Poviedka:
Pridaná: 16.2.2015, 17:36:55
Čítaná: 2129×
Hodnotenie: (počet hlasov: 2)

Typ: PI súťaže
Zadanie: Úlohou finalistov bolo napísať poviedku na tému F&G Weasleyovci v období, keď ešte obaja žili.

Literárna forma: próza
Žáner: (nedefinovaný)

Súťažná poviedka: 1 » Finalista č. 1 - Hodina literatúry 2 » Finalista č. 2 - Ignis draconis 3 » Finalista č. 3 - Kto sa smeje naposledy... 4 » Finalista č. 4 - Čarodejník vs. Mukelka. Zaručené tipy...

Fred a George mali v tú noc veľmi nepokojný spánok. Kým Fredovi sa snívalo o dračích vajciach obrovských rozmerov, George sa v mysli skrýval pred ich obzvlášť podráždenou matkou a jej dlhým špicatým chvostom.

Keď sa bratia ráno prebudili a pozreli sa na seba, vedeli, že oboch v noci trápili predstavy toho, čo ich v najbližších dňoch čaká. A potom sa na tom výdatne zasmiali...

„Čo tam po drakoch,“ mávol rukou George, „po tom, ako Harry vo štvrtáku skolil uhorského chvostorožca, mi prídu celkom prítulní.“

„Áno, také väčšie šupinaté domáce zvieratko,“ pritakal zívajúc Fred.

„A vraj trest! Mamka bude ešte prosiť, aby sme sa odtiaľ vrátili späť.“

„Bude to trest - ale nie náš. Chudák Charlie... keby tak tušil...“

Dvojičky nasadli na metly a zostal po nich len rozptýlený, vo vzduchu poletujúci prach. Keď sa spoločne poslednýkrát obzreli za seba na domov, ktorý z tej výšky pripomínal skôr krabičku od detského džúsu, obaja boli pripravení na nasledujúce dni, z ktorých sa rozhodli vyťažiť čo najviac.

„Nezdalo sa ti, že mamka plakala?“ zakričal na Freda po chvíli George, no ten ho sotva mohol počuť. Aj keby nefúkal silný novembrový vietor, rozhovory na metle boli takmer vždy odsúdené na neúspech.

George teda strhol rúčkou smerom k bratovi a jednou rukou napodobnil uslzenú Molly Weasleyovú, ako im kýva do diaľky. Fred nato len potriasol plecami a prehnane artikulujúc zakričal ‚ženy‘.

„Fred, George, dosť že idete!“ privítal ich Charlie vyčítavo. „Kde ste sa toľko flákali? Rumunsko nie je až tak ďaleko a rýchlosť vašich metiel poznám celkom presne. Mamka ráno písala, že mi máte prísť pomáhať,“ ruky mal pritom vbok, celkom ako ich matka, „Makať...“ dodal razantne.

George si zašomral: „No jasné, slzy schnú rýchlo.“

„Akí ste bledí! Čo vám vietor sfúkol z tváre farbu?“ vravel posmešne Charlie a sám sa v duchu smial na svojom suchom vtipe.

„A ty máš zasa nezvyčajne veselú náladu. Teší ťa príchod dvoch nových otrokov? Vieš, že po stredoveku je to nezákonné?“ utrúsil Fred.

Charlie sa pousmial a prstom bratom ukázal najbližší stan. „Tam budete bývať. Je to hneď vedľa môjho stanu, takže žiadne somariny. Keďže je už neskoro, s ostatnými sa spoznáte až zajtra. Dobrú noc.“

Sotva sa dvojičky stihli vybaliť, už sedeli v tureckom sede uprostred svojho nového príbytku plánujúc, ako Charliemu zvýšiť tlak hneď v prvý deň.

„Nie, nie. Draky si necháme až na záver. K nim nás beztak tak skoro nepustia,“ tvrdil Fred.

„Ak vôbec,“ poopravil ho George. „Veď my si cestu nájdeme.“

Fred sa pouškrnul a ďalej nahlas premýšľal: „Chcelo by to niečo nevinné, z čoho nás nebude hneď upodozrievať. Niečo, čo nám nemôže dokázať... a o to viac ho to bude štvať.“

„Dračie lajno v posteli?“

„Vravím nenápadné, George!“ usmievajúc sa nad tou predstavou vravel Fred.

„... tak na zubnej kefke?“

„Ktovie, či si vôbec umýva zuby...“

„Súdiš ho podľa seba?“ rýpal George, načo sa Fred načiahol po vankúš z postele a hodil mu ho priamo do tváre.

George bratovi úder opätoval a napokon sa diskusia uzavrela lietajúcimi vankúšmi a bielymi pierkami vo vzduchu. Z vojnového ošiaľu obaja vytriezveli až vo chvíli, keď si všimli, že v miestnosti je len jedna jediná - manželská - posteľ.

Keď sa ráno Charlie pobral skontrolovať, či je všetko v okolí v poriadku, dvojičky boli už dávno hore. Potichu s napätím čakali a stopovali staršiemu bratovi čas, za aký sa mu podarí odhaliť ich drobné prešľapy nikdy nevyslovených, no samozrejmých pravidiel spokojného spolužitia.

Na ich veľké sklamanie ich po približne hodine prišiel Charlie zobudiť s úsmevom na perách.

„Tak, ako sa vám spalo? Za tú posteľ sa, mimochodom, ospravedlňujem. Väčšina ľudí v tábore má partnera, a tak sa nám klasické postele ani neoplatia kupovať,“ vravel s úškrnom.

„Nič to,“ dodal, keď sa mu ani jeden z nich neráčil odpovedať, „hore sa! Práca nepočká. Drakov som presunul do novej ohrady a v tej starej je treba odstrániť neporiadok, čo tam po nich zostal.“ A odkráčal preč.

Fred a George sa na seba spoly nazlostene, spoly nedocenene pozreli a naraz si povzdychli.

Nech sa v priebehu ďalších dvoch dní snažili, ako len vedeli, Charlie sa zdal byť voči im výmyslom celkom slepý či prinajmenšom ľahostajný. Najskôr po celom tábore rozmiestnili extra smradľavé delobuchy, ktoré naraz odpálili, potom Charliemu vystrihli diery do pracovného úboru, ktorý ho mal chrániť proti dračiemu ohňu, neskôr drakom primiešali do krmiva kúsky ich vlastného trusu, no výsledok bol stále rovnaký.

„Je to ignorant,“ povedal večer rezignovane Fred, „kým to tu celé nepodpálime, ani si nás nevšimne.“

„V takom prípade idem po prútik, lebo kydanie hnoja a strihanie dračích nechtov mi už poriadne lezie na city,“ zhnusene odvetil George.

Chlapcom dochádzali nápady a nevedeli si vysvetliť zvláštny postoj svojho brata. Dve hodiny ležali v tichu na posteli a premýšľali, ako Charlieho nahnevať tak, aby ich poslal rovnou čiarou domov.

Keď už to chceli úplne vzdať, George razom vykríkol: „Oheň!“

„Hm?“ nechápal Fred.

„Vravel si, že požiar by nenechal len tak...“ vysvetľoval George.

„Nebudeme predsa podpaľovať tábor. Čo ľudia v stanoch?“

George si povzdychol. „Nemyslím oheň ako taký, ty mudrc. Zamysli sa.“

Fredovi dlho netrvalo, kým prišiel na to, čo má jeho dvojník na mysli a obaja potom spoločne vykríkli: „Ohňostroj!“

Všetko si to dobre naplánovali. Večer, keď šli všetci osadníci skontrolovať drakov, o ktorých sa pravidelne starali, sa Fred a George spolu s delobuchmi, ktoré im ich asistent poslal to ráno sovou poštou, už skrývali na okraji neďalekého lesa. Bolo nesmierne dôležité, aby tam stihli doraziť nepozorovaní a prv ako členovia tábora k dračím ohradám. Inak by hrozilo, že nebudú mať dostatok času a všetci napokon odkráčajú bez toho, aby vôbec zaregistrovali začiatok ich veľkolepého kultúrneho programu.

„To je pako! Jasne som mu napísal, aby poslal desať kusov tých, ktoré pri vybuchovaní pripomínajú dračiu hlavu a pätnásť kusov plnených detským krikom,“ rozčuľoval sa George.

„Nevadí. Vždy so sebou nosím po vreckách tých drobných pirátov, čo sa po odpálení rozbehnú za inou najbližšou živou osobou. To by im malo nahnať strach,“ povedal Fred len tak ledabolo.

George sa naňho zadíval pohľadom obdivu a povedal: „Niekedy mám chuť ťa od radosti pobozkať, Fred.“

„Preboha, len to nie,“ odsunul sa Fred, „už prichádzajú. Je čas,“ dodal vyzerajúc z lesa.

Ohňostroj bol už pripravený a namierený smerom k dračím ohradám, ku ktorým sa rezkým krokom poberali za sebou idúci členovia táboru. Keď už boli všetci na mieste, Fred a George vytiahli prútiky, namierili ich na nitky trčiace z delobuchov a zreteľne zvolali: „Incendio!“

Fred a George mali v tú noc veľmi nepokojný spánok. Tento raz sa im obom sníval ten istý sen: v tábore po zapálení ohňostroja vypuklo hotové peklo. Príšery na nebi naháňali osadníkov po areáli a tí si museli kryť uši, do ktorých sa im predieral ohlušujúci vreskot detí, ktoré akoby neďaleko niekto mučil. Tráva vôkol dračích ohrád sa vznecovala ako nikdy predtým, pretože úmyselne rástla dva metre od ich okrajov, a uzatvárala tak zvery a ich opatrovateľov v ohnivom kruhu. Dvojičky sa videli, ako šťastne tancujú a výskajú vidiac sa o pár hodín doma, keď k nim nazlostene trielil Charlie s prútikom pripraveným na útok...

Keď sa prebudili, zbadali nad sebou Charlieho, ako im myká ramenami. Jeho výraz bol vážny, a to bolo pre Freda a Georgea odmenou za dobre vykonanú prácu.

Charlie si k nim napokon sadol na drobnú stoličku, ktorú si prisunul medzi ich postele.

Vtedy Fred a George pochopili, že niečo nie je v poriadku - spia predsa oddelení.

„Je mi to tak ľúto, chlapci,“ hlesol Charlie. „Tak ľúto... no napriek tomu si cením vašu snahu.“

Fred sa s námahou posadil a rozhliadol sa. Boli v stane, no nepatril im. Všetko naokolo bolo až príliš svetlé a miestnosť rovnako nevyzerala byť obývaná. Okrem ich postelí v nej bol ďalší tucet navlas rovnakých lôžok, uložených s pravidelnými odstupmi vedľa seba. Fred si nemohol pomôcť, no stan mu nápadne pripomínal rokfortské nemocničné krídlo...

„Čo sa stalo?“ spýtal sa napokon Charlieho. George sa posadil tiež.

„Našli sme vás dnes ráno. Omráčených. S tými delobuchmi niečo nebolo v poriadku. Ešte nikdy som nevidel, aby vystrelili na opačnú stranu... no to jediné dáva zmysel,“ vysvetľoval ochotne.

Fred a George sa na seba zmätene pozreli: Charlie vie o ohňostroji? A prečo mu to neprekáža?

„No i tak,“ dodal ich starší brat po chvíli, „platí to, čo som povedal. Bolo to od vás ušľachtilé gesto. Nám by to po rokoch sotva napadlo, ale na naše národné tradície by sme naozaj nemali zabúdať. I keď sme v Rumunsku, piaty november, Bonfire night, je krásny sviatok a ja sa vám chcem za všetkých z nás obom poďakovať, že ste sa nám ho pokúsili pripomenúť,“ povedal Charlie, povzdychol si, zdvihol sa zo svojej stoličky a odkráčal preč.

Fred a George sa na seba pozreli a Charlieho povzdych úprimne opätovali.

Priemer od užívateľov: 15,68 / 20

Gramatika – obsah – téma – dojem - progres

Richio: 8 – 7 – 4 – 6; spolu 25

V prvom rade musím povedať, že aj keď je poviedka úplne zbytočne zložito napísaná, obsah sa zachoval pekne, aj keď samotná téma bola slabšia a nudná. Čo sa formálnej stránky týka – zbytočne si používal komplikované súvetia, navyše s prechodníkmi v nich, to ba sa v takýchto jednoduchých textoch a pri „oddychovom“ žánri používať nemalo. Skrátka – v porovnaní s obsahom to bolo prekombinované. S narastajúcou dĺžkou a komplikovanosťou viet prichádzali aj chyby v čiarkach, ktoré obyčajne nerobíš, teraz si si ich skontroloval zle. Charakter postáv bol celkom zachovaný, použil si vlastný nápad, no, čo sa týka ohňostroja, si už použitý nápad skopíroval. Raz už F a G ohňostroj robili, len aby niekoho vytočili, takže nabudúce uvítam lepšiu kreativitu. Celkovo mi chýbal šmrnc, v podstate celá poviedka bola o tom, ako čakajú, vymýšľajú a zase čakajú a keď už sa dostalo k tomu podstatnému, spali a dej vnímali cez sen – neporozumel som, z akého dôvodu, to vieš už ty. Záver s pointou fajn.

cuca: 10 - 7 - 6 - 6; spolu 29

Hm... ten nápad rozhodne nebol zlý! No poďme pekne po poriadku! Ten začiatok bol výborne urobený. Vzbudil v človeku zvedavosť. Naozaj som napäto čítala ďalej, čo sa má diať. Ostala som trochu zaskočená, keď sa rozhodli v zime letieť metlami a to dosť ďaleko. Prečo sa neodmiestnili alebo nepoužili hop-šup prášok, či prenášadlo? :D Rumunsko predsa len nie je hodinka cesty... :D Musím povedať, že si v podstate dobre dodržal/a charaktery. Jediné, čo ma nepríjemne zaskočilo, bolo to, ako jeden druhému povedal, že by ho chcel pobozkať. Akože... objať - ok, ale inak náznak tohto twincestu mi vyslovene prekážal. :D Stretla som sa tu s veľmi podobnou vecou ako u jedného z mojich zverencov. Super nápady, zaujímavý, ale nedokončený začiatok. Tým, že to bolo kratučké, pokojne si sa mohol/mohla rozpísať. Ja by som tam všetkými desiatimi prijala to, aby sme sa dočítali viac o tom, čo mu bratia robili na začiatku. Nie len v jednej vete sformulované, čo všetko porobili. Aj keď - strihanie dračích nechtov ma zaskočilo, keďže tam hovorili, že ku drakom ich asi nepustia. Čo ma mrzí je to, že sme sa nedozvedeli, prečo bol Charlie voči tomu všetkému taký imúnny. Mno... a potom ten koniec - dobre. To bol dobrý nápad, aj keď ich muselo ísť roztrhnúť. :D

Takže, aby som to zhrnula - nápad dobrý, píšeš dobre, ale... rozpísať si sa naozaj mohol/mohla trochu viac. Iste by bolo o čom a potom by som z toho nemala takýto neúplný pocit. Teda hlavne na tom začiatku. Veď - nemáte určený rozsah. :D

Kira: 10 - 7 - 8 - 7 - 9; spolu 41

Dúfal som, že tam predsa len dáš viac scén s ich výmyslami, ako sme sa pôvodne bavili. Pretože toto malo až príliš rýchly spád a dvojičky nemali dostatočný priestor na prejavenie svojej humornej stránky, o čo vlastne v tomto kole šlo. Ale dobre, to, čo si mal upraviť, si upravil.

Čo musím na poviedke obzvlášť oceniť je ten záverečný zvrat – ten sa ti, podľa mňa, skutočne podaril.

No úprimne... vieš písať aj lepšie a zaujímavejšie príbehy.

[ » na začiatok « ]