Kapitola:
Pridaná: 22.11.2015, 10:55:57
Čítaná: 1111×
Hodnotenie: (počet hlasov: 2)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Luna Lovegoodová (JKR), Draco Malfoy (JKR)
Stručný dej: Sedem rokov v Rokforte – a zároveň len sedem rozhovorov za život. Dokáže zopár krátkych chvíľ s Lunou Lovegoodovou zmeniť Draca Malfoya? (Napísané v r. 2013 O:))

Literárna forma: próza
Žáner: dráma

Kapitola: 1 » Rozhovor v Rokfortskom exprese 2 » Rozhovor na chodbe s nápisom 3 » Rozhovor na pohyblivom schodišti 4 » Rozhovor pri Ohnivej čaši 5 » Rozhovor v Rokville 6 » Rozhovor v Astronomickej veži 7 » Rozhovor po bitke o Rokfort Epilóg » Epilóg

LUNIN PIATY ROČNÍK (1996/1997)

(23. december 1996)

Čím dlhšie sa díval do zrkadla, tým horšie mu bolo. Okrem fyzickej nevoľnosti však vo vlastných striebornošedých očiach často zahliadol lesk sĺz a potom si pripadal ako slaboch. Trápny slaboch, čo sa len hrá na veľkého! Chcel tak málo: piatkové večery s kamošmi pri ďatelinovom pive, frajerku, s ktorou by sa ulieval z vyučka, zlé známky z písomiek. A pritom mu zverili tak mnoho: vraždu najmocnejšieho čarodejníka všetkých čias. Niežeby mal Albusa Dumbledora v láske, to vôbec, ale mal zdravý rozum a uznával kvality rokfortského riaditeľa. Bol z toho zhrozený od prvého momentu a nedokázal to skryť takmer pred nikým. Našťastie, Snape mu sľúbil, že naňho bude dohliadať, že mu pomôže. Ibaže v Dracovi bdelo priveľa hrdosti na to, aby prijal ponuku učiteľa elixírov.

Keď potreboval s niekým hovoriť, spravil to, čo by od neho skutočne nik nečakal: vybral sa na dievčenské záchody. Na tie opustené, ktoré okupovala Umrnčaná Myrta. Okuliarnatý duch toho nepekného dievčaťa mu neprestajne opakoval, že mu rozumie, hoci Draco nevidel v ich životných príbehoch ani tú najmenšiu podobnosť. Cítil sa však inak, keď si mohol vylievať srdce pred duchom – pri človeku, čo by naňho hľadel hmotnými očami a počúval ho ozajstnými ušami, by nedokázal byť taký úprimný. Navyše, zdôverovaním sa Myrte nič neriskoval. Nik by jej neuveril, aj keby chcela jeho „tajomstvo“ komukoľvek prezradiť.

Na Lunu Lovegoodovú zanevrel. V piatom ročníku, keď sa stretal ešte len so smrťožrútmi a o prítomnosti Temného pána ani nechyroval, sa mu možno zdala zaujímavá, ale teraz... Ona ho predsa videla úplne iného, než aký v skutočnosti bol. Nahovárala mu hlúposti, ktoré v jeho mysli vyvolali poriadny prievan. Keď si spomenul, ako často sa v noci celý spotený strhával zo sna a kričal: „Šluna!“, takmer sa sám pred sebou červenal. Jeho bledá koža však nikdy nemenila farbu, ani keď bol v rozpakoch. Okrem toho, Draco Malfoy sa už dávno naučil rozpakom vyhýbať a nepodliehať im. Musel byť silný, to mu neustále prízvukoval jeho otec. A Snape. A matka. A teta Bella. VŠETCI!

Tlak, čo mu kváril plecia, naberal na intenzite s každým dňom. Voldemortove príkazy zneli čoraz naliehavejšie a on nemal odvahu naplniť ich. Celé hodiny presedel na posteli a rozmýšľal, ako by sa k riaditeľovi dostal, no na nič poriadne neprišiel. Keby spravil dajakú hlúposť, ublížil nejakému študentovi alebo podobne, určite by ho neposlali do Dumbledorovej pracovne. Riešil by to Snape a ten by mu akurát zdôraznil, že sa má sústrediť na to podstatné. Pre Draca však smrť rokfortského riaditeľa podstatná nebola. Nechápal, prečo ho Temný pán nezabije sám, keď ho tak veľmi chce vidieť mŕtveho.

Koľkokrát mu matka vravela, že úloha, pre ktorú ho vybrali, je obrovskou cťou? Slizolinčan však nebol slepý, aby nepostrehol, ako sa jej chvejú viečka a trasú ruky, ktorými mu kŕčovito zvierala ramená, držiac ho asi dvadsať centimetrov od seba. Opakovala mu, že je naňho nesmierne hrdá, ibaže Draco akosi nedokázal pochopiť za čo.

Myrta mala výnimočne dobrú náladu a rozhodla sa hrať s ním schovávačku. Lietala z jednej záchodovej kabínky do druhej a plavovlasého Malfoya to veľmi rýchlo omrzelo. Ľadovou vodou si teda osviežil tvár a vybral sa von, kamsi do chladu, kde by mohol v pokoji premýšľať. Cítil, ako veľmi sa za tie roky zmenil. Kedysi nepremýšľal vôbec, žil vo svojom škodoradostnom svete a tešil sa z každého neúspechu niekoho druhého, pričom teraz... teraz premýšľal stále, v jednom kuse. A nedokázal prestať. Nebolo to svedomie, čo ho dobiehalo, ale samotná myseľ, celá, s každou spomienkou a s každým strachom, so všetkým.

Bol chladný predvianočný večer a jemu sa nechcelo brodiť v hromadách čerstvo napadnutého snehu. Namiesto školského areálu teda zamieril k Astronomickej veži. Pomaly šliapal nahor po stovkách točitých schodov, uvedomujúc si napäté svaly v lýtkach. Už dávno prišiel na spôsob, ako sa do veže dostať, hoci bežne bola prístupná len počas vyučovacích hodín s černošskou profesorkou Sinistrovou. Došiel až na úplný vrchol a narovnal si golier kabáta, keďže do bledej tváre mu udrel ľadový vietor. Vlasy mu už čoskoro pokryli biele snehové vločky, čo sa pokojne znášali na zem.

Hrad bol poloprázdny, väčšina študentov odišla na vianočné sviatky domov, prípadne s rodičmi na dovolenku plnú lyžovania, zábavy, horúceho čaju s rumom. Draco si s opovržlivým ohrnutím pier všimol, že celý strop Astronomickej veže je pokrytý imelom. Neznášal vianočnú výzdobu a vôbec všetko spojené s Vianocami, nikdy tomu sviatku poriadne neporozumel. Doma ho neoslavovali a on nechápal, ako z toho môže zvyšok čarodejníckeho i muklovského sveta robiť takú obrovskú vedu.

Začul síce, akoby po schodoch ktosi kráčal, no usúdil, že to bol len prelud, fučanie vetra alebo niečo podobné. Keď však priamo za ním zavŕzgala drevená podlaha, prekvapene sa obrátil, prútik namieril pred seba a pohotovo vyriekol: „Lumos!“ Čarovné svetlo ožiarilo bledú tvár s prekvapeným výrazom. „Luna?! Čo tu ty robíš?“

„Rada sem občas zájdem a pozorujem hviezdy.“

„Je zamračené, veď sneží.“

„Páči sa mi aj zasnežená krajina. Dovolíš?“ Jemne odstrčila jeho prútik a postavila sa k zábradliu. Dlhé plavé vlny jej mierne viali a čosi sa v nich ligotalo, akési fialkové ozdôbky.

Draco s povzdychom zahasil svetlo prútika a chcel odísť, ale zastavil ho jej tichý spevavý hlas:

„Necháš ma tu na Vianoce samu?“

Prekrútil očami. „Niežeby som ich oslavoval, ale pokiaľ viem, sú až dvadsiateho piateho. A vôbec, prečo nie si s tatkom?“

„Ocko si myslí, že pre mňa nie je bezpečné cestovať.“

„Čo, do vlakov sa nebodaj dostali nejaké záhadné stvorenia, ktoré rozožierajú batožinu?“ utrúsil s nadvihnutím obočia.

„Aj to, ale hlavne kvôli smrťožrútom.“

„Tým, že ťa donútil zostať v Rokforte, ťa od nich veľmi neuchránil.“ Mierne si povyhrnul ľavý rukáv čierneho kabáta a Luna zbadala tetovanie, zobrazujúce Temné znamenie v podobe lebky a hada. Zadržala zhíknutie a vyhlásila:

„Teba sa báť nemusím.“

„Ako vieš? Stačí ti jeden pohľad do mojich očí?“ ironicky napodobnil jej prejav.

„Presne tak. Vždy som v teba verila, Draco Malfoy.“

„Jedna z mála. Alebo jediná?“ zasmial sa trpko.

Otočila sa k nemu, opierajúc sa o zábradlie chrbtom. „Ako sa máš, Draco Malfoy?“

Sklopil zrak a zastrčil si prútik do vrecka kabáta. „Otrasne. Strašne a hrozne. Čo ty?“

„Ja som v poriadku, ďakujem za opýtanie. A prečo sa máš tak veľmi zle?“

Mal v pláne odvrknúť čosi, čím by ju urazil a možno aj odohnal. Keď sa však pozrel na jej tvár, do tých striebornošedých očí, čo naňho hľadeli s úprimným záujmom, nemohol. Pristúpil k nej a zadíval sa na zasnežený areál školy. Vznášali sa nad ním snehové vločky, tancujúce v atramentovej tme. Luna stála opačne než on, dívajúc sa na Dracov profil. „Nútia ma... nútia ma spraviť niečo desivé.“ Tie slová, hoci ich vyriekol pomaly, sa z neho vyplavili ako nezastaviteľná vlna.

„Niečo zlé?“

Prikývol, sťažka vydýchnuc. „Presne tak.“

„Nemusíš to urobiť.“

„Ale áno, musím. O tom to celé je.“

„Som si istá, že dokážeš nájsť spôsob, ako...“

„Zase si o mne vymýšľaš. Prečo by som mal chcieť hľadať nejaký spôsob, ako sa tomu vyhnúť?“

„Pretože si práve povedal, že sa máš kvôli tomu strašne,“ podotkla.

„Zabudol som na to tvoje logické myslenie,“ zamrmlal otrávene.

„Ja nie, mám dobrú pamäť.“

„Áno, áno. Vnímaš svet oveľa jednoduchšie než ja. Tak... inak. A nevieš si predstaviť, nevieš sa vôbec vcítiť a...“

„Žiadajú ťa, aby si s niekým bojoval? Niekomu ublížil?“

„Nevypytuj sa!“

„Stále na mňa môžeš použiť Obliviate,“ upozornila ho milo. „Nebránila by som sa ti, takže sa nemusíš báť, že by to nefungovalo.“

„Rozmyslím si to. Dočerta...“ zasyčal a námatkovo si utrel slzu, čo mu stekala po líci. Ani si neuvedomil, že plače. Zas. Lenže nebol to plač zúfalstva či beznádeje, boli to tie najskrytejšie emócie, ktoré si tak veľmi chcel a zároveň nechcel uvedomovať, ktorých sa desil a ktoré ho činili ľudským.

„Čo sa stalo?“ Končekmi prstov ho opatrne pohladila po tetovaní – po mieste, ktoré ju malo vystrašiť. Celý sa roztriasol, ale s vypätím síl zahnal plač. Nebude predsa ako rozcitlivená ženská!

„Ty! Ty si sa stala. A ja neviem, čo s tým. Bavil som sa s tebou iba párkrát a zakaždým sa z toho tak dlho neviem spamätať! Kde si vôbec vzala právo montovať sa mi do svedomia?!“

„Chcela som sa iba trochu pozhovárať.“

„A vraj si sem prišla náhodou!“

„Netušila som, že si tu, to je pravda, ale stále neverím v náhody. Ty áno?“

„Ja,“ zavrtel hlavou a na krk mu skĺzli chladné pozostatky snehových vločiek, čo pristáli na jeho plavých vlasoch, „ja neverím v nič.“

„Potom musí byť tvoj svet plný beznádeje a čiernoty.“

„Už len to mi chýba: aby si ma ľutovala. Ty! Šialená Luna. Tvoj súcit nechcem.“

„Čím ti teda môžem pomôcť?“ spýtala sa ochotne.

„Načo so mnou strácaš čas?! Čo nevidíš, že si... že si...“ odmlčal sa a jeho zrak smeroval nadol, k samotnému spodku Astronomickej veže. „Si pridobrá.“

„To mi ešte ozaj nikto nepovedal,“ priznala. „Ale nemyslím si, že je to pravda. Aj ja mám svoje chyby, Draco Malfoy, ako všetci ostatní.“

„Menuj,“ vyzval ju.

„Och, často sa strácam vo vlastných úvahách. Niekedy ma dokonca stropy zaujmú natoľko, až vrážam do ľudí na chodbe. Je to nepraktické, pretože zakaždým mi spadne taška s učebnicami. Alebo, tiež sa mi stáva, že sa nahnevám na spolubývajúcu, Amandu, ona si totiž každé ráno varí veľmi silnú kávu a tá výrazná aróma ma vždy prebudí. Občas, keď sa nedobre vyspím, bývam nevrlá. Dokonca natoľko, že si ma ľudia všímajú. Vieš, to sa ozaj nestáva často. Poväčšine ma radšej prehliadajú.“

„Luna, ale to všetko... to všetko sú len... také... milé veci,“ vyriekol neochotne, „no ja...“

„Som si istá, že nemusíš urobiť tú desivú vec, ku ktorej ťa nútia,“ vyhlásila.

„Nič o tom nevieš!“

„Tak mi povedz, ak chceš.“

„A čo potom? Pobežíš za Potterom a ten to zvestuje Dumbledorovi? Už ma vidíš!“

„Myslím, že Harry sa teraz sústredí na vianočné sviatky, ktoré trávi v Brlohu u Weasleyovcov.“

„Výstižný názov tej chajdy,“ podotkol.

„Mne sa to, náhodou, páči. Povieš mi teda viac, alebo sa chceš zhovárať o niečom ďalšom?“

„Nemám sa ako vzoprieť. Nie je žiadny spôsob. Dostal som príkaz a... Veď si sama bola na Oddelení záhad! Zažila si, akí vedia byť.“

„Smrťožrúti? Nuž, áno, máš pravdu. A preto z vlastnej skúsenosti môžem povedať, že k nim nepasuješ. Jednoducho nie, nech sa na to dívam akokoľvek.“ Počas rozprávania pomaly krútila hlavou, akoby sa na daný problém doslova chcela pozrieť z rôznych uhlov. „Dobre si pamätám, ako ma ešte aj devätnásteho júna, druhý deň po bitke, neskutočne bolela hlava zo všetkých omračujúcich kúzel, čo na mňa smrťožrúti uvrhli. Párkrát som si totiž pri páde udrela hlavu.“

Mohol sa smiať, možno sa aj mal smiať. Predstava Luniných opakovaných pádov a rán do hlavy by predsa vysvetľovala a potvrdzovala teórie o jej stúpajúcom šialenstve. Ibaže keď si to predstavil, akoby mu zvnútra čosi tlačilo na hruď.

„Ty by si niečo také nespravil,“ dodala presvedčene.

„Použil som už omnoho horšie zaklínadlá než Stupefy,“ utrúsil varovne. Nezáleží na tom, čo si o nej myslí a čo si ona myslí o ňom; potrebuje ju od seba dostať preč. A nielen pre jej dobro, ale aj pre vlastné duševné zdravie – ak teda ešte nejaké má. „Nepatrím zrovna k tým, čo dodržiavajú pravidlá, vieš?“ uškrnul sa arogantne a zlovestne.

„Podľa mňa je to práve naopak. Dodržiavaš pravidlá pevnejšie než hocikto, koho poznám. A to poznám aj Hermionu Grangerovú,“ upozornila ho dobrosrdečne.

„O Grangerku si ani hubu obtierať nejdem,“ zavrčal.

„To by si ozaj nemusel.“

Skúmavo si prezrel jej tvár. Pochopil, že vážny výraz, ktorý sa u nej nevyskytoval často, ho varuje, aby sa na adresu Luniných známych nevyjadroval negatívne. Poznámky o Potterovi tolerovala zrejme len z dobrej vôle. „Berieš svojich priateľov fakt vážne, čo?“

„Isteže. Sú pre mňa vzácni.“

„No, to chápem.“

„Ale nie preto, že ich nemám veľa. Len preto, že oni sú vzácni.“

„Jasné. Humusáci a chudáci. Ako si to myslela s tými pravidlami?“

„Nazdávam sa, že celý život dodržiavaš pravidlá – tie, ktoré ti predostiera tvoja rodina, priatelia tvojej rodiny, prostredie, v akom si. Akí sú tvoji priatelia, Draco Malfoy?“

„Moji... čo? Moji priatelia? Na také veci ja nemám... nemám čas.“

„Ako je to možné? Nezdá sa mi, že by si bol samotár. Stále ťa predsa sprevádzajú tí dvaja, Vincent a Gregory. Mimochodom, oni na Vianoce v hrade neostali?“

„Nie, majú akési... povinnosti.“ Zháňať pre NEHO dajaké tajné dokumenty či čo.

„Takže si tu ostal sám? Prečo si nešiel domov?“

„A načo by som už len šiel domov?“ Akoby rodičov nestretával dosť často na stretnutiach smrťožrútov...

„No, mňa celkom mrzí, že nemôžem byť s ockom. Navrhovala som mu, aby prišiel sem. Som si istá, že Dumbledorovi by to neprekážalo. Ibaže, on sa nakoniec rozhodol navštíviť svojich rodičov, moju babku s dedkom. Sú super, páčili by sa ti,“ vyhlásila s úsmevom.

„Nehovor,“ pochybovačne ohrnul nos. V mysli sa mu vynorilo, ako sa jeho matka roztriasla, keď Temný pán vyslovil prianie, aby práve Draco bol tým, kto zabije rokfortského riaditeľa. Potom, keď v miestnosti ostali sami – otec mu s hrdým výrazom podal ruku –, Narcissa sa postavila k oknu a Draco k nej podišiel. „Nič na to nepovieš?“ spýtal sa jej. V tom okamihu obdivoval sám seba za to, že nezutekal, pretože cítil len hrôzu, nič iné. Matka sa obrátila k nemu a v oku sa jej zaleskla slza. Natiahla ruku a dotkla sa jeho tváre, vyrieknuc, že je naňho nesmierne pyšná. Draco bol z jej reakcie vyslovene sklamaný.

„Začína mi byť chladno,“ podotkla Bystrohlavčanka, tuhšie si uviažuc opasok na ružovom kabáte, „asi pôjdem do hradu.“

Vytiahol prútik a s komplikovaným pohybom zamrmlal: „Aer calidus,“ pričom Lunu obklopila vlna príjemne teplého vzduchu. Keď sa k nemu so začudovaným výrazom otočila, nervózne sa pousmial a prútik čo najrýchlejšie skryl. Nastalo medzi nimi ticho, no napriek nemu bol rád, že zostala. „Na čo myslíš?“ chcel vedieť po chvíli. Už sa nemienil ďalej trápiť vlastnými myšlienkami, lepšie teda zrejme bude sústrediť sa na niečo iné. Trebárs na ňu.

„Začala som uvažovať o tom, že by som sa stala novinárkou. Predsa len, máme to v rodine, mohla by som pracovať pre ocka a písať do Sršňa. A občas už rozmýšľam nad tým, aké články by som písala. Keď sa pozriem z okna, je to pre mňa veľmi inšpiratívne. Takisto aj tento pohľad. Nie je ten dvor krásny? Toľko snehových vločiek, priam ako zrniek na pláži. Bol si niekedy pri mori? Ešte keď žila moja mamina, chodievali sme každé leto na francúzske pobrežie.“

Namiesto školského areálu upriamil zrak na Lunin profil.

„Bolo tam krásne, rada som si máčala nohy v morskej vode. Nedovolili mi síce plávať, ale kupovali mi tony zmrzliny a ja som len tak tancovala po pláži, vždy mi polovica kopčekov z toho tenkého kornútku popadala na piesok,“ vravela s nostalgickým úsmevom, ktorý bol nákazlivý. „A pamätám si, ako tam maminka ležala a slnila sa v plavkách. Boli také... myslím, že tyrkysové, a na nich pygmejskí chumkáči. Okoloidúci muklovia si ich zarazene prezerali, ale maminka si to vôbec nevšímala. Myslím, že to po nej som zdedila ten zvyk večne snívať.“

„Kedy... si o ňu prišla?“ Ani nevedel, prečo sa to opýtal tak citlivo.

„Och, mala som deväť. Rada vymýšľala kúzla a jeden... experiment... sa jej stal osudným.“

Chápavo prikývol, nič nepovediac.

„No bola veľmi krásna,“ pokračovala, usmievajúc sa na snehové vločky. „Často som za ňou chodievala večer do spálne, keď sedela pri zrkadle, a česala som jej vlasy. Mala ich také dlhé, vlnité...“

„Ako ty,“ podotkol.

„... nádherné,“ dopovedala zároveň s ním.

„Luna?“

„Áno, Draco Malfoy?“ venovala mu ďalší zo svojich milých úsmevov.

Bojoval sám so sebou. Prečo ho to dievča dokázalo tak veľmi dojať? Vypočul si predsa len pár viet o Luninej mŕtvej matke, to je všetko. Napriek tomu sa počul vravieť niečo, čo ešte nikdy nevyriekol, niečo, čo vôbec nedávalo zmysel, čo sa priečilo faktu, že je Dracom Malfoyom. „Mohla by si ma objať?“

Doširoka otvorené oči sa otvorili ešte viac. „Ale iste.“

Mal skôr pocit, že sa k nemu pritúlila, než že by ho objala, ale bol predsa aspoň o hlavu vyšší. Navyše, vôbec mu to neprekážalo. „Nikdy som ti vlastne nepovedal, ako vyzeral môj Prízrak,“ spomenul si.

„Chceš mi to povedať teraz?“ zamrmlala do jeho bundy. Stála nehybne, no blízko pri ňom, a on mal ruky položené na jej chrbte. Nič viac.

Sťažka preglgol a nechápal, čo sa to s ním deje. TOTO nie som JA! TOTO je patetické! „Ob... objímanie. Bojím sa... objatia.“

„Naozaj si neviem predstaviť, prečo by sa ti kvôli tomu mala smiať celá trieda,“ povedala.

Nechápal ju. Čakal, že od neho ustúpi, alebo rovno utečie. Ale nie, ona prosto robila to, čo cítila a čo považovala za správne. Objal ju pevnejšie a všetko sa mu zrazu zdalo také jednoduché. Samozrejme; prečo by mal zabíjať Dumbledora? Nech si ho ON zavraždí sám! Draco predsa nie je ničím poskokom. Vždy mal právo rozhodnúť sa; a teraz už vedel, ako sa rozhodne.

Škoda iba jednej veci: že predsa len sa v ňom skrývala malfoyovská nátura a on to napokon nedodržal.

[ » na začiatok « ]