, i pre uľavenie svojmu svedomiu. Hoci vedel, že to bude zatratene ťažké. Nemal proti Voldemortovi žiadnu šancu.

Kráčal a v mysli si vybavoval všetky najšťastnejšie okamihy svojho života. Chcel odísť šťastný, nie sa trápiť pre niečo, čo už nemôže zmeniť. Preto myslel na svojich priateľov, na všetko krásne, čo s nimi prežil počas tých šiestich rokov na Rokforte.

Nemocničné krídlo a rozhovory s otcom počas jeho zotavovania po páde z metly.

Keď míňal Hagridovu chalupu, v mysli sa mu vybavila spomienka na hodiny starostlivosti o zázračné tvory a jeho prvý let na hypogrifovi, ktorú vzápätí vystriedal obraz mŕtveho Hagrida, ako ho spolu s ostatnými padnutými v boji prenášajú do Veľkej siene. V očiach ho pálili slzy. Ani sa s ním nerozlúčil... Ako sa včera večer vrátili na hrad, Hagrida vôbec nevidel. Až do toho nešťastného momentu. A na konci šiesteho ročníka, po Dumbledorovom pohrebe odišiel tak narýchlo, bez rozlúčky. Vtedy akosi veril tomu, že raz sa sem vráti a... V čo vlastne dúfal? Že príde, porazí Voldemorta a všetko bude jediným mávnutím prútika tak ako kedysi? Že bude žiť obyčajný, bezstarostný život, ktorý on nikdy nepoznal?

Tak veľmi si želal aby bol toto všetko iba sen. Aby sa mohol ráno zobudiť, zaklopať na dvere Hagridovej chalupy a počkať kým mu otvorí a tak ako vždy ho zovrieť vo svojom mohutnom náručí. Viac ako kedykoľvek inokedy teraz túžil po povzbudivých, chlácholivých slovách, že všetko bude dobré, že je v bezpečí a spolu to zvládnu. Že Hagrid ho ochráni. No vedel, že je to len ilúzia, že i keby jeho priateľ ešte žil, v bezpečí pred Voldemortom by nebol nikde. A už vôbec nie u Hagrida.

Kráčal ďalej, až sa prišiel na okraj lesa. Posledné metre boli pre Harryho doslova mukami. Blízkosť smrti ho premohla a musel zastať. Potreboval si ešte naposledy ujasniť svoje myšlienky, pripraviť sa na blížiaci sa koniec (dá sa to vôbec?) a naposledy nasať okolitú vôňu prírody. Brieždenia. Lesa.

V momente ako zastal, pocítil, že ho do lesa niečo silno ťahá. Nedokázal si to vysvetliť, ale niečo ho tam priam vábilo. Na hrudi sa mu usadil ťaživý pocit, zvláštny pocit obavy zmiešanej s nádejou. Akoby tam v lese stratil niečo veľmi vzácne, a tým, že sa k tomu miestu priblíži, uľaví svojmu srdcu. Áno, cítil sa presne tak, akoby tam stratil srdce.

Čím dlhšie otáľal, tým bolo volanie srdca silnejšie. Napokon sa Harry vzchopil a vošiel do lesa. Nohy ho niesli samé, tú cestu by poznal aj so zatvorenými očami. V Zakázanom lese prežil s Ronom a Hermionou dosť divokých dobrodružstiev.

Ten zvláštny pocit ho poháňal vpred, čoraz hlbšie do útrob lesa. Pomaly rozoznával tlmenú vravu smrťožrútov, ktorá bola jasnejšia čím viac sa približoval. Cez husté stromy prenikalo svetlo z prútikov i plamene vatry rozloženej na čistinke uprostred lesa. Hoci už svitalo, v lese ešte vládlo šero. Harry nasledoval svetlo a čím bližšie bol k svojmu cieľu, tým bol zvieravý pocit v hrudi silnejší. Vôbec tomu nerozumel a to ho na tom desilo.

Okolo ohňa sedelo niekoľko smrťožrútov a tlmene sa zhovárali. Na niektorých, zvlášť tých starších, bolo vidno, že len sťažka premáhajú únavu. Nemohli však dať najavo svoje nepohodlie pokiaľ sa v blízkosti nachádzal Temný pán.

Voldemort sedel medzi nimi a neustále upieral svoj pohľad smerom k hradu. Bolo očividné, že vyzerá Harryho a čaká na jeho príchod.

„Myslel som si, že príde,“ preniesol sklamane. „Doteraz vždy prišiel.“

„Pán môj... Ešte má čas, príde,“ takmer nečujne reagovala Bellatrix, ale neznela veľmi rozhodne.

No keď sa Harry neukázal ani po desiatich minútach, Voldemort vstal a začal sa dosť zúrivo prechádzať.

„Naozaj som veril, že príde. Ale zrejme som sa mýlil,“ v jeho hlase bolo cítiť nádych sklamania a hnevu.

„Nemýlil,“ ozval sa za ním tichý hlas, na čo sa otočil. Harry Potter sa tam zjavil ako blesk z jasného neba. Ozval sa prekvapený šepot, ktorý vzápätí vystriedal jasot a radosť. Voldemort sa na malý zlomok sekundy zatváril mierne prekvapene, no veľmi rýchlo jeho tvár pokrývala obvyklá chladnokrvná maska. Harry si nemohol pomôcť, ale v tej chvíli mu veľmi pripomenul otca.

„Harry Potter... Tak predsa si prišiel,“ uškrnul sa Voldemort. „Chlapec, ktorý prežil, prišiel zomrieť,“ pohŕdavo preniesol a z radov smrťožrútov za ním sa ozval smiech.

„Harry, niééééé!“ rozľahol sa do ticha lesa vydesený výkrik. Pri tom hlase Harrymu tuhla krv v žilách a podlomili sa mu kolená.

Pomaly otočil hlavu smerom, odkiaľ počul ten hlas. A v tej chvíli bol presvedčený, že jeho svet práve skončil. Bola to ona. Stála tam zlomená, pripútaná k stromu magickými putami, pod dohľadom niekoľkých prútikov. Metala sa, snažiac sa vyslobodiť a z očí jej tiekli slzy.

Konečne mu to začínalo dochádzať. Voldemort vymámil z otca to, čo si Harry cení najviac. A tak Voldemort vsadil na istotu. Ak by Harry do hodiny neprišiel, Ginny by bola prvá na rade. A nepochyboval o tom, že jej popravu by si Voldemort zvlášť užil, lebo vedel, že tým by Harryho zlomil. A konečne rozumel tomu, prečo ho to do lesa tak silno tiahlo. Naozaj tu dnes v noci stratil svoje srdce.

„Len to skús, Potter. Jeden pokus a je mŕtva.“ Bellatrixin chladný smiech ho privádzal do šialenstva.

Harry sklopil prútik a rozmýšľal, čo urobiť. Ak nič nevymyslí, Ginny zomrie tak či tak.

„Pustite ju a nechajte ju odísť,“ povedal tak hlasno a rozhodne ako vedel, pričom sám netušil ako tie slová dokázali opustiť jeho ústa. Bol tak šokovaný absurdnosťou celej situácie a strachom o Ginny, že sa divil, že vôbec dokáže stáť na nohách a rozprávať bez toho, aby sa zrútil.

„A prečo by som to mal urobiť?“ ozval sa nahnevaný Voldemortov hlas a Harryho jazva sa opäť rozpálila.

Harry stavil všetko na jednu kartu. Ak to vyjde, zachráni sa aspoň Ginny a Weasleyovci nestratia ďalšie dieťa. Ak nie... Nie, na to teraz rozhodne nesmie myslieť. Zhlboka sa nadýchol a nazbieral všetky sily na najťažšie rozhodnutie svojho života.

„Pche,“ pohŕdavo sa zasmiala Bellatrix. „Pán môj, neverte mu. Ten chlapec blafuje.“

Voldemort dlho hľadel na Harryho akoby o tom návrhu premýšľal. Tá neistota Harryho zabíjala. Ani sa neodvažoval myslieť na to, čo by sa stalo, ak by to nevyšlo. Jeho obeť by bola zbytočná.

„Prečo by si to robil?“ opýtal sa napokon Voldemort. Harry sa klepal ako osika.

„No jasné... Opäť tie prízemné city. Láska a podobné nezmysly.“ Tentoraz pohŕdavý smiech patril samotnému Voldemortovi. „No ale ako myslíš....“

„Keď to tu s ním skončím, pustite ju.“ Odpoveďou mu bolo hrobové ticho a tváre prekvapených ssmrťožrútov.

Harrymu trhalo srdce. Ocitol sa v pasci. Rozhodol sa umrieť, lebo bez Ginny jeho život nemal zmysel. A teraz je tu, v tejto chvíli živá, zatiaľ čo on je už iba krôčik od istej smrti. Bolestne si uvedomoval, že ju už nikdy viac nezovrie vo svojom náručí, neobjíme, že už nikdy neochutná jej pery, nikdy... Nikdy netúžil viac po živote ako teraz. A Ginny? Bude sa musieť dívať na to, ako ho Voldemort zabije... Takto to nechcel. Ale dohoda bola schválená, nemal iné východisko. Navyše, teraz je na ťahu on. Voldemort ho pozorne sledoval a striehol na každý jeho pohyb, pripravený zasiahnuť ho kliatbou pri jedinom chybnom kroku.

Prútik, ktorý ešte stále zvieral v ruke strčil do zadného vrecka džinsov, k neviditeľnému plášťu. Posledný krát pozrel Ginniným smerom, pohľadom ju prosil o odpustenie, poslal posledný vzdušný bozk ( hoci mu pri tom takmer puklo srdce). Zhlboka sa nadýchol, mierumilovne rozpažil ruky, dlane prázdne a čakal.

„Harry Potter,“ prihovoril sa mu Voldemort a Harryho jazva horela stále viac a viac. „Dlho si mi unikal a mal viac šťastia ako rozumu. Ale dnes je tomu koniec. Dnes to všetko ukončíme. Vlastnou hlúposťou si sa pripravil o možnosť brániť sa.. No aspoň bude rýchlejšie po tebe,“ uškrnul sa. „A teraz... Zbohom, Harry Potter! Avada Kedavra!“

Keď láska bolí...