Kapitola:
Pridaná: 25.3.2016, 16:30:58
Čítaná: 849×
Hodnotenie: (počet hlasov: 2)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: pred dejom kníh JKR
Postavy: Claudia Riddlová, Tom Riddle, Hagrid, Albus Dumbledore, ...
Stručný dej: Čo ak Voldemort nebol jedináčik? Poviedka staršieho dáta, napísaná v roku 2012, no akosi som sa k nej spätne dopracovala a jej čítanie mi privodilo peknú nostalgiu O:)

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika, tragédia

Kapitola: 1 » Začiatok 2 » Otcov syn 3 » Rany minulosti 4 » Vo vlaku 5 » Špinavá krv 6 » Prvý deň na Rokforte 7 » Zvod čiernej mágie 8 » Sever a juh 9 » Rokville 10 » Nájdenie dlho hľadaného 11 » Strach 12 » Všetko je "v poriadku" 13 » Pretrhnutá duša 14 » Prázdnota 15 » Hagrid a Dumbledore 16 » Cesta 17 » EPILÓG

„Ticho je príčinou toho, že obrazy minulosti nevyvolávajú ani tak želania ako skôr smútok – nesmiernu, pomätenú zádumčivosť. Čo bolo, nikdy sa nevráti, je preč, je iným svetom, ktorý pre nás už nejestvuje.“

- Na západe nič nové, E. M. Remarque

***

Sklonila hlavu a dovolila čiernym vlnám vlasov, aby jej z oboch strán zakryli tvár. S prerývaným nádychom sa dovliekla do vlaku medzi prvými. Nemala náladu stretnúť v dave ľudí niekoho známeho. Nikoho nechcela vidieť. Najradšej by sa bola zabuchla do tmavej kutice, schúlila sa v kúte a hľadela pred seba.

Kráčala cez prázdnu uličku vlaku a sadla si do jedného z posledných kupé. Bolo úplne prázdne a vo chvíli, keď si batožinu skopávala pod sedačku a klietku s Doreen si pokladala na kolená, sa modlila, aby po celú cestu aj prázdne zostalo. Oprela si tvár o okno a spod ťažkých viečok sledovala ľudí na nástupišti. Keď sa jej zdalo, že medzi akýmisi dvoma dievčatami zazrela známu tvár Alpharda Blacka, odvrátila sa a upierala pohľad na svoje roztrasené ruky tak dlho, až kým sa vlak nepohol.

Dvere jej kupé sa otvorili a ktosi vošiel dnu. Claudia podľa krokov usúdila, že ich je viac. „Eh... smieme si prisadnúť?“ ozval sa neistý piskľavý hlas.

Neodpovedala, ani nijako nedala najavo, že vie o prítomnosti príchodzích. Tí jej mlčanie zrejme pochopili ako súhlas, pretože rozpačito za sebou zavreli dvere a zložili sa na sedačky. Claudia ich neriešila a znovu sa oprela o chladné sklo. Míňali lúky, pasienky, jazerá, hory, rieky, jazerá. Claudia to celé pozorovala s chladnou tvárou. Inokedy by ju pohľad na bujnú prírodu povzbudil, no teraz necítila nič, vôbec nič.

Iba kdesi na druhom konci mysle jej neprestajne šepkal akýsi hlas, že dlho takto nevydrží. Bolo jej to jedno. V sirotinci, do ktorého ju poslali, pochopila, že slzy jej späť rodinu nevrátia, hoci v útržkoch si pamätala akýsi ženský hlas, ktorý jej hovoril: „Plač, bude ti lepšie.“ Pri spomienke na sirotinec sa nepokojne zamrvila. Ani si nepamätala, ako prežila celý ten príšerný mesiac v tej desivej budove, spomínala si len na stiesnenú izbu, špinavé okno, cez ktoré často hľadievala do prázdna, a na ustráchané a odsudzujúce pohľady akýchsi deciek.

Odkedy našla svoju rodinu v salóniku vyvraždenú, akoby zastal čas. Akoby odrazu celý svet stíchol. Akoby všetky farby razom vybledli a dostali pochmúrny odtieň sivej. Vôňa sena či vôňa Ignatiovho pižma, na ktoré kedysi tak často myslievala, v Claudii už nevyvolávali ten vzrušujúci pocit ako vždy predtým. Írska hudba jej už nepripadala ako melódia samotných anjelov. Všetko bolo iné.

Ocitla sa v akomsi vákuu, z ktorého nevládala ujsť. A ani nechcela. Mala pocit, že by sa viac nedokázala svetu usmiať do tváre a hodiť všetko za hlavu. Pretože spomienky ostávajú, či človek chce alebo nie.

Nedokázala ani len namietať, keď ju akýsi tučný ujko chytil za ruku a oznámil jej, že odteraz bude bývať v sirotinci. Mala v hlave akýsi záblesk Frankovho zamračeného výrazu a veľkých sĺz kotúľajúcich sa po Marianninej mladej tvári. A tie oči, tie mamine oči...

Keď v tom jej nekonečne sivom svete zrazu za ňou ktosi do sirotinca prišiel a povedal jej, že o dve hodiny sa koná pohreb jej rodičov a starých rodičov, nič nepovedala. Odrazu len stála pred zrkadlom navlečená do dlhých čiernych šiat po mame a s vlasmi úhľadne skrytými v krehkej čiernej sieťke. Akosi nespoznávala svoju tvár – bola ešte bledšia ako zvyčajne a pod krvou podliatymi očami mala veľké tmavé kruhy. Zrejme to bola súčasť nového sveta, do ktorého sa uzavrela. V celej tej situácii sa musela usmiať pri myšlienke, že vyzerá ako bosorka. Úškrn sa jej ešte viac rozšíril nad paradoxom, že ona vlastne aj bosorkou je.

A v ten príšerný deň, na pohrebe, práve v momente, keď za desivo smutného spevu žien, ktorý Claudii trhal srdce na maličké kúsky, padali truhly mŕtvych do zeme, Claudiina ťažoba na hrudi, ktorá jej temer ani nedovoľovala dýchať, sa zmenila na prúd sĺz. Neriešila pocit hanby z otvoreného prejavu svojej bolesti, neriešila svoju hrdosť a vlastné ego, jednoducho si len hrýzla spodnú peru a tichučko dúfala, že táto hrozná chvíľa raz skončí. Pocítila, ako ju ktosi objal okolo pliec. V prvej chvíli mala chuť tú ruku od seba odsotiť, no obávala sa, že keby tak spravila, stratila by oporu a prepadla by sa ešte nižšie do svojej prázdnoty. Keď sa pred ňu nahrnul dlhý rad ľudí a každý jej so strojeným smútkom na tvári podával ruku a želal úprimnú sústrasť, mala sto chutí z plného hrdla zakričať, akí sú falošní a smrť jej rodiny im je v skutočnosti ukradnutá. Dobre vedela, že nikto z dediny Riddlovcov nemal rád – pretože nikto ich nepoznal. Nikto ich nepoznal očami Claudie – nevedeli o tom, ako jej mama ako malej čítavala z knižky staré keltské legendy, ako jej ocko rozprával o frontoch, na ktorých bojoval, o tom, ako ju babka učila názvy všetkých kvetín v ich záhrade a ako jej dedko na klavíri hral Mozarta. Nikto o tom nevedel – a tak nikto nesmútil. Jedine Marianna, to útle žieňa, ktoré malo rado hádam každého – jedine ona úprimne žialila.

Claudii sa zdalo, že od tej chvíle, čo spolu s Mariannou ako jediné zostali stáť nad čerstvo vykopanými hrobmi, uplynulo pár minút a Claudia sa odrazu ocitla na Ministerstve. Nespomínala si príliš na to, ako to tam vyzeralo. Jasne však v spomienkach videla akúsi veľkú kruhovitú miestnosť, v ktorej sedela na akejsi tvrdej lavici a s kamennou tvárou hľadela dolu na muža so špinavou tvárou, ktorý sedel na stoličke pripútaný reťazami.

„Priznávate sa k svojmu činu?“ zvolal nahlas akýsi plešatý chlapík, sediaci na vyvýšenom kresle a hľadel to na akési pergameny vo svojich rukách, to na obvineného muža. „Priznávate sa k vražde tých štyroch nevinných muklov?“

„ÁNO!“ zreval muž a napol sa v reťaziach. V očiach mu šialene zablýskalo. „S hrdosťou som ich zavraždil! A spravil by som to znova a znova!“

„Nie!“ skríkla Claudia, no jej hlas znel po toľkom čase mlčania slabo a piskľavo. Chcela povedať, že to bol niekto iný, niekto, koho videla v ten deň prichádzať zo sídla Riddlovcov, niekoho, kto túto zámožnú rodinu neznášal viac ako ktokoľvek iný. No tie slová jej uviazli v hrdle. Jednoducho ich nedokázala vysloviť. Nedokázala si priznať, že by to mohla byť pravda.

„JA SOM TO BOL!“ zahrmel obvinený a zablýskal po Claudii kalným pohľadom. S odporom si odpľul. „Vyzeráš presne ako ten prašivý mukel, presne ako on!“

„Nie, on... tento muž...“ dostala ešte zo seba a naliehavo pozrela na sudcu. Ten sa však na ňu len zamračil a otváral ústa, že čosi povie, no v tej chvíli sa o slovo prihlásila akási staršia žena.

„To dievča,“ hľadela na Claudiu, „prišlo o celú rodinu. Je v šoku.“

Claudia chcela zakričať, že videla jeho, videla svojho brata, ako sa presne v tom čase zakrádal po dedine... No predbehol ju mohutný hlas sudcu.

„Obvinený Morfin Gaunt je odsúdený na doživotie v Azkabane!“ zakričal sudca na celú sálu.

„Zomriem v Azkabane so cťou!“ reval muž ako v amoku, keď v sprievode dementorov vychádzal z miestnosti. „Zomriem za správnu vec! Nech žije pamiatka veľkého Salazara Slizolina! Raz sa nájde niekto, kto jeho šľachetné poslanie dokončí!“

Sudca zhnusene hľadel za Morfinom, až kým ho dementori nevypratali zo súdnej siene.

Claudia sa vo vlaku zahniezdila a myšlienkami naďalej voľne plávala v spomienkach. Upierala oči na lesklú stužku rieky, ktorá sa popri vlaku kľukatila pomerne dlho. A vtom si spomenula na list, ktorý jej raz do sirotinca priniesla akási neznáma veľká sova, no ona nejavila záujem otvoriť ho, a tak zostal až do prvého septembra nepohnuto ležať na stole. Rozlepila teda obálku, roztvorila list a pohľadom po ňom prebehla. Chvíľu jej trvalo, kým jej doplo, že sa jedná o výsledky VČÚ. Pomaly pohľadom prešla po svojich známkach.

Čarovanie

P

Obrana proti čiernej mágii

S

Herbológia

D

Elixíry

P

Transfigurácia

P

Dejiny mágie

V

Astronómia

V

Aritmancia

S

Starostlivosť o zázračné tvory

P

Veštenie

D

Starobylé runy

H

Život a zvyky muklov

V

Známky si prešla dvakrát, potom list skrčila a vhodila ho späť do kufra. Cez mreže klietky pohladila Doreeninu čiernu hlavičku.

„Aké je to na Rokforte?“ začula chlapčenský hlas. Odtrhla oči od čistej podlahy expresu a musela niekoľkokrát zažmurkať, aby jasne videla tvár dotyčného. Okrem neho tam boli ešte dvaja chlapci. Claudia nikoho z nich nepoznala, a tak usúdila, že ide o prvákov.

„Skús položiť nejakú podotázku a potom ti možno odpoviem,“ odvetila.

„Je to tam lepšie ako doma?“ dychtivo sa spytoval vysoký prvák so špinavoplavými vlasmi.

„No,“ Claudii sa čosi zaseklo v hrdle. „Pre väčšinu ľudí je Rokfort druhým domovom.“ Pri tých slovách si spomenula na Toma, ako jej na konci minulého roka vravel: Tu som doma. Prázdnota v nej pri pomyslení naňho razom vzplanula od zlosti. Vedela, že má v tom prsty, napriek tomu, že zavreli iného muža. Nechcela veriť tomu, že by to spravil, nechápala, prečo by to robil... ale jednoducho to vedela, videla ho tam stáť s tým napätým, previnilým pohľadom, strapatými čiernymi vlasmi a pevne zovretými perami. Bol to on. Ale... prečo?

„A pre teba?“ dobiedzali prváci. Vlak našťastie už zastal, a tak Claudia nemusela odpovedať. Áno, Rokfort pre ňu bol druhým domovom, našla tu predsa seba. Vlastne... teraz už aj jediným domovom. Schmatla batožinu, pretisla sa pomedzi troch prvákov a na chodbičke sa nechala unášať davom študentov.

„Claudia!“ začula natešený hlas, keď s hŕstkou akýchsi štvrtákov a piatakov kráčala ku kočom. Ktosi ju chytil za ruku a vytiahol spomedzi žiakov. Zacítila veľmi známu vôňu. Jej žalúdok bol však ako prispatý – nepocítila tie motýliky v bruchu ako vtedy. Vtedy dávno.

„Eh... čau, Ig,“ pozdravila ho rozpačito, ani nezdvihla oči od zeme.

„Kde si bola?! Prekutral som snáď celý vlak!“ naoko vyčítavo zvolal, objal ju okolo pliec a vykročil.

„No...“

„Aké si mala prázdniny?“

„Boli celkom...“ Hlas jej zlyhal. V duchu si zanadávala.

Ignatius odrazu zastal. „Kam zmizlo moje slniečko?“

„Tvoje?“ neisto sa spýtala a silene sa zasmiala. Ten falošný smiech v nej vyďobával ešte väčšiu dieru.

„No ale toto, Ig!“ priskočil ku Claudii z druhej strany Alphard. „Konečne si sa jej to odvážil povedať?“

„A ty si vravíš priateľ, Al?“ pohoršoval sa Ignatius, no vzápätí sa obaja nahlas rozosmiali, až sa dvaja druháci, idúci okolo, vyplašene obzreli.

„Čo čumíš?“ osopil sa na jedného z nich Alphard. „Nemáš inej roboty?“

Claudia sa včas spamätala a dostala zo seba príliš radostné: „Ha-ha!“ Odtrhla oči od štrkovej cesty a pohľad jej padol na veľkú osamelú postavu, miznúcu pred ňou v tme. „R-Rubeus?!“ zvolala tak šokovane, až sa sama divila, že zo seba ešte dokáže vydať takú emóciu, ktorá svedčí o tom, že stále žije, hoci sa tak necíti. Som chodiaca mŕtvola, napadlo jej. Zombie, uškrnula sa.

Hagrid sa otočil a pri pohľade na ňu mu drobné očká zasvietili, no keď zazrel jej dvoch spoločníkov, v sekunde sa od nej odvrátil a kráčal ďalej, dokonca aj pridal do kroku.

„Myslel som, že zo svojho okruhu priateľov si odstránila všetku špinu, Claudia,“ zavrčal Alphard.

„Zatiaľ nie,“ sucho riekla a neprítomne hľadela na Rubeusov chrbát.

Keď spolu vošli do Vstupnej haly, Claudia využila príležitosť, kedy sa Alphard s rehotom rozbehol za Averym a Ignatius ho s úškrnom uprene sledoval, nenápadne sa vzdialila a stratila sa v dave rozrušených študentov. Nikto si nevšimol tmavú útlu postavu, ktorá zmizla v tme rokfortského schodiska. Nemala chuť byť vo Veľkej sieni plnej známych tvárí, nemala chuť odpovedať na všetky tie otravné klasické otázky typu: „Aké boli prázdniny?“ či „Ako sa máš?“

Avšak keď zastala pred vchodom do Slizolinskej klubovne, zmocnilo sa jej zdesenie. Heslo...

„Ejhľa, niekto má niečo za lubom!“ začula škrekľavý hlas.

„Vypadni, Zloduch!“ unavene riekla Claudia, keď perleťová postava zastala asi dva metre nad ňou a zvysoka na ňu hľadela.

„Práve si mi dala povel stáť tu až dovtedy, kým nezmizneš v tej diere,“ vyhlásil veľkolepo a pricapil sa ku stene s rukou priloženou k čelu ako vojak v pozore.

Inokedy by sa na ňom Claudia zasmiala a navrhla by mu škodoradosti, ktoré si má prichystať pre mladších študentov. Teraz však len prevrátila očami a chystala sa skryť za nejaký gobelín a počkať, kým niekto príde.

„Myslíš, že ja to nechám len tak?“ zaškriekal Zloduch, ktorého Claudiina nálada vyvádzala z miery. „Po celej Veľkej sieni rozkričím, že sa tu skrývaš!“

„Nech sa páči,“ mykla plecom a klesla popri najbližšom gobelíne na chladnú zem. Zloduch ešte chvíľu čakal, že Claudia plná energie vyskočí a povie, že celé toto divadielko si naňho naschvál pripravila, no keď tak nespravila, otočil sa a letel smerom k Veľkej sieni. Avšak na polceste chodbou Claudia odrazu začula jeho tichý výkrik a potom jeho slová, ktorými sa komusi úlisne líškal.

„Nemáš čo robiť, Zloduch?“ oboril sa naňho mocný, chladný hlas.

„Vaša krvavosť... odpusťte... milý môj...“

„Strať sa mi z očí!“ zaburácal hlas. Na pár sekúnd nastalo hrobové ticho, počas ktorého vnímala Claudia len vlastný dych, no potom sa hneď vedľa nej z gobelína vynoril ďalší duch – Krvavý barón.

„Zdravím, hrdá Slizolinačnka!“ pozdravil Claudiu.

Ona mu len kývla hlavou.

„Prečo nie si s ostatnými pri večeri?“

„Tak,“ odvetila.

„S tebou teda nieto reči,“ vyhlásil Krvavý barón znechutene. „Potom daj vedieť, keď sa ti rozviaže jazyk. A...“ zastavil sa, „novým heslom som vskutku poctený.“

Claudia sa trochu mračila, kým si v hlave premieľala jeho slová. Potom vyskočila na nohy a neisto podišla ku vchodu do klubovne.

„Krvavý barón?“ skúsila.

Dvere sa otvorili smerom dnu a vpustili tak Claudiu do chladnej, neútulnej Slizolinskej klubovne. Okamžite zamierila k spálňam. Našla tú svoju, podišla k posteli a sadla si. Chvíľu len prstom prechádzala po zelenej saténovej prišívke periny a hľadela von oknom na hviezdu oblohu. Postavila sa a otvorila okno dokorán, aby dnu prenikal čerstvý nočný vzduch, ktorý so sebou prinášal sladkú vôňu dychu stromov a hviezdneho prachu. Potom sa vrátila späť k svojim veciam, skopla si topánky z nôh a napriek teplej letnej noci zaliezla pod perinu, akoby sa tak mohla ukryť pred celým svetom.

Ráno nenápadne počkala na svoje spolubývajúce („Vyzeráš hrozne!“ okomentovala ju Gwyneth, len čo vstala. „Ďakujem,“ sladko sa na ňu usmiala Claudia) a z izby vyšla s nimi, tváriac sa, akoby tam ani nebola. Vo Veľkej sieni sa šuchla na lavicu medzi Beth a Dakotu, pretože vedela, alebo aspoň dúfala, že ony sa jej nebudú na nič vypytovať. Teda, jedine Beth ju možno trochu potrápi.

„Aké si mala leto, Claudia?“ prihovorila sa jej.

Claudia si odkašľala. „Dalo sa. Čo ty?“

„Úplne perfektné! Boli sme na dva týždne v Austrálii!“

„Á... fantastické!“ prikývla so sileným úsmevom.

„A čo VČÚ?“ vyzvedala Beth.

„No... nebolo najhoršie.“ Snažila sa spomenúť si na svoje známky, no márne. V skutočnosti ju to vôbec netrápilo. O chvíľu sa však od stola zdvihol profesor Dumbledore a ako zástupca riaditeľa sa vybral obehať všetkých šiestakov, aby ich zapísal na predmety, v ktorých chcú pokračovať.

Claudia si práve lyžicou miešala tekvicový džús, keď začula vľúdny hlas: „Tak, slečna Riddlová.“

Zdvihla hlavu a pozrela do usmiatej Dumbledorovej tváre. Očami behal po akomsi pergamene a takmer nepatrne pokyvoval hlavou.

„Deväť VČÚ z dvanástich, to je celkom pozoruhodný výsledok,“ povedal uznanlivo a usmial sa na Claudiu, pričom mu modré oči zaiskrili. „V ktorých by si chcela pokračovať?“

„Ja... neviem,“ priznala.

„Nerozmýšľala si, čím by si v budúcnosti chcela byť?“ snažil sa ju povzbudiť.

„Archite... hm... profesorka,“ dokončila zapýrene.

„V tom prípade si zvoľ predmety, ku ktorým máš vzťah,“ vyzval ju s úsmevom.

„Môžem vidieť zoznam?“

„Nech sa páči,“ položil pred ňu na stôl pergamen. Claudia sa nadeň naklonila. „Dejiny mágie a astronómia,“ stroho povedala, no keďže si bola vedomá toho, že čím menej hodín bude mať, tým viac bude podliehať zlým myšlienkami, pomocou akýchsi čudesných numerických úkonkov si teda zvolila ďalšie predmety: „Elixíry... Transfigurácia... Starostlivosť o zázračné tvory.“

Dumbledore si dané predmety zaznačil a ešte predtým, než sa od nej presunul k Beth, stihol jej povedať tak ticho, že okrem nej to nik iný nemohol počuť: „Kedykoľvek by si sa potrebovala pozhovárať, si vítaná u mňa v pracovni, Claudia.“

Claudia zľahka nadvihla obočie a so sklonenou hlavou sa postavila a odkráčala z Veľkej siene. Prvú hodinu mala mať dejiny mágie, a tak vyšla po schodoch a prázdnou širokou chodbou kráčala k učebni.

„Samota je najlepšou priateľkou človeka, všakže?“

Claudia zdvihla hlavu a pozrela smerom, ktorým šiel hlas. Chvíľu jej trvalo, než jej doplo, že to obraz na ňu prehovoril. Konkrétne to bol obraz akéhosi chlapca v ľanových šatách, sediaceho na útese a pozorujúceho západ slnka. V Claudii ten obraz vyvolal melanchóliu, a tak sa radšej odvrátila.

„Občas,“ zamrmlala, a keď pozrela pred seba, srdce jej vynechalo jeden úder. Pred učebňou dejín stál osamelý Tom, zľahka sa opieral o stenu, prútikom vyčarúval malý farebný ohňostroj a zamyslene hľadel na strop.

Claudia zastala. Vyzeral, akoby sa vôbec nič nestalo. Stál tam, akoby bolo všetko v poriadku. Claudia zhlboka dýchala a snažila sa, aby hneď nevybuchla.

Tom zrejme vedel o jej prítomnosti, pretože otočil hlavu a pozrel priamo na ňu. Ruka s prútikom mu klesla. Odlepil sa od steny.

„Ty... Spravil si to TY!“ skríkla Claudia hystericky a spravila pár krokov dopredu.

Nepovedal nič, no naďalej na ňu upieral tmavé chladné oči.

„Videla som ťa vtedy! A hneď nato...“ Pri spomienke na ten moment jej zovrelo hrdlo. „Prečo nič nevravíš?“ zvreskla. „Prečo sa neobhajuješ, prečo nemáš argumenty ako zvyčajne, prečo nevravíš, že to nie je pravda?!“ Sotva stačila lapiť dych. „PREČO TAM LEN TAK STOJÍŠ, AKOBY SI SKAMENEL?!“

Tom zovrel pery a v očiach sa mu mihla akási nostalgia, akoby sa dozvedel, že dielo, na ktorom dlhé roky pracoval, sa nedočkalo úspechu.

„POVEDZ NIEČO, PRE MERLINA!“ skríkla. „Relacio!“ Tom zaklínadlo okamžite odklonil a na tvári sa mu usadilo ohromenie. „Nemyslel si si, že na teba dokážem zaútočiť, však?!“ smiala sa neprirodzene nahlas. „Ani ja by som si to nebola pomyslela... ty zradca, ty, ty... Crucio!“

Tom lenivo švihol prútikom, no tváril sa ostražito.

„POVEDZ UŽ KONEČNE NIEČO! Ani hnúť!“ vrieskala Claudia. „Alebo sa aspoň bráň, bojuj!“ Musela lapiť dych a Tom využil chvíľku jej vyčerpania a poľahky ju odzbrojil. Pokojne prešiel popri nej, strčil jej prútik do tašky a zašepkal:

„Nikdy by si to nepochopila."

[ » na začiatok « ]