Poviedka:
Pridaná: 4.6.2014, 10:30:21
Čítaná: 4041×
Hodnotenie: (počet hlasov: 17)

Typ: PI súťaže
Zadanie: Rozhodujúce finále medzi Bash a Marrkom Riccolim, bystrohlavskými užívateľmi, ktorí v absolútne voľnej téme museli vytasiť všetky svoje poviedkárske zručnosti, schopnosti a zbrane... KTO sa stane víťazom a získa titul Majster?

Literárna forma: próza
Žáner: (nedefinovaný)

Súťažná poviedka: 1 » Finalista č. 1: Zrkadlo srdca 2 » Finalista č. 2: Návšteva, ktorá zmenila všetko

„O čo stávka, že to nedáš?“ rozľahol sa internátom chlapčenský hlas, za ktorým sa obrátili všetky oči.

„Kamarát, ty ma veľmi podceňuješ!“ so smiechom odvetil druhý hlas. „Myslíš, že by som si nechal ujsť jednu z posledných šancí, ako si vystreliť z Filcha?“

„Takže dnes v noci?“ už tichšie, no stále radostne, sa spýtal prvý chlapec.

„Určite,“ potvrdil chlapec s modrými vlasmi.

Bolo jasné, že všetci v klubovni ich počuli, aj keď nie každého to zaujímalo. Len jedno dievča nespúšťalo z chlapcov oči. Keď sa klubovňa vyprázdnila a blížil sa začiatok záškodnickej akcie, rozhodla sa zakročiť.

„Teddy, môžem na chvíľočku?“ oslovila modrovlasého chlapca a jemu nevedomky stúpila do tváre červeň.

„Jasné, Victoire,“ vyskočil ihneď na nohy a trochu sa vzdialili od jeho kamarátov, „čo sa deje?“

„Je nutné, aby si toho školníka trápil?“ nežne, no s výčitkou v očiach, sa spýtala Victoire.

„To nebude trápenie, len si z neho trošku vystrelím,“ presviedčal sám seba aj ju.

„Teddy, prosím,“ hlesla potichu a pohľadom sa mu snažila vštepiť trochu zdravého rozumu. „Ten Teddy, ktorého ja poznám, by si nepotreboval strieľať zo starca, z ktorého si strieľali ešte jeho rodičia.“

Chvíľu hľadal odpoveď, no nenašiel dostatočne dobrý argument. „Nerieš to, dobre?“ A odišiel od nej.

Teddy potichu prechádzal chodbami Rokfortu a snažil sa nájsť Filcha, no jeho myšlienky mu nedali pokoja. –Kto si myslí, že je? Dohovára mi, ako keby som bol nesvojprávny! Sám predsa najlepšie viem, kto som. Alebo nie?- Prešiel jednou chodbou, no zazdalo sa mu, že za rohom niekoho uvidel, tak sa rýchlo vrátil po tej istej chodbe. -Vraj Teddy, akého poznám ja. No určite! Veď sa nepoznám ani ja sám, tak ako ma môže poznať ona? Ja som sa nemal kde naučiť byť sám sebou, keďže som nepoznal svojich rodičov.- Keď došiel na opačný koniec chodby, jeho najhoršie obavy sa naplnili – hliadkovala profesorka McGonagallová. Rýchlo spätkoval zase na koniec chodby, kde sa mu zdalo, že niekoho videl a modlil sa, aby to bola len fatamorgána. –Otec by teraz na mňa asi nebol pyšný. I keď, ktovie? Možno bol presne rovnaký. Viem len, že bol veľmi odvážny, ale to sa asi s touto situáciou nedá porovnať. Kiež by som vedel, aký bol, aby som vedel, aký mám byť ja!-

Len čo mu tá myšlienka skrsla v hlave, v stene v strede chodby sa začali zjavovať dvere. Rýchlo zastal, no neváhal, pretože začul blížiace sa kroky vedúcej jeho fakulty. Ihneď siahol po kľučke a prešmykol sa dnu.

Netušil, čo za miestnosť mu práve podala pomocnú ruku, ale bol jej veľmi vďačný, keďže hnev profesorky McGonagallovej pocítil už niekoľkokrát. Miestnosť vyzerala ako klasická učebňa, ale bez lavíc a stoličiek. Nebolo v nej nič, jedine veľké zrkadlo, ktoré sa týčilo uprostred. Teddy chvíľu ešte načúval pri dverách, no keď už nehrozilo žiadne nebezpečenstvo, vydal sa k nemu.

Na pohľad bolo zrkadlo úplne normálne, no keď sa pred neho postavil, pochopil, že to tak nie je. Rýchlo sa začal obzerať okolo seba, no nikoho nevidel. V zrkadle totiž okolo neho stáli aj iní ľudia. Skoro prestal dýchať, keď sa im prizrel bližšie. „To nie je možné!“ vyhŕklo z neho. Pozeral sa na seba obklopeného svojou rodinou – bola tam jeho mama, otec, všetci starí rodičia, dokonca aj Potterovci. Všetkých už videl na fotografiách, ale nikdy takto pokope a... s ním. Cítil, že sa dlho neudrží na nohách a tak si sadol a nespúšťal oči zo zrkadla.

„Ako je to možné?“ opýtal sa do prázdna. Harry Potter mu kývol hlavou a on vedel, že mu všetko musí napísať. –On bude vedieť, čo to je!-

Nechcelo sa mu odísť, no vedel, že raz bude musieť. Páčila sa mu tá predstava, že by mal opäť kompletnú rodinu a on by si dokázal odpovedať na otázku, kto vlastne je. „Vrátim sa,“ povedal svojej zrkadlovej rodine rozhodne a na oplátku mu všetci s úsmevom zakývali. Rýchlo vybehol zo záhadnej miestnosti a namieril si to internátu, kde ešte naškriabal zopár riadkov pre svojho krstného otca.

„Deje sa niečo, Teddy?“ zaznel zvonivý hlas Victoire, keď si k nemu ráno vo Veľkej sieni prisadla.

„Nie, nič. Ja... len som zle spal,“ odvetil rýchlo nepozrúc na ňu. Vedel, že jeho oči by ho prezradili, a tak sa pokúsil schovať pod čierne vlasy.

„To nevyzerá na zlý spánok,“ zašepkala a jemne otočila jeho tvár k sebe. Mala pravdu. „Čo sa stalo?“

„Ja vlastne ani neviem,“ odpovedal úprimne a pokúsil sa o úsmev.

„A chceš sa o tom porozprávať?“

Teddy pokrútil hlavou a odvrátil sa od nej. Nedokázal jej to povedať. Veď ako by asi vyznelo, keby jej povedal, že videl svoju rodinu?

„Keď si v hlave usporiadaš myšlienky, vieš, kde ma nájdeš,“ povedala potichu, pohladila ho po chrbte a odišla.

Celý deň čakal na sovu od Harryho, no keď neprichádzala, rozhodol sa ísť opäť pohľadať zrkadlo. Ani poriadne nevedel, ako sa včera dostal do internátu, keďže bol úplne omráčený tým výjavom. Chvíľu teda musel blúdiť. Vedel, že to bolo na siedmom poschodí, no žiadne záhadne dvere tam tentoraz neboli. Skúsil na ne silno myslieť, ale nepomohlo. Začal sa teda po chodbe prechádzať a rozmýšľať, prečo sa mu včera zjavili a teraz tam opäť nie sú. –Čo som robil? Snažil som sa skryť pred McGonagallkou, rozmýšľal som nad Victoire a mojimi rodičmi, snažil som sa prísť na to, kto vlastne som. Žeby mi tá miestnosť chcela odpovedať na tú otázku? Kto som? Kto vlastne som?- jedným okom pozrel na stenu a zasmial sa – dvere tam boli. Vydýchol si a vstúpil dnu.

Miestnosť vyzerala rovnako – úplne prázdna, až na jedno zrkadlo. Na moment zaváhal, či sa tam chce naozaj znovu postaviť, no túžba vidieť rodinu bola silnejšia. Zhlboka sa nadýchol a predstúpil pred neho.

Boli tam. Rodičia, starí rodičia, Potterovci. Keď mu pohľad skákal z jednej tváre na druhú, do očí sa mu nahrnuli slzy. Všetci sa naňho usmievali a rodičia ho držali za ramená. Bol rovnako vysoký ako otec, ale šibalský pohľad mal jednoznačne po mame.

Niečo však bolo inak – hneď vedľa Ginny bola jedna postava navyše, ktorá však nebola jasná ako ostatní. Teddy by bol prisahal, že včera tam nebola. Prizrel sa jej bližšie, no nepomohlo. Netušil, kto to bol. Celkom určite to bola ženská silueta, ale príliš nejasná, aby ju mohol rozoznať.

-Keďže v zrkadle vidím len svoju rodinu, nemohla by to byť nejaká moja sestra, ktorú som nikdy nevidel? Ale ani otcových rodičov som nikdy naživo nevidel, a aj tak sú v zrkadle jasní. Kto to je?- Teddyho mozog pracoval na plné obrátky, no na nič nemohol prísť. Sadol si teda pred zrkadlo a potichu pozoroval každého člena svojej rodiny. Zdvihol sa až po niekoľkých hodinách a bez odpovede sa odšuchtal naspäť do klubovne.

Aj keď už ležal v posteli, do hlavy sa mu stále tlačila len tá záhadná postava a rozmýšľal nad jej identitou. Dúfal, že mu Harry v liste všetko objasní. A dočkal sa – akonáhle to ráno bolo možné, vrútil sa do Veľkej siene a netrpezlivo očakával príchod svojej sovy. Tá našťastie došla medzi prvými a doniesla svojmu pánovi úhľadnú obálku popísanú známym rukopisom.

„Milý Teddy,“ začal ihneď sám pre seba čítať, „vytušil si správne, so zrkadlom z Erisedu som sa už stretol – dokonca nejeden raz. Toto zrkadlo som objavil náhodou v prvom ročníku pri mojich potulkách hradom. Dokázal som pri ňom presedieť hodiny. Totiž toto zrkadlo neukazuje budúcnosť, ako by si mnohí mohli myslieť, ale ukazuje najhlbšie túžby srdca. A keďže ty si svoju rodinu poriadne nikdy nepoznal, tak tam vidíš ich. Musím sa priznať, ja som prvýkrát videl presne to isté, takže úplne chápem, ako sa teraz musíš cítiť. Ak sa o tom chceš porozprávať detailnejšie, tak buď dnes (tuším to vychádza na piatok) o polnoci v klubovni – využijeme starú dobrú kozubovú telekomunikáciu. S pozdravom, tvoj krstný otec, Harry Potter.“

„No super,“ potešil sa Teddy a už sa zdvihol na odchod, keď sa pri ňom opäť pristavila Victoire.

„Vidím, že ti je už lepšie,“ s úsmevom skonštatovala.

„Vlastne hej, už len musím vyriešiť jednu záhadu a bude mi skvelo,“ odpovedal jej spokojne Teddy.

„Akú záhadu? Môžem ti s ňou pomôcť?“ zaujímala sa Victoire.

„To si bohužiaľ musím vyriešiť len ja sám,“ odvetil Teddy, no keď videl na Victoire sklamanie, hneď dodal, „ale neboj, budeš prvá, kto o tom bude vedieť. Už musím utekať po veci na elixíri, maj sa!“

„Ale ja...“ rýchlo vyhŕkla, no Teddy ju už nepočul. „...sa chcem s tebou porozprávať,“ dokončila sama pre seba a vzdychla si.

Deň sa pre Teddyho vliekol neuveriteľne pomaly, ale vypĺňal ho neustálym čítaním si listu od Harryho. Taktiež aj večer v klubovni predstieral, že sa učí na MLOK-y, no namiesto toho len behal očami po riadkoch od krstného otca a nevedel sa dočkať polnoci.

„Ideš?“ spýtali sa ho spolužiaci, keď sa odoberali do ich izby.

„Nie, ešte musím niečo dorobiť,“ zaklamal Teddy a opäť sa zavŕtal do pergamenov. Spolu s jeho spolužiakmi odišli postupne všetci do izieb a on mohol mať klubovňu len sám pre seba.

„Čistý vzduch?“ opýtala sa hlava Harryho Pottera v kozube presne o polnoci, čím vytrhla Teddyho z driemot.

„Hej, hej, jasné, už dlho tu nikto nie je,“ rýchlo odvetil Teddy obzerajúc sa po klubovni a kľakol si ku kozubu. „Skoro som tu zaspal.“

„V noci si bol opäť pri zrkadle, čo?“ opýtal sa hneď Harry a čelo sa mu mierne pokrčilo.

„Áno, musel som si to overiť,“ trochu zahanbene povedal Teddy.

„Nesnívalo sa ti to, neboj,“ povedal Harry. „Aj ja som si to musel niekoľkokrát overovať. Ale chcel by som ťa poprosiť, aby si tam už nešiel. Napíšem list profesorke Mcgonagallovej, nech to zrkadlo presunie na lepšie miesto.“

„Ale prečo? Veď nič zlé sa nemôže stať!“ namietal Teddy.

„To isté som si myslel aj ja, keď mi to povedal profesor Dumbledore, ale mal pravdu. Pozri, už si pri ňom presedel dve noci. Namiesto spánku sedíš pred zrkadlom, ktoré ani neukazuje realitu. Mal by si sa radšej učiť na MLOK-y,“ karhal svojho krstného syna Harry.

„Veď tam nebudem chodiť každú noc. Iba každú tretiu!“

„Teddy,“ vzdychol si Harry. „Radšej sa zameraj na skutočnosť.“

„Ale vďaka tomu zrkadlu môžem spoznať, kto skutočne som! Len preto sa mi zjavilo!“ rýchlo argumentoval Teddy.

„Ako to myslíš?“ nechápal Harry.

„Totiž bol som, nazvime to, na nočnej prechádzke, a rozmýšľal som o sebe. Pýtal som sa, kto vlastne som a odrazu sa predo mnou zjavili dvere.“

„Nebolo to náhodou na chodbe na siedmom poschodí?“ s nadvihnutým obočím sa spýtal Harry.

„Ako vieš?“ nechápal Teddy.

„Našiel si Núdzovú miestnosť,“ zasmial sa Harry.

„Fakt? No konečne!“ tiež s úsmevom povedal Teddy. „Tak teraz mi to trochu dáva už zmysel. Ale mám na teba ešte jednu otázočku.“

„Sem s ňou.“

„Keď som bol pri zrkadle prvýkrát, videl som len rodičov, starých rodičov a tvoju rodinu. Včera tam však bola jedna osoba navyše,“ trochu neisto hovoril Teddy.

„Kto to bol?“ spozornel Harry.

„To práveže neviem. Bola nejasná, ale celkom určite to bolo dievča. Tak mi napadlo, či by nebola možnosť, že by to bola moja sestra...“ Teddy zmĺkol a napäto čakal na Harryho odpoveď.

„Nie, určite nie,“ pokrútil hlavou Harry. „Ale takto sa ťa spýtam: čo ty a dievčatá? Chodíš teraz s nejakou?“

„Mám v hľadáčiku jednu slizolinskú šiestačku, ale to je asi nereálne. Prečo sa pýtaš?“ nechápal Teddy.

„Skôr by som povedal, že to nejasné dievča, ktoré v zrkadle vidíš, je nejaká tvoja, povedzme, vyvolená,“ vysvetľoval svoju teóriu Harry.

„Aha,“ trochu sklamane odvetil Teddy, lebo si veľmi prial, aby tá možnosť so sestrou bola reálna. „A kto to má akože byť?“

„Tak to už musíš zistiť ty sám,“ povedal Harry s úsmevom. „Ale pamätaj, že to, čo chce srdce, sa často nezhoduje s tým, čo chce mozog.“

„Super,“ namrzene odvetil Teddy. „To môže byť hocikto!“

„Podľa mňa tým, že ju tam vidíš, ju už pravdepodobne poznáš. Skús sa popozerať po dievčatách, ktoré sú na teba milé, chcú ti pomôcť, alebo sú len rady, keď môžu byť pri tebe. Nejaké také sa určite nájdu,“ poradil Harry Teddymu a žmurkol na neho.

-Čo ak...?- zišlo Teddymu na um a v jeho hlave sa spustil nový vír myšlienok. „Už budem musieť ísť,“ neprítomne povedal Harrymu. „A ďakujem, pomohol si mi.“

„Rado sa stalo,“ odvetil Harry a pobavene sledoval, ako to v Teddyho hlave pracuje na plný plyn. „Dobrú noc!“

„Brú, brú,“ zašomral Teddy a odobral sa do izby.

Nasledujúce ráno vstal medzi poslednými a zamyslene sa odobral do Veľkej siene na raňajky. Zastal vo dverách a pohľadom spočinul na Victoire, ktorá sedela len s veľkou knihou pred sebou. Nadýchol sa a vykročil k nej.

„Dobré ráno,“ pozdravil, keď si k nej sadal.

„Ahoj,“ trochu prekvapene, no potešene odvetila Victoire. „Vyzeráš inak.“

„Cítim sa inak!“ odpovedal jej s úsmevom.

„Nebodaj si už vyriešil tú svoju záhadu?“ opýtala sa so záujmom.

„Vyriešil,“ odvetil stručne a nespúšťal z nej pohľad.

„A?“

„Rád ti o tom porozprávam večer pri prechádzke okolo jazera,“ povedal potichu a jemne jej chytil ruku, pričom jej bledou tvárou prešla vlna červene.

Priemer od užívateľov: 18,1 / 20

HODNOTENIE: gramatika – obsah – dodržanie zadania – originalita – rozsah – celkový dojem

Richio: 3 – 4 – 5 – 2,5 – 4,5 – 4; spolu 23

Najprv ti musím pogratulovať, že si sa cez všetky úžasné poviedky tvojich súperov prebojovala až do finále. Podľa čítania tvojej poslednej poviedky, si si to naozaj zaslúžila. Poviedka splnila očakávania, ktoré malo veľké finále. Dej si si prepracovala naozaj pekne, aj keď bol rozsah naplno využitý, nenudilo ma to, no malo to svoje zásadné muchy. Chválim výber hlavnej postavy, o ktorej z originálu nič nevieme, tak si mala voľnú ruku pri fantazírovaní Teddyho charakteru. Čo ma trošku škrelo, je Teddyho občasné správanie. Na siedmaka mi prišli niektoré jeho myšlienky detinské, pochabé. Rovnaký problém som mal zase s Harrym. Samozrejme, Harry už bol v tomto príbehu veľký tatko, mohol sa zmeniť, no nie som si istý, či riadky, ktoré si mu dala, by hovoril práve on. Takže trošku by som pomenil niektoré dialógy, dal im iný nádych. Ďalšia vec, čo ma u teba prekvapila, bola škrípajúca štylistika. Na mnohých miestach sa ti kumulovali spojky a častice, čo nevyzerá dobre v žiadnom príbehu. Sem-tam ti dokonca unikla aj čiarka a našli sa tu aj preklepy. Inak, pozor na také veci, ako je prevzatie motívov z HP kníh. Súhlasím s názorom Jin. Bol som nadšený z úvodu, keď som zistil, aké postavy vystupujú, no následne som zistil, že si Harryho nahradila Teddym, akoby z prvej knihy a Harry v kozube bol v situácii Siriusa, ktorý Harrymu takýmto spôsobom dával rady od krstného otca. Myšlienka bola však skutočne pekná a potešilo ma, že si ju pomaličky vrcholila počas celého príbehu, i keď bola predvídateľná, kvôli rozsahu sa inak nedalo, viem. Záver sa podaril, pekne si uzatvorila kruh. Na rozdiel od Marrka, tebe idú opisy charakterov postáv lepšie, krajšie zvládaš nadnesenosť, až by som povedal expresivitu a psychológiu štruktúry príbehu, ktorú máš vlastnú a originálnu. Držím palce v písaní!

Cuca: 5 – 3 – 5 – 3 – 5 – 3,5; spolu 24,5

Sme vo finále, takže je jasné, že poviedky budú kvalitné! Nie je teda prekvapením, že som sa do nej úplne začítala! Veľmi zreteľný, jednoduchý, milý a jasný štýl písania, pričom som mala pocit, že sa to čítalo samo. Tému si si zvolil/la zaujímavo, to áno. Ja osobne nemám veľmi v obľube tieto postavy „po“ (česť výnimkám), ale niektorým porotcom si iste zahral/a ich obľúbenú nôtu. :) Áno, ako som spomínala, bolo to krásne, dobrý nápad, krásne spracovanie, ale... predsa len ma to nenadchlo. Mrzí ma to, ale... Neviem, no... Ten koniec bol pekný, to hej. Pousmiala som sa nad tým záverom, nad tou pozvánkou na rande. Neprišlo mi tam ani nič zdĺhavé či nezaujímavé. Len... možno to bolo až priveľmi jednoduché. Sama to neviem popísať, pretože som to naozaj zhltla na jeden nádych, no aj tak som asi čakala viac. To je však môj osobný názor a nemení nič na fakte, že si vo finále rozhodne zaslúžiš byť! :)

Siriusly Sirius: 1 – 3 – 5 – 3 – 5 – 2; spolu 19

Na finálovú poviedku to bolo, podľa môjho názoru, slabé. Nápad dobrý, spracovanie takisto, ale chýbalo tomu niečo, čo by sa mi vrylo do pamäte, čo by ma upútalo. Dej bol veľmi predvídateľný, rovnako aj koniec, čo je veľká škoda, pretože tam nebolo žiadne napätie. To by mohlo poviedku aspoň trochu oživiť... Mrzí ma to, pretože o novej generácii veľmi rád čítam. Mimochodom, neviem si predstaviť, že by sa Harry podpísal Teddymu do listu "Harry Potter". Je to také... Príliš formálne. Chyby v priamej reči a vo vetách nasledujúcich po nej. Preklepy. Chýbali čiarky. Mcgonagallovej - správne McGonagallovej. Pozor na chyby v menách. "Už musím utekať po veci na elixíri" - vážne tam vidím mäkké i? :D

Micho: 5 – 4 – 5 – 3 – 5 – 4,5; spolu 26,5

Poviedka na slušnej úrovni, výborne kompozične postavená s určitou dávkou gradácie. Napriek tomu, že najneskôr od polovice čitateľ tuší ako poviedka dopadne, autor dynamickým poňatým dosahuje napätie, čím si dokáže udržiavať čitateľovu pozornosť. Veľmi dobre sa to čítalo. Zápletka síce nepatrila do kategórie najoriginálnejších, no bola milá, nevadila a celkom zapadla do prostredia, v ktorom sa príbeh odohrával.

Jin: 4,5 – 3 – 5 – 3 – 4,5 – 3; spolu 23

Noooo, úprimne, mala som pocit, že čítam Harryho Pottera. Konkrétne HP 1, časť so Zrkadlom z Erisedu. Niektoré časti boli až príliš nereálne podobné. Okrem toho - Núdzová miestnosť bola zničená počas Bitky o Rokfort, nie? Pri otázke "Chceš sa o tom porozprávať?" som sa musela pousmiať. Bola príliš detská a príliš... americko-seriálová. Neviem, či sa mi to len zdalo, alebo je to ovplyvnené tým, čo viem z epilógu HP, ale mala som pocit, že Teddy je už od začiatku v romantickom vzťahu k Victoire. Minimálne sa začervenal, keď ho oslovila. Prečo potom Harrymu hovoril, že má vyhliadnutú Slizolinčanku? Celkovo to však bola poviedka čitateľná, hoci od polovice predvídateľná a taká trošku jednoduchá. Na finále by to chcelo niečo hlbšie.

Zuzka Šmatláková

Text s názvom Zrkadlo srdca je veľmi milou poviedkou o túžbach, ktoré človek nedokáže identifikovať, kým na ne nenarazí nejakým náhodným spôsobom. Presne takisto to bolo aj s Teddym, ktorý dokonca potreboval Núdzovú miestnosť a rady svojho krstného otca Harryho Pottera, aby prišiel na to, po čom jeho srdce skutočne túži a čo mu v jeho živote chýba. Na poviedke oceňujem, že je napísaná veľmi živým jazykom. Dialógy sú prirodzené, postavy plastické. Pointa a smerovanie k nej sú však trošku predvídateľné. Veľmi sa mi páči, ako sa autorovi/ autorke podarilo priblížiť atmosféru nového Rokfortu, v čase „po“ Harrym Potterovi a zároveň nekopírovať rukopis J. K. Rowlingovej. Mám pocit, že Zrkadlo srdca je veľmi dobre napísaným textom, autor/ autorka je rozhodne veľmi talentovaný/-á. Štylistika je na dobrej úrovni, rovnako aj modelovanie situácií, možno sa treba zamyslieť nad tým, či názov neznie až príliš pateticky. Autor/ -ka textu by mal/ -a rozhodne písať ďalej! Rada by som si prečítala aj iné texty :-)

Lenka Matúšková

Poďme k prvej poviedke – Zrkadlo srdca. Táto je celkovo slabšia – tematicky, rozprávačsky aj námetovo. Ide o lásku-nelásku dvoch tínedžerov, ktorí o tom ešte ne/vedia. Oproti tomu vzťah dvoch sestier z druhej poviedky je o čosi hodnotnejší a menej otrepaný námet. Celkovo sa začínajú do popredia dostávať skôr vzťahy medzi rodinnými príslušníkmi, kamarátmi a pod., než tie romantické. Takže je námet druhej poviedky „Návšteva, ktorá zmenila všetko“ aspoň aktuálnejší. Nádejní autori by sa mohli do budúcna viac potrápiť s názvom svojho diela. V prvom prípade je v názve prezradená pointa a príbeh beztak čitateľa zbytočne zdržuje pomalým dávkovaním informácií, ktoré už tento dávno má, nakoľko je cieľovou skupinou poviedky fanúšik Harryho P. – a ten už všetko o zrkadle vie, tak načo toľko slov? Okrem toho prezrádza názov aj pointu poviedky – dopredu. Príbeh plynie, plynie, napokon skončí, a v podstate nám len tak pretečie cez myseľ, bez väčších ťažkostí a my naň zabudneme – nie je ničím zaujímavý, akčný, zarážajúci, prekvapujúci,... čo sa vlastne autor/ka snažil/a povedať? Nevieme. Že mladý chalan je zaľúbený do svojej spolužiačky a ešte o tom nevie (mimochodom asi ako jediný, pretože nám všetkým aj tomu dievčaťu je to dávno jasné) a dozvie sa to zo zrkadla a – koniec. Trošku viac by to chcelo, aby to stálo za šesť stránok čitateľovej pozornosti a času... Štýl písania nie je zlý, má nejaké chyby, ale na nich sa dá pracovať. Nevidela by som to ako tragédiu. Ak by bol nadchádzajúci spisovateľ ochotný prijať moju skromnú radu – skúsila by som si vybrať ambicióznejšie témy a napísať príbeh, ktorý niečo s čitateľom spraví, bude mať naňho nejaký účinok. Aký, to je na autorovi, podľa toho, akú emóciu sa chce snažiť vyvolať. Isté je, že príbeh, ktorý ma nechá po prečítaní na pokoji, nie je to, čo by stálo za našu námahu písať.

[ » na začiatok « ]