Fan Fiction

Kapitola:
Pridaná: 8.5.2016, 13:27:51
Čítaná: 1696×
Hodnotenie:

(počet hlasov: 1)

Poviedka:
Typ: Iná fan fiction - slovenské prostredie zmiešané s fantasy prvkami
Postavy: Lívia, Alex, Marek, Laura...
Stručný dej: „Ešte donedávna som tvrdila, že môj život je strašne obyčajný. Nudný a jednotvárny, nehybný ako voda v plastových fľašiach. Mojou radosťou boli priatelia, predstava, ako sa zabavím na predmaturitnom plese. Tešila som sa, že potom vypadnem zo školy a konečne zabudnem na muža, ktorý mi pred pár rokmi pobláznil hlavu. Lenže mojou slabou stránkou je zvedavosť. Zaplietla som sa tam, kde som sa nemala ocitnúť. Vypočula som si rozhovor, ktorý nebol určený pre moje uši. Narušila som plány, o ktorých som nemala nič vedieť. Nešťastnou náhodou som odhalila tajomstvo svojho profesora dejepisu. A kto naň raz príde, nemôže ujsť. Preto sa začal boj o život i čas.“ Nudný život maturantky Lívie sa zo sekundy na sekundu mení na zápas s prírodou, živlami i samotným profesorom - Marekom Bezákom. Vydávajú sa na dobrodružnú cestu plnú nebezpečenstva. Stihne Marek splniť svoju misiu včas aj napriek komplikáciám?

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola:

Akože dnes sa už kvôli tým komentárom cítim dosť blbo, takže to len zabijem touto kapitolou. :D Marika, prepáč. Pre toto nie je dobré pridávať dve poviedky naraz.

Nasledujúce dni boli hrozné. Ale za pomoci našich i Laury som to zvládla. Zaviezli ma aj k Sáre v nádeji, že mi to pomôže. Tá však chradla každým dňom viac a viac. Obávala som sa, že i tá sa čoskoro poberie na oný svet.

Sedela som s ňou na gauči, keď ju znovu chytil jeden zo záchvatov. Rozhadzovala taniere, rámiky s fotografiami, strašne plakala za Lesanou, do toho nadávala na život, že musel Marek zomrieť tiež.

„Nechce ani len nápoj utíšenia,“ sťažovala sa mi Ela, červená v tvári. Snažila sa nevšímať si poletujúce veci, no ten hurhaj bol na nervy. „A takto to vyzerá vždy. Ale počase sa unaví a vypije ho. Dnes má akosi veľa energie. Asi zo seba potrebuje dostať žiaľ.“

„Holubička moja, čo budeme teraz robiť? Obe sme prišli o milované osoby!“ plakala mi na pleci. Konečne sa vyčerpávala. Jej nálada mi vôbec nepridávala.

„No, pani moja, poďme, vypite to,“ podala jej Ela pohár a nanútila jej žltú žbrndu. O chvíľu sa už Sáre zatvárali viečka, tak odišla hore do izby. Ja som zavolala našim, nech ma prídu vziať.

„Nevadí. Má na to právo. Dúfam, že sa jej do rána polepší,“ slabo som sa usmiala, naposledy jej kývla a naskočila našim do auta.

Doma som až do večera nemohla prísť na iné myšlienky. Ešte aj vo sne ma mátali lietajúce taniere.

„Mohli by sme ísť von,“ navrhla Laura, keď u mňa na druhý deň sedela v záhrade a prelakovávala si nechty. „Von - myslím zabaviť sa niekam.“

„Už sa mi pokazil,“ zahundrala som a pomrvila sa, aby som si našla lepšie miesto na lehátku.

„Máš len devätnásť. Určite si ešte niekoho nájdeš, kto bude stáť za to.“

„Toto už nikdy nepovedz!“ prudko som sa posadila. „Nikdy, nikdy si už nikoho nenájdem! Chcem len jeho, rozumieš mi?“

Nezvládla som ani prijímačky na vysnenú výšku, chýbali mi dva body, aby ma vzali. Budem tvrdnúť na obyčajnej poľnohospodárskej škole, ktorú som si dávala len ako poistku. Už teraz som vedela, že daný odbor ma baviť nebude. Bola som nesmierne sklamaná, že ani len tie poondené dary nedokázali zmeniť svet. Potešiť ľudí. Vlastne boli celkom na nič.

„Ja ťa chápem, Liv,“ podišla Laura ku mne a objala ma. „Nechcela som sa ťa dotknúť. Prepáč mi to. Len som chcela povedať, že osud ti určite ešte niekoho pripletie do cesty, s kým budeš šťastná. To ale neznamená, že musíš na Mareka zabudnúť. A určite to nebude hneď. Ale až vtedy, keď ťa to prebolí.“

Bola som zo seba zhrozená. Mením sa na kôpku nervov, všetkým naokolo leziem na nervy. Ale nechcela som od nich veľa - len kúštik pochopenia.

„Prepáč,“ zašepkala som, keď som ju odprevádzala k dverám. Ona sa len chápavo pousmiala a odišla.

Bezcieľne som sa tmolila po dome, znovu som si čítala papieriky, ktoré mi Marek zanechal.

Pozeral som sa na Teba, keď si spala a bol som šťastný, že som bol prvý, koho si videla, keď si sa zobudila.

Teraz som sa budila sama. Vo veľkej posteli, kde mi spoločnosť robila len plyšová hračka.

Znovu som sa prehrabala v papierikoch. Boli mojím jediným spojením s ním. Niečo, čoho sa predtým dotýkali jeho prsty.

Život je relatívne dlhý či krátky. Ale od určitej minúty viem, že Ty si tá, ktorá ho rozžiarila svojou prítomnosťou. A chcem a želám si, aby si mi ho osvecovala a ožarovala aj ďalšie minúty či sekundy, roky... :)

„Pôjdem s vami,“ rozhodla som sa náhle, do piatich minút sa prezliekla a zamkla. Na môj údiv sme zamierili na autobusovú zastávku.

Bolo zvláštne cestovať s ním v buse. Mlčky sme sedeli a prehovorili až pri brečtanovom dome.

„Čože?“ zašepkala som. „Veď som u nej včera bola. Nevyzerala, že by mala zomrieť. Mala síce záchvat, ale...“

„V noci sa jej uľavilo a v spánku zaspala naveky. Ráno bola u mňa Ela. A priniesla mi toto,“ podal mi žltú obálku, ktorú vylovil z vrecka košele.

„Posledná vôľa?“ prečítala som prekvapene. „Prečo by mne nechávala niečo zo svojho majetku? Veď som cudzia. Nikdy nič nespomenula.“

Blažej i naďalej sledoval poletujúce včely. Pustila som sa teda do čítania.

Pretože moja jediná dcéra Lesana zomrela veľmi mladá a osud mi voviedol do cesty dievča, ktoré mi bolo ako vlastná dcéra, zanechávam Lívii Pisarčíkovej svoj biely domček v Dessirrée Artemis, pretože viem, čo pre ňu znamenal a čo tam všetko zažila. Chcem, aby aj vďaka tomuto daru vedela, že svetlo vždy zvíťazí nad temnotou, láska nad smrťou a dobro nad zlom.

„Bola to neuveriteľná žena. Bude mi chýbať,“ ozvala som sa a na uslzenej tvári sa mi po dlhšom čase zjavil slabý úsmev. „Jej dar má pre mňa cenu zlata. Ani som si ho nezaslúžila.

„Ela mi hneď povedala, že v tom domčeku by chcela zostať a starať sa ti oň. Vraj sa na teba teší a isto sa s tebou ešte skontaktuje. Dal som jej na teba kontakt. Máš dom. A krásny.“

„Áno, krásny. Budem to musieť ešte prebrať s rodičmi. Určite tam budem chcieť tráviť veľa času,“ premýšľala som nahlas. „Bude mi strašne chýbať,“ zachvel sa mi hlas. „Urobila pre mňa naozaj veľa.“

„A aký, prosím vás? Že som si ho doteraz nevšimla,“ zatiahla som ironicky.

„Máš dar starostlivosti o druhých. Nemusí byť každý dar zázračný v očiach iných. Nemusíš vedieť čarovať, premiestňovať predmety, oživovať mŕtvych. Sú dary i menej viditeľné, často si ich ľudia vážia menej, ako by si zaslúžili. Sú rovnako dôležité ako tie nadprirodzené, niekedy aj dôležitejšie. Ty sa dokážeš obetovať, staráš sa o druhých, nech sú akýkoľvek, myslíš na nich.“

„Hmatateľné dôkazy neexistujú,“ zasmial sa a začal bafkať na fajke. „A ešte niečo,“ nenechal ma vydýchnuť, „Anton Naňa a Alexander sú zničení.“

„Vladimír sa s Alexom porátal ešte v ten deň. Jeho vlastná zbraň sa otočila proti nemu. Otrávená dýka,“ dodal, keď som sa zamračila v snahe spomenút si.

„A Naňa je v podmienke. V podstate,“ sťažka si vzdychol, „hviezdy neukazovali na Naňu ale na Neumanna. Obaja mali rovnaké iniciálky. Zle som to odčítal z hviezd. Bola to moja chyba. Asi starnem.“

„Čiže Vladimír nemusel zničiť Naňu a Marek nemusel podstupovať tú šialenú misiu?!“

Starec pokrčil plecami. „Stále tomu nerozumiem. Spojil som sa aj s inými liečiteľmi a numerológmi, ktorí sa venujú tomu, čomu ja, ale nevieme si to vysvetliť. Tie hviezdy sa nikdy nezmýlili, vždy ukazovali presne.“

„Zbytočné to určite nebolo a moj vnuk si svoju misiu na tomto svete splnil dokonalo. Bolo treba zničiť Alexandra a mal to urobiť Vladimír. I keď stále neviem prečo. Bez toho by ste sa predsa s Marekom nezblížili.“

„Musel zomrieť. Ťažko sa s tým zmieriť, ale vykonal to, čo bolo treba... Nikdy nezomrieme skôr, ako by sme nedokončili všetko, čo nám bolo nadelené.“

Spomienky sa znovu vracali, dobiedzali, narúšali aj maličký kúsok rovnováhy, ktorý sa vo mne dokázal vytvoriť. Informácia o tom, že odteraz vlastním biely domček spôsobila, že som znovu intenzívne myslela na Mareka, spomínala na jeho pery, bozky a mala pocit, akoby už teraz bol celú večnosť preč. A najhoršie na tom bolo, že ešte len celú večnosť preč bude.

Elixír lásky