Mysleli ste si, že je koniec, však? Že Potter zabije Voldemorta, že dobro zvíťazí nad zlom... Je mi ľúto, ale to by bolo až príliš jednoduché. Iste, na začiatku to vyzeralo, že všetci smrťožrúti sú buď mŕtvi, pod zámkom alebo na úteku, no smrťožrúti nakoniec neboli tí jediní „zlí“. Čo vlastne znamená slovo „zlý“? Účel svätí prostriedky, hovorí sa, ale čo ak je účel sám o sebe nesvätý? A kto to vlastne určuje? Vy? Ja? Asi ťažko. Takže nie, nie som zlý. Keď sme si vyriešili toto, môžeme prejsť k ďalšej otázke – keď nie som zlý, som dobrý? Veľa z vás by povedalo, že nie. Možno aj ja sám by som to tvrdil. Možno. Našťastie sa ma to nikto nikdy nespýtal, preto som si na túto otázku nikdy odpovedať nemusel. Môj otec by nesúhlasil s tým, čo sa chystám urobiť. Ale môj otec je zbabelec a preto na jeho názore ani trocha nezáleží. Moja matka... To je jedno. Je to moje rozhodnutie, z niečoho predsa žiť musím. Hej, presne tak, na to sa budem sústrediť. Je to len ďalší kšeft, nič iné. Moja biela košeľa, tmavomodré nohavice a dlhý čierny kabát na preplnenej londýnskej ulici vôbec nevynikali. Predieral som sa pomedzi ľudí, ignorujúc ich podráždené poznámky. Na chvíľu som zastal a na telefóne otvoril GPS-ku. Odkedy presúvajú hlavný vchod každé dva dni, nie je ľahké sa na ministerstvo dostať. A keď sa tam nevedia dostať ľudia od nich, akú majú šancu tí proti nim? Podľa mapy som bol len kúsok od Piccadilly Circus, kde sa mal vchod nachádzať dnes. Zahol som za roh a naskytol sa mi pohľad na obrovské neónové reklamy, ktoré aj napriek dennému svetlu skresľovali pohľad na okolie. Boli časy, keď som od reklám nedokázal odtrhnúť oči – ich veľkosť, ich žiara, ich do očí bijúca nezlúčiteľnosť s okolím... To všetko ma fascinovalo. Dnes som cez ne preletel pohľadom a prešiel na druhú stranu. Obzrel som sa cez plece a spolu s ďalším množstvom obyvateľov Londýna som zišiel schodmi na stanicu metra.

Nehybne som stál v rade na lístky. Nie že by som si chcel nejaký kúpiť, ale potreboval som vedieť čas. Chlapec s modrými vlasmi (nesúdim) odišiel od okienka a nahradila ho žena v béžovom kabáte a s niekoľkocentimetrovými opätkami. Ich debata vyzerala nadlho, keďže slečna mala očividne problém nie len s angličtinou, ale aj s matematikou, tak som opäť vytiahol telefón. Podľa môjho názoru boli smartfóny hneď po protivlkolačom elixíre najlepším vynálezom moderných dejín. Prezrel som si prijaté správy a na zopár odpísal, potom som si otvoril chrome a obnovil stránku BBC News. Prstom som prechádzal najnovšie články, keď som kútikom oka zachytil, ako žena predo mnou konečne zrátala presnú sumu a zapínajúc si kabelku odchádzala. Predo mňa sa z ničoho nič šupol chalan v koženej bunde. Chytil so ho za plece a otočil smerom ku mne. Z nosa mu trčal kovový krúžok a pod očami mal celkom silnú linku.

„Problém?“ spýtal sa s welshským prízvukom, prežúvajúc žuvačku. „Myslel som si,“ povedal a otočil sa, oprúc sa rukami o sklenenú tabuľu výdajného okna. Bez toho, aby som niečo povedal, chytil som ho za zápästie a vykrútil mu jednou rukou tú jeho, druhou som ho dlaňou udrel do zátylku. Keďže mu chýbala opora z jednej strany, čelom narazil do skla a zanechal tam jemnú prasklinu. Ľudia okolo sa otáčali, ale nikto sa pri nás nepristavil. Ani žena za sklom nijako nereagovala. Pustil som mu ruku a držiac si nos sa zložil na zem. Prekročil som ho a pristúpil k oknu.

„Zdravím. Kedy príde nulka?“ opýtal som sa. Žena si pritlačila okuliare bližšie k očiam a pozrela sa na obrazovku monitora.

„O šesť minút,“ odpovedala. „ Nabudúce by som prosila o menej pozornosti,“ dodala, urobila pohyb rukou, akoby pod stolom mávla prútikom a prasklina na skle sa pred mojimi očami stratila.

„Budem sa snažiť, ale...“ Chcel som povedať, že nič nesľubujem, no jej pohľad zaostril na niečo za mnou. Uhol som na stranu a do skla narazila päsť. Žena za oknom musela stihnúť vrhnúť cloniace zaklínadlo, lebo sa nič nerozbilo – okrem prstov útočníka. Opäť kľačal na zemi, tentokrát si však držal zaťatú päsť. Vzdychol som si a dvoma krokmi som ho obišiel, pokračujúc vo svojej ceste na Ministerstvo.

„Vráť sa!“ kričal za mnou chlapec. Zastal som a obzrel sa.

„Sorry, zmeškám spoj,“ odpovedal som mu tak, aby ma počul a so smiechom som sa pobral na nústupište. Postavil som sa asi dva kroky od koľajníc a s rukami vo vreckách kabátu som čakal na vlak. Zmena v pohybe vzduchu mi napovedala, že sa blíži. Poobzeral som sa okolo seba. Ani jeden z muklov sa nepohol, keď vlak zastal na nástupišti. Ja, spolu s dvoma mužmi v obleku sme nastúpili do jedného vozňa.

„...train, and the platform,“ doznieval reproduktor. Chytil som sa jednej z tyčí a vrhol posledný pohľad na nástupište. Ktovie, ako to funguje. Asi vidí každý z nich taký spoj, ktorý mu je úplne zbytočný, alebo také niečo, zamyslel som sa. Skôr, ako som dokončil myšlienku, dvere sa zavreli a vošli sme do tunela.

Asi by som vám mal vysvetliť, ako funguje ten nový spôsob vstupu. Vlastne je to celkom jednoduché, stačí nastúpiť v správny čas na správny vlak a voilá – ste na ministerstve. Od môjho detstva sa tu nič nezmenilo – všade tie isté kachličky, dokonca aj socha v strede haly bola tá istá. Prešiel som okolo nej s menšou nechuťou, predsa len, podstavec tvorený muklami s bolestnými výrazmi na tvárach nepôsobí práve najlepšie. Možno jediný rozdiel bol v pokoji a usporiadanosti, ktorý tu teraz vládol. Chlapík za informačným pultom pôsobil znudene, keď ma však zbadal, po tvári sa mu roztiahol široký úsmev.

„Pán Malfoy. Za otcom?“ opýtal sa ma.

„Nie, teraz nie,“ odpovedal som mu bez toho, aby som úsmev opätoval. „Za Traversom“

„Aha... A... No...Váš otec vie, že...?“ habkal, po úsmeve ani stopy.

„Nie, nevie. Toto nie je jeho vec. Teraz mi láskavo ukáž cestu, nerád by som meškal.“ Prikývol a ukázal rukou na výťahy.

„Druhé podlažie – odtiaľ už trafíte.“ Poďakoval som mu a vybral som sa k výťahom. Hala bola poloprázdna, od posledného prevratu sa mnoho zamestnancov rozhodlo, že nechcú konať v mene ministerstva a že s ním vlastne ani nechcú byť spájaní – hlavne, keď sa na vysoké posty dostalo niekoľko bývalých smrťožrútov. Nie že by som im to mal za zlé, celkom som ich chápal. Každý máme na svedomí len vlastné rozhodnutia.

Keď som prechádzal chodbou, z pracovní sa vystrkovali hlavy a sprevádzal ma šepot. Ukázať sa tu bez otca – všetci museli vedieť, prečo tu som. A určite všetci vedeli aj to, že môj otec bol vyslovene proti. Nevšímal som si ich a prešiel som chodbou až k posledným dverám. Zaklopal som a dvere sa samé otvorili. Vošiel som dnu a dvere za sebou zase zavrel. V pracovni vládlo pološero, pri okne so zastretými roletami stal masívny stôl, za ktorým v koženom kresle sedel muž. Netrúfal som si odhadnúť jeho vek, ale úprimne som nechápal, prečo je práve on na čele aurorov. Poobzeral som sa okolo seba. Steny boli ovešané plagátmi s pohyblivými tvárami a z niektorých ma pozorovali zelené oči spoza okrúhleho rámu okuliarov.

„Vitaj, Scorpius,“ prehovoril muž za stolom. Kývol som mu hlavou na pozdrav. „Som veľmi rád, že si tu. Priznám sa, nečakal som ťa. Po debate s tvojím otcom som si bol priam istý, že ťa presvedčí. Ale dobre si urobil – Minister ti to nezabudne.“ Minister... Ktovie, či vôbec nejaký je. Nikto ho nevidel, nikto ho nepočul, no aj tak bol všade.

„Ešte som sa úplne nerozhodol,“ klamal som. Nech to bolo čokoľvek, bol som ochotný to spraviť – nie pre peniaze, ani pre Ministra, ale pre seba. Teda, skôr pre otca. Raz musí zistiť, že nebude rozhodovať za mňa. „Závisí to od úlohy, ktorú pre mňa máte. A od ceny, samozrejme,“ dodal som. Travers sa usmial.

„Niečo potrebujeme. Niečo, čo bolo až príliš dlho na neutrálnej pôde. Keď to nezískame my, získajú to Študenti. Určite ti je jasné, že to sa stať nemôže,“ vysvetlil. Pokrčil som plecami.

„Čo by nemohlo. Smiem sa spýtať, čo presne to je?“ Bolo mi jasné, že sa to nikdy nedozviem. Čím menej som toho vedel, tým to bolo bezpečnejšie. Ale skúsiť som to mohol aj tak.

„Nie,“ znela očakávaná odpoveď. „Keby ťa chytili Študenti... “ Prikývol som a v duchu som sa zasmial. Ako sa všetci boja tých Študentov, pritom to je len parta rebelov – väčšina z nich je ešte z čias Voldemorta. Jeho smrťou zanikol Fénixov rád a keď sa veci zhoršili, vytvorila sa nová skupina odporcov systému, ktorú média nazvali „Štedenti“. Napriek tomu, že sa k nim pridalo aj plno ľudí mimo Rokfortu, vrátane Potterovej partičky, meno im prischlo. Na rozdiel od prvej vojny, táto sa viedla potichu. Verejnosť síce vedela, že existujú dve strany, ale ich predstava o celom konflikte bola až príliš skreslená, aby rozumeli, čo sa vlastne deje. Dokonca aj bývalí pracovníci ministerstva pred pravdou zatvárali oči, sčasti zo strachu, sčasti preto, že nový systém im nijako neubližoval. Voldemortovi sa podarilo vyčistiť ministerstvo skoro od všetkých humusákov a tí, čo ostali, sa radšej držali v bezpečnej vzdialenosti. To malo za následok, že samotné Ministerstvo zmenu nepocítilo skoro vôbec. „Suma ostáva rovnaká. Sme dohodnutí?“ opýtal sa. Chvíľu som váhal, či sa s ním začať ťahať o peniaze, ale nemal som na to náladu.

„Áno,“ odpovedal som. Travers sa postavil a podal mi obálku. Keď som si ju vzal, chytil ma za ruku a pritiahol si ma k sebe.

„Rád vidím, že nie všetci Malfoyovci sú zbabelci,“ zašepkal mi do ucha a pustil ma. Pozrel som mu do očí a otočil som sa mu chrbtom. Rýchlo som prešiel chodbou a nastúpil do výťahu. Dúfal som, že správa o mojej návšteve sa šírila dosť pomaly na to, aby som narazil na otca.

Prechádzal som okolo sochy, keď mi na rameno padla čiasi ruka. Telom mi prebehla vlna adrenalínu a zavrel som oči. Pridal som trocha do kroku, ale ruka ma nepustila.

„Scorpius,“ prehovoril hlas. Stále som nezastavoval. „Scorpius, stoj!“ prikázal. Prudko som rozrazil vchodové dvere na nástupište a keďže som už nemal kam inam pokračovať, otočil som sa. Môj otec vyzeral vždy rovnako. Ulízané blond vlasy, popolavá pokožka, kruhy pod očami... Sám si môže za to. Sám si môže za to, prečo ho ministerstvo len s ťažkým srdcom tolerovalo.

„Čo chceš?“ opýtal som sa ho. „Neskoro, prijal som to,“ oznámil som mu. Ak ho to aj prekvapilo, nedal na sebe nič poznať.

„Viem, prečo to robíš, Scorpius. A viem aj prečo to robí Travers. Snaží sa ma potrestať za to, čo som... Že som...“

„Že si ich zradil?“ pomohol som mu. „Až príliš si o sebe myslíš. Týchto ľudí vôbec nezaujímaš, ani ty, ani Lucius. Váš čas sa skončil. Prečo to nenecháte na moju generáciu? Veď toto už ani nie je váš boj!“ Začal som zvyšovať hlas.

„A tvoj boj to snáď je? Doteraz si sa nestaral, čo sa dialo! Poslednýkrát ťa prosím, ustúp. Tvoja matka...“

„Moja matka? Skutočne ideš proti mne použiť moju matku?“ kričal som. „Ak sa snažíš pošpiniť jej pamiatku, gratuluje, ide ti to výborne, len tak ďalej, ocko!“ Ustúpil o krok dozadu a sklonil hlavu. „Vieš, na čej strane by mama bola, keby tu ešte bola,“ zašepkal som. „Nesnaž sa mi nahovoriť niečo iné, nesnaž sa mi nahovoriť, že si ju poznal. Choď domov, ži si ďalej svoj uhladený, zbabelý život. Ale nechci to isté odo mňa. Nie som ako ty.“

„Nežiadam od teba, aby si bol ako ja,“ povedal otec a zdvihol hlavu. „Chcem, aby si si to celé ešte nechal raz prejsť hlavou. Možno pochopíš, že sa ti snažím pomôcť.“ Do hlasu sa mu vkrádal hnev. Nebolo ho ešte počuť zreteľne, ale ja som ho vždy dokázal u otca vycítiť. „Keby si nebol taký tvrdohlavý, keby si aspoň raz myslel na niekoho, iného, ako na seba, potom by si...“ Vybuchol som do smiechu.

„Ty? Hovoríš mne? Že som... Že myslím len... Len na seba?“ smial som sa, zatiaľ čo on ma bez slova sledoval. „Tak ten sa ti podaril otec, fakt. Samota ti očividne prospieva, dokonca aj zmysel pre humor si v sebe našiel.“ Videl som, že sa musí ovládať, aby mi jednu nestrelil.

„Opatrne, chlapče,“ varoval ma. „Stále som tvoj otec, či chceš, alebo nechceš.“

„Hm, nechaj ma premýšľať... Vieš čo? Asi skôr nechcem. Tak môžeš prestať s tou pretvárkou, že ti na mne ešte stále záleží.“

„Záleží,“ zašepkal a hodil pohľad na vlak, ktorý práve zastavil na nástupišti. Otočil som sa a bez slova som nastúpil dnu. Cez okno na dverách som videl, ako strnulo stojí tam, kde som ho nechal. Odvrátil som pohľad a všimol som si, že ma všetci okolo pozorujú. Zdvihol som jedno obočie a poobzeral sa okolo. Všetci si museli uvedomiť, čo robia a odvrátili pohľad. Sadol som si na najbližšiu stoličku, oprel sa lakťami o kolená a pomasíroval si spánky. Pichľavá bolesť sa mi pomaly vkrádala do mozgu, no ja som sa ju rozhodol ignorovať. Po chvíli sme vyšli z tunelu a ocitli sa pod šírim nebom. Vzdychol som si. Pôvodne som sa chcel prejsť domov, ale my sme vyšli pravdepodobne niekde na okraji Londýna. Ostatní museli myslieť na to isté, lebo sa postupne odmiestňovali, až som vo vozni ostal sám. Zavrel som oči a predstavil si svoj byt. V tom momente sa všetko okolo mňa zatočilo a keď som oči opäť otvoril, sedel som na posteli u seba doma. Skopol som topánky z nôh a rozopol som si košeľu. Potom som sa postavil a po celom dni som si vyzliekol tesné nohavice. Telom sa mi rozliala úľava a zvalil som sa späť na posteľ.

Neviem, ako dlho som ležal, vlastne je celkom možné, že sa mi podarilo zaspať. Prevalil som sa na bok a pomaly sa pozviechal na nohy. Prešiel som k balkónovým dverám a otvoril ich. Ignorujúc zimu som vyšiel von a s rukami prekríženými na hrudi som hľadel von. Na Londýn pomaly padala tma a mesto chytalo nový dych. Po únavnom piatkovom popoludní sa ulice začínali plniť ľuďmi v neformálnom oblečení, neónové reklamy ožívali na každom kroku a zmes hlasov doliehala až ku mne. Nemal som rád takéto chvíle, vždy začal pochybovať o vlastných skutkoch. Bolo správne to, čo som spravil? Bolo vôbec správne snažiť sa neprikláňať na žiadnu stranu? Na chvíľu som zatúžil, aby tu bola so mnou moja mama – tá vždy vedela, čo robiť. Spravila by mi kávu (nikdy nebola nejaký čajový typ), sadla by si oproti mne s tou svojou a pekne by mi povedala, čo je čo. V mojej minulosti nebolo veľa osôb, ktorých rady som bol ochotný prijať – rád som robil veci po svojom. McGonagallová, Slughorne... A Rose. Pousmial som sa. Na Rose som si nespomenul už riadne dlho, zdá sa, že som sa ju celkom úspešne pokúšal zo spomienok vytlačiť. Ale nemohol som sa teraz zdvihnúť a zaklopať jej pred dvarami. V prvom rade som netušil kde býva a v druhom rade by mi určite neotvorila. Keď som začul škrípavý zvuk otvárajúcich sa dverí z vedľajšieho balkóna, rýchlo som s a vrátil dnu a zavrel za sebou dvere. Dnes som skutočne nemal náladu na nejaké smalltalky so susedmi. Tento problém sa dal vyriešiť zopár kúzlami, ktoré by ma spravili pre susedov prehliadnuteľným, ale... Nemala to pre mňa význam, muklovia okolo ma nijako neohrozovali.

Proces opätovného zahriatia som sa rozhodol urýchliť čajom. Sedel som za stolom so šálkou v oboch rukách a hľadel som na obálku, ktorá ležala predo mnou. Nevedel som, čo v nej nájdem a trocha som sa začínal báť ju otvoriť. Upil som si z čaju a položil som šálku. Chytil som obálku a pohybom ruky som odtrhol časť, kde bola zalepená. Vybral som biely papier prehnutý na polovicu a roztvoril ho. Najskôr som si myslel že papier je prázdny, potom som si však všimol niekoľko slov v ľavom hornom okraji.

Foot Tunnel, Greenwitch

Super, pomyslel som. Prečo musí byť všetko v podzemí? Ale budiž. Dopil som čaj a pobral som sa spať – dnes som bol príliš unavený na to, aby som dokázal splniť to, čo odo mňa chceli.

Stál som pred vchodom do tunela. Aj cez kabát ma štípal mráz studeného londýnskeho rána. Poobzeral som sa okolo seba – asi bolo príliš skoro na to, aby sa tu obšmietali turisti. Prútikom som si otvoril mrežu na vchode a vošiel dnu s rozsvieteným svetlom. Nevedel som čo hľadám, len som sa pomaly posúval vpred, obzerajúc si steny tunela. Chvíľu sa zdalo, že tu nie je nič zaujímavé. Svetlo prútika sa odrážalo od dlažobných kociek a presvecovalo celý tunel. Bol som asi v tretine tunela, keď ma jedna časť steny upútala. Zdalo sa, akoby bola posunutá o pár milimetrov nahor. Prešiel som k nej a rukou som prechádzal po jej studenom povrchu. Niekoľko centimetrov od horného okraja som narazil na ryhu, ktorú nebolo na prvý pohľad vôbec vidieť. Keď som si ju prezrel z blízka, pred očami sa mi sformovalo vyryté písmeno „M“. Mágia? Mukel? Chvíľu som váhal, čo spraviť. Poklepal som po nej hánkami – dutá nebola. Pozrel som sa na prútik, ktorý som držal v ruke. Žeby? Aj tak som lepší nápad nemal. V momente, ako som sa rytiny dotkol špičkou prútika, oslepilo ma modré svetlo. Zakryl som si rukou oči, no svetlo zhaslo tak rýchlo, ako sa rozsvietilo. Zažmurkal som. So stenou sa nič nestalo, stále bola tam, kde predtým. Čakal som, že sa otvorí priechod, alebo také niečo. Pokrčil som plecami a pobral som sa hľadať ďalej.

Neprešiel som ani desať metrov, keď som narazil na odbočku. Pokiaľ ma pamäť neklamala, v tuneli by žiadne odbočky byť nemali. Pokračoval som zmätene ďalej, až som po niekoľkých minútach došiel na koniec tunela. Miesto mreže som tu našiel kovové dvere. Bez problémov som ich otvoril a... Narazil do kamennej steny. Čo? Kde je východ? Srdce mi začalo prudko búchať. Rozbehol som sa opačným smerom a zistil som, že mreža na druhom konci zmizla a tiež ju nahradila stena. Oprel som sa o ňu a zhlboka som sa nadýchol. Čo to má znamenať? Vrátil som sa k odbočke a zastal som pred ňou. Tmavá chodba nevyzerala vôbec lákavo, ale očividne som nemal na výber. Opatrne som vykročil.

Za najbližšou zákrutou som narazil na rázcestie. Prútikom som striedavo mieril na každú z ponúkaných ciest, no nepozdávala sa mi ani jedna. Nakoniec som sa rozhodol pre tú vľavo. Aj tá sa však končila rázcestím, teraz som však mal na výber z troch možností. Opäť som zvolil tu vľavo. Po pár krokoch som prešiel okolo odbočky, za ňou nasledovala ďalšia, potom ďalšia a nakoniec opäť rázcestie. Pomaly mi dochádzalo, kde som sa ocitol. „M“ na stene neznamenalo „mágia“, ani „mukel“. Podľa všetkého symbolizovalo slovo „maze“. Áno – ocitol som sa v labyrinte. A nemal som ani tušenia, podľa čoho by som sa v ňom mal orientovať. V tomto momente však nebolo dôležité, ako sa dostanem von. Dôležité bolo, ako nájdem to, čo hľadám.

Ako som postupoval chodbami, nechával som pred každým odbočením značku na stene – prútikom vyryté písmeno „S“ a za ním číslo. Snáď to aspoň trocha pomôže pri ceste naspäť. Keď som vyrýval trinástu značku, uvedomil som si, že v chodbe sa ochladilo. Nevšímal som si to a ďalej som pracoval na rytine, no do uší mi doľahol tlmený škrípavý zvuk – akoby niekto ťahal po kameni niečo kovové a ťažké. Prestal som a ticho som načúval. Ako sa zvuk približoval, teplota v chodbe bola stále nižšia a nižšia. Dych sa mi začal zrážať pred očami a telom mi prechádzala triaška. Spoza rohu predo mnou vychádzala svetlomodrá žiara – niečo sa ku mne blížilo. Zovrel som prútik v ruke, až ma zaboleli hánky a čakal som. Keď škrípavý zvuk vyplnil celú chodbu a teplota bola tak nízka, že som si necítil prsty na nohách, na konci chodby sa objavila priesvitne modrá postava. Vznášala sa pár centimetrov nad podlahou a okolo oboch nôh mala omotané ťažké reťaze, ktoré ťahala za sebou. Cez telo mala prehodené niečo ako plášť, ktorý sa končil tesne nad členkami. Na krku na mňa hľadeli dva temné otvory v lebke, okolo ktorej plápolal modrý plameň. O krok som cúvol, duch nevyzeral priateľsky. Tvor sa začal posúvať smerom ku mne, nechávajúc za sebou cestičku pokrytú ľadom. Nevedel som, čo mám robiť – nikdy som o takomto tvorovi nepočul. Zuby mi neprestajne drkotali, od zimy alebo od strachu, nebol som si úplne istý. Uvažuj, vravel som si. Ako sa bojuje so zimou? Teplom. A s ľadom? Ohňom, uvedomil som si. Vystrel som pred seba prútik a počkal som, až bol démon dostatočne blízko mňa. Švihol som prútikom šikmo nahor a vykríkol:

„Incendio Vinculum!“ Z konca môjho prútika sa ťahal prúd plameňa, ktorý sa vo vzduchu zvíjal ako had. Spravil som prútikom krúživý pohyb a plameň sa okolo démona obmotal ako povraz. Ovanul ma teplý vzduch. Trhol som prútikom a spojenie sa prerušilo, nechávajúc tvora chyteného v plameňoch. Na chvíľu sa zdalo, že sa rozplýva – stával sa stále priehľadnejším a priehľadnejším, v tom však ohnivé putá zmodreli, stuhli ako ľad a roztrieštili sa na márne kúsky. Rukou som si kryl oči pred úlomkami ľadu a rýchlo som cúval. Skúsil som kúzlo zopakovať, no teraz mi z prútika vyšla len para. Keď ho neviem poraziť, budem ho musieť striasť. Rozbehol som sa chodbou, no modré svetlo ma stále sledovalo. Došli mi nápady. Ako inak sa dá poraziť ľad, ako ohňom? Jedine rozbiť – to sa však zdalo v tomto prípade až príliš nereálne. Začínalo ma pichať v boku, ale nemohol som zastaviť. Po niekoľko sto metroch som však musel – nevládal som už viac s dychom. Chlad ma doháňal, svetlo bolo stále jasnejšie. Mozog mi pracoval na plné obrátky, snažil sa vymyslieť riešenie tejto situácie. Jediná vec, ktorá mi napadla, bolo zahatať mu cestu. Pretvoriť kameň okolo by trvalo večnosť. Keby som mal niečo, čo sa dá na kameň transfigurovať, nebol by to žiadny problém. Poobzeral som sa okolo seba – zo stropu viselo zopár maličkých cencúľov, pravdepodobne tu ešte pred pár minútami kvapkala voda. Voda! Mohol som chlad použiť proti nemu. Zdvihol som prútik a namieril ho na stenu po mojej ľavici.

„Auguamneti!“ vyslovil som a z prútika vystrekol prúd vody, ktorý okamžite zamŕzal. Prechádzal som prútikom po obvode steny a tvoril vrstvy ľadu, ktoré sa po chvíli v strede spojili. Predo mnou stála stena ľadu hrubá niekoľko centimetrov. Nevidel som cez ňu skoro nič, ale podľa praskania ľadu mi bolo jasné, že tvor už nie je ďaleko. Poklopkal som po nej prútikom a zašepkal:

„Duro!“ Stena sa zmenila na tvrdý kameň. Zvuk reťazí ťahaných po zemi utíchol a teplota prestala klesať. „Incendio,“ vyslovil som a koniec prútika sa rozhorel. Svetlo s plameňa sa roztancovalo po stene a na moment vytvorilo ilúziu, že sa steny hýbu. Uhasil som ho a chrbtom som sa zviezol po stene, ktorú som sám vytvoril a zhlboka som dýchal. Ľadový démon určite nebola posledná nástraha, ktorá ma tu čaká. Teraz ma však trápil vážnejší problém – začínal som byť hladný. Ledva som si to pomyslel, zem podo mnou sa zatriasla. Zjavila sa prasklina, z ktorej vychádzalo jasné svetlo. Nebol to však lúč svetla, bol to skôr zatiaľ neurčitý tvar, ktorý sa neustále menil. Po chvíli vyzeral, že sa ustálil a akoby stuhol. Vzápätí na to sa zosypalo na zem ako piesok a nechalo za sebou tri predmety – fľašu vody a dva balené sendviče. Prekvapene som otvoril ústa. Snaží sa ma labyrint udržať nažive? Alebo len chce, aby som umrel horšou smrťou, ako je vyhladovanie. Naklonil som sa dopredu a vzal si balíček sendviča. Rozbalil som ho a privoňal. Nič zlé som necítil, tak som do neho opatrne zahryzol.

Netrvalo dlho a mal som pred sebou len prázdne obaly a fľašu. Postavil som sa na nohy a rozhodol sa pokračovať ďalej. Robiť značky už nebolo potrebné, posledná bola desiatky chodieb za mnou. Okrem ľadového démona som nenarazil na žiadnu „živú“ prekážku. Zato o tie neživé nebola núdza – vysúvajúce sa hroty, rúcajúce sa stropy, dokonca aj pohyblivý piesok som našiel. Každý krok musel byť čo najopatrnejší, najskôr som sa jemne dotkol podlahy, či sa nespustí nejaký život ohrozujúci mechanizmus, až potom som stúpil na zem celou váhou. Mal som pocit, že iba bezcieľne blúdim po labyrinte, vyhýbajúc sa prekážkam. Netušil som, ako dlho som tu bol, ale vôbec som nebol unavený. Muselo to byť mágiou tohto miesta. Stavím sa, že keby som opäť teraz začal utekať, vydržal by som utekať večne – keby som však utekal pred niečím, po pár sto metroch by som padol vyčerpaním na zem. Zahol som za roh a chodba sa začala zužovať. S menšími problémami som sa pretiahol cez otvor a ocitol som sa v okrúhlej miestnosti, do ktorej ústilo niekoľko chodieb, presnejšie dvanásť. Zastal som v strede a obzeral som sa. Podľa čoho som si mal vybrať? Ani jedna z chodieb sa napohľad ničím neodlišovala od ostatných. K jednému z vchodov som podišiel a ovanul ma studený závan. Prešiel som k ďalšiemu a zacítil som na tvári teplo. Takto som skúsil každú z možností – z jednej som cítil zápach pokazeného mäsa, z druhej zas vôňu lesa po daždi, z ďalšej sa mi stavali chlpy na rukách, musela byť plná statickej elektriny, ako pred zásahom blesku. Každá z chodieb mi napovedala, čo by som možno našiel, keby som si ju zvolil. Okrem jednej, z nej sa nedalo vyčítať absolútne nič. Na chvíľu som sa zamyslel. Chodby sa síce od seba nakoniec líšili, ale rozhodovanie mi to neuľahčilo. Uvážil som, že najrozumnejšie bude si vybrať chodbu, ktorá ma ani neodpudzovala, ani príliš nelákala – chodbu bez vône či zápachu. Hneď, ako som prekročil prach, spustil sa skrytý mechanizmus a zo stropu spadla kovová mreža.

Chodba akoby nemala konca kraja. Ak by za nasledujúcou zákrutou bola len ďalšia nekonečná cesta, bol som odhodlaný vrátiť sa späť a skúsiť zničiť mrežu, ktorá mi blokovala východ. Ale mal som pocit, že som veľmi blízko cieľa. Zahol som za roh a ostal stáť. Chodba predo mnou síce bola dlhá, ale na jej konci sa jasne dalo rozoznať svetlo. Pokračoval som teda v ceste. Po pár sto metroch sa začala chodba rozširovať, no stále som nevedel, čo nájdem na jej konci. Prižmúril som oči a vošiel do svetla. Keď som dal ruku dole, uvidel som veľkú miestnosť obloženú čiernobielymi kachličkami. Okrem malého kamenného oltára pri protiľahlej stene bola celkom prázdna. Na oltári bol položený okrúhly predmet, ktorý pripomínal dračie vajce. Rozbehol som sa k nemu a obzrel si ho zblízka. Strieborný povrch bol pokrytý rôznymi ornamentmi, inak na ňom nebolo nič zaujímavé. Mohlo ísť Traversovi skutočne o toto? Vystrel som ruku, no v momente, ako som sa ho dotkol, vnútri niečo cvaklo. Objavila sa na ňom prasklina a vajce sa roztvorilo. Ani som nestihol zareagovať a vystrelili z neho kovové laná, ktoré sa mi pevne obmotali okolo zápästia. Hneď nato mi laná upevnili aj druhé zápästie a oba členky. Vytiahli ma asi meter nad oltár a pritlačili k stene, kde som ostal nehybne visieť. Miestnosťou sa ozval potlesk. Zaostril som na druhý koniec miestnosti. Z otvoru vedľa toho, odkiaľ som prišiel ja vychádzala postava a tlieskala. Bola to žena priemernej výšky s ryšavými vlasmi. Keď prišla dosť blízko na to, aby som ju videl jasne, na tvári sa mi zjavil výraz údivu.

„Rose?“ vydýchol som. Nemohol som uveriť vlastným očiam. Malá Rose Weasleyová, ktorú som poznal z Rokfortu ku mne kráčala s úsmevom na perách.

„Zdravím ťa, Scorpius,“ prehovorila. Jej hlas znel skoro rovnako, ako som si ho pamätal. „Vitaj v mojom labyrinte. Smiem sa ťa spýtať, čo tu vlastne robíš?“

„Tvojom?“ spýtal som sa celý zmätený. „Myslel som si, že... Že tento labyrint je... Že tu nájdem tú vec, ktorá nepatrí ani jednej strane,“ habkal som. „Znamená to, že ju máte vy?“ opýtal som sa.

„Vec?“ opätovala mi otázku. „V tomto labyrinte nenájdeš žiadnu „vec“. Keby si prišiel pred troma rokmi, možno by sa ti podarilo nájsť kameň mudrcov, ktorý som chvíľu strážila pre pána Flammela. Ale odvtedy bol labyrint prázdny.“

„Neverím ti,“ odporoval som jej. „Flammel kameň zničil!“ Zakrútila hlavou.

„Flammel kameň nezničil. Rozhodol sa, že je na to príliš vzácny,“ vysvetľovala.

„Ale Travers mi povedal, že...“

„Travers klamal,“ ozval sa nový hlas. Rose sa prudko otočila.

„Čo tu chceš, James?“ opýtala sa ho. Prižmúril som oči. Skutočne, cez miestnosť k nám kráčal James Potter.

„Toto sa ťa netýka, Rose, toto je vec Študentov.“ Rose sa zamračila, ale nechala ho prejsť. Postavil sa predo mňa pozrel sa mi priamo do očí.

„Scorpius Malfoy,“ povedal arogantným tónom. „Dovoľ mi, aby som bol práve ja ten, čo ti oznámi, že ťa podviedli. Jediný dôvod, prečo si tu je ten, že sa ťa chceli zbaviť.“

„Zbaviť?“ zašepkal som. Prečo by sa ma chceli... Otec, uvedomil som si. Neveril som, že to priznávam, ale mal pravdu. Celá táto úloha bola dobrá len na to, aby mu ublížili, aby mu ukázali, že na jeho zradu sa nezabudlo.

„Presne tak, Scorpius. To tvoje Ministerstvo ťa sem poslalo na smrť. Ale úprimne, čo si od svojich nadriadených očakával?“ spýtal sa s nechutným úsmevom.

„Ja nepatrím k Ministerstvu,“ povedal som pokojne. „Rose, daj ma prosím dole.“ Podišla k oltáru, ale James ju prudko chytil za ruku.

„Ani to neskúšaj, sesternička,“ zasyčal. Pozrel sa opäť na mňa. „Snáď si si nemyslel že ti verím, alebo nebodaj, že ťa pustím...“

„James!“ Rose si vytrhla ruku z jeho zovretia. „Nemôžeme ho tu nechať! Čo na to povie tvoj otec?“

„Môj otec na to nepovie vôbec nič, lebo môj otec sa to nikdy nedozvie,“ povedal a naklonil sa, aby stlačil niečo na okraji oltára. Laná sa pohli a pomaly ma zniesli dolu, stále som však ostával spútaný. „Keď vyjdeme z labyrintu, laná sa uvoľnia. Vieš, z tohto labyrintu predsa len existuje cesta,“ povedal a zatváril sa tajomne. „Ale bez správnej navigácie... Nemáš šancu ju nájsť.“ Rose ho udrela do ramena.

„Čo tu hráš drsného,“ okríkla ho. „Ani ty sám cestu nepoznáš. Keby si sa nevedel odmietstniť, blúdil by si tu naveky. Môžeš byť rád, že ti to bolo umožnené,“ pokračovala. James sa na ňu znechutene pozrel.

„Nechápem, ako sa ho môžeš zastávať. Po tom, čo ti spravil,“ vyštekol.

„Boli sme deti, James! Kvôli jednému skazenému rozchodu ho mám teraz nenávidieť po zvyšok života?“ kričala Rose. „A keby aj, nenechala by som ho tu umrieť,“ dodala, už pokojnejšie. James sa zamračil. Ja sám som nevedel, čo si mám myslieť. Striedali sa vo mne pocity zmätenosti a radosti. Je možné, že mi naozaj odpustila?

„Poďme, Rose,“ prikázal a vybral sa k otvoru, z ktorého prišiel. V jeho ústi zastavil a otočil sa, čakajúc na Rose so založenými rukami. Rose sa otočila späť ku mne a vzdychla si. Z krku si odopla retiazku s príveskom a zapla ju mne.

„Sú v ňom rôzne bylinky,“ vysvetlila a ukázala malé plátené vrecko, ktoré mi teraz viselo okolo krku. „Nosím ho pre šťastie, teraz sa bude hodiť tebe,“ povedala a ustúpila o krok vzad. „Mrzí ma to, Scorpius,“ povedala nahlas a rozbehla sa za Jamesom. Spoločne sa stratili v tuneli a ja som ostal v miestnosti sám.

Netrvalo dlho a laná sa uvoľnili. Dopadol som na všetky štyri a chvíľu som sa nehýbal. V myšlienkach som si predstavoval, čo spravím Traversovi, keď sa odtiaľto dostanem. Nechystal som sa zastaviť pri Traversovi, bol som ochotný ukončiť každého, kto by sa proti mne postavil na ceste za Minstrom. Vstal som a premýšľal, čo spravím ďalej. Chytil som do dlane vrecko od Rose a žmolil som ho medzi prstami. Niečo sa mi nezdalo. Pustil som ho a odopol retiazku. Obzrel som si vrecko zblízka a chytil ho medzi dva prsty - bolo v ňom niečo tvrdé a oválne. Odtrhol som špagát, ktorým bolo zviazané a do dlane mi vypadla maličká nádobka so zlatistou tekutinou. Neveril som vlastným očiam.

„Takže bylinky pre šťastie, hej?“ spýtal som sa nahlas a začal sa smiať. Odzátkoval som elixír a jeho obsah vylial do úst. Sladká chuť mi ostala na jazyku, ale bol som príliš vzrušený na to, aby som si ju užil. Musel som to otestovať. Rozbehol som sa chodbou, ktorou som prišiel, až som dobehol k mreži. Keď som sa jej dotkol, studený kov sa rozplynul na sivú hmlu. Vbehol som do prvej chodby, na ktorú mi padol zrak a zastal som. Vo vzduchu sa vznášala vôňa ruží. Pomaly som našľapoval, skúšajúc podlahu predo mnou. Nespravil som ani piaty krok a už som cítil, ako sa kúsok podlahy pod tlakom posunul o pár milimetrov nadol. S búchajúcim srdcom som sa na to miesto postavil celou váhou. V tom momente preletela okolo mojej tváre šípka, narazila do steny a s cinknutím padla na zem. Fungovalo to, uvedomil som si. Skutočne, Rose mi nechala fľaštičku felix felicis. Matne som si spomínal na Slughornov výklad na hodine elixírov, niečo o tom, ako nám malé množstvo vydrží od súmraku až do rána. Odhodlane som vykročil a nechal som nohy, aby ma viedli samé.

Vedel som, že sa blížim k východu, keď som si na stene začal všímať vlastné značky. Za niekoľko minút som bol pri čísle jedna. Vyšiel som na chodbu, z ktorej som sem ktovie pred akým časom prišiel. Otvor za mnou sa rozžiaril rovnakým modrým svetlom, naplnilo celý tunel a keď opäť zhaslo, bol som pritlačený ku stene davom ľudí, ktorý prechádzal okolo mňa. Odlepil som sa od steny a kliesnil si cestu medzi ľuďmi. Na tvári som zacítil závan chladného vzduchu a pridal som do kroku. Obzrel som sa za seba, či ma niekto nesleduje, ale nevidel som nikoho. Z ničoho nič som však do niekoho narazil a obaja sme sa zvalili na zem.

„Prepáčte, zašomral som, keď som sa zdvihol na kolená zbieral spadnuté papiere zo zeme.

„To nič,“ ozvala sa žena, do ktorej som narazil. Na moment som stuhol. Zdvihol som pohľad. Kľačal som tvárou v tvár Rose, ktorá sa usmievala.

„Ďakujem,“ zašepkal som. Rose prikývla, vzala mi z rúk papiere, postavila sa a bez slova odišla. Chvíľu som ešte zostal kľačať. Stále som nechápal, prečo mi pomohla. Ale táto úvaha mohla počkať. Postavil som sa na nohy a pokračoval som k východu. Bol čas ukázať Ministerstvu, že nie každý Malfoy nechá so sebou hádzať, ako sa im zachce. Bol čas vrátiť úder.

Hodnotenie - Gorath

Ťažko sa mi to hodnotí z niekoľkých dôvodov. Prvý je ten, že som Scorpiovi, ako hlavnému hrdinovi nemal dôvod fandiť. Jeho osobnosť aj keď dobre spracovaná bola vykreslené len ako plytká polodospelá urazená osoba, ktorá si chce nasilu dokázať, že je niečo viac.

Môžeme sa začať baviť o antihrdinovi, ale čo také záporné na Scorpiovi bolo, že mi to mohlo prísť až sympatické? Takých ako je on sú tisíce. Ľudia s potenciálom, ktorý mrhajú na svoje malé dourážané ego a snažia sa vynútiť si uznanie.

Ďalšia vec je tá, že v poviedke sa otvorilo veľa rôznych tém, ale málo bolo vykreslených aj nejakými bližšími informáciami, ktoré by dokreslili atmosféru.

Napríklad prečo sú Scorpius a Draco pohádaní? Kvôli Scorpiovej matke? Ak áno čo sa stalo? Vysvetlenie tohto by nám umožnil sympatizovať s jedným alebo druhým a naopak jedného alebo druhého nenávidieť. A už by tu vznikali pre čitateľa nejaké sympatie.

Scéna kedy prichádza Scorpius domov je ďalšia, ktorá je málo využitá. Dozvedáme sa, že Scorpius sa často rozprával s matkou a tá mu vždy radila. Ale zas je to len povrchné a nemáme sa čoho uchopiť, aby sme s ním začali sympatizovať.

Jedna vec je, že ústredná časť mal byť labyrint. Ale kde nás niečo nabáda k tomu aby sme ten labyrint vnímali, ako niečo viac než prekážku pred cieľom. Prečo labyrint nepôsobil na Scorpia aj psychicky a nie len fyzicky. Opäť sme mohli ísť hlbšie a nájsť niečo viac.

No a záver. Použil si felix felicis. Ale povedz mi kde je niečo čo by bola pointa... katarzia??? Nebolo ani jedno. Zrážka s Rose na konci pre mňa zbytočná. Čo to malo povedať? Odpustila mu? Chce s ním opäť byť?

Prečo sa nerozprávali? Prečo sa len zrazili čo tým ona cielila?

Som nasratý, Viktor, lebo viem, že vieš písať. A mal si dosť času a ja chápem, že každý máme svoje povinnosti, ale toto bolo fakt málo. Poslal si to na poslednú chvíľu, čo ti nezazlievam. Ale potom tam už nebol priestor pre teba, aby si tomu vdýchol dušu.

Gramatika pre mňa ok, sem tam dáky preklep, alebo chýbajúce písmeno. Úprava textu... no tie dlhé odstavce by som možno viac počlenil. Slovná zásoba pekná a vety plynulé.

Tému si splnil. Záver si nemal. Katarzia žiadna. Obsah plytký i keď Scorpius dobre spracovaný. Spolupráca nás dvoch fajn. Bavili sme sa o tom a preberali tvoj nápad, ale keď robíš veci na poslednú chvíľu, tak to aj tak vyzerá na... <>.

Postupuješ, ale nakopem ťa do zadku, ak to bude vyzerať s tvojou poviedkou takto aj na budúce.

Téma: 6

Jazyk: 7

Dojem: 7

Mentor: 7

SPOLU: 27

[ » na začiatok « ]