Poviedka:
Pridaná: 15.4.2016, 21:42:27
Čítaná: 2177×
Hodnotenie: (počet hlasov: 6)

Typ: PI súťaže

Literárna forma: próza
Žáner: (nedefinovaný)

Súťažná poviedka: 1 » Stáli sme spolu pred Wizengamotom 2 » Naozaj iba obyčajný chlapec 3 » Motýle Nikto nemá rád

Ležérnym mávnutím prútika zatvorila okno, cez ktoré prenikal do kuchyne intenzívny vtáčí spev. Nemala nič proti zvukom leta, ale teraz ju trochu vyrušovali pri čítaní Denného Proroka, na ktoré sa chcela sústrediť. Najčítanejší čarodejnícky denník si zasluhoval jej pozornosť už roky, odkedy zatúžila stať sa skutočnou novinárkou.

„Čo si dáš na raňajky, Fortuna?“ ozval sa hlas jej starej mamy a hnedovlasá dievčina zdvihla zrak od pergamenu.

„Omeletu... alebo miešané vajíčka,“ navrhla. „Ak si dáš i ty.“

„Môže byť,“ usúdila Minerva, ktorá zišla do kuchyne v nočnej košeli skrytej pod svetlozeleným froté županom. „Pridáme slaninu, omeletu zameníme za volské oko a bude to dokonalé. Opäť lúštiš noviny?“

„Ako každý deň,“ prisvedčila. „No dnešná titulka je trochu zvláštna.“

„Zvláštna?“ otočila sa k nej od komory, odkiaľ vyťahovala vajcia.

„Pozri,“ ukázala jej titulnú stranu, na ktorej sa černel nápis RIDDLE OPÄŤ ŽIADA O MILOSŤ a pod ním pohyblivá fotografia muža s nebezpečnými očami, tmavými vlasmi a nosom, čo pútal pozornosť, keďže pripomínal hadí.

„Oh...“ zažmurkala Minerva. „Znova...“ šepla si sama pre seba.

„Je to nejaký zločinec.“

„Bol, áno. Z Azkabanu, našťastie, už nemá ako páchať zlo.“

„Stará mama,“ premerala si ju Fortuna, „má ten Riddle nejakú šancu dostať sa von?“

„Nie,“ odvetila okamžite. „To určite nie.“

„Hm, ako pozerám...“ začala mladá čarodejnica opäť listovať, až našla vcelku rozsiahly článok o Tomovi Marvolosovi Riddlovi, „je od teba zhruba o deväť rokov starší. Poznala si ho?“

„Poznala...“ vyšiel jej z hrdla tlmený povzdych. Vajíčka poukladala na drez a pustila sa do krájania slaniny, pričom vymenila prútik za ozajstný nôž. „Nielen to. Obhajovala som ho pred Wizengamotom.“

Fortuna k nej zarazene zaletela pohľadom. „Prosím? Stará mama, ty? Vinného zločinca?“ opýtala sa neveriacky.

„Áno, ja.“

„Prečo si mi o tom nikdy nepovedala?“

„Nestálo to za zmienku.“

„Nestálo? Mňa to teda, náhodou, dosť zaujíma. Tak vrav, čo bol zač.“

Minerva s ďalším povzdychom pozrela na vnučku ponad rameno, potom letmým pohľadom skontrolovala schody, či jej manžel neschádza dole. Nezačula však nič, Herbert si zrejme ešte užíval pohodlie mäkkej postele a príjemné teplo nadýchaných perín. Dokonale si vedela predstaviť, ako si spokojne odfukuje, zatiaľ čo v nose ho šteklí vôňa pripravovaných raňajok.

„Dobre teda. Poviem ti to. Ale pomôž mi s tou slaninou.“

Fortuna poslušne vstala a podišla k nej, prevezmúc nôž. Prázdniny u starých rodičov si vždy užívala, i keď musela aj pomáhať s mnohými domácimi prácami či prácami v záhrade. Učiteľské (a teda trochu panovačné) povahy jej starých rodičov sa nezapreli, ale oboch mala veľmi rada. Minerva McGonagallová-Beeryová, jej stará mama, len pred pár rokmi ukončila svoju profesorskú kariéru v Rokfortskej strednej škole čarodejníckej, v ktorej Fortuna zatiaľ strávila šesť úspešných a šťastných rokov, a Herbert Beery, starý otec, niekdajší učiteľ herbológie, ešte stále vyučoval predmety pantomimická interpretácia a umenie veršovania v Čarodejníckej akadémii dramatických umení.

„Všetko sa to začalo v roku, keď som nastúpila do Rokfortu ako učiteľka. Vieš, že som odišla z Ministerstva, z Oddelenia pre...“

„... presadzovanie čarodejníckeho práva,“ doplnila Fortuna s úškrnom. „Samozrejme.“

„V rovnakom roku, keď sa stal učiteľom obrany proti čiernej mágii Tom Riddle,“ dodala Minerva zachmúrene.

***

Na prvé stretnutie s ním nedokázala zabudnúť, i keď sa nedalo povedať, že by ho sprevádzali nejaké výnimočné udalosti. No výnimočný bol on sám, to jednoznačne áno.

Po dohode s riaditeľom nastúpila uprostred školského roka, ešte pred vianočnými prázdninami. Minerva, ktorú práca na Ministerstve mágie jednoducho nenapĺňala, sa na učenie tešila a vrátila sa do Rokfortu s odhodlaním stať sa najlepšou profesorkou transfigurácie, akou len mohla byť.

Vtedy, pred prvou večerou vo Veľkej sieni, ktorú mala stráviť za učiteľským stolom, sa zoznámili. Riddle tam sedel sám a keď videl, ako sa približuje k stolu profesorského zboru, pomaly sa postavil. Na prvý pohľad už nepatrila k študentom, oddeľovalo ju od nich zopár rokov, hoci na učiteľku bola možno veľmi mladá. Trochu sa aj obávala, či si u nich získa rešpekt.

„Zdravím vás, slečna,“ pousmial sa na ňu.

„Dobrý deň,“ pokynula mu hlavou a obišla stôl, smerujúc na stoličku vedľa neho.

„Moje meno je Tom Marvoloso Riddle,“ predstavil sa, podávajúc jej ruku.

***

„Zločinec učil obranu proti čiernej mágii...?“ krútila hlavou Fortuna. „Neviem si to predstaviť. Lupina zbožňujem a... veď je to akési protichodné, učiť obranu a byť kriminálnikom, nie?“

„Riddle bol prefíkaný zločinec. Veľmi prefíkaný. Až taký prefíkaný, že ho dokázala prekuknúť iba jedna jediná osoba.“

Mladá čarodejnica sa veselo pousmiala. „Predpokladám, že náš milovaný profesor Dumbledore.“

„Samozrejme. No to naše prvé stretnutie...“

***

„Nová tvár v učiteľskom zbore,“ pozoroval, ako sa usadila, až potom si sadol on sám ako pravý džentlmen. „Riaditeľ spomínal, že sa môžeme tešiť na zmeny. A taktiež sa zrejme stanete vedúcou Chrabromilu.“

„Myslíte?“ pozrela naňho trochu zaskočene. K nej sa podobná informácia nedostala.

„Dúfam, že som predčasne neprezradil niečo, čo som prezradiť nemal.“

„To hádam nie... neviem. Odkedy tu učíte?“

„Od začiatku tohto školského roka.“

„Aj ste tu študovali?“

„Pravdaže. Rokfort bol sedem rokov mojím skutočným domovom.“

„A ako ste sa dostali k učeniu, pán Riddle?“

„Tom stačí,“ upozornil ju. „Nuž, po štúdiu som dlhší čas pracoval pre Borgina a Burkesa, hľadal som mnohé čarodejnícke artefakty a až potom som sa uchádzal o miesto učiteľa obrany.“

„Čarodejnícke artefakty?“ pozrela naňho so záujmom. „Vymenili ste dobrodružstvá za teóriu?“

„Viac-menej, dá sa to povedať i tak. Mám však svoje ciele.“

„Aké ciele?“

„Odovzdať ďalšej generácii čarodejníkov svoje vedomosti, prirodzene.“

V rozhovore už nemohli pokračovať sami, pretože začali prichádzať ďalší učitelia a vzápätí aj študenti. Napriek tomu sa Minerva úprimne zaujímala o artefakty, ktoré spomínal.

A to bol prvý a najdôležitejší dôvod, prečo vôbec venovala strohá a azda i trochu puritánska slečna Minerva McGonagallová pozornosť zvláštnemu Tomovi Riddlovi.

***

„Pamätáš, ako som ti raz rozprávala, prečo som sa zamilovala do tvojho starého otca?“ prerušila sama spomienky na minulosť.

„Jasné. Spojila vás Fantastická fontána,“ prisvedčila Fortuna a zhrnula pokrájanú slaninu na panvicu.

„Áno. A spojila ma i s Riddlom, aj keď úplne odlišným spôsobom.“ Dosiaľ sa v mysli veľmi rada vracala k tomu, ako sa Herbert v Rokforte pokúšal režírovať pantomimické predstavenie o Fantastickej fontáne, a hoci to bolo nakoniec poriadne fiasko, veľmi si to vážila. Zorganizoval ho kvôli nej, preto, že Fantastickú fontánu mala tak veľmi rada, dokonca v časoch, keď ešte pracovala na Ministerstve mágie.

„Akým?“

„V prvom rade musím povedať, že Dumbledore ma o čosi požiadal. V deň, keď mi navrhol, aby som sa stala vedúcou Chrabromilu – presne ako mi predpovedal Riddle –, poprosil ma, či by som na Riddla nemohla takpovediac dohliadať. Dumbledore v ňom videl viac než ostatní, ako som už vravela. Tušil, že nemá celkom čestné úmysly.“

„Ale čo chcel? Za čo ho vlastne odsúdili?“

„V tom článku sa to určite píše, no dostaneme sa k tomu,“ ubezpečila ju Minerva. Vytiahla z komory chlieb a odkrojila zopár krajcov, položiac ich v miske na stôl.

„Tak teda pokračuj. Čo chcel Dumbledore?“

„Aby som sa s Riddlom spriatelila, možno aj zistila, aké sú jeho skutočné úmysly. Čomu sa venuje, čo robí, o čo sa snaží...“

„A ty si súhlasila.“

„Samozrejme, bez váhania. Dumbledora som už vtedy veľmi obdivovala a vážila si ho. Bola pre mňa česť, že mi takto prejavil dôveru.“

„Takže ste sa s Riddlom... ehm... spriatelili?“

Minerva sa zhlboka nadýchla. „Tak nejako.“

***

Musela porušovať svoje vlastné zásady. Keďže nechcela otvorene klamať, rozhodla sa pre ešte prefíkanejší spôsob a vravela Riddlovi akési polopravdy, aby si ho získala. Na druhej strane, vnímala, že sa o to nemusí až tak snažiť. On sa chcel taktiež dostať do jej priazne, šípila, že to zrejme bude mať čosi spoločné s Chrabromilom, pretože často a rád hovoril o starodávnych artefaktoch spojených so zakladateľmi Rokfortu.

Podľa legiend sa po každom z nich čosi zachovalo a Minervu to veľmi zaujímalo, no ešte väčšmi ju zaujímala Fantastická fontána. „Myslíte si, že by mohla byť skutočná?“ opýtala sa ho raz, keď hovorili o čarodejníckych legendách a dostali sa k rozprávkam barda Beedla. Riddle ich tiež vcelku dobre poznal.

Chvíľu na tvári cítila jeho zadumaný pohľad, potom prikývol. „Jednoznačne. A viete čo, Minerva? Ja ju pre vás nájdem.“

„Čože? Tom, nepreháňajte to.“

„Precestoval som veľa miest a bol som v hľadaní naozaj dobrý. Prečo by som sa na to opäť nepodujal? Kvôli vám to urobím veľmi rád,“ dvihol čašu s vínom, akoby si s ňou pripíjal.

Líca jej sfarbila červeň, aj keď si z jeho pozornosti nedomýšľala záujem muža o ženu. Napokon, už v tom čase poznala Herberta a s Riddlom sa nehodlala zapliesť. „To si veľmi vážim, ale... kde by ste vôbec chceli pátrať?“

„Viete, Beedlove rozprávky mám úprimne rád. Sú čarovné a osobne verím, že každá legenda sa zakladá na pravde. Prečo by niekto vymýšľal príbeh o nejestvujúcej fontáne? Napokon, záverom rozprávky je veta, že fontána a hlavne voda v nej vlastne nemala žiadne čarovné vlastnosti. Možno sa Beedle len inšpiroval nejakou obyčajnou fontánou a vytvoril tento zázračný príbeh. Prečo by som tú fontánu nemohol nájsť?

Začnem Beedlovým rodiskom. Pokiaľ sa nemýlim, pochádzal z Yorkshiru. Nebude zložité vyhľadať čarodejnícke fontány v danom grófstve a potom to bude veľmi jednoduché. Stačí porovnať skutočné fontány s Beedlovými pôvodnými nákresmi a hľadať spojitosti. Som si istý, že ju pre vás dokážem nájsť, Minerva.“

V jeho očiach videla odhodlanie, ktorému nerozumela. Nerozumela, prečo chcel tak veľmi niečo pre ňu urobiť – a práve toto. Dumbledorova prosba však bola jasná a Minerva mala pocit, že tento krok bude smerovať k jej naplneniu. A to bolo predsa správne.

***

„On ju naozaj kvôli tebe hľadal? Fantastickú fontánu? Ale prečo?“ nechápala Fortuna.

Minerva sa na ňu stroho a trochu smutne pousmiala. „Chrabromil. Šlo mu o meč Richarda Chrabromila, ktorý som podľa neho mohla získať a dokonca mu ho odovzdať.“

„Načo? Aby ho predal?“

„Nie, nie, kdeže. Riddlovi nikdy nešlo o peniaze a majetky. Aj keď, nebudem tvrdiť, že by nimi pohrdol. Jeho úmysly boli ešte temnejšie, Fortuna. Okrem toho, že nenávidel muklov, chcel sa od nich odlíšiť natoľko, že sa pokúšal stať nesmrteľným.“

„Nesmrteľným...?“ obočie jej vyletelo nahor. „To je snáď vtip.“

„Žiaľ, nie. Ako som zistila neskôr, až po jeho zatknutí, využíval na to ten najtemnejší možný spôsob. Horcruxy.“

„Horcruxy? Počkať, viaceré?“ zažmurkala. „To je... odporné.“

„Žiaľ, je to tak.“

„A ty si ho obhajovala? Stará mama? Merlin, prečo? Prečo?“

Minerva vzdychla. „Pretože som mu to dlhovala.“

***

Zmysel pre povinnosť sa v nej jednoducho nezaprel. Riddle jej jedného dňa víťazoslávne oznámil: „Našiel som ju, Minerva.“

Neverila. „Fontánu? Ale ako môžete vedieť, že je to naozaj ona?“

„Otvorte si zbierku Beedlových rozprávok a prezrite si ilustrácie. Uisťujem vás, že je.“

„Ale... ale kde?“

Jeho úsmev, svedčiaci o spokojnosti so sebou samým, ju uisťoval v tom, že to naozaj nerobil kvôli nej a pre ňu. Šlo mu o potvrdenie spojenectva s hlavou Chrabromilu. Bolo to tak – Sproutovú, ktorá nastúpila po Herbertovi Beerym, mal v hrsti, Flitwicka si taktiež nejakým záhadným spôsobom získal a Slughorn mu doslova zobal z ruky. Minerva bola preňho spomedzi vedúcich fakúlt zrejme najťažším orieškom.

„V samotnom srdci Yorkshiru, v Yorku.“

„V Yorku...“ zopakovala zarazene.

„Áno. Veľmi rád vám to tam ukážem. Nachádza sa tam čarodejnícky bulvár a uprostred neho stojí nádherná fontána ozdobená runami. Hádam nebudete tvrdiť, že je to náhoda, Minerva.“

Obrázok Fantastickej fontány dobre poznala: štvorposchodová fontána v tvare hada plaziaceho sa zo zeme k oblohe, runy, symbol Darov Smrti a voda ligotajúca sa v lúčoch slnka; pri pohľade na ňu, keď listovala svoj zväzok Beedlových príbehov, vždy počula jej šum a žblnkot. Ale mohla byť fontána skutočná? Mala Riddlovi veriť?

„Veľmi rád vám to tam ukážem,“ zopakoval.

***

„Ty si len tak súhlasila, stará mama?“ prerušila Fortuna jej rozprávanie.

„Len tak... nuž, keby som bola odmietla, neobhajovala by som ho a Wizengamot by ho zrejme odsúdil na bozk dementora.“

„To spáchal také strašné zlo...? Ah, horcruxy...“ mimovoľne sa striasla.

„Veru tak,“ prisvedčila s vážnym výrazom Minerva, pustiac sa do prípravy čaju. „Možno som nemala súhlasiť. V skutočnosti som si ale nemyslela, že by mohol mať čosi za lubom.“

„A mal?“

„Riddle mal vždy niečo za lubom, Fortuna,“ povzdychla si už niekoľkýkrát.

***

Vybrali sa do Yorku v jednu slnečnú sobotu. Jar voňala všade vo vzduchu, stromy sa zelenali. Čarodejnícky bulvár, ktorý jej Riddle spomínal, sa nachádzal priamo v centre mesta a vstup doň vyzeral ako polorozpadnutý dom medzi dvojicou starodávnych stavieb, v ktorých kedysi žili majetnejší mešťania a v súčasnosti boli sídlom muklovských obchodíkov.

Vstúpili do domu a ocitli sa na dlhej, kľukatej dláždenej ulici so stromoradím, ktoré sa ňou vinulo naprieč. Čulý ruch pripomínal londýnsku Šikmú uličku, zároveň to tam však pôsobilo akosi odlišne. Takmer by povedala, že rozprávkovejšie. Riddle ju viedol sebavedomými krokmi povedľa mohutných dubov a medzi nimi, priamo uprostred, Minerva už badala dôvod svojej návštevy.

„Vaše hľadanie netrvalo dlho,“ odhadla, keď zastali priamo pred fontánou. Nevyzerala úplne rovnako ako Beedlove vlastnoručné ilustrácie, celkom chýbal symbol Darov Smrti, zato vzor hada bol neprehliadnuteľný.

„Pravda. Dúfam, že som vás potešil.“

„Veľmi,“ prikývla. Bola úprimná, no neprejavovala to príliš; zvykla si, že Riddle svoje emócie iba hrá a nemá v obľube, keď ich druhí ukazujú v jeho blízkosti. „Vážim si, že ste to pre mňa urobili.“

Usmial sa, ale iba perami. V očiach sa mu úsmev nikdy nezjavil, už dávnejšie si to všimla. „Veď mi to raz vrátite, Minerva.“ Nebola to žiadosť, ba dokonca ani návrh, on to jednoducho vyhlásil s nepríjemnou istotou.

***

„Znelo to takmer ako vyhrážka, stará mama,“ skonštatovala Fortuna.

„Mohla som na to v tom čase prísť, ale neprišla som. Vedela som, že je určitým spôsobom nebezpečný, ale nezabúdaj, že Dumbledore mi presnejšie neobjasnil, prečo je nebezpečný alebo o čo mu ide. A nepokoje, ktoré sa rozmáhali medzi čarodejníkmi, som si s ním vôbec nespájala. Riddle bol predsa pod Dumbledorovým dohľadom; čoho sme sa teda mali báť? Tak som zmýšľala.“

„Aké nepokoje?“

„Záhadné zmiznutia čarodejníkov so zmiešanou krvou. A ešte záhadnejšie úmrtia...“

„Úmrtia...? To kvôli tým horcruxom?“

„Nie, tie si Riddle zaobstaral sám, ale tieto zločiny vykonávala skupina jeho prívržencov. Väčšina z nich taktiež sedí alebo aspoň nejaký čas pykala v Azkabane.“

„Vtedy ste o tom nevedeli? Že to súvisí s ním?“

„Ja nie,“ priznala Minerva. „Možno som bola slepá.“

Fortuna sa zatvárila nespokojne. „Takže tou fontánou si ťa poistil a...“

„Cítila som sa ako jeho dlžníčka. Využil to.“

***

Nejaký čas sa ich „priateľstvo“ vyvíjalo úplne pokojne a Minerva si Riddla takmer obľúbila. Samozrejme, jeho povýšenectvo, ktoré sa snažil nie veľmi úspešne zakrývať, ju odrádzalo a pripomínalo jej, prečo sa s ním vôbec zblížila, ale ako spoločník vedel byť veľmi príjemný, hoci si uvedomovala, že je to z jeho strany zväčša len zištná faloš a cieľavedomé zavádzanie.

Potom sa však v Rokforte prihodilo čosi hrozné. Po pätnástich rokoch bola znovu otvorená Tajomná komnata.

„Už sa to raz stalo,“ vravel znepokojene Dumbledore, keď si zavolal ju a aj ostatných vedúcich fakúlt do riaditeľne. Vyhrážky určené študentom muklovského pôvodu sa objavovali na všetkých chodbách, napísané krvou na starobylých rokfortských múroch, rovnako ako varovania, že potomok vznešeného Salazara Slizolina dokončí jeho dielo a vyčistí školu od tých, ktorí jej nie sú hodní.

„Na to sa nedá zabudnúť,“ zhodnotil trasľavým hlasom Flitwick. „Hagrid musí preč, musí do Azkabanu, musíme ho nahlásiť a odovzdať dementorom...“

„Hagrid Tajomnú komnatu neotvoril,“ vyhlásil rokfortský riaditeľ takým skalopevným tónom, že nik zo štvorice profesorov ani na sekundu nezapochyboval o pravdivosti jeho slov.

„Viete, kto to bol?“ hľadela naňho vystrašene Sproutová.

„Mám isté tušenie,“ jeho modré oči prenikli Minervu spôsobom, ktorý jej poskytol jasnú odpoveď na otázku vedúcej Bifľomoru. „Musíme ho zastaviť.“

„Ako?“

„Premyslíme si to. Všetci spoločne.“

„Koho chcete zastavovať?“ spytoval sa Flitwick.

„Vysvetlíme vám to. Spolu s Minervou,“ pozrel na nich všetkých.

***

„Tak sa to dozvedeli aj ostatní,“ povedala vnučke. „Dovtedy som vedela o tom, že Dumbledore Riddla z čohosi podozrieva, iba ja.“

„Bola si ako jeho tajná agentka,“ uškrnula sa Fortuna.

„Dá sa to tak povedať. Ja však... istým spôsobom som sa cítila ako zradkyňa. Nech mal Riddle akokoľvek hrôzostrašné úmysly, nič to nemenilo na tom, že som mu v podstate celý čas klamala, snažila sa nachytať ho na hruškách. A že som mala kvôli tomu výčitky svedomia, hoci som sa snažila potlačiť ich.“

„Ah... takže...“

„Takže keď ho chytili – nachytali ho pri vstupe do Tajomnej komnaty, ktorý sa nachádzal (z dôvodov pre mňa nepochopiteľných) v dievčenských záchodoch –, on ma požiadal, aby som mu pomohla.“

„Stará mama,“ Fortuna pokrútila hlavou. „Zločinec, vrah? Chápem, cítila si dlžobu za tú fontánu a... dobre, výčitky, ale i tak...“

„Na obhajobu má právo každý. Ja som sa nesnažila dokázať jeho nevinu. Nik neveril, že nie je vinný. A keď sa k tomu pridali ďalšie obvinenia, bolo to len a len horšie...“

„No počkať – ako ho vlastne chytili? A kto?“

„Bola to Pomona. Profesorka Sproutová. Ako vedúci fakúlt sme si rozdelili hliadky a nenápadne dozerali na dianie v škole a predovšetkým na Riddla. Raz ho počula, ako si mrmle zvláštne veci, stojac pri stene, a sledovala ho. Takto ju doviedol až k dievčenským záchodom na prvom poschodí.“

„Na prvom? Ah, to sú tie zapečatené?“

„Presne tie. Teraz poznáš dôvod, prečo je to tak. Tajomná komnata je zničená a vstup do nej taktiež, no záchody sú už dávno nepoužívané.“

„Zvláštne...“

„Pomona sledovala, ako si Riddle naďalej čosi šomral, až sa zrazu začali hýbať umývadlá a otvoril sa vstup do Tajomnej komnaty. Okamžite zalarmovala nás zvyšných troch a taktiež Dumbledora. Spoločne sme sa vydali tmavým tunelom a prichytili Riddla pri čine. Skrýval tam baziliska.“

„Baziliska?“ Fortuna vytreštila oči.

„Ako Dumbledore spomínal, Riddle už raz predtým otvoril Tajomnú komnatu, ešte počas svojho štúdia. Zomrela vtedy študentka. Vďaka Merlinovi, za našich čias k takému hroznému nešťastiu nedošlo. Napriek tomu bol Riddle ihneď zatknutý a obvinený zo všeobecného ohrozenia študentov i zamestnancov Rokfortu.“

„To musel byť riadny prúser.“

„Práve vtedy ma požiadal o pomoc.“

„A ty si prijala...“

„S vedomím dlhu a výčitkami svedomia – áno,“ prikývla, položiac na stôl tri šálky a kanvicu s čiernym čajom.

***

Stále sa jej v mysli ozývala Dumbledorova odpoveď na otázku, čo by urobil na jej mieste, aj keď kráčala tmavými chodbami na druhom podlaží Ministerstva mágie. Nesnažil by sa o nemožné, ale o to správne. Lenže čo bolo správne? To jej zodpovedať nedokázal a ani ho o to nežiadala.

Oddelenie pre presadzovanie čarodejníckeho práva jej bolo dôverne známe, starí kolegovia ju zdravili s prekvapenými úsmevmi a aj keď odtiaľ sama a dobrovoľne odišla, s tým miestom sa jej neviazali vyslovene zlé spomienky.

Riddla držali v miestnosti chránenej kúzlami tak, aby sa v nej nedalo čarovať. Samozrejme, prútik mu tak či onak odobrali, no pre všeobecnú bezpečnosť tam oddávna fungovalo práve antimagické zaklínadlo. Kvôli prítomnosti dementorov si Minerva ešte pred vstupom do miestnosti privolala svojho ochrancu, Patronusa v podobe mačky.

„Minerva...“ Vyzeral prekvapene. Nečakal, že mu pomôže? Že príde?

„Tom,“ pokynula mu hlavou a usadila sa oproti nemu. Delil ich dlhý stôl, aby na seba nedosiahli. Z ľadovej atmosféry, ktorú vyvolávali dementori, poslušne sa držiaci v rohoch miestnosti za Riddlom, sa striasla.

„Ste tu. Pomôžete mi?“

„Budem vás obhajovať, ak je to to, čo chcete počuť,“ pripustila.

Ten úsmev, ktorý videla v tej chvíli na jeho tvári, jej pripadal najúprimnejší za celý čas, čo sa poznali. „Viem, že to zvládnete.“

***

„On ti vážne veril?“ mierne sa prekvapila Fortuna.

„Veril... neviem,“ Minerva mykla plecami. Usadila sa pri stole, nadýchnuc sa vône pripravovaných vajíčok a slaniny, ktorú mala na svedomí jej šikovná vnučka. „Spoľahol sa na mňa, to zrejme áno.“

„A ty?“

„Pokúsila som sa o objektívne posúdenie jeho možností a taktiež jeho previnení. Bolo ich však viac, než som očakávala.“

„Viac?“

„Vyšli najavo aj jeho horcruxy. Pri zatknutí našli v jeho vrecku, keď mu odoberali prútik, skrytý zápisník. Vyhlásil ho za svoj denník, no strany boli prázdne. Akonáhle však začali prezerať denník aurori, vysvitlo, že je plný čiernej mágie. Naozaj plný. A potom sa do všetkého zaplietol aj Dumbledore, ktorý oznámil aurorom svoje odôvodnené podozrenie, že Riddle zrejme uschoval do denníka časť svojej duše.“

Fortuna sa striasla. „To je úplne príšerné. Tá túžba po nesmrteľnosti... hrôza.“

„Akokoľvek mocný chcel Riddle byť, Veritaseru sa nemohol ubrániť. Tak sa zistilo, že okrem denníka vytvoril ďalšie štyri horcruxy.“

„Štyri?“ zopakovala neveriacky.

„Azda ťa neprekvapí, keď ti poviem, že všetky zvyšné boli predmetmi, ktoré súviseli so zakladateľmi Rokfortu. Použil prsteň svojho starého otca, ktorý bol priamym potomkom Slizolina, ďalej diadém Brunhildy Bystrohlavovej, šálku Brigity Bifľomorovej a medailón Salazara Slizolina. Spriatelil sa so mnou preto, lebo ďalšiu časť svojej duše chcel uložiť do meča Richarda Chrabromila. Možno by mu na vytvorenie šiesteho horcruxu poslúžila práve moja smrť, ktovie...“

„Ah, také veci nehovor, stará mama.“

„Každopádne, štyri horcruxy – štyri vraždy... všeobecné ohrozenie v Rokforte... a vedenie zločineckej skupiny zameranej proti nečistokrvným. Také boli jeho obvinenia a obhajovať ho,“ pokrútila hlavou, „obhajovať ho bolo takmer nemožné.“

„Tak to predsa má byť,“ mierne sa zamračila Fortuna. „Zaslúžil si to.“

„Zaslúžil? Predtým som povedala, že keby nebolo mňa a mojej obhajoby, zrejme by dostal ako trest bozk dementora. Myslíš, že niekto si zaslúži taký strašný trest?“

Zhlboka sa nadýchla. „To je ťažká otázka takto zrána, stará mama. Niekoľkonásobný vrah a... ohrozil študentov, malé deti – ešte k tomu vedome. Také veci sú neodpustiteľné.“

„Dostatočne strašné je už to, že trávi svoju každodennú realitu v spoločnosti dementorov. Aj keď z neho nevysali dušu, ktorej sa dobrovoľne takmer vzdal, len aby naplnil svoj cieľ a získal nesmrteľnosť, berú mu akúkoľvek nádej, šťastnú myšlienku, sýtia sa jeho dobrými spomienkami. Nedivím sa, že každých sedem rokov využíva svoje právo a žiada o milosť.“

„Ale nemá šancu...“

„Nie. Nie, nemá.“

***

Naposledy ho videla v deň vynesenia oficiálneho rozsudku. Počas súdnych procesov ho spoznala omnoho lepšie a bližšie než za obdobie, keď sa „priatelili“. Zistila toľko vecí z jeho detstva, minulosti... Dumbledore jej pomáhal. Nesnažil sa pomôcť Riddlovi (aspoň na ňu to tak nepôsobilo), možno bol iba zvedavý, ale prispel k dielu.

Riddle bol veľmi inteligentný a Minerve bolo jasné, že si uvedomuje, že celý súdny proces, všetky tie vypočúvania, svedectvá jeho takzvaných prívržencov, zistenia o jeho minulosti nenasvedčujú tomu, že by to mohlo preňho dopadnúť dobre. Videla jeho frustráciu z nekončiaceho sa pobytu medzi dementormi a rastúci hnev.

V deň, keď sa mal dozvedieť definitívny ortieľ, bol nezvyčajne bledý. Privítal ju pokývaním hlavy, načo sa odobrali v sprievode dementorov do súdnej siene na desiatom podlaží, kde sa spoločne postavili pred Wizengamot. „Ako sa cítite, Minerva?“

Tá otázka ju prekvapila. Nie; šokovala. Odkedy ho zaujímali nejaké pocity či city? A prečo?

„Ste nervózna? Najdôležitejší súdny proces vášho života. A vy ho pravdepodobne prehráte.“

Zhlboka sa nadýchla – vzduch v sieni bol nepríjemne studený kvôli dementorom. „Vy nie ste nervózny?“

„Nie,“ odvetil s ľahostajnosťou, ktorú mu takmer uverila.

Keď z úst ministerky mágie Wilhelminy Tuftovej zaznelo, že Tom Marvoloso Riddle sa uznáva vinným vo všetkých bodoch obžaloby a odsudzuje sa na nepodmienečný doživotný trest, ktorý si odpyká v Azkabane, Minerve prebehol po chrbte mráz. Možno to mali na svedomí dementori, možno predstava Riddla v nejakej špinavej cele. Napriek všetkému, čo sa o ňom dozvedela ona i čarodejnícka verejnosť, bolo za jeho zločinmi viac.

Nemohla zmazať, že poznala jeho minulosť. Že vypátrala, ako sa ocitol v sirotinci, ako ho odvrhol vlastný otec, ako veľmi túžil po výnimočnosti... Niektorí videli netvora. Ona bezradnú sirotu, ktorá nikdy nepoznala lásku či ľudské teplo. A nikdy ho už ani nemala spoznať.

***

Po Minerviných posledných slovách Fortuna prekvapivo sklonila hlavu. Z jazyka sa jej vytratili všetky výčitky, námietky namierené na osobu Riddla. Bol to vlastne človek. Zranený človek, ktorý azda nikdy nepochopil, že mohol byť i lepší.

„Na rozlúčku mi povedal, že sa od neho môžem tešiť každých sedem rokov na pozdrav. Pozdrav adresovaný mne,“ zaletela pohľadom k výtlačku Denného Proroka. „A naozaj vždy príde, v dobe, keď už sa mi takmer podarilo zabudnúť. Samozrejme, nedá sa zabudnúť úplne, ale...“

„Hádam si to nevyčítaš, stará mama.“

„Nie, to nie. Aj Dumbledore ma mnoho ráz uistil, že sme všetci v bezpečí, kým je Riddle strážený v Azkabane. Nik ho nechce na slobode a nik ani nevyhovie jeho prosbe. Ani právo a zákony nie sú na jeho strane.“

„Takže sa nemáme čoho báť. A ty, stará mama, si nemáš vôbec čo vyčítať. A vieš čo? Toto radšej odložím,“ vzala do rúk Denného Proroka a hodila ho rovno do koša. „Nech sa nemusíš dívať na jeho tvár.“

Minerva sa smutne, ale predsa vďačne pousmiala. „Som rada, že mi rozumieš, Fortuna.“

„Chápem, že si sa cítila ako jeho dlžníčka, no tvoj dlh je dávno, pradávno splatený. Už sa ním nezaoberaj, dobre?“

„Viem, že máš pravdu. No rada si občas spomeniem na Fantastickú fontánu a aspoň chvíľu presviedčam samu seba, že to urobil nezištne a iba pre mňa, z čistého priateľstva. Kiežby taký dokázal byť.“

„Zrejme by bolo všetko inak, keby dokázal,“ zamyslela sa Fortuna.

„Zrejme. No čo... my na tom nič nezmeníme. Svoj trest si zaslúžil, to je fakt. A viac už o ňom nebudeme hovoriť, dobre?“

„O ňom? Opäť ma ohovárate, dámy?“ objavil sa na spodnom schode zívajúci Herbert, prešedivené vlasy mal rozlietané na všetky strany. Minerva sa postavila a podišla k nemu.

„Samozrejme. Najmä tvoje veľké brucho,“ pohladila ho po ňom. „Poď k stolu, naša najlepšia vnučka nám pripravila vynikajúce raňajky.“

„Cítim, veď to tu všade skvelo rozvoniava.“

Fortuna sa zasmiala. Jej starí rodičia v pyžamách, to bol pohľad na nezaplatenie. Škoda, že sa nikdy nenaskytol žiadnemu z rokfortských študentov, ktorých učila prísna profesorka McGonagallová-Beeryová – zaiste by ju boli brali úplne inak.

HODNOTENIE

Gorath

Téma: 5

Jazyk: 9

Dojem: 3

SPOLU: 17 bodov

Táto poviedka má tradičné problémy, aké vidíme každé kolo. Je dobre napísané – bez chýb, pekné vety (súvetia), pekná slovná zásoba, plynulosť a prechody a... koniec.

Nápad je prvoplánový. Vyvrcholenie tuctové a v podstate sa nedá ani považovať za ozajstný záver. Stane sa to, čo je očakávané a príbeh nedá čitateľovi možnosť nahliadnuť hlbšie. Ide to po povrchu a čo je podľa mňa ešte horšie, že v poviedke sú pasáže a detaily, ktorým je venovaný obrovský priestor a pre príbeh sú nepodstatné a koncepčne zbytočné. Príklad – praženica a celkovo opis v kuchyni.

Priestor, ktorým sa nešetrilo, mohol byť využitý na širšie objasnenie súvislostí a teda vzťahu Minervy a Toma. Minerva je totálne mimo. Jednak preto, že jej charakter pláva až príliš a scény kde Dumbledore ju žiada o spoluprácu a ona súhlasí bez akýchkoľvek námietok alebo, kde ju Tom dovedie k fontáne a ona je mu na večnosť zaviazaná sú príliš naivné.

Z kontextu nevyplýva uveriteľnosť podstatných pasáží príbehu. Preto mi to príde skôr ako fraška, než ako spoveď ženy, ktorá vo svojom živote musela riešiť zložitú dilemu.

Pozitíva ako som spomenul hneď na začiatku, sú silné a poviedku drží pokope to, že je zrozumiteľná (obsahovo), a že plynie pozvoľným tempom celý čas a bez narušenia.

Lenže na predposledné kolo to chce viac, ako len klišé a ešte aj naivné. Súhlasím s tým, že niekomu sa to tak nemusí javiť. Lenže pozrime sa opäť na poviedku a konanie hlavnej hrdinky. Prečo by sme s ňou mali sympatizovať? Očividne bola manipulovaná zo strany Dumbledora a aj Toma a teda bola len akou si handrovou bábikou. Do jej vnútra sme neprenikli, lebo nebolo čím. Dala si nám málo, na to aby sme ju mohli mať radi a fandiť jej.

O pravdepodobnosti celého príbehu nechcem polemizovať, ale myslím si, že aj tam si dosť strelila vedľa.

Držím ti palce, lebo máš na viac, ale chce to trošku viac, preniknúť do hĺbky a spýtať sa samého seba, či to, čo píšem je pravdepodobné a či to konanie postavy má zmysel a zapadá do konceptu.

Jin

Téma: 7

Jazyk: 9

Dojem: 8

Mentor: 8

SPOLU: 33 bodov

Asi som ti to nepísala predtým, ale trošku mi je ľúto, že si si vybrala práve túto tému. Ostatné sa mi zdali zaujímavejšie. Táto bola taká... jednoduchá. Na druhej strane, zvládla si ju výborne. Páčili sa mi časti z Minervinej minulosti. Tie s vnučkou boli trošku slabšie, ale možno mi to tak len pripadalo, lebo si úprimne neviem predstaviť, že by sa Minerva vydala. Ona bola pre mňa vždy taká „stará dievka“.

Čo sa týka uveriteľnosti, bolo to v poriadku. Možno až trošku priveľa musela profesorka oplácať Riddlovi láskavosť. Predsa len – obhajoba za ukázanie fontány... Ale beriem, že to mohlo byť kvôli jej citu pre spravodlivosť.

Trošku ti možno pokazím náladu, no myslím si, že toto nebola tvoja najlepšia poviedka. A preto sa už teraz teším na to, čo vymyslíš vo finále. Verím, že sa v ňom vidíme. :)

cuca

Téma: 5

Jazyk: 8

Dojem: 6

SPOLU: 19 bodov

Ja sa budem zase opakovať, čo sa hodnotenia tvojich poviedok týka. Píšeš krásne, vieš to, používaš pekné slová, zaujímavé vetné skladby, je to čitateľné a prehľadné, ale... to je pre mňa jednoducho málo. V tvojich poviedkach mi chýba duša, prosto tam zakaždým niečo postrádam. Jednoducho ma to veľmi nebaví, nie je to môj šálok kávy. Príde mi to jednoduché... obyčajné. No na strane druhej, už od začiatku som si myslela, že budeš vo finále. Mnoho ľudí má práve tento jednoduchý štýl rado. Takže... v podstate píšeš pre masy. :)

Akože... poviedka sama o sebe... no, podľa mňa tak úplne nedodržala zadanie. Lebo, ako vieme, Minerva nemala vnučku. A preto sa mi nezdalo, že by to, že Tom Riddle dostal miesto učiteľa OPČM malo zmeniť aj jej život. A proste celkovo ten celý Tom sa mi nepáčil, neverila som tomu... Proste s mladým Tomom Riddlom sme sa stretli v knihách a tento z neho nemal... nič. Takže som sa s tým nejako nevedela stotožniť.

Jednoducho, toto opäť nebola poviedka, ktorá by ma nejako nadchla, alebo do ktorej by som sa vedela začítať. No opakujem, tvoj štýl je skvelý... Neber to, prosím, nejako v zlom. Jednoducho máme odlišný vkus. :) No ak by bola nejaká téma, ktorá ma fakt baví a bola by písaná tvojím štýlom, mohlo by to byť skvelé, lebo sa to číta v podstate samo. Aj keď pri týchto veciach to u mňa ide tak trochu nasilu... No v každom prípade - držím palce! Teba alebo Kiru som tipovala na víťazov. V Kirovom prípade to nevyšlo, takže asi máš dobre našliapnuté. :D

[ » na začiatok « ]