Kapitola:
Pridaná: 30.6.2015, 16:51:36
Čítaná: 575×
Hodnotenie: (počet hlasov: 2)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Diana, Michael, Annie, Stephan, objavia sa ďalšie
Stručný dej: V podstate staršie poviedka, ktorú som teraz trochu prerobila. Neviem, či som to sem už nedávala v tej pôvodnej verzii. Už som tu dlhšie nebola, ale vrátila som sa. O čom to je? Prečítajte - uvidíte. Snažila som sa o niečo trochu iné. Povedzme, že je to o mágii, zvláštnych bytostiach a Mesiaci. (Nie je to o vlkolakoch, ako by sa dalo chabne vyvodzovať z toho mesiaca.)

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » 1. kapitola 2 » 2. kapitola 3 » 3. kapitola 4 » 4. kapitola 5 » 5. kapitola

Prebudila som sa a otvorila som oči. Pozerala som do vysokého stropu z bieleho kameňa. Kde to som? Ležala som v pohodlnej posteli a cítila som príjemné teplo. Pomaly som sa posadila a rozhliadla som sa.

Miestnosť sa mi zdala obrovská. Bola vzdušná, priestranná a pekne zariadená. Posteľ bola oproti dverám z tmavého dreva. Vedľa nej bol veľký bielizník a na ňom stála veľká kryštálová váza plná krvavočervených ruží. Pravú stranu miestnosti zaberali dve veľké okná. Pri tom vzdialenejšom boli presklenené dvere. Pri tom bližšie ku mne stál malý okrúhly stolík ladiaci s bielizníkom s dvomi pohodlne vyzerajúcimi kreslami a rovnakými kvetmi vo váze.

Cez pootvorené okno vpravo presvitali zlatisté lúče slnka a dopadali na dokonale vyleštenú podlahu z bieleho mramoru. Z vonku bolo počuť tiché šumenie vody. Zafúkal príjemný teplý vánok, ktorý ku mne priniesol príjemnú vôňu rozkvitnutých ruží a soli.

Nemala som ani najmenšieho tušenia, kde som. Bola som zmätená. Netušila som ako som sa sem dostala. Myseľ som mala zastretú a myšlienky sa mi malátne prevaľovali v hlave. Nevedela som prečo, no nebála som sa.

Dvere sa potichu otvorili. Do miestnosti vstúpilo mladé dievča oblečené v dlhých tmavozelených šatách s krátkymi rukávmi. Krátke čierne kučeravé vlasy sa jej zavlnili, keď za sebou zatvárala dvere. Keď ma uvidela, na jej tvári sa objavil srdečný úsmev.

„Som rada, že slečna sa konečne zobudila,“ povedala a pristúpila bližšie k mojej posteli. „Sú to presne tri týždne, čo vás sem pán Michael priniesol a začínali sme sa báť, že sa už neprebudíte. Boli ste v bezvedomí veľmi dlho. Ako sa cítite? Bolí vás niečo?“

Nechápavo som zažmurkala.

„Je mi celkom dobre, ďakujem,“ povedala som. „Kde to som? Čo sa mi stalo?“ Pošúchala som si rukami čelo. „Prečo si nič nepamätám?“

Všimla si ako si prezerám nočnú košeľu, ktorú som mala na sebe. Nechápavo som hladila prstami hodvábnu bielu látku.

„Dúfam, že vám nevadí, že som vám obliekla túto nočnú košeľu. Vaše šaty boli špinavé od krvi a prachu a úplne dotrhané, tak som ich radšej rovno hodila do ohňa. Vyzeráte v nej nádherne. Vaše biele vlasy s ňou krásne splývajú,“ s nadšením a úžasom na mňa hľadela.

Špinavé od krvi? Biele vlasy? Čože?

„Je nádherná,“ pousmiala som sa na ňu. „Ďakujem.“ Dodala som prezerajúc si pramene svojich podivne bielych vlasov. Mierne som sa zamračila. Ničomu som nerozumela.

Krásne zelené oči sa jej rozžiarili a nadšene odpovedala: „To vôbec nestojí za reč. Priniesol ju dnes ráno pán Michael. Och,“ na chvíľu sa zarazila akoby si práve ne niečo spomenula. „Pán Michael trval na tom, aby som mu dala vedieť hneď ako sa zobudíte. Robil si o vás veľké starosti. Včera v noci som ho doslova musela odtiaľto vyhodiť, aby som ho donútila ísť si aspoň na chvíľu zdriemnuť.“ Zachichotala sa. „Idem ho priviesť.“ Rýchlo sa otočila a doslova pretancovala miestnosťou až k dverám, za ktorými zmizla.

Zarazene som nadvihla obočie a pokrútila hlavou. Odhrnula som prikrývku, vstala z postele a bosá som prešla k oknu. Keď som vstala, látka, z ktorej bola nočná košeľa, sa mi pôvabne zošmykla až na členky. Usmiala som sa a otvorila som okno dokorán. Oprela som sa rukou o kreslo. Pozerala som von na nádhernú krajinu. Miestnosť, v ktorej som sa nachádzala, bola niekde na poschodí. Pod oblokom a všade kam som dovidela sa rozprestieralo more. Hlboká tmavomodrá voda čerená jemnými vlnkami. Zahľadela som sa do tých studených hlbín a cítila som neskutočný pokoj. Neexistovalo nič. Len ja a tie temné hlbiny.

Bola som ako zhypnotizovaná. Ani som si nevšimla kedy sa otvorili dvere a do miestnosti niekto vstúpil. Zrazu som pocítila dotyk dlane na mojom pleci. Strhla som sa a rýchlo odskočila od okna pričom som bosou nohou zakopla o kreslo. Do očí mi vyhŕkli slzy. „Au au au au,“ poskakovala som po miestnosti.

„Prepáč, nechcel som ťa vyľakať,“ povedal so smiechom. „Si v poriadku?“

„Už to prechádza,“ povedala som a žmurkala aby som zahnala slzy.

„Oslovil som ťa, ale zrejme si ma nepočula tak som podišiel bližšie. Prepáč.“

„To nič, len som sa zamyslela,“ prestala som skackať a lepšie som sa mu prizrela.

Jeho tvár vyzerala zvláštne povedomá, ale nevedela som si spomenúť, či ho poznám alebo nie. Tie tmavé vlasy, tie oči, úsmev. Bože aké krásne má oči! Ako nebesky modrá obloha. Neuveriteľné. Akoby žiarili. Potriasla som hlavou akoby som sa chcela vymaniť z ich kúzla. Až teraz som si všimla, že spoza chrbta mu vyčnievajú obrovské krídla. Krídla! Také biele ako čerstvo napadaný sneh. Panebože, toto bolo čím ďalej tým čudnejšie.

„Páni, kto si?“ pozerala som na neho s otvorenými ústami.

„Som rád, že si v poriadku,“ zasmial sa. „Som Michael.“ Povedal priateľsky a sadol si do kresla, ktoré ma pred chvíľou bezdôvodne napadlo.

Sledovala som ho očami. Jeho bezstarostnú chôdzu a milý úsmev. Pozerala som na neho ako sa pohodlne usadil a roztiahol svoje krídla tak, aby sa mohol oprieť. Zvláštne. Pocítila som príjemné teplo, ktoré akoby sálalo z jeho krídel. Alebo to bolo jeho blízkosťou? Keby natiahol ruku, určite by sa ma dotkol.

Zvedavo ma pozoroval. „Sadni si, prosím,“ pokynul rukou na kreslo oproti.

Posadila som sa. „Predstavila by som sa tiež, ale neviem kto som, kde som a ani ako som sa sem dostala.“

„To som predpokladal,“ povedal pokojne. „Musíme sa porozprávať.“

[ » na začiatok « ]